1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov (ďalej len ,,zákon“) rozhodol o zaistení navrhovateľa dňom
názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, ţe zaistenie ţiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Existenciu rizika úteku navrhovateľa odporca v napadnutom rozhodnutí náleţité odôvodnil skutkovými okolnosťami, ţe navrhovateľ po tom, čo prvýkrát poţiadal o udelenie azylu na území SR, svojvoľne opustil pobytový tábor s voľným pohybom a územie SR, aby uskutočnil svoj pôvodný zámer dostať sa do Nemecka. Odporca sa vo svojom rozhodnutí
krajského súdu zaoberal moţnosťami uloţiť navrhovateľovi povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, a jeho neuloţenie odôvodnil osobnými a ekonomickými pomermi účastníka konania. Aj v tomto smere preto krajský súd povaţoval za nedôvodnú odvolaciu námietku ohľadom prezumpcie zaistenia. V roku 2013 po podaní ţiadosti o azyl bol navrhovateľ umiestnený v pobytovom tábore, teda nebol zaistený, čo navrhovateľ vyuţil na nelegálny vstup na územie Nemecka. Vzhľadom na túto skutočnosť je preto
krajského súdu odôvodnený záver odporcu o účelovosti 3 1Sža/20/2014 ţiadosti navrhovateľa o azyl, hoci táto skutočnosť nie je zákonnou podmienkou zaistenia navrhovateľa v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Krajský súd poukázal na to, ţe navrhovateľ bol zaistený v deň jeho transferu z územia Nemecka
Nariadenia EP a Rady (EU) č. 604/2013 z 26. júna 2013 a súd posudzoval napadnuté rozhodnutie odporcu na základe skutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia. V súvislosti s tým poukázal na nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 147/2013- 50, ktorý v bode 7.2 uviedol, ţe „zaistený cudzinec nemusí byť z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru reálne a efektívne vyhostiteľný ihneď v okamihu zaistenia, pretože počas konania o vyhostení môže konajúci orgán verejnej moci zistiť také okolnosti, ktoré vyhosteniu bránia, ale v čase zaistenia známe neboli, rovnako ako môže príslušný orgán zistiť také skutočnosti, ktoré pôvodne neprípustné sa javiace vyhostenie umožnia. Opačný výklad by robil zaistenie na účely konania o vyhostení
čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru neprípustným.“
krajského súdu neobstojí preto odvolacia námietka o zlej bezpečnostnej situácii v Somálsku, ktorá by vyvracala záver odporcu o účelovosti podanej ţiadosti o azyl. Rovnako je nepodstatná odvolacia námietka, ţe navrhovateľ, ako ţiadateľ o azyl, je oprávnený zdrţiavať sa na území SR. Ústavný súd SR v citovanom náleze v bode 7.3 uviedol, ţe „ESĽP vo svojej judikatúre uznáva za prípustné zaistenie i za situácie, že cudzinec požiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia jeho azylovej žiadosti a obdobie konania o tejto žiadosti považuje za obdobie, kedy „prebieha konanie o vyhostení“ v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru.“ Pokiaľ navrhovateľ z citovaného nálezu poukázal na ustanovenie § 62 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, na toto ustanovenie je potrebné prihliadať
jeho znenia v čase vydania tohto nálezu a nie
v súčasnosti platného zákona o pobyte cudzincov, ako to namietal odporca vo svojom vyjadrení. Krajský súd týmto reagoval na odvolacie námietky i vyjadrenie odporcu k nim. Za podstatné krajský súd povaţoval to, ţe odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. V čase zaistenia ihneď po transfere navrhovateľa z Nemecka nemohol mať odporca k dispozícii správy o stave konania o ţiadosti navrhovateľa o udelenie azylu. Bude však povinnosťou odporcu
1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov skúmať, či trvá účel zaistenia, ktorým je zistenie tých skutočností, na ktorých je zaloţená ţiadosť navrhovateľa o udelenie azylu, pri existencii rizika jeho úteku. 4 1Sža/20/2014 K námietke odporcu ohľadom legálnosti zastupovania navrhovateľa Centrom právnej pomoci krajský súd uviedol, ţe túto procesnú námietku povaţuje za neopodstatnenú z dôvodov uvedených vo vyjadrení Centra právnej pomoci zo dňa
1 zákona o pobyte cudzincov úzko súvisí s azylovou vecou. V zmysle § 250sa O. s. p. na konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení alebo proti rozhodnutiu o predĺţení lehoty zaistenia, sa pouţijú ustanovenia § 2501 aţ 250s, ak nie je v odsekoch 2 aţ 7 ustanovené inak. Občiansky súdny poriadok nevylučuje, aby navrhovateľa zastupovala právnická osoba, splnomocnená na zastupovanie
5 O. s. p. Krajský súd v spojitosti s touto odvolacou námietkou zdôraznil, ţe ţiaden výklad zákona nemôţe byť na ujmu ţiadateľov o medzinárodnú ochranu, či osôb v materiálnej núdzi. O dôleţitosti zaručenia právnej ochrany takýmto osobám svedčí aj pokyn Prezídia PZ, Úradu hraničnej a cudzineckej polície v Bratislave zo dňa 24. júla 2013 k postupu pri poskytovaní bezplatnej právnej pomoci štátnym príslušníkom tretích krajín, zaistených a umiestnených v zariadení. Na základe uvedených skutočností povaţoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach a argumentácii dôvodov zaistenia krajský súd poukázal na písomné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa v plnom rozsahu stotoţnil. Krajský 5 1Sža/20/2014 súd námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu ako zákonné potvrdil. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom uviedol, ţe rozsudok krajského súdu napáda z dôvodu
2 písm. d/ a písm. f/ O. s. p., teda z dôvodu, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ uviedol, ţe sa aj naďalej pridrţiava svojich tvrdení a skutočností uvedených v konaní pred prvostupňovým súdom a má za to, ţe pozbavenie jeho osobnej slobody na základe rozhodnutia odporcu je nezákonné. Vyjadril presvedčenie, ţe účel jeho zaistenia odpadol. V konaní pred prvostupňovým súdom navrhovateľ podrobne namietal, ţe rozhodnutie odporcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, nakoľko dôvody uvádzané odporcom v napadnutom rozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely citovaného článku Dohovoru a odporca v napadnutom rozhodnutí ani neuvádza, konkrétne na aký účel v zmysle čl. 5 ods. 1 Dohovoru rozhodol o zaistení navrhovateľa, a preto bolo jeho rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné. Prvostupňový súd mal
navrhovateľa na tieto nedostatky napadnutého rozhodnutia reagovať. Nespravil tak, čím pochybil. Hoci ústavný súd judikoval, ţe nie je vylúčené, aby za určitých okolností súčasne prebiehalo u zaistenej osoby konanie o azyle a konanie o vyhostenie, v právnej vecí navrhovateľa to nebolo z dôvodu právnych prekáţok moţné. Pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa nie je moţné subsumovať pod ţiaden z dôvodov v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, a preto je napadnuté rozhodnutie odporcu v rozpore s Dohovorom. Odporca síce v napadnutom rozhodnutí formálne konštatuje jeho súlad s citovaným článkom, avšak bez bliţšej právnej úvahy, ako k takémuto právnemu záveru dospel. Prvostupňový súd sa s napadnutým rozhodnutím odporcu stotoţnil, čím pochybil. Navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa namietal dĺţku doby zaistenia navrhovateľa, a to ţe odporca nesprávne aplikoval, resp. nesprávne vyloţil ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ 6 1Sža/20/2014 zákona o pobyte cudzincov na prejednávaný prípad. Predmetné ustanovenie oprávňuje policajta zaistiť ţiadateľa o azyl na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je zaloţená jeho ţiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo moţné získať, najmä, ak existuje riziko jeho úteku. Citované ustanovenie zákona o pobyte cudzincov ani, tzv. recepčná smernica neoprávňuje odporcu pozbavovať slobody ţiadateľov o azyl na dobu celého azylového konania v prvom stupni, t. j. do vydania rozhodnutia Migračného úradu MV SR o ich ţiadosti o azyl. Odporca avšak zaistil navrhovateľa na dobu aţ 5 mesiacov, pričom z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, ţe tak spravil za účelom rozhodnutia Migračného úradu MV SR o ţiadosti navrhovateľa o azyl. Zistenie dôvodov ţiadosti o azyl je moţné uţ pri podaní vyhlásenia o ţiadosti o azyl, resp. po, tzv. pohovore prevedenom pred Migračným úradom v konaní o azyle, kedy ţiadatelia podrobnejšie rozvedú dôvody ich ţiadosti o azyl uvedené vo vyhlásení. Aj z tohto dôvodu navrhovateľ pred prvostupňovým súdom namietal, ţe uţ odpadol účel jeho zaistenia, nakoľko s ním bol vykonaný pohovor pred Migračným úradom MV SR, počas ktorého bliţšie ozrejmil a uviedol dôvody jeho ţiadosti o azyl. Tie budú následne uţ iba posúdené Migračným úradom MV SR v zmysle zákona o azyle, či zakladajú alebo nie kvalifikované dôvody pre priznanie medzinárodnej ochrany. V tejto súvislosti navrhovateľ poukazoval na právny názor Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov vysloveného v jeho Príručke k otázke zaistenia ţiadateľov o azyl (prvýkrát vydaná v r. 1995, následne opakovane revidovaná 1999, 2012 uvádza, ţe s ohľadom na dôvod zaistenia ţiadateľa o azyl uplatnený odporcom v predmetnom prípade, ţiadateľ o azyl môţe byť zaistený výlučne pre účel predbeţného pohovoru za účelom zistenia základu ţiadosti o azyl. To by zahŕňalo získanie základných skutočností od ţiadateľa o azyl, a teda prečo ţiada o azyl, a nemalo by byť predlţované do rozhodnutia vo veci samej alebo iného rozhodnutia v konaní. Táto výnimka zo všeobecného princípu (nezaisťovanie ţiadateľov, pozn.) nemôţe byť vyuţívaná na ospravedlnenie zaistenia na názor na výklad tohto oprávnenia zaistenia ţiadateľa o azyl zastáva aj Výbor ministrov Rady Európy vo svojom odporúčaní citovanom v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu. Ten navyše dodáva, ţe kaţdé pozbavenie osobnej slobody ţiadateľa o azyl by malo byť dočasné, nesvojvoľné a na čo najkratšiu moţnú dobu a má byť implementované v súlade s relevantnými medzinárodnými právnymi normami a rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva. Odporca napadnutým rozhodnutím zaistil navrhovateľa na dobu aţ 5 mesiacov, za účelom rozhodnutia Migračného úradu MV SR o ţiadosti navrhovateľa o azyl, hoci v zmysle zákona o azyle je Migračný úrad 7 1Sža/20/2014 povinný prijať rozhodnutie o ţiadosti o azyl do 90 dní od prijatia vyhlásenia cudzinca o ţiadosti o azyl (dokonca o zamietnutí ţiadosti o azyl ako zjavne neopodstatnenej musí Migračný úrad prijať rozhodnutie do 60 dní od prijatia vyhlásenia o ţiadosti o azyl). Odporcom stanovená dĺţka doby zaistenia navrhovateľa je aj z tohto dôvodu neprimeraná a arbitrárna. Prvostupňový súd k námietke doby zaistenia navrhovateľa všeobecne skonštatoval, ţe sa stotoţňuje so závermi a zisteniami odporcu, i keď poznamenal, ţe odporca je povinný skúmať, či trvá účel zaistenia. Účel zaistenia navrhovateľa odpadol uvedením konkrétnych dôvodov jeho ţiadosti o azyl v konaní pred Migračným úradom o azyle počas pohovoru. V zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu o periodickom preskúmavaní dôvodov zaistenia súdy pri rozhodovaní o zákonnosti zaistenia sú povinné brať do úvahy nielen situáciu pri zaistení jednotlivca, ale aj situáciu v čase rozhodovania o zákonnosti zaistenia. Ústavný súd taktieţ vo svojej rozhodovacej činnosti mnohokrát zdôraznil nutnosť dôslednej ochrany osobnej slobody. Vychádzajúc z uvedeného navrhovateľ má za to, ţe uvedením dôvodov ţiadosti o azyl počas pohovoru pred Migračným úradom MV SR odpadol účel zaistenia navrhovateľa, na čo mal prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní prihliadnuť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má za to, ţe záver prvostupňového súdu o tom, ţe odporca v konaní dostatočne zistil skutkový stav veci a následne vec správne právne posúdil z vyššie uvedených dôvodov neobstojí. Prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto navrhujeme, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal rozsudok, ktorým zmení rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa K odvolaniu navrhovateľa sa odporca vyjadril tak, ţe navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, ţe dôvody odvolania uplatnené navrhovateľom v podanom odvolaní sú identické s námietkami, ktoré navrhovateľ prezentoval v rámci konania pred prvostupňovým súdom, a s ktorými sa súd prvého stupňa presvedčivo vysporiadal v napadnutom rozhodnutí. Odporca uviedol, ţe sa v celom rozsahu pridrţiava dôvodov, ktoré ho viedli k vydaniu napadnutého rozhodnutia, a ktoré si v celosti osvojil aj súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí. 8 1Sža/20/2014 IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu Odporca rozhodnutím zo dňa 20. mája 2014 rozhodol o zaistení navrhovateľa
1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov na základe skutočnosti, ţe účastník konania je ţiadateľom o udelenie azylu na území SR a jeho zaistenie je odôvodnené za účelom zistenia tých skutočností, na ktorých je zaloţená jeho ţiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo moţné získať, najmä, ak existuje riziko jeho úteku. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, ţe navrhovateľ bol dňa 20. mája 2014 vrátený na územie SR z územia Nemecka
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Odporca uviedol, ţe sa pri rozhodovaní o zaistení riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie ţiadateľov o azyl (ďalej len ,,smernica“), čl. 7 ods. 3 smernice,
ktorého, ak sa ukáţe, ţe je to potrebné, napríklad z právnych dôvodov alebo z dôvodov verejného poriadku, členské štáty môţu drţať ţiadateľa na určitom mieste v súlade s ich vnútroštátnym právom. Takýmto právnym dôvodom je
názoru správneho orgánu aj konanie o ţiadosti o udelenie azylu, najmä, ak existuje riziko, ţe účastník konania ujde. Odporca uviedol, ţe sa pri rozhodovaní o zaistení riadil aj Smernicou Európskeho Parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie ţiadateľov o medzinárodnú ochranu (bod 15 Preambuly) ako aj čl. 7 ods. 2 a čl. 8 predmetnej smernice Odporca v dôvodoch rozhodnutia uviedol, ţe má za to, ţe zaistenie účastníka konania je týmto v súlade s európskou ako aj národnou legislatívou. Rovnako sa riadil čl. 18 Charty základných práv Európskej únie a čl. 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951 a zaoberal sa aj čl. 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach. Odporca uviedol, ţe prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t. j. či trvá riziko úteku účastníka konania.
odporcu z uvedených skutočností vyplýva, ţe navrhovateľ porušil povinnosti vyplývajúce mu ako ţiadateľovi o azyl zo zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle ako aj ostatných príslušných právnych noriem spojených s azylovou procedúrou, pričom utiekol z územia SR do Nemecka. Pri vydávaní rozhodnutia o zaistení sa správny orgán opieral o dôkazné prostriedky, ktoré vyplývali najmä z informácie o Dublinskom transfere č. p.: PPZ-HCP-OCP1- 2014/000999-055, zo zápisníc o vyjadrení účastníka konania, z výsledkov lustrácie v informačných systémoch MV SR a z rozhodnutia Migračného úradu MV SR zo dňa 30. januára 2013, kedy bolo konanie vo veci udelenia azylu na území SR
1 10 1Sža/20/2014 písm. f/ zákona o azyle zastavené, právoplatnosť nadobudlo dňa
zákona o azyle „Proti rozhodnutiu ministerstva o neudelení azylu, o odňatí azylu, o nepredĺžení doplnkovej ochrany a o zrušení doplnkovej ochrany možno podať opravný prostriedok na súd do 30 dní od jeho doručenia“. Uviedol, ţe dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania ako aj aplikačnej praxe Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie v ţiadosti o udelenie azylu na území SR. Počas tejto doby bude Migračný úrad Ministerstva vnútra skúmať jednotlivé dôvody, ktorými účastník konania odôvodňuje svoju ţiadosť o udelenie azylu na území SR. Odporca uviedol, ţe preskúmal okolnosti veci a zistil, ţe sú splnené podmienky § 88a ods. 1 písm. b/ zákona 11 1Sža/20/2014 o pobyte cudzincov, preto rozhodol o zaistení navrhovateľa tak, ako uviedol vo výroku svojho rozhodnutia. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, pouţije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, ţe rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. júla 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.). V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. 12 1Sža/20/2014
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť ţiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je moţné vyuţiť iné menej závaţné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je zaloţená jeho ţiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo moţné získať, najmä, ak existuje riziko jeho úteku. Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby moţno predpokladať, ţe štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemoţno jeho totoţnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt
zákona o pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloţenie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môţe byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť ţiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je moţné vyuţiť iné menej závaţné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je zaloţená jeho ţiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo moţné získať, najmä, ak existuje riziko jeho úteku.
2 zákona o pobyte cudzincov ţiadateľ o udelenie azylu môţe byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody
ods. 1. Celkový čas zaistenia ţiadateľa o udelenie azylu
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov nesmie presiahnuť 6 (šesť) mesiacov.
3 zákona o pobyte cudzincov podanie ţiadosti o udelenie azylu alebo poţiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie
zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Na základe skutočností zistených v konaní o zaistení navrhovateľa odporca usúdil, ţe reálne riziko úteku účastníka konania v konaní o udelenie azylu trvá a ţe existuje dôvodné podozrenie, ţe navrhovateľ svojou ţiadosťou o azyl podal za účelom legalizácie pobytu 13 1Sža/20/2014 na území SR a jednak má snahu dostať sa do azylového tábora, ktorý má voľný reţim pohybu ţiadateľov o azyl, a tento voľný reţim by vzápätí vyuţil na útek. Na základe uvedeného odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je zaloţená jeho ţiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo moţné získať, najmä, ak existuje riziko jeho úteku. Navrhovateľ napadol rozsudok krajského súdu z dôvodu, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K námietke navrhovateľa, ţe krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, povaţuje odvolací súd za dôleţité uviesť, ţe uvedenú námietku navrhovateľ bliţšie nešpecifikoval ani v konaní pred krajským súdom ani odvolacím súdom. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho konania vyplýva, ţe administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretoţe dokladá jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, ţe skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podloţené obsahom administratívneho spisu – v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci aţ v konaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods. 1 O. s. p.), pretoţe súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemoţno takémuto postupu principiálne nič vytknúť. Naviac navrhovateľ ani v odvolaní proti rozsudku krajského súdu nespresnil aké dôkazy mali byť krajským súdom k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci vykonané, a preto za tejto situácie je moţné takúto argumentáciu odmietnuť ako bezpredmetnú. Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, ţe v danej právnej veci rozhodnutie odporcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, nakoľko dôvody uvádzané odporcom v napadnutom rozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely citovaného článku Dohovoru a odporca v napadnutom rozhodnutí ani neuvádza konkrétne na aký účel 14 1Sža/20/2014 v zmysle citovaného článku Dohovoru rozhodol o jeho zaistení. Pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa nie je moţné subsumovať pod ţiaden z dôvodov čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, a preto rozhodnutie odporcu je v rozpore s uvedeným článkom.
čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru kaţdý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemoţno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov (vyhláseného pod č. 319/1995 Z. z.) sa zmluvné štáty zaviazali, ţe za predpokladu, ţe utečenci, ktorí vstúpili na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú bez povolenia sa sami bezodkladne prihlásia a preukáţu dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť, nebudú ich štáty trestne stíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov, ktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich ţivot alebo ich sloboda boli ohrozené
čl. 1 tohto dohovoru (ods. 1). Rovnako sa zmluvné štáty zaviazali, ţe „nebudú na pohyb takýchto utečencov uplatňovať iné obmedzenia, než sú nevyhnutné, a takéto obmedzenia budú uplatňovať iba dovtedy, kým sa ich postavenie v štáte neupraví alebo kým nedostanú povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné štáty poskytnú takýmto utečencom primeranú lehotu a všetky potrebné prostriedky na získanie povolenia na vstup do iného štátu.“ (ods. 2). V zmysle odporúčania Rady Európy [Odporúčanie Rady ministrov Rec
názoru odvolacieho súdu štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadrţať potenciálnych imigrantov. Ich zadrţanie môţe byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a zadrţanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá), 15 1Sža/20/2014 môţe byť povaţované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu“. Moţno preto konštatovať, ţe zaistenie sťaţovateľa je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Prípady pozbavenia slobody v zásade vyţadujú, aby bola periodicky kontrolovaná ospravedlniteľnosť ich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je umoţniť osobe pozbavenej slobody domáhať sa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenie slobody je zákonné. Vzhľadom na to, ţe naplnenie podmienok ustanovených zákonom sa v čase vyvíja (najmä pokiaľ ide o existenciu relevantných a dostatočných dôvodov pozbavenia slobody), mala by byť zaistená moţnosť domáhať sa takej kontroly opakovane v určitých primeraných intervaloch.
Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 5 ods. 4 Dohovoru zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré – hoci bolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom – sa potom mohlo stať nezákonným a stratiť akékoľvek opodstatnenie. Poţiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú súdnu kontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, ţe zabezpečujú, aby zadrţaná osoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, ţe zostane zadrţovanou aj dlho po tom, ako jej pozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (Shishkov proti Bulharsku z
čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, moţno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. 16 1Sža/20/2014 Teda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemoţno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa. Napadnuté rozhodnutie, ktorým odporca
1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je zaloţená jeho ţiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo moţné získať, najmä, ak existuje riziko jeho úteku je vzhľadom na vyššie uvedené moţno povaţovať
odvolacieho súdu za riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1Sţa/94/2010 vyplýva, ţe správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu tieto atribúty spĺňa. Je nesporné, ţe odporca pri rozhodovaní o zaistení prihliadol aj na, tzv. „návratovú smernicu“ (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín. Článok 15 smernice ustanovuje, kedy je moţné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uloţený trest vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu
osobitného zákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V čl. 15 smernice sú uvedené len dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu prípravy návratu alebo odsunu. Toto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný dodrţiavať aj odporca. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, ţe odporca objasnil v čom vidí existenciu rizika úteku navrhovateľa. V zmysle čl. 15 ods. 1 smernice môţu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny 17 1Sža/20/2014 príslušník tretej krajiny vyhýba príprave návratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťaţuje. K zaisteniu je moţné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôţu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia. Odporca sa zaoberal moţnosťou uloţenia miernejších opatrení, po zistení, ţe navrhovateľ nemá na území SR ţiadne rodinné väzby, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, nebola mu uloţená povinnosť v zmysle § 89 zákona. Z obsahu administratívneho spisu odporcu je zrejmé, ţe odporca pri rozhodovaní o zaistení navrhovateľa vychádzal z dôkazných prostriedkov - z informácie o Dublinskom transfere č. p.: PPZ-HCP-OCP1-2014/000999-055, zo zápisníc o vyjadrení účastníka konania, z výsledkov lustrácie v informačných systémoch MV SR a z rozhodnutia Migračného úradu MV SR zo dňa 30. januára 2013, kedy bolo konanie vo veci udelenia azylu na území SR
1 písm. f/ zákona o azyle zastavené.
6 zákona o azyle cudzinec, ktorý nie je ţiadateľom, ale je vrátený na územie SR z dôvodu, ţe na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika, povaţuje sa za ţiadateľa okrem cudzinca, ktorého ţiadosť o udelenie azylu na území SR bola uţ v minulosti zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená alebo, ktorému sa neudelil azyl; konanie o udelenie azylu sa začína vstupom cudzinca na územie Slovenskej republiky.
odvolacieho súdu odporca sa v konaní o zaistení navrhovateľa, ktorý bol v postavení ţiadateľa o azyl dôsledne riadil zákonom o pobyte cudzincov (§ 88a ods. 1 písm. b/ zákon o pobyte cudzincov) ako aj Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z
zákona o pobyte cudzincov poţiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto ţiadosť podaná účelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení“) a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je moţné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. 18 1Sža/20/2014 Obmedzenie osobnej slobody ţiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu,
ktorej nie je moţné na utečencov (ţiadateľov o azyl) nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať(okrem iného) právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“). Zároveň Súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, ţe členské štáty musia mať moţnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním ţiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdrţiavajú na území (bod 60 rozsudku vo veci A.). Ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona, ktoré aplikoval na uvedený prípad totiţ umoţňuje zaistiť ţiadateľa o udelenie azylu, a to na základe presne špecifikovaných dôvodov, ktoré plne korešpondujú s poţiadavkami Európskej únie na zaisťovanie takejto kategórie cudzincov, v konkrétnom prípade ţiadateľa o azyl, ktorý bol vrátený na územie SR z dôvodu, ţe na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika. Dôvod pre zaistenie navrhovateľa, teda spočíval v tom, ţe zaistenie je nutné za zistenie tých skutočností, na ktorých je zaloţená jeho ţiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo moţné získať, pretoţe v prípade navrhovateľa existuje riziko jeho úteku. Námietku navrhovateľa, týkajúcu sa dĺţky zaistenia odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Odporca podrobne odôvodnil z akých dôvodov zaistil navrhovateľa na dobu 5 mesiacov. Uviedol, ţe dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania ako aj aplikačnej praxe Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie v ţiadosti o udelenie azylu na území SR. Počas tejto doby bude Migračný úrad Ministerstva vnútra skúmať jednotlivé dôvody, ktorými účastník konania odôvodňuje svoju ţiadosť o udelenie azylu na území SR.
názoru odvolacieho súdu odporca jednoznačne vo výroku svojho rozhodnutia určil lehotu zaistenia na 5 mesiacov v zmysle ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, pričom presne označil deň, kedy bol navrhovateľ zaistený. Je teda nepochybné, odkedy začala lehota plynúť, a ktorým dňom dôjde k jej skončeniu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/2/2012 zo dňa 16.02.2012). 19 1Sža/20/2014 Stanovenú lehotu zaistenia odôvodnil existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj
názoru odvolacieho súdu odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný“ na zaistenie cudzinca, pričom povinnosť skúmať podmienky zaistenia v jeho priebehu odporcovi vyplýva priamo z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ako to aj uviedol odporca vo svojom rozhodnutí. Uvedené, teda nasvedčuje zákonnosti rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa, pretoţe v danom prípade bolo nevyhnutné nie len pre zistenie skutočností, na ktorých je zaloţená jeho ţiadosť o azyl, ale aj z dôvodu, ţe riziko jeho úteku vzhľadom na predchádzajúce správania sa navrhovateľa pretrváva. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani ţiadne pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku. Preto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, vzhľadom k tomu, ţe sa vysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa plne stotoţňuje) vypovedá o správnosti postupu krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu. Krajský súd bol totiţ viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku, a z uvedených dôvodov, preto bolo moţné vyvodiť záver, ţe rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné povaţovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotoţnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok
p. v spojení s § 246c O. s. p., ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p., tak, ţe navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi konania trovy odvolacieho konania nepriznal. 20 1Sža/20/2014 P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave 29. júla 2014 JUDr. Igor Belko, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.