Najvyšší súd 8Sžf/75/2013 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babia

§ 219ods.

1, 2 O.s.p. Zároveň uvádzajúc, ţe v plnom rozsahu zotrváva na svojom vyjadrení č. 1020507/1/1182098/2012 zo dňa

1. októbra
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia 8Sžf/75/2013 5 bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
3. septembra 2014 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.). Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup ţalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím ţalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou o povinnosti ţalobcu zaplatiť rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie
4. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal zrušenia rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím ţalovaný potvrdil rozhodnutie – platobný výmer, prvostupňového správneho orgánu – Daňového úradu Hlohovec, ktorým správca dane vyrubil ţalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2007 vo výške 213 200,15 €, a preto odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu

rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu. Zákonodarca v právnej norme § 2 zákona č. 511/1992 Zb. ustanovuje základné zásady daňového konania tak, ţe v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní (ods. 1). Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyţadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní pouţije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťaţujú a umoţňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň (ods. 2). Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (ods. 3). Daňové konanie je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumoţňuje (ods. 4). Správca dane je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet 8Sžf/75/2013 6 vţdy, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, ţe daňový subjekt v tomto smere nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti (ods. 5). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vţdy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (ods. 6). Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti (ods. 7). Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní (ods. 8). Podľa § 29 ods. 1, 2, 3, 4, 7, 8 zákona č. 511/1992 Zb. dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Správca dane preukazuje doručenie vlastných písomností daňovému subjektu. Daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie príjmov preukázateľne vynaloţený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloţenie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej výdavky uvedené pod písm. a/ aţ k/. 8Sžf/75/2013 7 Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a ţalobných dôvodov dospel k záveru, ţe správca dane v danom prípade postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, keď vo veci si zadováţil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom – ţalobcom, a preto vo veci rozhodol správne, z ktorých dôvodov ţalovaný správny orgán potvrdil rozhodnutie správcu dane v súlade so zákonom, a preto boli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie ţaloby súdom prvého stupňa. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon č. 511/1992 Zb. preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďţe ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č. 511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Zákonodarca v právnych normách §§ 19 a nasl. zákona č. 595/2003 Z. z. ustanovuje zákonné podmienky daňového výdavku daňového subjektu. Ich nesplnenie nie je moţné odpustiť (keďţe to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Zákonodarca poţaduje, aby daňový subjekt preukázal všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.). Pokiaľ teda ţalobca tvrdil, ţe dňa

1. septembra 2007 došlo k uzatvoreniu zmluvy o sprostredkovaní s M.. M. V., ako aj došlo k uhradeniu plnenia vyplývajúceho z tejto zmluvy, tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní, bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať. Uvedená zákonná povinnosť sa vzťahuje aj na preukázanie dôvodnosti výdavkov vo výške 159 330,81 € (4 800 000 Sk), o ktorých tvrdil, ţe boli uhradené v hotovosti a boli zaúčtované v účtovníctve ţalobcu ako daňový výdavok za vyplatenie odmeny za dodávku sluţieb realizovaných spoločnosťou MARKO-GMC, s.r.o. na základe zmluvy zo dňa
2. septembra 2007 o sprostredkovaní predaja nehnuteľností. Rovnako tak bolo jeho povinnosťou preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet dane zákon č. 595/2003 Z. z. stanovil v prípade hotovostných výdavkov, ktoré si ţalobca zaúčtoval na základe faktúr č. 27/2006, č. 29/2006, č. 33/2006, a č. 38/2006 celkom vo výške 474 8Sžf/75/2013 8 673,04 € (14 300 000 Sk) pre dodávateľa TRADEINVEST spol. s r.o. ako plnenia za vykonané práce. Pokiaľ si ako platiteľ dane uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, potom musel preukázať, ţe plnenia, ktoré poskytol, sú výdavkami zákonom stanovenými v právnej úprave zákona č. 595/2003 Z. z. Cieľom daňovej kontroly je zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Z predloţeného administratívneho spisu vyplýva, ţe daňové orgány oboch stupňov sa náleţite vecou zaoberali, vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie v súčinnosti s daňovým subjektom – ţalobcom. Z uvedeného dôvodu nie je moţné súhlasiť s tvrdením ţalobcu, ţe vo veci nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretoţe daňové orgány oboch stupňov zamerali dokazovanie na preukázanie dodania prác a sluţieb od konkrétne označených dodávateľov a súčasne zamerali dokazovanie vo vzťahu k dosiahnutiu, zabezpečeniu a udrţaniu príjmov. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uvádza, ţe základným kritériom pre uznanie výdavkov v zmysle uvedených zákonných ustanovení sú tri podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, a to podmienka vecnosti (výdavky musia byť vynaloţené na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie príjmov, tzn., ţe musí byť súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom), podmienka preukázateľnosti (daňovník musí vedieť preukázať, ţe výdavok skutočne vznikol) a podmienka zaúčtovania (preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný), na ktoré kritériá musia daňovníci vţdy pamätať a to pri kaţdom konkrétnom výdavku, len ak je splnená podmienka vecnosti výdavkov vo vzťahu k podnikaniu a súčasne i podmienka preukázateľnosti výdavkov a ich zaúčtovania, potom sa výdavky uznajú za daňový výdavok, ak zákon neustanovuje inak, s poukazom na § 19 ods. 2 – 5, § 20, § 21 cit. zákona. V preskúmavacom konaní mal odvolací súd taktieţ preukázané, ţe ţalovaný i správny orgán prvého stupňa pri vydaní rozhodnutí v danom prípade nevychádzali len z daňových dokladov predloţených ţalobcom, ale najmä z výsledkov rozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či predmetné dodávky boli dodávateľom uskutočnené a či jednotlivé náklady boli vynaloţené na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie príjmov daňového subjektu, t. j. či ich moţno povaţovať za daňový výdavok v zmysle § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom daňových orgánov oboch stupňov z výsledkov vykonaného dokazovania v daňovom konaní vypláva, 8Sžf/75/2013 9 ţe ţalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, ţe výdavky, ktoré deklaroval v daňovom priznaní na základe faktúr predloţených k daňovej kontrole, moţno povaţovať za výdavky podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z., pričom preukázanie týchto skutočností zaťaţovalo dôkazným bremenom ţalobcu v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., keď jediným dôkazom, ktorý svedčil o vynaloţení daňových výdavkov vo výške 511 186,35 € (15 400 000 Sk), ktoré mali byť uhradené v hotovosti M.. M. V. ako plnenie vyplývajúce zo zmluvy o sprostredkovaní zo dňa
3. septembra 2007, boli faktúry, vystavené sprostredkovateľom, avšak správcovi dane nepredloţil ţiadne ďalšie podklady, ktorými by preukázal ich opodstatnenosť, čo zdôvodňoval tým, ţe tieto neodkladal a nie je moţné ani ich dodatočne zabezpečiť, nakoľko M.. M. V. zomrel. Správca dane postupoval v daňovom konaní správne, keď vo veci priznania zdaniteľných obchodov daňovým subjektom M.. M. V. vykonal i vlastné šetrenie prostredníctvom Daňového úradu Bratislava III, na základe ktorého zistil, ţe uvedený subjekt ţiadne zdaniteľné obchody, ktoré mali byť fakturované ţalobcovi, nepriznal. Rovnako tak správca dane vykonal šetrenie aj prostredníctvom Daňového úradu Šamorín za účelom preverenia odberateľských faktúr za rok 2007 pre ţalobcu ako odberateľa, s cieľom zistiť rozsah činnosti, ktorú mal M.. M. V. vykonať, avšak napriek vykonanému zisťovaniu sa mu nepodarilo zabezpečiť dôkazy o tom, ţe M.. M. V. dodávky ţalobcom tvrdených sluţieb uskutočnil, vystavil predmetné faktúry a skutočne prijal hotovostné úhrady. Ţalobca taktieţ nepreukázal dôvodnosť výdavkov vo výške 159 330,81 € (4 800 000 Sk), ktoré mali byť uhradené v hotovosti a zaúčtované v účtovníctve ţalobcu ako daňový výdavok za vyplatenie odmeny za dodávku sluţieb realizovaných spoločnosťou MARKO-GMC, s.r.o. na základe zmluvy zo dňa
4. septembra 2007 o sprostredkovaní predaja nehnuteľností a fakturovaných faktúrou č. 11/2007 vystavenou na sumu 92 942,97 € (2 800 000 Sk) a č. 12/2007 na sumu 66 387,84 € (2 000 000 Sk). Ako dôkazy o vykonaní tejto činnosti ţalobca predloţil zmluvu o sprostredkovaní zo dňa
5. septembra 2007 a faktúry na zaplatenie sprostredkovateľskej odmeny, pričom zdôrazňoval, ţe konateľ spoločnosti MARKO-GMC, s.r.o. I. S. správcovi dane vo svojej výpovedi uviedol, ţe od ţalobcu prijal sprostredkovateľskú odmenu vo výške 92 942,97 € (2 800 000 Sk). Avšak správca dane prostredníctvom Daňového úradu Nitra II zistil, ţe daňový subjekt MARKO-GMC, s.r.o. nepodal za rok 2007 daňové priznanie o dani z príjmov, sporné obchodné transakcie nepriznal a dňom
6. januára 2009 bola obchodná spoločnosť MARKO-GMC, s.r.o. vymazaná z obchodného registra. Navyše p. I. S. správcovi dane nepredloţil podklady, ktoré by preukazovali uskutočnenie sprostredkovania kúpnych zmlúv pre ţalobcu, keďţe tieto mu mali byť odcudzené. Ţalobcovi nemohli byť uznané ako daňový 8Sžf/75/2013 10 náklad ani hotovostné výdavky, ktoré si zaúčtoval na základe faktúr č. 27/2006, č. 29/2006, č. 33/2006 a č. 38/2006 celkom vo výške 474 673,04 € (14 300 000 Sk) pre dodávateľa TRADEINVEST spol. s r.o. ako plnenia za vykonané práce, nakoľko predloţené faktúry nielenţe neobsahovali podstatné náleţitosti v zmysle § 71 ods. 2 písm. f/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, ale ţalobca k nim nepredloţil ţiadne podklady, na základe ktorých boli fakturované sumy vyčíslené a nepredloţil ani prílohy preukazujúce súpis a rozsah dodaných prác a sluţieb. Správca dane vykonal dokazovanie za účelom objasnenia skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti, ktorým zistil, ţe spoločnosť TRADEINVEST spol. s r.o., ako aj jej bývalý a tieţ súčasný konateľ sú nekontaktné osoby, pričom zároveň z predloţených daňových priznaní vyplynulo, ţe vyplatené sumy neboli ako zdaniteľné obchody priznané. Zo všetkých dôkazov vykonaných správcom dane aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, ţe k dodaniu prác a sluţieb medzi ţalobcom a dodávateľmi, nemohlo dôjsť tak, ako to deklaroval ţalobca na základe predmetných dodávateľských faktúr, z ktorých dôvodov plnenia z nich nie je moţné povaţovať za daňové výdavky, pretoţe na daňové účely neboli dostatočne preukázané. Treba súhlasiť s konštatovaním súdu prvého stupňa, ţe dôkazné bremeno na preukázanie uskutočnenia obchodu deklarovaného v daňovom priznaní a ţalobcom preukazovaného faktúrami bolo na ţalobcovi, avšak tento v celom daňovom konaní nevedel preukázať, ţe obchodné transakcie uskutočnil s vyššie uvedenými dodávateľmi. Za vystavenie dokladov, ktorými preukazuje skutočnosti uvádzané v daňovom priznaní, zodpovedá daňový subjekt. Pokiaľ teda ţalobca si uplatnil ako výdavok odmeny za uskutočnenie prác a sluţieb vo výške 511 186,35 € (15 400 000 Sk), 159 330,81 € (4 800 000 Sk) a 474 673,04 € (14 300 000 Sk), v zmysle § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z., bolo jeho povinnosťou spôsobom nevzbudzujúcim akékoľvek pochybnosti preukázať, ţe daňové doklady ním predloţené k daňovej kontrole sú spôsobilé preukázať splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie zníţenia základu dane. Odvolací súd nesúhlasil ani s námietkami ţalobcu, ţe k záverom, na základe ktorých krajský súd i ţalovaný vylúčili sporné výdavky, dospeli na základe subjektívneho názoru, pričom sa nevysporiadali s argumentáciou ţalobcu. Neprihliadnuc ani na námietku, ţe v rozsudku, ako i v rozhodnutí ţalovaného absentuje odôvodnenie odlišného právneho názoru o neuznaní daňových výdavkov. Dodávajúc, ţe neobstála ani námietka, ţe v prípade, ak ţalovaný dospel k záveru, ţe ţalobca si nesplnil dôkaznú povinnosť, dôkazné bremeno 8Sžf/75/2013 11 na preukázanie oprávnenosti neuznaných daňových výdavkov sa presunulo na správcu dane, ktorý mal podľa ţalobcu dôslednejším dokazovaním skúmať sporné skutočnosti. Odvolací súd má za to, ţe z postupu a rozhodnutí daňových orgánov ako aj súdu prvého stupňa nevyplýva, ţe by hodnotili dôkazy vykonané v daňovom konaní v prospech alebo neprospech len jednej strany, čím by porušili zásadu rovností zbraní a teda, ţe by pri hodnotení dôkazov účelne postupovali v neprospech ţalobcu. Subjektívny názor ţalobcu, vyjadrený v uvedenom tvrdení, z administratívneho spisu ani zo súdneho spisu ako aj z odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí nevyplýva. Taktieţ nemoţno súhlasiť s názorom ţalobcu o prenesení dôkaznej povinnosti na daňový orgán, keďţe v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. dôkazná povinnosť predovšetkým zaťaţuje daňový subjekt, čo však nezbavuje daňové orgány povinnosti zistiť skutkový stav čo najúplnejšie. Vzhľadom k uvedenému odvolací nepovaţoval námietky ţalobcu uvedené v jeho odvolaní za relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu a dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, ţe správca dane ako aj ţalovaný vo veci vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náleţite zistili skutkový stav veci, v daňovom konaní postupovali v súčinnosti so ţalobcom ako daňovým subjektom, skutkové zistenia správne vyhodnotili v súlade so zákonom, ktoré skutočnosti náleţite aj odôvodnili v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa v preskúmavanej veci postupom v súlade s právnymi normami ustanovenými v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.), náleţite preskúmal zákonnosť rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu ţalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal s jednotlivými ţalobnými námietkami. Odvolací súd sa stotoţňuje s názorom súdu prvého stupňa, ţe v preskúmavanej veci bolo relevantným spôsobom preukázané, ţe ţalobca za zdaňovacie obdobie 2007 nesplnil zákonné podmienky na zníţenie základu dane, pretoţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno o tvrdení, ţe predmetné výdavky sa uskutočnili a súviseli s jeho zdaniteľnými príjmami. Z uvedených dôvodov odvolací súd povaţuje záver súdu prvého stupňa o tom, ţe správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali v súlade so zákonom, keď ţalobcovi ako platiteľovi dane vyrubili za zdaňovacie obdobie 2007 rozdiel dane 8Sžf/75/2013 12 z príjmov fyzických osôb zistený na základe daňovej kontroly vychádzajúc z vyčíslenej dane ţalobcom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 2007 a dane vyčíslenej daňovým úradom z platieb vyplývajúcich z dôkazov vykonaných v daňovom konaní, za skutkovo správny a v súlade so zákonom. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil podľa § 250ja ods. 3 O.s.p.

§ 246cods.

1 O.s.p. a s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. O náhrade trov odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p., nakoľko ţalobca v odvolacom konaní úspech nemal a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave 18. septembra 2014 JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská