← Slovensko

o zaplatenie nájomného

Obsah (17)§ 517§ 142§ 238§ 237§ 236§ 241§ 157§ 164§ 3§ 442§ 420§ 712c§ 454§ 671§ 123§ 106§ 243b

5 Cdo 233/2013 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Heleny

tohto rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa

  1. júla 1997, sa stala ţalobkyňa výlučnou nájomníčkou a členkou bytového druţstva a ţalovaný bol oprávnený byt uţívať do zabezpečenia náhradného bytu. Súd prvého stupňa preskúmal predloţené prehľady ročných platieb na meno ţalobkyne za roky 2002 a 2003, pričom v roku 2002 zobral do úvahy platby od
  2. mája 2002 do
  3. decembra 2002 a v roku 2003 od januára do decembra 2003 a dospel k záveru, ţe ţalobkyňa sa nemôţe domáhať zaplatenia nájomného, ale vydania bezdôvodného obohatenia. Pri svojom rozhodovaní zobral zreteľ aj na vznesenú námietku premlčania zo strany ţalovaného. Ţalobkyňa podala ţalobu na súd dňa
  4. mája 2004 a ţiadala ţalovaného zaviazať na zaplatenie nájomného od
  5. júna 2001 do
  6. júla
  7. Podľa záveru súdu prvého stupňa bol nárok ţalobkyne za obdobie od
  8. júna 2001 do
  9. mája 2002 s prihliadnutím na dvojročnú premlčaciu lehotu pri vydaní bezdôvodného obohatenia premlčaný. Pri vyčíslení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal zo zaplatených platieb od
  10. mája do
  11. decembra 2002 v sume 18 202 Sk mínus ½ vratiek, t. j. 4872 Sk = 13 330 Sk. Rok 2003 od
  12. januára 2003 do
  13. decembra 2003 suma 35168 Sk mínus 9744 Sk vratka = 25 424 Sk. Spolu za rok 2002 a 2003 vznikol preto na strane ţalovaného neoprávnený majetkový prospech 38 754 Sk. Súd prvého stupňa nepriznal ţalobkyni nárok aţ do
  14. júla 2004 vychádzajúc z toho, ţe podľa potvrdenia Obecného úradu v S. dňa
  15. decembra 2003 uţ ţalovaný býval v byte, ktorý mu poskytol tento úrad a teda nebýval v spornom byte. V prevyšujúcej časti preto ţalobu vrátane úrokov z omeškania zamietol. O trovách konania rozhodol tak, ţe tieto priznal ţalovanému vzhľadom na nepatrný úspech ţalobkyne v konaní. Krajský súd v Košiciach na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom (v poradí prvým) z
  16. marca 2009 sp.zn. 1 Co 132/2007 zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobkyni 2 200,76 € s 10 % úrokom z omeškania od
  17. mája 2004 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti ţalobu zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobkyne je čiastočne dôvodné a odvolanie ţalovaného nie je dôvodné. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, ţe predmetom konania je 3 5 Cdo 233/2013 ţalobkyňou uplatnený peňaţný nárok za obdobie od
  18. júna 2001 do
  19. júla 2004, keď táto tvrdila, ţe potom, ako došlo k zrušeniu práva spoločného nájmu k predmetnému bytu a určeniu, ţe ona je výlučnou nájomníčkou, v tomto byte býval ţalovaný, neplatil nájomné a neumoţnil jej predmetný byt uţívať. Odvolací súd poukázal na tú skutočnosť, ţe ţalobkyňa sa stala výlučnou nájomkyňou predmetného bytu na základe rozhodnutia súdu, ktoré však bolo obmedzené právom ţalovaného v byte bývať, ktorý stav zakladal povinnosť ţalovaného prispievať na nájomné a úhrady spojené s uţívaním bytu. Za nesprávny preto povaţoval názor ţalobkyne v tom, ţe zrušením práva spoločného nájmu bytu zostali nájomcami obaja účastníci. Ako však vyplýva z rozsudku Okresného súdu Roţňava č. k. 10 C 1932/97-135 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 14 Co 167/02-149 zo dňa
  20. júna 2002, ţalovaný neumoţnil ţalobkyni výkon nájomného práva a od apríla 2002 vlastníckeho práva k predmetnému bytu, hoci uvedenými rozhodnutiami mu bola uloţená povinnosť zdrţať sa akýchkoľvek zásahov do výkonu práva ţalobkyne, umoţňujúce jej riadne uţívanie bytu a zároveň mu bola uloţená povinnosť vydať kľúče od bytu. Odvolací súd poukázal na to, ţe zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa moţno vyvodiť záver, ţe ţalovaný nielenţe predmetný byt uţíval, ale ţalobkyni ako oprávnenej nájomkyni a neskôr vlastníčke bytu bránil v moţnosti byt uţívať. Takýto záver potvrdzuje aj rozsudok Okresného súdu Roţňava č.k. 10 C 1932/97-135, ktorým bola ţalovanej poskytnutá ochrana pred takýmto konaním ţalovaného. Za takejto situácie preto súd druhého stupňa dospel k záveru o posúdení konania ţalovaného ako konania protiprávneho, v súvislosti s ktorým vznikla ţalobkyni škoda spočívajúca v tom, ţe uvedený byt napriek tomu, ţe ona uhrádzala náklady, uţíval. Za právne bezvýznamnú preto povaţoval obranu ţalovaného spočívajúcu v tom, ţe byt uţíval len čiastočne, keďţe ţalobkyni bránil v uţívaní celého bytu. S poukazom na ustanovenie § 420 ods. 1 v spojení s § 442 ods. 1, 3 zákona č.40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ,,) ustálil, ţe škoda v tomto prípade predstavuje hodnotu nájomného, ktoré by mohla ţalobkyňa získať, ak by uzavrela zmluvu o nájme. Ţalobkyňa v konaní síce tvrdila, ţe obvyklá výška nájmu za 3-izbový byt je 4700 Sk mesačne, toto tvrdenie však ničím nepreukázala a na tieto tvrdenia nenavrhla vykonať ani ţiadne dôkazy. Zo správy Obecného úradu v S. odvolací súd zistil, ţe priemerná výška nájomného za 3-izbový byt v obci je 3400 Sk mesačne + inkaso. Keďţe účastníci počas konania neoznačili ţiadne iné dôkazy, ktorými by bola spochybnená takto ustálená výška priemerného nájomného, pouţil ju súd pri určení výšky škody. Skutočnú škodu za obdobie od
  21. mája 2002 do
  22. decembra 2003, teda za 19,5 mesiacov, ustálil v sume 66 300 Sk (19,5 x 3400), v prepočte 2200,76 €. Vzhľadom na to, ţe ţalovaný bol v omeškaní s plnením peňaţného dlhu, priznal aj úrok 4 5 Cdo 233/2013 z omeškania vo výške 10% od
  23. mája 2004 do zaplatenia, čo zodpovedá dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska. Odvolací súd povaţoval za čiastočne dôvodnú ţalovaným vznesenú námietku premlčania. Ţalobkyňa v konaní uplatňovala nárok na náhradu škody za čas od
  24. júna 2001 do
  25. júla 2004, ktorý uplatnila na súde dňa
  26. mája
  27. Vzhľadom na plynutie dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty pri nároku na náhradu škody (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka) bol jej nárok za obdobie do
  28. mája 2002 premlčaný. Preto odvolací súd v súlade so závermi súdu prvého stupňa zamietol uplatnený nárok za obdobie od
  29. júna 2001 do
  30. mája 2002 ako premlčaný. Za nedôvodný povaţoval odvolací súd aj nárok za obdobie od
  31. januára 2004 do
  32. júla 2004, keďţe z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe ţalovaný sa od
  33. januára 2004 v byte nezdrţiaval a teda ţalobkyni ani nebránil v moţnosti byt uţívať. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 3 O.s.p. a vzhľadom na čiastočnú úspešnosť účastníkov v konaní im nepriznal náhradu ako trov prvostupňového tak aj odvolacieho konania. Na základe dovolania ţalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu, čo do výroku o povinnosti zaplatiť ţalobkyni 2200,76 € s príslušenstvom a trov konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
  34. októbra 2010 sp.zn. 5 Cdo 322/2009 rozsudok v tejto časti zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu v rozsahu tohto zrušenia na ďalšie konanie. Dovolací súd tak rozhodol z dôvodu, ţe v odvolacom konaní došlo k odňatiu moţnosti ţalovanému konať pred súdom podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. a to tým, ţe odvolací súd na vec aplikoval ustanovenie § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré nebolo pri rozhodovaní okresným súdom pouţité a neriadil sa dôsledne ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p.,

ktorého bol povinný vyzvať účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu týchto ustanovení vyjadrili. Krajský súd v Košiciach rozsudkom (v poradí druhým) z

  1. novembra 2011 sp.zn. 1Co 311/2010 zmenil rozsudok okresného súdu tak, ţe ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobkyni 2 200,76 € s 10 % úrokom z omeškania od
  2. mája 2004 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Odvolací súd potom ako vyzval účastníkov, aby sa vyjadrili k moţnému pouţitiu ustanovenia § 420 a nasl. OZ na prejednávanú vec, preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce a dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav avšak naň aplikoval nesprávny hmotnoprávny predpis. Odvolací súd bol toho názoru, ţe po zrušení práva spoločného nájmu bytu prináleţalo právo nájmu bytu iba ţalobkyni s tým, ţe bolo dočasne 5 5 Cdo 233/2013 obmedzené právom bývania ţalovaného v tomto byte. Tento stav zakladal povinnosť ţalovaného prispievať na nájomné a úhrady spojené s uţívaním bytu. Nesprávny bol preto názor ţalobkyne, ţe zrušením práva spoločného nájmu bytu, ostali obaja účastníci nájomcovi a z tohto dôvodu bol ţalovaný povinný platiť nájomné. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa odvolací súd vyvodil záver, ţe ţalovaný nielenţe predmetný byt uţíval, ale ţalobkyni ako oprávnenej nájomkyni a neskôr vlastníčke bytu bránil v moţnosti byt uţívať a v dôsledku tohto protiprávneho konania vznikla ţalobkyni škoda. Ţalovaný zodpovedal ţalobkyni za škodu bez ohľadu na skutočnosť, či byt aj sám uţíval a v akom rozsahu. Keďţe realizácia práv ţalobkyne ako nájomníčky resp. vlastníčky bytu nemusela spočívať len v jeho osobnom uţívaní, ale aj v tom, ţe byt mohla dať do podnájmu, respektíve nájmu, pokiaľ jej ţalovaný bránil v realizácii týchto práv, spôsobil jej ušlý zisk. Nakoľko účastníci neoznačili ţiadne iné dôkazy na ustálenie výšky priemerného nájomného, ustálil odvolací súd výšku škody na základe správy Obecného úradu v S., z ktorej vyplynulo, ţe priemerná výška nájomného za 3-izbový byt v obci je 3.400,-Sk (112,86 €). Z tohto dôvodu odvolací súd určil výšku skutočnej škody za obdobie od
  3. mája 2002 do
  4. decembra 2003, t.j. za 19,5 mesiacov v sume 66.300,-Sk v prepočte 2.200,76 €. Vzhľadom nato, ţe ţalovaný bol v omeškaní s plnením peňaţného dlhu priznal odvolací súd ţalobkyni

§ 517ods.

2 OZ aj úrok z omeškania z uvedenej sumy vo výške 10% od

  1. mája 2004 do zaplatenia (§ 3 nariadenia vlády č.87/1995 Z.z.). Námietku premlčania vznesenú ţalovaným povaţoval odvolací súd za čiastočne dôvodnú, keďţe ţalobkyňa v konaní uplatňovala nárok na náhradu škody za čas od
  2. júna 2001 do
  3. júla 2004 a ţalobný návrh uplatnila na súde dňa
  4. mája 2004, uplynula jej 2-ročná subjektívna premlčacia lehota pri nároku na náhradu škody za obdobie do
  5. mája
  6. Za nedôvodný povaţoval odvolací súd aj nárok na náhradu škody za obdobie od
  7. apríla 2004 do
  8. júla 2004 z dôvodu, ţe ţalovaný sa od
  9. januára 2004 v predmetnom byte nezdrţiaval a ani ţalobkyni nebránil v moţnosti byt uţívať. O trovách konania rozhodol

§ 142ods.

2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 3 O.s.p. a nepriznal ţiadnemu z účastníkov náhradu trov konania, pretoţe kaţdý z nich bol v konaní čiastočne úspešní. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný (ďalej aj ,,dovolateľ,,). Ţiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť svojho dovolania odôvodnil tým, ţe vo veci ide o zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu

§ 238ods.

1 O.s.p. a v konaní mu bolo postupom odvolacieho súdu odňaté právo konať pred ním

§ 237písm.

f/ O.s.p. 6 5 Cdo 233/2013 Podané dovolanie zdôvodnil tieţ nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods.2 písm. c/ O.s.p.). Uviedol, ţe ţalobkyni ţiadnu škodu nespôsobil, na uţívanie bytu mal podľa súdneho rozhodnutia právo a tým, ţe byt uţíval sa mohol na jej úkor len bezdôvodne obohatiť. Poukazoval na skutočnosť, ţe v majetkovej sfére ţalobkyne ţiadna ujma nenastala, pretoţe ona ako vlastníčka bytu bola povinná platiť bytovému druţstvu nájomné. Bol toho názoru, ţe pokiaľ sa odvolací súd domnieval, ţe ţalobkyni vznikol ušlý zisk, bolo potrebné vykonať o tom aj ďalšie dokazovanie, či by naozaj mohla tento zisk dosiahnuť a v akej výške, ţalobkyňa však v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno. Tvrdil, ţe absentuje jeho protiprávne konanie, pretoţe ţalobkyni odovzdal kľúče od bytu uţ v roku 2001, nebránil jej v uţívaní bytu a ţalobkyňa teda mala moţnosť dať byt do prenájmu. Vytýkal odvolaciemu súdu nesprávne posúdenie premlčania, pretoţe podľa jeho názoru bol nárok ţalobkyne premlčaný do

  1. mája
  2. Odňatie moţnosti konať pred súdom videl dovolateľ v tom, ţe odvolací súd svoj rozsudok neodôvodnil dostatočne. Z napadnutého rozhodnutia podľa ţalovaného nevyplýva, prečo sa dostal do omeškania práve
  3. mája 2004 a pri rozhodnutí o trovách konania odvolací súd nevysvetlil, prečo nevychádzal z celkovej ţalobným návrhom uplatnenej sumy 342.702,-Sk a nezohľadnil, ţe ţalobkyňa bola úspešná v menšej časti ako ţalovaný. Rozhodnutie neobsahovalo údaj o pomere hlasov, akým sa vo veci rozhodlo, ani údaj o tom, či bolo odvolanie prejednané bez nariadenia pojednávania a na základe akej právnej normy sa tak stalo. Ţalobkyňa k dovolaniu ţalovaného uviedla, ţe podľa jej názoru v konaní preukázala, ţe jej nárok bol oprávnený aj za obdobie od
  4. júna 2001 do
  5. mája 2002 a ţe ani z pohľadu posudzovania veci ako bezdôvodného obohatenia nejde o premlčaný nárok, pretoţe o vzniku škody sa dozvedela aţ dňa
  6. mája 2004 osobne v pokladni OSBD Trebišov, kde jej oznámili, ţe na nájomnom bol nedoplatok v sume 5.224,-Sk, pričom ţalovaného uţ predtým písomne upozornila na platenie nájomného listom z
  7. augusta
  8. Vytýkala odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci, pretoţe vo veci mal aplikovať ustanovenia § 107 ods. 2 OZ a jej nárok posúdiť ako nepremlčaný a dôvodný. Pre účely rozhodnutia o trovách konania navrhla zohľadniť na účely pomeru jej úspechu aj úroky z omeškania a poukázala na skutočnosť, ţe trovy právneho zastúpenia vyčíslené právnym zástupcom ţalovaného nemajú zákonný podklad a boli uplatnené aj za účasť na pojednávaniach, ktoré sa v tejto veci neuskutočnili. Ţiadala, aby dovolací súd dovolanie ţalovaného zamietol a zmenil napadnutý rozsudok v prospech ţalobkyne v súlade s jej písomnými podaniami v tejto veci. 7 5 Cdo 233/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z
  9. novembra 2011 sp.zn. 1Co 311/2010 podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe podané dovolanie je v rozsahu sumy do 1.286,40 € (38 754,-Sk) s 10% úrokom z omeškania z tejto sumy a čo do výroku o trovách konania procesne neprípustné a v prevyšujúcej časti, t.j. v sume 914,36 € (27.546,-Sk) s 10% úrokom z omeškania z tejto sumy nedôvodné.

§ 236ods.

1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

§ 238ods.

2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Napriek tomu, ţe ţalovaný označil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za zmeňujúci a tým zdôvodnil jeho procesnú prípustnosť

§ 238ods.

1 O.s.p, dovolací súd dospel k názoru, ţe napadnuté rozhodnutie nenapĺňa znaky takéhoto rozhodnutia v celom rozsahu. Za zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu moţno totiţ povaţovať len také rozhodnutie, ktorým odvolací súd upraví práva a povinnosti účastníkov odlišne od súdu prvého stupňa t.j. vecne zmení napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa (porovnaj napr. R 12/1994, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 182/2009, sp.zn. 3 Cdo 137/2004); pričom pre porovnanie rozhodnutí oboch súdov a záver, či rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa, je právne významný obsah rozhodnutí a nie ich formulácia. Rozhodujúce teda nie je to, ako odvolací 8 5 Cdo 233/2013 súd z hľadiska slovného vyjadrenia označil, zostavil a zoštylizoval výrok svojho rozhodnutia (formálne hľadisko), ale to, či odvolací súd svojím rozhodnutím niečo vecne zmenil na tom, čo pred ním deklaroval alebo konštituoval súd prvého stupňa (vecné hľadisko). Za zmenu rozhodnutia sa pritom nepovaţuje ani iné právne posúdenie veci súdom za predpokladu, ţe nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov. V prejednávanej veci súd prvého stupňa vo výrokovej časti svojho rozsudku z

  1. februára 2007 č.k. 6 C 172/2004-307 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobkyni z titulu bezdôvodného obohatenia sumu 38.754,-Sk (1.286,40 €). Odvolací súd vo výroku svojho (v poradí druhého) rozsudku z
  2. novembra 2011 sp.zn. 1Co 311/2010, uviedol, ţe „mení rozsudok“ a uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobkyni z titulu ušlého zisku sumu 2.200,76 € s 10% úrokom z omeškania od
  3. mája 2004 do zaplatenia. Dôvodom zmeny rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom bolo iné právne posúdenie veci. Keďţe ţalobkyňa bola v konaní pred súdom prvého stupňa úspešná v časti o zaplatenie sumy 38.754,-Sk (1.286,40 €) a na základe jej odvolania odvolací súd zaviazal ţalovaného na zaplatenie vyššej sumy ako prvostupňový súd, výrok súdu prvého stupňa, ktorým čiastočne vyhovel ţalobkyni, tak ostal nedotknutý a hoci bolo rozhodnutie odvolacieho súdu formálne označené ako ,,zmeňujúce,, v skutočnosti týmto rozhodnutím došlo k potvrdeniu výroku súdu prvého stupňa v časti o zaplatenie sumy 38.754,-Sk (1.286,40 €). Rozhodnutia oboch súdov totiţ vychádzali z rovnakého skutkového základu a k zmene došlo len v právnej kvalifikácii ţalobného nároku, v dôsledku ktorej odvolací súd priznal ţalobkyni viac ako súd prvého stupňa. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak v sume neprevyšujúcej 38.754,-Sk (1.286,40 €) neznamenalo vecnú zmenu v obsahu práv a povinností účastníkov, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe v tejto časti išlo o potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu a procesnú prípustnosť dovolania posúdil

§ 238ods.2 a 3 O.s.p.

Nakoľko odvolací súd v rozhodnutí nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné a odvolací súd sa neodchýlil od právneho záveru vysloveného dovolacím súdom v predchádzajúcom uznesení z 27. októbra 2010 sp.zn. 5 Cdo 322/2009, ktorú skutočnosť napokon dovolateľ ani netvrdil, dovolanie nebolo

§ 238ods.

2 a 3 O.s.p. procesne prípustné. Keďţe vo vzťahu k tejto časti výroku odvolacieho súdu (v sume neprevyšujúcej 38.754,-Sk, t.j. 1.286,40 €) nebola preukázaná procesná vada konania zakladajúca zmätočnosť, nemoţno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani z ustanovenia § 237 O.s.p. 9 5 Cdo 233/2013 K námietke ţalovaného, ţe napadnutý rozsudok v tejto časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj R 43/2003 a R 54/2012). Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania ţalovaného v tejto časti nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a vady konania

§ 237O.s.p.

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného smerujúce proti výroku odvolacieho súdu čo do sumy neprevyšujúcej 38.754,-Sk (1.286,40 €) v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako neprípustné odmietol. Vo zvyšnej časti bolo dovolanie ţalovaného, smerujúce proti výroku napadnutého rozhodnutia v rozsahu sumy 914,36 € (27.546,-Sk) prevyšujúcej sumu 1.286,40 € (38 754,-Sk) s 10% úrokom z omeškania z tejto sumy od 17. mája 2004 do zaplatenia, procesne prípustné

§ 238ods.

1 O.s.p., vzhľadom k tomu, ţe išlo o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu.

§ 241ods.2 O.s.p.

dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe

  1. a)v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
  2. b)konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
  3. c)rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd predovšetkým skúmal existenciu vád konania taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţalovaný procesné 10 5 Cdo 233/2013 vady konania

§ 237písm.

a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Z obsahu dovolania ţalovaného vyplýva, ţe namieta existenciu vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Z uvedeného dôvodu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods. 1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). To znamená, ţe nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo 11 5 Cdo 233/2013 podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06). Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z

  1. augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z
  2. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z
  3. apríla 2007). Ţalovaný videl odňatie jeho moţnosti konať pred súdom v tom, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a po formálnej stránke neobsahovalo údaj o hlasovaní senátu a nenariadení pojednávania. Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
  4. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
  5. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z
  6. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
  7. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-
  8. Ústavný súd tieţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). 12 5 Cdo 233/2013 Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Pri zmene rozhodnutia podľa § 220 O.s.p. odvolací súd svojím rozhodnutím nahrádza rozhodnutie súdu prvého stupňa, preto jeho rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstiţné odôvodnenie. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá jednak základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia

§ 157ods.

2 O.s.p. a súčasne odvolací súd v ňom zrozumiteľným a dostatočným spôsobom objasnil dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a ţalobkyni prisúdil viac neţ súd prvého stupňa z titulu ušlého zisku. Odvolací súd rozhodol na rovnakom skutkovom základe avšak vec odlišne právne posúdil. Tomu zodpovedá aj odôvodnenie rozhodnutia, v ktorom uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolaní, stanoviská oboch procesných strán k aplikácii ustanovenia § 420 a nasl. OZ na prejednávanú vec, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd tieţ vysvetlil z akých dôvodov vec posúdil podľa ustanovení o náhrade škody, rovnako primerane vysvetlil, prečo priznal ţalobkyni aj úroky z omeškania keď uviedol ,,ţe ţalovaný bol v omeškaní s plnením peňaţného dlhu ,,a to odkazom na príslušné ustanovenie Občianskeho zákonníka, vzhľadom k tomu, ţe ţalovaný bol zastúpený právnym zástupcom, uvedené odôvodnenie bolo za tejto situácie adekvátne. Za nedostatočne odôvodnené nemoţno povaţovať ani odôvodnenie týkajúce sa trov konania, keď odvolací súd uviedol ustanovenia občianskeho súdneho poriadku, na základe ktorých o trovách konania rozhodol aplikujúc na vec zásadu miery úspechu účastníkov v konaní. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu 13 5 Cdo 233/2013 nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaného. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Pokiaľ ide o námietky ţalovaného vo vzťahu k nedostatkom formálnych náleţitostí napadnutého rozhodnutia (neuvedenie údaju o prejednaní odvolania bez pojednávania, chýbajúci údaj o hlasovaní senátu), dovolací súd uvádza, ţe predmetné nedostatky nemohli mať za následok odňatie moţnosti konať

vady § 237 písm. f/ O.s.p. Tieto nedostatky totiţ ţiadnym spôsobom neobmedzili procesné oprávnenia ţalovaného v konaní, ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. totiţ odňatie moţnosti konať pred súdom dáva výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu (porušením procesných práv priznaných účastníkom občianskym súdnym poriadkom). Navyše tvrdenia ţalovaného neboli čiastočne pravdivé, pretoţe na str. 6 v odseku 2 napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa uvádza ,,odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok .... bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods.2 O.s.p.,, Pokiaľ ide o chýbajúci údaj o pomere hlasov, akým sa vo veci rozhodlo, tento nedostatok sám osebe nemal za následok odňatie moţnosti ţalovanému konať pred súdom a ani nespôsobil zmätočnosť napadnutého rozhodnutia. Uvedený nedostatok bolo moţné odstrániť

§ 164O.s.p.

ako zrejmú nesprávnosť a to návrhom účastníka konania na vykonanie opravy/doplnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia, ţalovaný však takýto procesný návrh neurobil. Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe v konaní nedošlo k odňatiu moţnosti ţalovanému konať pred súdom

§ 237písm.

f/ O.s.p. 14 5 Cdo 233/2013 Dovolateľ ďalej namietal, ţe odvolací súd vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci spočívalo podľa ţalovaného v tom, ţe odvolací súd dospel k nesprávnemu záveru, ţe na strane ţalobkyne uţívaním bytu ţalovaným vznikla škoda, pretoţe ţalovaný nebránil ţalobkyni v uţívaní bytu a mohol sa na jej úkor len bezdôvodne obohatiť, ţalovanej nevznikla ţiadna majetková ujma a odvolací súd nesprávne posúdil aj otázku premlčania nároku ţalobkyne.

§ 3ods.

1 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa § 123 OZ, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva drţať, uţívať, poţívať jeho plody a úţitky a nakladať s ním. Kaţdý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti (§ 420 ods. 1 OZ).

§ 442ods.

1 OZ uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo. Odvolací súd na rozdiel od prvostupňového súdu posúdil právny vzťah účastníkov ako vzťah zo zodpovednosti za škodu

§ 420a nasl.

OZ, pričom mal zato, ţe škoda spočívala v ušlom zisku, ktorý by ţalovaná dosiahla v prípade, ak by jej ţalovaný nebránil v uţívaní bytu a mohla ho dať do prenájmu. Výšku škody ustálil v rozsahu priemerného obvyklého nájomného. Ustanovenie § 420 ods. 1 OZ je generálnou klauzulou zodpovednosti za škodu upravujúcou aj základné predpoklady pre vznik povinnosti nahradiť škodu, ktorými sú 1/ protiprávne konanie škodcu (porušenie právnej povinnosti) 2/vznik škody ako majetkovej 15 5 Cdo 233/2013 ujmy 3/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou 4/ zavinenie. Dôkazné bremeno ohľadom jednotlivých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu je na ţalobcovi, ktorý v konaní tvrdí, ţe mu vznikla škoda. V prípade všeobecnej zodpovednosti podľa ustanovenia § 420 ods. 1 OZ ide o zavinenie predpokladané to znamená, ţe škodca sa zo svojej zodpovednosti vyviní, pokiaľ preukáţe, ţe škodu nezavinil. Bezdôvodné obohatenie na rozdiel od zodpovednosti za škodu je objektívneho charakteru a základným predpokladom jeho vzniku nemusí byť protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, podstatné je iba to, ţe došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. Dovolací súd z dokazovania vykonaného súdmi niţších stupňov má za to, ţe skutkové zistenia potrebné pre posúdenie nároku ţalobkyne na náhradu ušlého zisku, z ktorých vychádzal odvolací súd pri rozhodovaní, sú v prejednávanej veci postačujúce aj pre rozhodnutie dovolacieho súdu a umoţňujú záver, ţe dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je v tejto časti vecne správny. Prvým predpokladom vzniku nároku na náhradu škody bolo v prejednávanej veci protiprávne konanie ţalovaného, ktoré spočívalo v tom, ţe ţalobkyni bránil v riadnom uţívaní nehnuteľnosti, ktorej bola nájomníčkou (neskôr vlastníčkou), čím porušil ustanovenie § 3 ods. 1 OZ a súčasne § 123 a nasl. OZ. Na základe rozsudku Okresného súdu Trebišov z 8. novembra 1996 sp.zn. 12C 340/96 ţalovaný po zrušení práva spoločného nájmu druţstevného bytu síce prestal byť jeho nájomcom, avšak bol oprávnený predmetný byt aj naďalej uţívať aţ do zabezpečenia náhradného bytu ţalobkyňou z titulu tzv. práva bývania vyplývajúceho z chráneného charakteru nájomného vzťahu

§ 712cods.

1 OZ. V tomto smere nemoţno hovoriť o protiprávnom konaní ţalovaného zakladajúcom nárok na náhradu škody. Keďţe aj v prípade právneho vzťahu zaloţeného právom bývania ide o záväzkový vzťah (§ 488 OZ) analogicky nájomnému vzťahu, na ktorý aj bezprostredne nadväzuje (§ 853 ods. 1 OZ), bolo povinnosťou ţalovaného ako bývalého nájomcu rovnako, ako aj ţalobkyne, ktorá sa rozhodnutím súdu stala výlučnou nájomníčkou bytu, platiť nájomné a úhrady za plnenia poskytované s uţívaním bytu ako keby bol naďalej nájomcom, pričom výška tohto plnenia mala zodpovedať výške doterajšieho nájomného. Pokiaľ ţalovaný napriek tomu, ţe byt uţíval, tieto úhrady neplatil a robila tak za neho ţalobkyňa, vzniklo by ţalobkyni voči ţalovanému právo na vydanie bezdôvodného obohatenia

§ 454OZ v rozsahu podielu pripadajúceho na ţalovaného.

Avšak dovolací súd sa stotoţňuje so záverom odvolacieho súdu, ţe v konaní bolo preukázané, ţe ţalovaný okrem toho, ţe neplatil riadne úhrady za uţívanie bytu, dopustil sa aj protiprávneho konania spočívajúceho v tom, ţe ţalobkyni bránil v riadnom uţívaní bytu 16 5 Cdo 233/2013 respektíve úplne ju z uţívania vylúčil, byt uţíval v celom rozsahu sám a bránil jej v právnej dispozícii s vecou (realizácii výmennej hodnoty bytu) a tým si prisvojoval celú úţitkovú hodnotu bytu (fructus civiles). Konal tak v rozpore s § 3 ods. 1 a tieţ v rozpore s § 123 OZ a týmto protiprávnym konaním spôsobil ţalobkyni škodu spočívajúcu v ušlom zisku – v práve na obvyklú trţnú úhradu za uţívanie nehnuteľnosti iným subjektom

§ 671ods.

1 OZ. Uvedené skutkové okolnosti boli v konaní preukázané, a to konkrétne rozsudkami Okresného súdu Roţňava z

  1. novembra 2001 č.k. 10C 1932/97-135 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z
  2. októbra 2002 sp.zn. 14Co 167/02-149, z ktorých vyplynulo, ţe ţalovaný od apríla 2002 neumoţnil ţalobkyni byt uţívať a bola mu uloţená povinnosť vydať jej kľúče od bytu, podporne aj výpoveďami účastníkov v konaní a svedeckými výpoveďami detí účastníkov (č.l. 163, 198 spisu), listom ţalobkyne adresovaným ţalovanému z
  3. augusta 2002 (č.l. 21spisu). Pokiaľ ţalovaný tvrdí opak, neuniesol dôkazné bremeno a súdu nepredloţil ţiaden dôkazný prostriedok, ktorý by preukázal jeho tvrdenie, ţe kľúče od bytu odovzdal ţalobkyni uţ v roku 2001 a nebránil jej v uţívaní bytu. Pokiaľ ide o námietku ţalovaného týkajúcu sa neexistencie škody na strane ţalobkyne, dovolací súd uvádza, ţe súčasťou pojmu škoda je tzv. vecná škoda, ktorá v sebe zahŕňa jednak skutočnú škodu a jednak ušlý zisk. Uvedené vyplýva priamo zo znenia ustanovenia § 442 ods.1 OZ ods.1, ktoré tieţ upravuje aj rozsah náhrady materiálnej škody zodpovedným subjektom. Ušlý zisk je tak súčasťou právneho pojmu majetkovej škody podľa § 442 ods. 1 OZ, ktorá spočíva jednak v zmenšení majetkového stavu poškodeného v dôsledku škodnej udalosti (Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk R 55/1971 str. 151) a jednak v zmarenom majetkovom prospechu, ktorý by nastal, ak by nedošlo ku škodovej udalosti. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu) (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4 Cdo 319/2008, zo dňa
  4. apríla 2010). Súčasťou vlastníckeho práva

§ 123

OZ nepochybne je aj právo vec prenechať na uţívanie a brať z nej úţitky (v tomto prípade nájomné). Pokiaľ ţalovaný bránil ţalobkyni v realizácii tohto práva, konal protiprávne, teda bez právneho dôvodu vyplývajúceho ţalovanému či uţ zo zmluvného vzťahu alebo zo zákona a spôsobil jej škodu, ktorá spočívala v tom, ţe z jej majetku ušla hodnota realizácie uţívacieho práva teda nedošlo k zväčšeniu jej majetku o ušlé nájomné, ktoré by pri obvyklom behu vecí mohla naisto očakávať. Zámer ţalobkyne aj skutočne realizovať toto svoje oprávnenie a prenajať dotknutý byt nebol len hypotetický, ale bol osvedčený a zrejmý z jej postupu voči ţalovanému, ktorého po tom, ako sa stala 17 5 Cdo 233/2013 výlučnou vlastníčkou bytu, písomne vyzývala na platenie nájomného (č.l. 11, 15, 21 spisu) a mala zato, ţe medzi nimi bol nájomný vzťah, z ktorého vyplývala aj povinnosť platiť určené trţné nájomné. Práve v dôsledku protiprávneho konania ţalovaného, nemohla ţalobkyňa realizovať tieto práva, keď nemala k bytu prístup, uţíval ho ţalovaný v celom rozsahu, a preto ani nemohla preukázať, ţe mala snahu o prenájom bytu inej osobe. V prípade ušlého zisku pritom nie je moţné dôkazné bremeno postaviť na ,,isto,, v rovine preukázanej ale len osvedčenej vyplývajúcej z konkrétnych skutkových okolností, z ktorých je moţné vyvodiť záver, ţe pri obvyklom behu vecí by k vzniku ušlého zisku skutočne došlo, pretoţe vo svojej podstate ide o tzv. ,,očakávaný,, a budúci prínos. Dovolateľ tieţ vytýkal odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie otázky premlčania uplatneného nároku.

§ 106ods.

1 OZ právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. (§ 106 ods. 2 OZ) Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne, na sebe nezávisle, a ich plynutie a skončenie je tieţ vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môţe plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemoţno prekročiť. Vzájomný vzťah týchto lehôt je taký, ţe ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, ţe poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. To znamená, ţe pokiaľ ţalobkyni uplynula subjektívna 2-ročná premlčacia doba, nemohla by úspešne uplatniť svoj nárok za predpokladu vznesenia námietky premlčania ani vtedy, ak by jej ešte plynula objektívna doba. Objektívna premlčacia doba je trojročná a začína plynúť od okamihu škodnej udalosti. Pri úmyselne spôsobenej škode je objektívna premlčacia doba 10-ročná, ţalobkyňa však úmysel ţalovaného spôsobiť jej škodu nepreukázala a napokon ani netvrdila, preto moţno hovoriť len o nedbanlivostnom zavinení a podľa toho je potrebné posudzovať aj dĺţku objektívnej premlčacej doby, ktorá bola v danom prípade tri roky a začala plynúť od okamihu škodnej udalosti, teda od momentu, 18 5 Cdo 233/2013 kedy ţalovaný začal ţalobkyni brániť v uţívaní bytu. V prípade nájomného povinnosť platiť vzniká súčasne so vznikom nájmu a preto objektívna premlčacia doba plynula u kaţdého nájomného zvlášť prvý deň príslušného mesiaca počínajúc od

  1. júna
  2. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a pre začatie jej plynutia je významný (primárny) subjektívny prvok, pozostávajúci z toho, kedy sa poškodený dozvie nielen o škode, ale sa dozvie aj tom, kto za túto škodu zodpovedá. V prejednávanej veci škoda začala ţalobkyni vznikať okamihom jej vylúčenia z uţívania bytu ţalovaným (škodná udalosť), čo sa podľa tvrdenia ţalobkyne stalo
  3. júna 2001, v danom okamihu ţalobkyňa mala vedomosť o tom, ţe jej škoda vzniká a rovnako aj o tom kto za ňu zodpovedá (viď písomné výzvy s pokusom o zmier č.l. 11, 15, 21 spisu). Preto pokiaľ podala ţalobný návrh na súd aţ
  4. mája 2004, čím došlo k zastaveniu plynutia premlčacej doby (§ 112 OZ), subjektívna premlčacia doba jej neuplynula len vo vzťahu k ušlému zisku (nájomnému), ktorý sa stal splatným dva roky spätne od podania ţaloby, t.j. od
  5. mája
  6. Preto odvolací súd námietku premlčania posúdil správne keď mal zato, ţe nepremlčaný bol len nárok ţalobkyne na náhradu škody za obdobie od
  7. mája
  8. Tvrdenie ţalovaného, ţe nárok je premlčaný aţ do
  9. mája 2004, je nedôvodné a nie je ani zrejmé, z čoho ţalovaný tento záver vyvodil. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu správny a keďţe nebolo zistené, ţe by konanie bolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol. Pokiaľ ţalovaný vo zvyšnej časti dovolania napadol výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorými bolo rozhodnuté o trovách konania, treba poukázať na to, ţe v tejto časti dovolania napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (viď § 167 ods. 1 O.s.p.); prípustnosť dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. Keďţe dovolací súd nezistil v konaní odvolacieho súdu v tejto časti ţiadnu procesnú vadu

§ 237

O.s.p., bolo potrebné dovolanie voči výroku odvolacieho súdu o trovách konania odmietnuť

§ 243bods.

5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné. V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. 19 5 Cdo 233/2013 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobkyni (do rúk jej právneho zástupcu – § 149 ods. 1 O.s.p.) trovy dovolacieho konania pozostávajúce z jedného úkonu právnej pomoci - príprava a prevzatie veci v sume 91,29 € (podľa § 1 ods. 3, 10 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov), reţijného paušálu v sume 7,63 € (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky) a DPH z týchto súm 18,26 € (podľa § 18 ods.3 vyhlášky), teda spolu sumu 109,55 €, do troch dní. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 24. septembra 2014 JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.