1 písm. d/ Zákonníka práce ako kompenzácie za domáce práce, ktoré za svojho života v spoločnej domácnosti nebohý manžel žalobkyne 1/ vykonával (uznesením z 1. augusta 2008 č.k. 45 C 62/2007-204 vylúčené na samostatné konanie). Súd žalovanej náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd uviedol, že pozostalým po J. B. (zomrel X. pri havárii vojenského lietadla pri obci H.) v zmysle zákona č. 328/2002 Z.z. boli priznané všetky dávky, na ktoré mali pozostalí právny nárok – vdovský výsluhový dôchodok, sirotské výsluhové dôchodky, zvýšené jednorazové odškodnenie 553 511 Sk, úmrtné a náhrada škody na zničených veciach. Súd konštatoval, že
l písm. d/ Zákonníka práce v znení platnom k
1 písm. d/ Zákonníka práce ide o nárok zamestnanca, ktorý utrpel pracovný úraz a nie o nárok pozostalých. Preto manželke ani deťom zomretého zamestnanca nemožno ako vecnú škodu uhradiť náklady vynaložené na práce vykonávané inou osobou, ktoré predtým vykonával manžel (nakupovanie, umývanie riadu, údržba auta vyčíslená na 3 480 Sk, opatrovanie detí vyčíslené na 2 520 Sk). Žalobkyne ako pozostalé po zamestnancovi, ktorý utrpel pracovný úraz z týchto dôvodov nemajú právny nárok na náhradu uplatňovanej vecnej škody v sume 6 000 Sk mesačne. O trovách konania súd rozhodol
1 O.s.p. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 21. septembra 2010 sp. zn. 14 Co 62/2010 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa sa dostatočne vysporiadal so skutkovými zisteniami v súvislosti s uplatneným nárokom, pričom rozhodujúcou skutočnosťou bolo, že žalobkyne si nárok uplatnili za obdobie po smrti ich manžela a otca ako kompenzáciu za domáce práce, ktoré za svojho života v spoločnej domácnosti vykonával. 3 2 Cdo 59/2011 Takýto nárok je z titulu vecnej škody
1 písm. d/ Zákonníka práce neprípustný. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že už od júla 2004 žalobkyne nežili s nebohým v spoločnej domácnosti a celý nárok bol len fiktívny. Pokiaľ išlo o odvolacie námietky žalobkýň, že si uplatnili vecnú škodu aj v súvislosti s obstarávaním prác zo strany nebohého v súvislosti s výstavbou rodinného domu, odvolací súd dodal, že tieto závery platia rovnako aj pre tento nárok. Zodpovednosť žalovanej ako zamestnávateľa zamestnanca, ktorý utrpel smrteľný pracovný úraz, voči jeho pozostalým príbuzným je samostatným druhom zodpovednosti, ktorá priamo nesúvisí so zodpovednosťou dopravcu za škodu spôsobenú pri prevádzke leteckých dopravných prostriedkov v zmysle všeobecných ustanovení § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka a namietaných ustanovení komunitárneho práva. Tieto nároky však neboli predmetom tohto konania, a preto sa súd týmito odvolacími námietkami žalobkýň nezaoberal. K námietke, že na súde prvého stupňa rozhodoval vylúčený sudca, pretože voči konajúcej sudkyni bola vznesená námietka zaujatosti (nebola predložená na rozhodnutie krajskému súdu), odvolací súd dodal, že táto skutočnosť zo spisu nevyplývala. O trovách konania súd rozhodol
1 a § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali žalobkyne 1/ až 3/ dovolanie. Navrhli, aby dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu a okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovali z § 237 písm. f/, g/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Odňatie možnosti konať pred súdom dovolateľky videli v porušení článku 46 a 48 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Odvolací súd mal doplniť dokazovanie ohľadne tvrdenia žalobkýň o vznesení námietky zaujatosti. Odvolaciemu súdu vytkli aj to, že vo veci malo byť nariadené pojednávanie, pretože v danom prípade išlo o dôležitý verejný záujem (verejný záujem predstavuje napr. život a zdravie konkrétneho dieťaťa). Aj z tohto dôvodu bolo konanie pred odvolacím súdom postihnuté vadou
f/ O.s.p. Žalobkyne pri uplatňovaní svojho nároku v tomto konaní vychádzali z judikatúry (konkrétne z rozsudku NS ČSR z 21. januára 1972 sp. zn. 3 Cz 49/1971). Poukázali na nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu. Uviedli, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepresvedčivé a nezákonné. Ďalej namietali zaujatosť predsedníčky senátu a členiek senátu odvolacieho súdu pre ich pomer k veci v spojitosti s posúdením existencie tlaku na činnosť štátnych orgánov (tlak zo strany žalovanej) ako aj z dôvodu ich postupu v konaní. 4 2 Cdo 59/2011 Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za vecne správne. Dovolanie žalobkýň 1/ až 3/ navrhla zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podali včas účastníčky konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpené advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle § 238 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného právneho významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolaním žalobkýň je napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozhodnutia v zmysle § 238 O.s.p. Prípustnosť dovolania preto z ustanovení § 238 O.s.p. nemožno vyvodiť. So zreteľom na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), ako aj s ohľadom na dovolateľkami namietanú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/, g/ O.s.p., zaoberal sa dovolací súd aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú 5 2 Cdo 59/2011 spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný,
1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol
bez nariadenia pojednávania, c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že k odňatiu možnosti konať dovolateľkám pred súdom nedošlo nenariadením pojednávania pred odvolacím súdom. Súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu ani o verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory 6 2 Cdo 59/2011 týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje, ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vyvodiť, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. januára 2011 sp. zn. 5 Cdo 279/2010, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 30. novembra 2010 sp. zn. 2 Cdo 255/2009). Keďže z obsahu spisu nevyplýva, že by boli dané dôvody pre nariadenie pojednávania
1 O.s.p. (krajský súd pred vyhlásením rozsudku dokazovanie nedoplňoval ani nezopakoval, súd prvého stupňa nerozhodol
bez nariadenia pojednávania a nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem), odvolací súd v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania. Postupom odvolacieho súdu plne rešpektujúcim platnú úpravu Občianskeho súdneho poriadku nemohlo preto dôjsť k odňatiu možnosti žalovanému pred súdom konať. Pre úplnosť sa dodáva, že odvolací súd nemal za potrebné doplniť dokazovanie a to ani vo vzťahu k vzneseniu námietky zaujatosti voči sudkyni okresného súdu, pretože táto skutočnosť zo spisu nevyplýva (ako správne konštatoval odvolací súd). K námietke nedostatočného odôvodenia rozhodnutia po preskúmaní veci aj v tomto smere dovolací súd uvádza, že v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). 7 2 Cdo 59/2011 Vada v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. s poukazom na vyššie uvedené dovolacím súdom zistená nebola. Pokiaľ ide o namietanú vadu v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p., ktorú dovolateľky vidia v zaujatosti sudkýň odvolacieho súdu pre ich pomer k veci v spojitosti s posúdením existencie tlaku na činnosť štátnych orgánov (tlak zo strany žalovanej) ako aj z dôvodu ich postupu v danom prípade dovolací súd uvádza nasledovné. Keďže ide o skutočnosť dôležitú z hľadiska zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov, dovolací súd preskúmal vec aj v smere, či nie sú dané skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnosti o nezaujatosti predsedníčky senátu (JUDr. K. J.) a členiek senátu odvolacieho súdu (JUDr. B. J., Mgr. B. B.).
1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak o zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. Základom pre vylúčenie sudcu môžu byť len objektívne existujúce, zákonom predpokladané skutočnosti a nie iba to, že postup súdu alebo jeho rozhodnutie sa nezhoduje so subjektívnymi predstavami a názormi účastníka konania na vecnú správnosť, zákonnosť alebo spravodlivosť súdnych rozhodnutí. Pri posudzovaní nezaujatosti sudcu vychádza judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (Saraiva de Carvalho vs. Portugalsko, 1994, alebo Gautrin vs. Francúzsko, 1998 a i.) z dvojitého testu nezaujatosti. Subjektívny test vychádza z osobného presvedčenia, vnútorného vzťahu sudcu v danej veci, objektívny test je zameraný na existenciu dostatočných záruk vylučujúcich akúkoľvek legitímnu pochybnosť v tomto smere. V tomto zmysle sú vykladané aj ustanovenia § 14 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku upravujúce vylúčenie sudcov. Pomer sudcu k veci môže vyplývať predovšetkým z priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Nepochybne je tomu tak v prípade, ak je sudca sám účastníkom 8 2 Cdo 59/2011 konania, bez ohľadu na ktorej procesnej strane, alebo v prípade, ak by mohol byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý na svojich právach (ako vedľajší účastník). Pod pojmom pomer k veci sa rozumie aj situácia, keď sudca získal poznatky o veci iným spôsobom ako dokazovaním na pojednávaní (napr. ako svedok), v dôsledku čoho je jeho pohľad na zistené skutkové okolnosti prípadu deformovaný ďalšími poznatkami zistenými neprocesným spôsobom. Za pomer k veci sa považuje aj vzťah ekonomickej závislosti, napríklad v spojitosti s vedeckou alebo publikačnou činnosťou sudcu, v súvislosti so správou vlastného majetku a podobne (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.