nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR. Vykonaným dokazovaním zistil, ţe právni predchodcovia ţalobcov - J. H. a G. H. nadobudli 2 5 Cdo 68/2014 do podielového spoluvlastníctva Výmerom o vlastníctve pôdy parc. č. 277/2 - roľu o výmere 40 000 m
č. 46/1948 poľnohospodársku pôdu, okrem iného aj spornú parcelu č. 277/2 kat. územie K., štát nikdy nebol zapísaný v pkn. vl. 1 k.ú. K. ako vlastník spornej parcely a pôvodní ţalovaní ani nenadobudli vlastnícke právo k spornej parcele vydrţaním, keď titulom, ktorý mohol zaloţiť ich dobromyseľnosť, bolo rozhodnutie Pozemkového úradu v Nitre, ktoré nadobudlo právoplatnosť
1, 2 tohto zákona na platnosť okrem iného aj výkupu
bol potrebný súhlas ministerstva poľnohospodárstva, a to pod sankciou neplatnosti týchto právnych úkonov. Pretoţe Výmer Jednotného národného výboru v Nitre z
práva nadobudol (nález ÚS Českej republiky, sp.zn. I ÚS 3314/11 z 2. októbra 2012). Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Uviedol, ţe v danom prípade dobrú vieru ţalovaného, resp. jeho predchodcov, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je moţné konštatovať. Rozhodnutie Pozemkového úradu o schválení dohody o vydaní nehnuteľnosti nadobudlo právoplatnosť 1. novembra 1994 a podaním ţaloby 8. októbra 2004 došlo k prerušeniu plynutia vydrţacej doby. O trovách odvolacieho konania s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 4 a § 151 ods. 3 O.s.p. nerozhodoval, pretoţe o náhrade trov konania si súd prvého stupňa vymienil rozhodnúť samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie. V dovolaní namietal, ţe mu odvolací súd mu odňal moţnosť konať pred súdom, čím jej daný dovolací dôvod § 237 písm.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky ani jedného z rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 238 O.s.p., je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného z ustanovenia § 238 O.s.p. nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku (§ 238 O.s.p.), ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné
6 5 Cdo 68/2014 Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalovaného preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. So zreteľom na ţalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu.
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 7 5 Cdo 68/2014
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom 8 5 Cdo 68/2014 chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a odporcovi neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Ţalovaný za odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle citovaného ustanovenia povaţoval nedostatok odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe táto námietka ţalovaného nie je dôvodná.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. S odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa sa stotoţnil aj odvolací súd. Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. 10 5 Cdo 68/2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv ţalovaného. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Dovolateľ namieta, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo aj tým, ţe súdy niţšieho stupňa nesprávne posúdili otázku uplynutia premlčacej vydrţacej doby v súvislosti s doručovaním návrhu na začatie konania pôvodným ţalovaným. Uvedená časť výhrad dovolateľa voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepouţil náleţitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, ţe ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ţalovaný namietal aj skutočnosť, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť 11 5 Cdo 68/2014 k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Pokiaľ ide o námietku ţalovaného spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolateľ odôvodnil svoje dovolanie tým, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré upravuje, ţe dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, ţe dôkazy hodnotí súd
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť 12 5 Cdo 68/2014 rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil. K námietke ţalovaného, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné uviesť, ţe účinnosťou zákona č. 353/2003 Z.z. od 1. septembra 2003 bol dovolací dôvod spočívajúci v tom, ţe „rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní“, z ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. vypustený. Z obsahu dovolania ţalovaného ďalej vyplýva, ţe namieta aj skutočnosť, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalovaného boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalovaným vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie 13 5 Cdo 68/2014 dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.