ich názoru sú základom pre právne posúdenie nároku ţalobkyne, ktoré však súdom prvého stupňa neboli vôbec zohľadnené. Uviedli, ţe na ţalobkyni bolo v zmysle predchádzajúcich zrušujúcich uznesení odvolacieho súdu dôkazné bremeno, ktoré však ţalobkyňa nepreukázala. V dovolaní bliţšie poukázali na skutkový stav veci tak, ako ho uvádzali uţ pred súdmi niţšieho stupňa. Za zjavne nesprávne povaţovali rozhodnutie súdu v časti uplatňovaného nároku voči ţalovanému 1/, ktorý nikdy neprevzal finančné prostriedky pre seba, ale bol len sprostredkovateľom ich prevzatia, čo bolo preukázané aj listinným dôkazom nachádzajúcom sa na č.1. 64 spisu. Nesprávny postup odvolacieho súdu spočíval
názoru dovolateľov v tom, ţe vzhľadom na hrubé pochybenie súdu prvého stupňa mal nariadiť pojednávanie a zopakovať dôkazy posudzujúc konanie súdu prvého stupňa v zmysle predchádzajúcich zrušujúcich uznesení. Takýmto postupom mal vyhodnotiť dôkazy a poukázať na to, ţe keď sa raz konštatuje neprehľadnosť a zmätočnosť účtovníctva ţalovaného 2/ na základe znaleckého dokazovania, tak v takom účtovníctve nemoţno hľadať schodok, za ktorý zodpovedá ţalobkyňa, pretoţe účtovníctvo je zlé ako celok a zároveň ţe posúdenie dlţnej sumy ţalobkyne voči ţalovanému 2/ je moţné len z dvoch listinných dokladov, ktoré boli zriadené pre evidenciu dlţnej sumy ţalobkyne voči ţalovanému 2/, ako aj z uznania dlhu zo
jej názoru súdy v prejednávanej veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalovaným neznemoţnili procesné práva priznané právnym poriadkom. Navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalovaných 1/ a 2/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaných 1/ a 2/ nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesné prípustné. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia 5 5 Cdo 43/2013 odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúca v tom, ţe 1/ rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené, ţe 2/ súd prvého stupňa sa dôsledne neriadil právnym názorom odvolacieho súdu v predchádzajúcich zrušujúcich uzneseniach Krajského súdu v Trnave z
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. 7 5 Cdo 43/2013 Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, ţe návrh zamietol z dôvodu, ţe na úhradu ţalovaných čiastok nebol právny titul, nakoľko schodok nebol preukázaný a riadne zistený. Ďalej dospel k záveru (predovšetkým zo záverov znaleckého posudku), ţe nesprávnosť vedenia celej účtovnej evidencie mala za následok, ţe ţalobkyňa bola uvedená do omylu a plnila bez právneho dôvodu, ţe ţalobkyňa uznala dlh, ktorý v čase uznávacieho prejavu neexistoval, a preto na strane ţalovaného 2/ došlo plnením ţalobkyne k bezdôvodnému obohateniu. Mal aj za to, ţe k bezdôvodnému obohateniu došlo aj na strane ţalovaného 2/, ktorý síce formálne vystupoval ako spoločník ţalovaného 2/, nemal však z hľadiska prevzatia finančných prostriedkov k ţalobkyni ţiadny právny vzťah. S odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa sa stotoţnil aj odvolací súd. Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného 8 5 Cdo 43/2013 v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv ţalovaných. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. sp.zn. I. ÚS 188/06). K dovolacej námietke ţalovaných, ţe odvolací súd sa v dovolaním napadnutom rozsudku vôbec neriadil právnym názorom odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Trnave z
1 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol
bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
2 O.s.p. v tomto znení, môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. V predmetnej veci je zrejmé, ţe odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa, teda mal za to, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní, predmetom konanie nie je vec
zákona č. 365/2004 Z.z. Antidiskriminačného zákona, ale bezdôvodné obohatenie, ktorého hmotnoprávny nárok má svoj základ v ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Rovnako tu nejde tu ani o verejný záujem, keďţe nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. 9 5 Cdo 43/2013 spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vţdy môţe nariadiť pojednávanie, ak to povaţuje za potrebné. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ prejednal odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu vo veci samej 24. júla 2012 bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Postup odvolacieho súdu nemal za následok odňatie moţnosti ţalovaných konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemoţneniu realizácie ich procesných práv, priznaných im v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe za postup súdu odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je moţné povaţovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa ţalovaným znemoţnila realizácia ich procesných práv, priznaných im v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany ich práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Námietkou, ţe vedenie účtovníctva a znalecký posudok nemá na právne posúdenie nároku ţalobkyne bezprostredný vplyv, poukazujúc pritom na listinné dôkazy, ktoré
ich názoru sú základom pre posúdenie nároku ţalobkyne, dovolatelia spochybňujú správnosť vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm.
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu 10 5 Cdo 43/2013 hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). K uvedenej námietke ţalovaných treba dodať, ţe súd neodníme účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým, ţe (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov (§ 132 O.s.p.); jeho rozhodnutie môţe byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993). Z obsahu dovolania je zrejmá aj námietka ţalovaných, ţe súdy niţšieho stupňa nesprávne, resp. nedostatočne zistili skutkový stav veci. K tomu je potrebné uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším" odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ani námietka ţalovaných, ţe súdy niţšieho stupňa v rozsudkoch označili iný subjekt ako bol ţalovaný, keďţe V. K. ako fyzická osoba nebol od začiatku účastníkom konania a správne označenie malo byť V. K. - Pekáreň KPK, IČO 35 173 939, so sídlom v T., nie je dôvodná. Ţalobkyňa v konaní vedenom pôvodne pod sp.zn. 5 Ro 927/1999, neskôr pod sp.zn. 16 C 119/1999, ako ţalovaného označila M. P., trvale bytom T.T., člen zdruţenia KPK, T., teda fyzickú osobu. Ţalovaný 1/ ako fyzická osoba bol teda účastníkom konania uţ odo dňa podania návrhu na Okresnom súde Trnava
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. odmietol aj dovolanie ţalovaných smerujúce voči výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani vo vzťahu k tejto časti rozhodnutia vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. nezistil. 12 5 Cdo 43/2013 V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovaným 1/ a 2/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 24. septembra 2014 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.