1 7 Cdo 34/2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ L., spol. s r.o., so sídlom v K., IČO X., 2/ Ing. D. P. bývajúcemu v N.

§ 16ods.

2 O.s.p.). Skutočnosť, že oznámenie o dôvode, pre ktorý nedošlo k predloženiu veci nariadenému súdu bolo účastníkovi konania zaslané (

1. mája 2010) potom, čo odvolací súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania na neverejnom zasadnutí
2. mája 2010, nie je možné považovať za nesprávny postup, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). 2/ K ďalšiemu namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g/ O.s.p., ktorý mal byť naplnený pochybením odvolacieho súdu v tom, že o veci samej rozhodol pred rozhodnutím o námietke zaujatosti nadriadeným súdom, čo vzbudzuje objektívne pochybnosti o jeho nezaujatosti a zakladá dôvod pre vylúčenie jeho členov, dovolací súd uvádza: Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
3. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania),
4. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
5. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie bod 2.). ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. 8 7 Cdo 34/2010 Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (viď napríklad Piersack c. Belgicko). Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [viď tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Dovolací súd je však toho názoru, že v danom prípade sa odvolací súd nedopustil procesného pochybenia, pretože nemal povinnosť predložiť vec nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti v zmysle § 16 ods. 1 O.s.p. a to z dôvodov uvedených v § 15a ods. 3 O.s.p.

§ 16ods.

2 O.s.p. (viď bod 1/ odôvodnenia). Vychádzajúc z uvedeného, pritom zohľadňujúc judikatúru ESĽP i Ústavného súdu Slovenskej republiky dospel dovolací súd k záveru, že v tomto prípade nemožno mať pochybnosti o nezaujatosti členov senátu 5 Co z objektívneho hľadiska, ktoré by boli relevantné v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd pre úplnosť poznamenáva, že dovolateľ existenciu vady uvedenej v § 237 písm. g/ O.s.p. odôvodňuje okolnosťami spočívajúcimi v postupe súdu v konaní (vyčítajúc nesprávny procesný postup pred vydaním rozhodnutia v odvolacom konaní), čo však nie je v zmysle § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom pre vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci. Z uvedených dôvodov dovolací súd nezistil, že predmetné konanie trpelo vadou podľa § 237 písm. g/ O.s.p. Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.1 písm.

c/ O.s.p. odmietol dovolanie žalobcov, lebo toto smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Pritom, riadiac sa právnou 9 7 Cdo 34/2010 úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému žalovaným vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodali návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. augusta 2011 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta