Najvyšší súd 2 M Cdo 3/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. H., bývajúcej v L., zastúpenej JUDr. V. Š., advokátom v Ţ., proti ţalov

§ 243bods.

5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Ţalovaným 1/ aţ 3/ náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe nedostatky doručovania 3 2 M Cdo 3/2011 rozsudku súdu prvého stupňa boli zhojené jeho doručením krátkou cestou na pojednávaní odvolacieho súdu konanom

1. januára 2008, na ktorom bol ţalovaný 1/ osobne prítomný. Odvolací súd však priamo od neho nezisťoval adresu ţalovaného 1/ pre doručovanie, obmedzil sa len na zistenie, ţe sa zdrţiaval v zahraničí. Napriek týmto skutočnostiam sa ani nepokúšal doručiť rozsudok, ktorým rozhodol o odvolaní ţalovanému 1/ na niektorú zo známych adries, ale doručil ho priamo opatrovníčke ustanovenej súdom prvého stupňa. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nebol riadne doručený všetkým účastníkom konania a teda ešte nenadobudol právoplatnosť. Z uvedeného vyplynulo, ţe mimoriadne dovolanie bolo podané voči neprávoplatnému rozsudku odvolacieho súdu. Okresný súd Ţiar nad Hronom následne doručil rozsudok odvolacieho súdu ţalovanému 1/ do vlastných rúk a uznesenie o ustanovení opatrovníka zrušil uznesením z
2. mája 2010 č.k. 4 C 285/2006-
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal na podnet ţalobkyne generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie. Ţiadal, aby ho Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil a vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Poukázal na to, ţe odvolací súd sa pri svojom rozhodovaní neriadil zákonnými ustanoveniami § 1 O.s.p., § 132 O.s.p., § 211 ods. 2 O.s.p., § 219 ods. 1 O.s.p., § 3 ods. 1, § 34 a § 39 Občianskeho zákonníka, § 303, § 304 ods. 1, § 261 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka. Namietal, ţe odvolací súd sa nezaoberal okolnosťami vzniku samotnej zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, čo bolo predmetom návrhu, ale zameral sa na okolnosti vzniku a platnosti ručiteľského záväzku ţalobkyne, pričom opomenul akcesorickú povahu ručiteľského záväzku voči záväzku dlţníka, t.j. ţe vznik a trvanie ručenia sú priamo podmienené existenciou hlavného (zaisťovaného) záväzku. Súdom prvého i druhého stupňa vytkol nesprávnu aplikáciu § 546 Občianskeho zákonníka na posudzovaný ručiteľský vzťah. Záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkovou časťou Obchodného zákonníka (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). Podľa názoru generálneho prokurátora v právnom štáte nie je akceptovateľný názor, ţe ţalovaný 1/ nespôsobil absolútnu neplatnosť zmluvy tým, ţe vedome predloţil Prvej stavebnej sporiteľni, a.s. sfalšované doklady. Konanie ţalovaného 1/, ako aj ďalších osôb, smerujúce k uzatvoreniu úverovej zmluvy bolo v takom hrubom rozpore s dobrými mravmi, ţe súčasne naplnilo znaky skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu. Z uvedeného dôvodu nemoţno takémuto právnemu úkonu poskytnúť právnu (súdnu) ochranu. Hoci odvolací súd 4 2 M Cdo 3/2011 doplnil inak nedostatočné dokazovanie súdu prvého stupňa, neprihliadol na rozhodné skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané. Rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), pretoţe súd aplikoval nesprávny právny predpis (§ 546 Občianskeho zákonníka), a nesprávne vykladal § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka vzhľadom na zistený skutkový stav. Ţalobkyňa sa s mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora Slovenskej republiky v celom rozsahu stotoţnila. Ţalovaní 1/ aţ 3/ sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, ţe mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1 a 2 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) v rozsahu podľa § 243i ods.

§ 242ods.

1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe rozhodnutie krajského súdu je potrebné zrušiť. Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, ţe právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a ak to vyţaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu, a túto ochranu nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O.s.p.). Mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods.

§ 242ods.

1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O vadu v zmysle § 237 O.s.p. ide vţdy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní 5 2 M Cdo 3/2011 vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady v zmysle § 237 O.s.p. a tzv. iné vady dovolateľ nenamietal, iné vady a vady v zmysle § 237 O.s.p. písm. a/ aţ e/, g/ nevyšli najavo ani v dovolacom konaní. Dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu je v danom prípade postihnuté procesnou vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Vady konania vymedzené v § 237 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z

1. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
2. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. V danej veci sa ţalobkyňa ako ručiteľka domáhala určenia neplatnosti zmluvy o medziúvere a stavebnom úvere a dohody o zráţkach zo mzdy. V ţalobe uviedla, ţe ţalovaný 1/ sfalšoval doklady o jej príjme, o čom sa dozvedela aţ z trestného konania. Prvostupňový súd ţalobu zamietol. Poukázal na to, ţe ţalobkyňa v zmysle § 546 Občianskeho 6 2 M Cdo 3/2011 zákonníka uzatvorila dohodu o ručení, ktorá svojím obsahom neodporovala zákonu, neobchádzala ho, ani sa nepriečila dobrým mravom. Uviedol, ţe ručenie môţe existovať iba popri hlavnom záväzkovom právnom vzťahu a preto má povahu vedľajšieho právneho vzťahu. Skutočnosť, ţe ţalobkyňa sa dozvedela o tom, ţe veriteľovi boli predloţené iné doklady o jej príjme neţ v skutočnosti dosahovala, nemá vplyv na jej povinnosť uspokojiť veriteľovu pohľadávku, dohodu o ručení podpísala dobrovoľne. Súd v ničom nevidel ani neplatnosť dohody o zráţkach zo mzdy. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe zmluvný záväzok ako taký, súd prvého stupňa správne posúdil a správne odvodil platnosť tohto záväzku od ručiteľského záväzku. V tomto smere je potrebné povaţovať rozsudok odvolacieho súdu za nepreskúmateľný, nakoľko nie je zrejmé, prečo mal odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa odvodzoval platnosť hlavného záväzku od vedľajšieho. Odôvodnenie prvostupňového súdu tomu vôbec nenasvedčuje, pretoţe v rámci jeho rozhodnutia je poukázané na akcesorickú povahu ručiteľského záväzku voči hlavnému záväzku, nie naopak, ako odvolací súd uviedol. Krajský súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p., keď uviedol len nedostatočne a nezrozumiteľne, z akých skutočností vychádzal a akými úvahami sa pri posudzovaní platnosti/neplatnosti zmluvy o úvere riadil (s poukazom na všetky skutočnosti, ktoré počas konania vyšli najavo). V tomto smere je potrebné podrobnejšie posudzovať tento úkon v súvislosti s konaním v rozpore s dobrými mravmi (sfalšovanie dokladov za účelom poskytnutia úveru) ako aj s poukazom na výsledky trestného konania. Nie je postačujúce, keď odvolací súd len v krátkosti uviedol, ţe neobstojí názor, ţe ţalovaný 1/ mal spôsobiť absolútnu neplatnosť zmluvy tým, ţe vedome predloţil sfalšované doklady o jej mzde. Za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba povaţovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 137/2003). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. 7 2 M Cdo 3/2011 Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá okrem prípustnosti dovolania zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania (§ 243e ods. 1 v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/ a § 237 písm. f/ O.s.p.). Navyše rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), tak ako namietal generálny prokurátor. Súd nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Ručením sa zabezpečoval záväzok zo zmluvy o úvere (resp. medziúvere). Záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkovou časťou Obchodného zákonníka. Preto aj záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzku z úverovej zmluvy, sa spravujú Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 4 Obchodného zákonníka). Na tom by nič nemohla zmeniť ani skutočnosť, ţe v ručiteľskom vyhlásení by bol odkaz na ustanovenie Občianskeho zákonníka. Ručenie v obchodných záväzkových vzťahoch je v Obchodnom zákonníku upravené komplexne a na vzťahy z neho sa preto nepouţijú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ručení (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
3. mája 2000 sp. zn. 4 Obo 115/1999). S poukazom na uvedené dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 1, 2 O.s.p). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243i ods.

§ 243dods.

l O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. apríla 2011 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová