1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného, ktorým ţalovaný 2 2Sžf/68/2013 potvrdil rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky Banská Bystrica, ktorým bola zamietnutá ţiadosť ţalobcu o povolenie obnovy konania ukončeného právoplatným rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR Banská Bystrica č. I/223/3970-77377/2007/991545-r zo dňa
6 uvedeného zákona určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2001 v sume 54 806,- Sk. Krajský súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia uviedol, ţe daňový subjekt po predloţení poverení na vykonanie daňovej kontroly v základnom konaní zamestnancami Daňového úradu Prešov I, nespolupracoval s nimi a neposkytol im súčinnosť na vykonanie daňovej kontroly a nepredloţil ţiadne doklady. Aj keď kontrolná skupina komunikovala s daňovým subjektom a doručovala daňovému subjektu oznámenia o pokračovaní vo výkone daňovej kontroly, tak v skutočnosti kontrolná skupina u daňového subjektu nemohla vykonávať svoju činnosť. Ţalobca ako daňový subjekt nepredloţil kontrolnej skupine ţiadne doklady a z tohto hľadiska nie je moţné tvrdiť, ţe kontrolná skupina zasiahla do jeho práv tým, ţe sa oboznámila s obsahom účtovných a daňových dokladov daňového subjektu k čomu z hľadiska posudzovania miestnej príslušnosti správcu dane neboli oprávnení. Správca dane na základe toho, ţe daňový subjekt v základnom konaní nepredloţil ţiadne doklady, prešiel do procesu určenia dane
pomôcok a postupoval
6 zákona o správe daní a poplatkov. Krajský súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sţf 1/2009, v ktorom sa Najvyšší súd SR stotoţnil s právnym názorom Daňového riaditeľstva SR, ţe v prípade, keď si daňový subjekt svoju dôkaznú povinnosť neplní, neposkytne potrebnú súčinnosť počas zákonných lehôt na vykonanie daňovej kontroly, vyplývajú pre daňový subjekt dôsledky z ust. § 15 ods. 2 v nadväznosti na § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. Následne na to Ústavný súd Slovenskej republiky v predmetnej veci uznesením č.k. IV. ÚS 247/09-28 zo dňa 2. septembra 2009, sťaţnosť ţalobcu odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Krajský súd v Bratislave uviedol, ţe ţalobca ako nové skutočnosti pre dôvod obnovy konania
1 písm. a/ zákona č. 511/1992 Zb. poukázal na nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 118/08-61 zo dňa 10. decembra 2009, ktorý mal podstatný vplyv 3 2Sžf/68/2013 na vydanie trinástich rozhodnutí, t.j. zamestnanci správcu dane Daňového úradu Košice V nemohli rozhodovať, pretoţe tomu bránilo znenie § 24 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., nakoľko riaditeľ Daňového úradu Košice V nerozhodol o námietke zaujatosti rozhodnutím
5 uvedeného zákona. Krajský súd v Bratislave poukázal na to, ţe ako dôvod pre obnovu konania
1 písm. b/ uvedeného zákona ţalobca uviedol, ţe takýmito dôkazmi boli dôkazy, ţe daňové kontroly neboli vykonané v súlade so zákonom, pretoţe daňové kontroly vykonali miestne nepríslušní zamestnanci správcu dane, a to Daňového úradu Prešov I, a to len na základe neoprávneného poverenia na vykonanie daňových kontrol vydaných riaditeľom Daňového úradu Košice V. V závere dôvodov svojho rozsudku Krajský súd v Bratislave uviedol, ţe ţalobca odôvodnil svoj návrh na obnovu konania skutočnosťami a právnymi posúdeniami skutkových okolností, ktoré nie je moţné povaţovať za nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania, ani za dôkazy, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, a teda ţalobca nepreukázal dôvody na obnovu konania
1 písm. a/ a b/ zákona č. 511/1992 Zb. Proti rozsudku krajského súdu ţalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu
2 písm. d/ a písm. f/ OSP, domáhajúc sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane zruší a vec vráti ţalovanému na ďalšie konanie. Ţalobca nesprávnosť a nezákonnosť rozsudku vidí v tom, ţe prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, ţe pokiaľ súd
zákona o správe daní spochybní nezaujatosť všetkých zamestnancov orgánu verejnej správy, nemá orgán verejnej správy moţnosť výberu, ako bude ďalej postupovať. Je totiţ povinný postupovať spôsobom, ktorý je pre takýto prípad zákonom o správe daní predpísaný a to znamená, ţe o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov musí byť rozhodnuté v zmysle § 24 ods. 5 zákona o správe daní.“ Ako vyplýva z uvedenej argumentácie, Ústavný súd SR vychádzal z predpokladu, ţe ţalobca podal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V a ţe daňové kontroly boli u ţalobcu vykonané. Ako vyplýva z administratívneho spisu, ţalobca námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom daňového úradu Košice V pred začatím daňových kontrol dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február aţ december 2001, január 2002 a december 2000 a ani po ich začatí, nikdy nepodal. Keďţe námietka zaujatosti proti všetkým zamestnancom správcu dane nebola podaná, riaditeľ daňového úradu o nej nemohol rozhodnúť. Po začatí daňových kontrol, t.j. po 25. máji 2005, ţalobca podal v tom čase všetky zákonom o správe daní ustanovené námietky –
8, § 50 a námietku zaujatosti
zákona o správe daní, ale len proti zamestnancom povereným vykonaním daňových kontrol a proti riaditeľovi daňového úradu. O podaných námietkach bolo rozhodnuté zákonným spôsobom. Keďţe námietka zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V nebola podaná, nebol potom daný formálny dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor Ústavného súdu SR. Ak aj námietka zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V nebola podaná, mohol správca dane podať návrh na delegovanie miestnej príslušnosti v zmysle § 4 zákona o správe daní a to ešte pred začatím daňových kontrol. Po začatí daňových kontrol je zmena miestnej príslušnosti vylúčená ustanovením § 3 ods. 12 zákona o správe daní. Riaditeľ daňového úradu nakoniec namiesto delegovania miestnej príslušnosti zvolil menej formálny postup a síce, ţe poţiadal Daňové riaditeľstvo SR, aby vykonaním kontrol u ţalobcu boli poverení zamestnanci organizačne začlenení na iný daňový úrad. Tento postup Najvyšší súd SR nevyhodnotil ako nezákonný a vyplýva to z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sţo 101/2010 zo dňa 26. októbra 2010, ktorý bol vydaný v odvolacom konaní po tom, čo Ústavný súd SR nálezom č.k. II. ÚS 118/08-61 5 2Sžf/68/2013 zo dňa 10. decembra 2009 zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Sţo KS 43/2006. Ţalovaný tieţ uviedol, ţe riaditeľ Daňového úradu Košice V poveril vykonaním daňovej kontroly nie vlastných zamestnancov, ale zamestnancov Daňového úradu Prešov I a k takémuto postupu mal riaditeľ predchádzajúci súhlas Daňového riaditeľstva SR, ako zamestnávateľa zamestnancov Daňového úradu Prešov I. Ţalovaný tieţ poukázal na to ţe daňová kontrola nie je daňovým konaním a ţe preto daňový subjekt nemohol uplatniť v daňovej kontrole námietku
1 zákona o správe daní v znení platnom v rozhodnom v období, ktorú je moţné podať len proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní. Následne daňové konanie viedli zamestnanci Daňového úradu Košice V a teda nemohlo dôjsť k obídeniu ustanovení § 3 a § 24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov správcu dane z daňového konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd
2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP preskúmal v rozsahu a v medziach odvolania napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie ţalobcu prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§250ja ods. 2 OSP), pričom deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné a to z nasledovných dôvodov :
1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy. Najvyšší súd SR povaţuje za potrebné zdôrazniť predovšetkým povinnosť všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna istota a s princípom právnej istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach rovnako. Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom ust. § 250ja ods. 7 OSP,
ktorého: „Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká uţ bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môţe v odôvodnení poukázať uţ len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.“ 6 2Sžf/68/2013 Na základe citovaného ustanovenia odkazuje Najvyšší súd SR na svoj rozsudok zo dňa 17. decembra 2013 sp.zn. 5Sţf/81/2012, ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza:
čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP). V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, u ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten o koho práva v konaní ide. Predmetom prieskumu v tomto súdnom konaní je napadnuté rozhodnutie vydané Ministerstvom financií Slovenskej republiky dňa
pomôcok. Ţalobca poukázal na skutočnosť, ţe po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, nebol povinným zamestnancom správcu dane poskytovať súčinnosť a predkladať doklady potrebné k zisteniu daňovej povinnosti na DPH. Ţalobca ako rozhodujúcu skutočnosť pre posúdenie dôvodnosti návrhu na obnovu konania povaţuje vyššie označený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky za rozhodnutie, ktoré môţe mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia vydaného v konaní obnovy, ktorého sa domáha. Naopak, ţalovaný nevidel povinnosť bezvýhradného aplikovania právneho záveru obsiahnutého v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 z dôvodu neexistencie skutkových predpokladov (v prejednávanej veci), z ktorých uvedený právny záver vychádza.
1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase vydania rozhodnutia, konanie ukončené právoplatným rozhodnutím okrem rozhodnutia, ktorým sa rozhodnutie zmenilo mimo odvolacieho konania (§ 55 ods. 3) a rozhodnutie o námietke (§ 50 ods. 3) sa obnovy na ţiadosť účastníka konania alebo z úradnej moci, ak:
odseku 2 citovaného ustanovenia, ţiadosť o obnovu konania sa podáva u správcu dane, ktorý vo veci rozhodol v 1. stupni.
4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase vydania rozhodnutia, v ţiadosti obnovu konania musí byť uvedený dôvod ţiadosti
odseku 1, dôkazy preukazujúce odôvodnenosť ţiadosti a dodrţanie lehôt
odseku 3. Ţiadosť musí byť podaná do 6 mesiacov odo dňa, kedy sa ţiadateľ preukázateľne dozvedel o dôvodoch obnovy, najneskôr však do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorého sa obnova konania týka. Tieto lehoty nemoţno predĺţiť ani odpustiť zmeškanie (§ 51 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.). Jednou zo záruk právnej stability vzťahov zaloţených správnym rozhodnutím je záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia. Zákon tu má na zreteli nielen takzvanú formálnu právoplatnosť, ale aj materiálnu právoplatnosť. Výnimku tvoria prípady označované ako mimoriadne prostriedky, medzi ktoré patrí aj obnova konania, ktorými sa dosahuje náprava právoplatných správnych rozhodnutí. Dôvodom pre takýto postup je existencia závaţných skutočností, ktoré spochybňujú správnosť a spravodlivosť rozhodnutia. Spravidla pôjde o nedostatočné zistenie skutkového stavu alebo porušenie takých procesných podmienok, ktoré vyvolávajú pochybnosti o objektivite správneho konania. Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok je inštitút, úlohou ktorého je odstrániť nedostatky v zistení skutkového stavu veci, alebo nedodrţaní niektorých procesných podmienok. Inštitút obnovy konania, umoţňuje prekonať prekáţku rei iudicate. Na to, aby bolo moţné vyhovieť návrhu na obnovu konania, sa vyţaduje existencia aspoň jedného z taxatívne stanovených dôvodov na obnovu konania. V rámci obnovy konania nie sú prípustné iné dôvody, a preto, ak by boli uplatnené takéto dôvody, správny orgán by musel takýto návrh zamietnuť. Novými skutočnosťami alebo dôkazmi sa rozumejú také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré účastník v pôvodnom konaní nemohol uplatniť vôbec, pretoţe ich v tom čase nepoznal, alebo ich bez vlastnej viny nemohol uplatniť, zároveň treba zdôrazniť podstatnú okolnosť, ţe novými skutočnosťami sú len také skutočnosti, ktoré nastali do vydania pôvodného rozhodnutia správneho orgánu, pretoţe len na tieto 9 2Sžf/68/2013 okolnosti mohol správny orgán prihliadať. Ďalšou podmienkou na obnovu konania je, ţe nové skutočnosti a dôkazy mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie. Túto okolnosť musí vţdy posúdiť správny orgán
konkrétnych okolností prípadu. Z tohto pohľadu výkladu obnovy konania ako právneho inštitútu, dospel najvyšší súd k záveru, ţe nález ústavného súdu, ktorý rieši porovnateľný právny prípad v inom konaní nemôţe byť novou skutočnosťou zakladajúcou zákonný dôvod obnovy konania, nakoľko skutočnosť, ţe ústavný súd posúdil právnu otázku, ktorú odvolací súd posúdil v inej veci inak, nespĺňa zákonné podmienky prípustnosti obnovy konania, ktorou sú existencia tejto skutočnosti v čase vydania napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a priamy právny dopad, ktorý by ako doteraz nepouţitá skutková okolnosť, alebo dôkaz, mohla mať podstatný vplyv na rozhodnutie. Nemoţno tieţ opomenúť, ţe v obdobných veciach Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil právny názor, v ktorom sa nestotoţnil s námietkami ţalobcu o tom, ţe správca dane nemohol podať návrh na delegáciu
vo veciach sp.zn. I. ÚS 192/08, sp.zn III. ÚS 386/08, č.k. II. ÚS 137/2010-28, či sp.zn. II. ÚS 159/2011). V týchto veciach ústavný súd právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon daňovej kontroly, ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej sluţby na úseku správy daní u iného správcu dane, po predchádzajúcom súhlase býv. Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, ako spoločne nadriadenému orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, povaţoval za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti. V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu, moţno povaţovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu, č.k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevaţujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky. Vychádzajúc z uvedených skutočností a právnych predpisov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe konanie a rozhodnutie krajského súdu je v súlade so zákonom a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave 10 2Sžf/68/2013 č.k. 4S 96/2011-95 zo dňa 19. apríla 2013 potvrdil
1, 2 v spojení s § 250ja ods. 3 posledná veta Občianskeho súdneho poriadku. O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd
1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, ţe neúspešnému ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleţí. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný. V Bratislave 20. augusta 2014 JUDr. Jozef M i l u č k ý , v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.