Najvyšší súd 3Sţi/1/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Centrum ekologických informácií, Suché Mýto 19, Bratislava, právne zastúpený: Bardač, s.r.o., advokátska kancelária, Búdková 4, Bratislava, proti ţalovanému: Starosta Obce Helcmanovce, Helcmanovce 161, právne zastúpený: PUCHALLA, SLÁVIK & partners, s.r.o., advokátska kancelária, Kmeťova 24, Košice, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia ţalovaného, konajúc o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/93/2013-77 zo dňa
- októbra 2013 v časti výroku o trovách konania, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/93/2013-77 zo dňa
- októbra 2013 v časti výroku o trovách konania p o t v r d z u j e. Ţalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. O d ô v o d n e n i e Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach podľa § 250j ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) zrušil fiktívne rozhodnutie ţalovaného, ako aj prvostupňové fiktívne rozhodnutie Obecného úradu Helcmanovce z dôvodu, ţe fiktívne rozhodnutie nespĺňa náleţitosti riadne odôvodneného rozhodnutia v zmysle § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok) a ţalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd vo vzťahu k napadnutému výroku o náhrade trov konania s poukazom na § 250k ods. 1 veta tretia O.s.p. dôvodil, ţe v tomto ustanovení v konaniach vedených na základe ţalôb podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je pre náhradu trov konania uvedená výnimka zo zákonnej zásady zodpovednosti účastníkov za výsledok konania, ktorá spočíva v moţnosti súdu nepriznať, či zníţiť náhradu trov konania ţalobcovi, ktorý v konaní mal úspech celkom alebo sčasti. Prvostupňový súd pri rozhodovaní o trovách konania vzal do úvahy to, ţe ţalobcom poţadované informácie sú voľne dostupné na webových sídlach inštitúcií, ktoré podľa všeobecne známych skutočností disponujú týmito informáciami. 3Sţi/1/2014 2 Na webovom sídle Slovenského štatistického úradu sú k dispozícii nielen údaje o počte obyvateľov obce a o rozlohe Obce Helcmanovce, ale aj ďalšie geografické a demografické údaje. Údaje o mokradiach chránených Ramsarským dohovorom sú k dispozícii na webovom sídle Slovenskej agentúry ţivotného prostredia ako odbornej organizácie Ministerstva ţivotného prostredia Slovenskej republiky. Na tomto webovom sídle sa nachádza zoznam 14 mokradí zaradených do svetového zoznamu mokradí medzinárodného významu, ďalej je tam uvedená plocha mokradí a v ktorých okresoch sa jednotlivé mokrade nachádzajú. Údaje o chránených územiach Slovenskej republiky sú k dispozícii na webovom sídle Štátnej ochrany prírody SR (www.sopsr.sk). Na webovom sídle štátnej ochrany prírody SR je prehľad vyhlásených chránených vtáčích území, ktoré sú vyhlasované vyhláškou Ministerstva ţivotného prostredia SR v Zbierke zákonov ako všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ţalobca tak mal k dispozícii aj jednoduchší spôsob, ako získať poţadované informácie. Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca voči výroku o trovách konania odvolanie a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil prvostupňový rozsudok v časti výroku o trovách konania a priznal ţalobcovi náhradu trov konania v celkovej výške 486,80 €. Uviedol, ţe nepriznaním účelne vynaloţených trov konania dochádza v podstate k popretiu úspechu sťaţovateľa v súdnom konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ďalej len ústavný súd, sp. zn. IV. ÚS 24/2010 zo dňa 08.04.2010). Ţalobca, ako úspešný účastník súdneho konania očakával, ţe mu bude priznaná náhrada trov konania, a keďţe krajský súd rozhodol inak, mal mu podľa jeho názoru umoţniť vyjadriť sa k otázke splnenia podmienok pre priznanie trov konania. Pritom poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) sp. zn. 3 M Cdo 18/2010 zo dňa 17.02.2011, sp. zn. 3 Cdo 236/2010 zo dňa 14.04.2011, sp. zn. 7 Cdo 42/2010 zo dňa 17.10.
- Týmto postupom krajský súd podľa názoru ţalobcu zaťaţil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo výroku o trovách konania (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Podľa názoru ţalobcu, v danom prípade nie sú splnené ţiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie ţalobcovi nárok na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa spája okolnosti daného prípadu s jednoduchším spôsobom získania poţadovaných informácií, ţalobca však potreboval autentickú informáciu, preto poţiadal o informácie priamo povinnú osobu, ktorej sa poţadovaná informácia týka a ktorou disponuje. Tieţ uviedol, ţe nie všetky informácie, ktoré poţadoval, boli ku dňu podania ţiadosti zverejnené na označených internetových stránkach, ako to uviedol prvostupňový súd. Krajský súd sa odvoláva na 81 podaných ţalôb, týkajúcich sa preskúmania zákonnosti fiktívnych rozhodnutí. Ţalobca sa obrátil na súd len v prípade, keď povinná osoba poţadované informácie nesprístupnila. Ak by aj ţalobca podal niekoľko desiatok ţalôb, išlo by tak o oprávnený výkon práva, ktorým ţalobca realizoval svoj predmet činnosti. Ţalobca nemal povinnosť preukazovať svoju snahu získať informácie inak aj vzhľadom na to, ţe ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. zakotvuje imperatív vylučujúci moţnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem, pre ktorý sa informácia poţaduje (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-204/09, bod 31 zo dňa 14.02.2012). Za dôvod hodný osobitného zreteľa nemoţno povaţovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej podstate znamená porušenie zákona (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Sţf/12/2010 zo dňa 09.11.2010). Ţalobca tieţ polemizuje s názorom krajského súdu, týkajúceho sa tých informácií, ktoré sú obsiahnuté vo výnose Ministerstva ţivotného prostredia SR a sú teda všeobecne známe. 3Sţi/1/2014 3 Ţalobca poukázal na rozpor s právom Európskej únie, konkrétne na čl. 9 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia (Ú. v. ES L 124/4, 17.05.2005), ďalej len Aarhuský dohovor, ktorý sa okrem iného týka finančného zaťaţenia ţiadateľa o informácie na základe čl. 4 Aarhuského dohovoru. Z toho vyplýva, ţe ţiadateľom o informácie o ţivotnom prostredí sa nesmú vytvárať bariéry v prístupe k spravodlivosti. Uvedené závery potvrdil vo svojej rozhodovacej činnosti aj Súdny dvor Európskej únie – rozsudok zo dňa 11.04.2013, David Edwards a Lilian Pallikaropoulos, C-260/11, bod 28, rozsudok zo dňa 08.03.2011, Lesoochranárske zoskupenie VLK, C-240/09, bod
- Nepriznané právo na náhradu trov konania zo strany krajského súdu predstavuje znemoţnenie, resp. nadmerné sťaţenie prístupu k súdu. Krajský súd mal aj postupovať v zmysle § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 71/1992 Zb.) a ţalovanému uloţiť povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Krajský súd mal teda pri priznávaní práva na náhradu trov konania vykonať eurokonformný výklad ustanovenia § 250k ods. 1 veta tretia O.s.p., ktorý by sledoval naplnenie účelu právnych aktov Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Ţalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Odvolanie ţalobcu mu bolo doručené dňa 02.12.
- Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.) preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu napadnutom odvolaním (§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné. Podľa § 250k ods. 1 O.s.p. ak mal ţalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti ţalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd ţalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môţe tieţ rozhodnúť, ţe sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 3 O.s.p.). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny prostriedok, ktorý umoţňuje, aby kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, sa mohla domáhať ochrany svojich porušených alebo ohrozených práv na súde, ako na nezávislom orgáne a aby tak mohla začať konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. Z obsahu spisu vyplýva, ţe krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil fiktívne rozhodnutie ţalovaného, ktoré malo byť ţalobcovi doručené dňa 07.05.2013, ako aj prvostupňové fiktívne rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec mu vrátil 3Sţi/1/2014 4 na ďalšie konanie dôvodiac vydaním fiktívnych rozhodnutí (§ 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z.), ktoré nespĺňajú náleţitosti riadne odôvodneného rozhodnutia v zmysle § 47 správneho poriadku, a preto sú svojou povahou nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Výrok o nepriznaní náhrady trov konania úspešnému ţalobcovi odôvodnil dôvodmi hodnými osobitného zreteľa (§ 250k ods. 1 veta tretia O.s.p.). Účastníci sa proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej neodvolali, ale odvolanie proti rozhodnutiu o trovách konania napadol odvolaním ţalobca. V dôsledku jeho odvolania musel odvolací súd skúmať, či rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá zákonu, teda či súd rozhodol o trovách na základe skutočného stavu veci a či rozhodnutie správne právne zdôvodnil. Ustanovenie § 250k ods. 1 veta tretia O.s.p. umoţňuje súdu, aby v rámci svojho uváţenia v medziach tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania úspešnému ţalobcovi, ktorému inak náhrada trov konania patrí. Dôvodom na aplikáciu uvedeného ustanovenia môţu byť len dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré Občiansky súdny poriadok neuvádza, pričom konkrétne dôvody, vzťahujúce sa na ten ktorý konkrétny prípad, ponecháva na úvahu súdu, ktorá však musí mať svoje zhmotnenie v odôvodnení rozhodnutia. Inak povedané z odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktorý vo vzťahu ku v konaní úspešnému ţalobcovi pouţil tretiu vetu ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. a nepriznal mu náhradu trov konania, musia byť zrejmé dôvody, ktoré súd k takémuto skôr výnimočnému rozhodnutiu viedli, lebo právo úspešného účastníka na náhradu trov konania je imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Z uvedeného preto vyplýva, ţe takéto rozhodnutie súdu nemôţe byť zaloţené len na marginálnych dôvodoch. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa detailne rozobral dôvody, ktoré ho k tomuto rozhodnutiu viedli. Napriek skutočnosti, ţe rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je právoplatný a ţe ţalobca vo veci samej v konaní pred súdom prvého stupňa úspech mal, zostala odvolaciemu súdu povinnosť posúdiť existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré ţalobcovi s poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p. nepriznal náhradu trov konania. Musel tak postupovať bez ohľadu na dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa rozhodol pri pouţití citovaného zákonného ustanovenia a bez ohľadu na skutočnosť, či rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, ktorý nadobudol v uvedenej časti právoplatnosť, povaţuje za vecne správny. Pri posudzovaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemohol ponechať bez povšimnutia niekoľko okolností. Odvolací súd zdôrazňuje, ţe ţalobca poţadoval sprístupnenie informácií, ktoré sú verejne prístupné na internetových stránkach príslušných povinných osôb (a ktoré mohli byť dôvodom pre rozhodnutie o neposkytnutí informácií zo strany ţalovaného). Ţalobca nepostupoval zvyčajným spôsobom s cieľom získať poţadované informácie, ale jeho cieľ bol zjavne šikanózny. Šikanózne správanie ţalobcu je moţné badať aj z toho, ţe neprejavil váţny záujem poţadované informácie získať inak od príslušných povinných osôb, medzi ktorými ţalovaný nebol. Vyplýva to zo skutočnosti, ţe zhromaţďovanie a evidovanie poţadovaných informácií nepatrilo do jeho vecnej pôsobnosti. Samotné distribuovanie ţalôb rovnakého textu len na iné adresy obcí neznamená poskytnutie primeranej právnej pomoci zo strany advokáta, ktorý ţalobcu zastupoval. Zákon 3Sţi/1/2014 5 č. 211/2000 Z.z. je zaloţený na jednoduchosti a sleduje, aby sa naplnil jeho zmysel a účel, ktorým je poskytovanie informácií a nie vydávanie fiktívnych rozhodnutí, ktoré dosahoval ţalobca svojím zvoleným postupom. Všetky tieto skutočnosti vzbudzujú pochybnosti, či konanie o poskytnutie informácií bolo vôbec začaté (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sţi/7/2013 zo dňa 27.11.2013), a teda či ţalobca dostal v skutočnosti kvalitnú právnu pomoc, ak jeho právny zástupca nevykonal potrebné úkony na získanie informácií. Najvyšší súd musel pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať pri dôvodnosti odvolania ţalobcu v časti rozsudku, týkajúceho sa náhrady trov konania na všetky okolnosti konania a musel skúmať skutočný prejav vôle ţalobcu, smerujúci k sprístupneniu informácií, aj s prihliadnutím na obsah jeho odvolania, v ktorom ţalobca poukazuje na imperatív, ktorý vylučuje moţnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem, pre ktorý sa informácia podľa zákona č. 211/2000 Z.z. poţaduje. Odvolací súd nehodnotí postup ţalobcu, ktorý aj na podanie jednoduchej ţiadosti o sprístupnenie informácií splnomocnil advokáta, ani mu nebráni, aby ho v konaní pred ţalovaným zastupoval advokát, ale vo vzťahu k uplatnenej náhrade trov konania, moţno jeho krok hodnotiť ako neefektívny a trovy konania, ktoré mu vznikli, ako vynaloţené neúčelne, lebo ţiadosť o poskytnutie informácií nevyţaduje osobitnú právnu formu (aj keď musí byť zaslaná na správnu adresu). Moţno pripomenúť, ţe ţalobca vznikol registráciou na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky
- februára 2013 a uţ
- marca 2013 bola doručená emailom ţalovanému ţiadosť o sprístupnenie informácii, ktorá bola podpísaná zaručeným elektronickým podpisom právneho zástupcu ţalobcu. Uţ samotný fakt, ţe ţalobca v tak krátkom časovom odstupe po svojom vzniku bez vyuţitia svojho petičného práva zvolil na účely podania ţiadosti o sprístupnenie informácií advokáta, vyvoláva pochybnosti o skutočnej vôli ţalobcu získať informácie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. a vyvoláva oprávnené presvedčenie, ţe ţalobca mal pri vynaloţení minimálneho úsilia prioritne záujem na náhrade trov konania, ktorých čiastka nie je zanedbateľná, a nie skutočný záujem na sprístupnení informácií, verejne dostupných na oficiálnych webových stránkach príslušných orgánov verejnej správy. Námietka ţalobcu, ţe ho nemoţno nútiť, aby informácie získaval pokútne na internetových stránkach sa preto prieči nielen obsahu vykonaného dokazovania, ale je v rozpore s jeho vlastnou filozofiou, v rámci ktorej presadzuje elektronickú komunikáciu s orgánmi verejnej správy nad rámec ich zákonných povinností, ale aj mimo ich technického vybavenia. Pokiaľ ţalobca vo svojom odvolaní argumentuje nálezom Ústavného súdu Českej republiky zo
- septembra 2011 sp. zn. I. ÚS 3698/10, (ktorým ústavný súd ústavnej sťaţnosti vyhovel a neodmietol ju), treba uviesť, ţe odkaz na rozhodnutie orgánu súdnej ochrany ústavnosti Českej republiky, ktoré nijako súdy Slovenskej republiky nezaväzuje (§ 135 ods. 1 O.s.p.,), a teda nemôţe byť dôvodom vedúcim k zmene napadnutého rozsudku. Zodpovedá skutočnosti, ţe slovenský právny systém a český právny systém sú navzájom veľmi blízke, nie sú však totoţné, a preto bez ďalšieho podrobného poznania právneho systému iného štátu rozhodnutie súdov Českej republiky nemoţno v praxi súdov Slovenskej republiky automaticky aplikovať ako prameň nášho práva. Pokiaľ ţalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu z
- novembra 2010 sp. zn. 3Sţf/12/2010, v zmysle ktorého „za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle 3Sţi/1/2014 6 citovaného ustanovenia O.s.p. nemoţno povaţovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej podstate znamená porušenie zákona...“, treba pripomenúť skutočnosť, ţe ani právoplatný rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým boli zrušené fiktívne rozhodnutia ţalovaného nezakladá prekáţku, ktorá by odvolaciemu súdu bránila v tejto veci z hľadiska existencie dôvodu hodného osobitného zreteľa skúmať, či došlo k začatiu konania o poskytnutie informácií v danej veci a či následne postup ţalovaného znamenal porušenie zákona. Nemoţno pritom opomenúť skutočnosť, ţe aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí konanie o poskytnutie informácií nebolo skončené a ţalovaný vo veci musí konať spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu č. 211/2000 Z.z. Pri takomto postupe mu nemoţno dopredu zabrániť, aby v prípade, ak zistí, ţe konanie riadne začaté nebolo, konanie prípadne aj zastavil. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu ďalej vyplýva, ţe najvyšší súd citoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ústavný súd) sp. zn. II. ÚS 351/09 z
- decembra 2009, v odôvodnení ktorého ústavný súd okrem iného uvádza aj nasledovné: „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 82/09). Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08). Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené podmienky ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku pre výnimočné nepriznanie (úplné či čiastočné) náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru (II. ÚS 122/09).“ Vychádzajúc z citovaného nálezu ústavného súdu, z ktorého vyplýva moţnosť súdov aplikovať ustanovenie § 150 O.s.p. resp. § 250k ods. 1 tretia veta O.s.p. povaţoval najvyšší súd za preukázané, ţe súd prvého stupňa nepochybil, keď zhodnotil skutkové okolnosti, v ktorých zistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému ţalobcovi, aj keď tieto dôvody odvolací súd zistil aj v ďalších skutkových a právnych okolnostiach, a to napriek skutočnosti, ţe došlo k zrušeniu fiktívnych rozhodnutí ţalovaného. V dôsledku vyššie uvedených právnych skutočností, by podľa názoru najvyššieho súdu na rozhodnutí súdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania nič nezmenila ani skutočnosť, ţe by krajský súd vopred oboznámil ţalobcu o jeho zámere nepriznať mu pre prípad úspechu v konaní náhradu trov konania, lebo takýmto spôsobom 3Sţi/1/2014 7 by dopredu prejudikoval svoje rozhodnutie a spochybnil by tým svoju nezaujatosť v konaní. Námietku, ktorou ţalobca poukazoval na túto vadu konania preto označil najvyšší súd za nedôvodnú. Vo vzťahu k namietanému rozporu s právom Európskej únie a nepriznania nepriameho účinku najvyšší súd uvádza, ţe v prípade ţalobcu nemoţno v ţiadnom prípade hovoriť o „vytváraní bariér v prístupe k spravodlivosti, ktoré v konečnom dôsledku znemoţňujú reálny a efektívny prístup k spravodlivosti, t.j. k súdnemu prieskumu nezákonných rozhodnutí na úseku práva na prístup k informáciám“, keď sám ţalobca spôsobom, ktorý sa javí ako účelový, v skutočnosti sám zabránil prístupu k ţiadaným informáciám. Pri rozhodovaní o náhrade nákladov konania musí pritom súd zohľadňovať samotný účel procesu v správnom súdnictve, ktorým je poskytovanie ochrany porušeným alebo ohrozeným skutočným subjektívnym hmotným právam a právom chráneným záujmom. Súdne konanie nemôţe popierať svoje skutočné spoločenské poslanie a nemôţe sa stať len nástrojom, slúţiacim na vytváranie ľahkého a neodôvodneného zisku na úkor protistrany, spočívajúceho v zaplatení nákladov za zastúpenie advokátom. Porušením práva na spravodlivý proces podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa jej článku 47, preto nie je také rozhodnutie súdu, ktorým súd neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo ich nevyhodnotí ako účelne vynaloţené. Pritom pravidlo, podľa ktorého moţno úspešnému účastníkovi priznať len náhradu účelne vynaloţených nákladov, sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, teda aj na náklady spojené so zastupovaním advokátom (na odmenu za zastupovanie, paušálnu náhradu hotových výdavkov a náhradu za daň z pridanej hodnoty). Najvyšší súd navyše pri skúmaní vyváţenosti záujmu ţalobcu o verejne prístupné informácie v porovnaní s jeho záujmom na náhrade trov konania zisťoval výšku náhrady trov konania za predpokladu úspechu ţalobcu, pri vyčíslenej náhrade trov konania, ktorá iba pri 50 ţalobách predstavuje 24.340 €, pričom podľa vyjadrenia krajského súdu ţalobca podal len v košickom kraji pribliţne 81 ţiadostí o sprístupnenie informácii. Námaha, ktorú musel ţalobca na vyvolanie uvedených konaní vynaloţiť je pritom v zjavnom nepomere s odmenou, ktorú za uskutočnené advokátske sluţby poţaduje. Za účelne vynaloţené náklady podľa § 142 ods. 1 O.s.p. pritom moţno povaţovať len také náklady, ktoré musel účastník nevyhnutne vynaloţiť, aby mohol riadne hájiť svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na súde. Náklady spojené so zastúpením advokátom tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú. Tomuto pravidlu však nemoţno prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu; môţu sa vyskytovať i situácie, za ktorých náklady spojené so zastúpením advokátom nemoţno povaţovať za nevyhnutné pre riadne uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. O taký prípad pôjde najmä v prípade zneuţitia práva na zastúpenie advokátom. (pozri aj nález Ústavného súdu Českej republiky z
- júla 2012 sp. zn. I. ÚS 988/12). V tejto súvislosti najvyšší súd povaţuje za dôvodné poznamenať, ţe zákon č. 211/2000 Z.z. má slúţiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd v ţiadnom prípade nepopiera právo ţalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie účelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným 3Sţi/1/2014 8 osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo strany ţiadateľov skôr o zneuţívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd dospel k rovnakému právnemu názoru ako súd prvého stupňa a zistil, ţe v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nie je spravodlivé priznať ţalobcovi náhradu trov prvostupňového konania, hoci bol v konaní pred súdom prvého stupňa úspešný. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil a jeho dôvody povaţoval za vecne správne. O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní neúspešnému ţalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa
- júna 2014 JUDr. Gabriela G E R D O V Á predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková