Najvyšší súd 1Sžso/44/2013 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu senátu I

§ 12písm.

s) zákona č. 5/2004 Z.z. o sluţbách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 5/2004 Z.z.“) a ustanovenia § 58 ods. 1 v spojení s § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „Správny poriadok“), ktorým bolo zamietnuté odvolanie ţalobcu a bolo potvrdené rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Ţiline č.k. C/2011/113507/OR zo dňa 20.10.2011 (č.l. 23 - ďalej na účely rozsudku len „prvostupňový orgán“ alebo „prvostupňové rozhodnutie“).

§ 58ods.

1 Správneho poriadku platí, že ak osobitný zákon neustanovuje inak, odvolacím orgánom je správny orgán najbližšieho vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

§ 59ods.

2 Správneho poriadku platí, že ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. 2. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový orgán udelil

ustanovenia § 66 Zákonníka práce predchádzajúci súhlas na rozviazanie pracovného pomeru

§ 63ods.

1 písm. b) Zákonníka práce v spojení s § 72 ods. 1 zák. č. 5/2004 Z.z. so ţalobcom ako zamestnancom, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím.

§ 66

Zákonníka práce zamestnancovi so zdravotným postihnutím môže dať zamestnávateľ výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, inak je výpoveď neplatná. Tento súhlas sa nevyžaduje, ak ide o výpoveď dávanú zamestnancovi, ktorý dosiahol vek určený na nárok na starobný dôchodok, alebo z dôvodov ustanovených v § 63 ods. 1 písm. a) a e).

§ 63ods.

1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického 3 1Sžso/44/2013 vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

§ 72ods.

1 zák. č. 5/2004 Z.z. občan uznaný za občana so zmenenou pracovnou schopnosťou a občan uznaný za občana so zmenenou pracovnou schopnosťou s ťažším zdravotným postihnutím pred 1. januárom 2004 sa považuje za občana so zdravotným postihnutím

§ 9ods.

1 písm. a) až do vydania rozhodnutia Sociálnej poisťovne. Občan so zdravotným postihnutím

§ 9ods.

1 písm. a), ktorý po opätovnom posúdení dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu a po preskúmaní trvania invalidity na nárok na invalidný dôchodok

osobitného predpisu 49a) prestal byť občanom so zdravotným postihnutím

§ 9ods.

1 písm. a), sa na účely § 50, § 54, § 55 až 57, § 60 a 63 naďalej považuje za občana so zdravotným postihnutím

§ 9ods.

1 písm. a) najdlhšie do troch rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne alebo najdlhšie do troch rokov od vydania posudku, ktorým bola občanovi priznaná miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 40% a menej. 3. Svoje rozhodnutie ţalovaný skutkovo odôvodnil tým, ţe zamestnávateľ ţalobcu Ţilinská teplárenská, a.s., podal ţiadosť o udelenie predchádzajúceho súhlasu uţ dňa 02.05.2007 na skončenie pracovného pomeru výpoveďou

§ 63ods.

1 písm. b) so ţalobcom. So ţiadosťou predloţil listinné dôkazy, a to uznesenie predstavenstva z 21.07.2004 spolu s rozhodnutím Generálneho riaditeľa z 27.07.2004, vrátane katalógu pracovných miest, ktoré preukazujú zrušenie pracovných miest ţalobcu, rozhodnutie Okresnej správy sociálneho zabezpečenia v Ţiline z 31.10.1991, rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredia z 12.12.2005 a 02.06.2006 preukazujúce, ţe sa jedná o občana so zdravotným postihnutím, pracovnú zmluvu z 02.12.1996, dohodu o zmene obsahu pracovnej zmluvy z 01.07.2004 a popis pracovnej činnosti preukazujúci existenciu pracovného pomeru ţalobcu. Taktieţ zamestnávateľ predloţil aj dohodu o skončení pracovného pomeru z 27.07.2004 a zápis z prerokovania skončenia pracovného pomeru konaného dňa 22.07.2004. 4. Po posúdení predmetnej ţiadosti prvostupňový orgán rozhodnutím č. C/2007/040524 zo dňa 31.05.2007

§ 66

Zákonníka práce udelil zamestnávateľovi predchádzajúci súhlas na skončenie pracovného pomeru

§ 63ods.

1 písm. b) Zákonníka práce so ţalobcom. 4 1Sžso/44/2013 Na základe podaného administratívneho odvolania ţalovaný rozhodnutím č. AA/2007/34432/12130/OISS z 12.07.2007 rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil a odvolanie ţalobcu zamietol.

1. V rámci súdneho prieskumu Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 1Sţo 119/2009 zo dňa 18.12.2009 rozhodol tak, ţe rozsudok krajského súdu č.k. 21S 160/2007-96 zo dňa 16.12.2008 zamietajúci podanú ţalobu zmenil a pôvodné rozhodnutie ţalovaného zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Súčasne Najvyšší súd vyslovil názor, ţe správne orgány oboch stupňov v danej veci postupovali v rozpore so Zákonníkom práce.
2. Následné rozhodnutie prvostupňového orgánu č. C/2011/000744/OR o udelení predchádzajúceho súhlasu vydané 03.01.2011 ţalovaný rozhodnutím č. AA/2011/19587/8564/OPČ-SSZ z 23.05.2011 zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie. V zmysle pokynov uvedených v rozhodnutí ţalovaného sa prvostupňový správny orgán mal vysporiadať s návrhom ţalobcu z 01.09.2010 na vykonanie dôkazov.
3. Preto vo veci opätovne rozhodoval prvostupňový orgán, ktorý udelil predchádzajúci súhlas na skončenie pracovného pomeru

§ 63ods.

1 písm. b) Zákonníka práce. Na odvolanie ţalobcu, ţalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu rozhodnutím č. AA/2012/2962/2424/OPČ-SSZ, ktoré je predmetom preskúmavania v tomto súdnom konaní. B) 8. Z obidvoch súčasných rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, ţe pri opätovnom udeľovaní predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi

ust. § 66 Zákonníka práce na skončenie pracovného pomeru sa malo postupovať v intenciách hore citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, t. j. zo skutkových okolností existujúcich ku dňu podania ţiadosti zamestnávateľa o udelenie súhlasu (02.05.2007). 9. Ţalovaný zdôraznil, ţe v zápisnici z prerokovania dňa 31.08.2010 ţalobca najmä poukazoval na to, ţe u zamestnávateľa ponukové bolo voľné miesto (pracovné miesto na meranie a reguláciu), ktoré mu neponúkol.

ţalobcu bolo treba prezrieť organizačnú 5 1Sžso/44/2013 štruktúru zamestnávateľa v čase pred organizačnou zmenou, v danom čase a v čase po zmenách, ktoré sa ho dotkli. Súčasne s uvedeným ţalobca dňa 02.09.2010 doručil prvostupňovému orgánu návrh na vykonanie dôkazov. Zamestnávateľ predloţil na prvostupňový orgán dňa 26.08.2010 a 09.09.2010 doklady k organizačnej štruktúre zamestnávateľa v čase pred organizačnou zmenou a po organizačnej zmene v roku 2004 a v dobe pred podaním ţiadosti a v čase podania ţiadosti o udelenie predchádzajúceho súhlasu na skončenie pracovného pomeru z roku 2007. 10. V súvislosti s uvedenou argumentáciou ţalovaný upozornil, ţe

Katalógu pracovných miest k 01.04.2007 (t.j. katalóg platný pred podaním ţiadosti),

Katalógu pracovných miest k 01.05.2007 (t.j. katalóg platný v čase podania ţiadosti) a Katalóg pracovných miest k 01.07.2007 zamestnávateľ nedisponoval voľným pracovným miestom. Obdobne aj zo stanoviska (03.01.2011) Inšpektorátu práce Ţilina prvostupňovému orgánu vyplynulo ţalovanému, ţe u zamestnávateľa bola vykonaná inšpekcia zameraná na dodrţiavanie ustanovení zák. č. 311/2011 Z.z. upravujúcich skončenie pracovného pomeru.

zistenia inšpektorátu práce zamestnávateľ v dobe od 02.05.2007 do 12.07.2007 nedisponoval ţiadnym neospravedlneným pracovným miestom a do pracovného pomeru nebol v sledovanom období prijatý ţiadny zamestnanec.

1. Zamestnávateľ v stanovisku k vyššie uvedenému (viď bod č. 6) návrhu ţalobcu na vykonanie dôkazov uviedol, ţe splnenie ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa bolo aj predmetom dokazovania v rámci súdneho konania vedeného na Okresnom súde v Ţiline pod sp. zn. 14C/10/2008-257 o určení neplatnosti výpovede a náhrady mzdy. V uvedenom konaní bol vypočutý ako svedok aj pán P.P., o miesto ktorého mal ţalobca záujem. Vykonaným dokazovaním, v rámci ktorého bolo preskúmané obsadzovanie funkčných miest, uvedený okresný súd nezistil, ţe by v danom čase mal zamestnávateľ voľné pracovné miesto. Ţalobca zdôraznil, ţe rozsudok Okresného súdu v Ţiline č.k. 14C/10/2008-257 zo dňa 25.01.2011 o zamietnutí návrhu o určenie neplatnosti výpovede a náhradnej mzdy ţalobcovi bol ako správny potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Ţiline č.k. 5Co/l 18/2011-291 zo dňa 21.06.
2. 6 1Sžso/44/2013
3. K zamestnaniu pána K. zamestnávateľ v doplnenom stanovisku z 17.10.2011 uviedol, ţe zamestnanec nastúpil do pracovného pomeru dňa 01.11.2007 na funkciu mechanik.

vyjadrenia zamestnávateľa zamestnanec túto prácu vykonával u zamestnávateľa aj v minulosti, v dobe od 29.06.1979 do 31.08.2004, kedy s ním bol rozviazaný pracovný pomer z dôvodu organizačných zmien. Na výkon funkcie merača v zmenovej prevádzke tak spĺňal všetky kvalifikačné predpoklady a zároveň aj zdravotné predpoklady nevyhnutné pre fyzicky náročnú nočnú prácu. Zamestnávateľ ďalej uviedol, ţe

vyjadrenia pána K. s predchádzajúcim zamestnávateľom, Povodím Váhu (Slovenský vodohospodársky podnik, š.p., odštepný závod Piešťany) ukončil pracovný pomer dohodou k 31.10.

2. Ďalej v odôvodnení ţalovaný orgán zdôraznil, ţe neexistujú záväzné kritéria pre udelenie, resp. neudelenie predchádzajúceho súhlasu na rozviazanie pracovného pomeru so zamestnancom, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím

§ 66

Zákonníka práce, a ţe výber nadbytočného zamestnanca prislúcha výlučne zamestnávateľovi.

1. Čo sa týka nadbytočnosti zamestnanca, ţalovaný vychádzal z právneho názoru prvostupňového orgánu, ţe k nej dochádza vtedy, ak zamestnávateľ nemá moţnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve, t.j. zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom a to buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu. Ďalej čo sa týka ponuky pracovného miesta, prvostupňový správny orgán uviedol, ţe uvedenú ponuku vykonáva zamestnávateľ pred uplatnením výpovede.
2. Na základe záverov prvostupňového správneho orgánu ţalovaný v odôvodnení uviedol, ţe po opätovnom preskúmaní veci dospel k záveru, ţe prvostupňový orgán po doplnení dokazovania ako aj na základe námietok a návrhu ţalobcu na vykonanie dokazovania v súvislosti s organizačným obsadením funkčných miest u zamestnávateľa dostatočne zhodnotil skutkový stav týkajúci sa výpovedného dôvodu. Ţalovaný pre ozrejmenie predmetnej veci uviedol, ţe o nadbytočnosti rozhoduje výlučne zamestnávateľ a o túto môţe ísť aj v prípade, ţe zamestnávateľ zvyšuje stav zamestnancov. 7 1Sžso/44/2013
3. Vo veci návrhu ţalobcu z 01.09.2010 na preskúmanie organizačného obsadenia funkčných miest na oddelení MaR zamestnávateľa v spojení s preskúmaním skutočností, či na uvedenom oddelení bol evidovaný pán Š., ako aj s preverením organizačnej schémy účinné od 01.01.2008, kde bolo funkčné miesto p. Š. uţ obsadené pánom K. M. mesiac po uplynutí výpovednej doby účastníka konania, ţalovaný poukázal na zistenia a závery Inšpektorátu práce v Ţiline a Okresného súdu v Ţiline vyslovené v súdnom konaní sp.zn. 14C/10/
4. II. Konanie na prvostupňovom správnom súde A)
5. Proti uvedenému rozhodnutiu podal ţalobca prostredníctvom právneho zástupcu ţalobu z 30.03.2013 na Krajský súd v Ţiline.
6. Ţalobca najmä namietal, ţe ţalovaný správny orgán pri rozhodovaní porušil ust. § 3 ods. 1, 2, 3, 4 zák. č. 71/1967 o správnom konaní, nedostatočne zistil skutočný stav veci a vydal nezrozumiteľné a nedostatočne odôvodnené rozhodnutie.
7. V ţalobe ďalej uviedol, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) v rozsudku sp.zn. l Sţo 119/2009 zo dňa 18.11.2009

§ 250ja ods.

3 O.s.p. zmenil rozsudok Krajského súdu v Ţiline tak, ţe zrušil predchádzajúce rozhodnutie ţalovaného zastávajúc právny názor, ţe je povinnosťou správneho orgánu príslušného na rozhodnutie o udelenie predchádzajúceho súhlasu na skončenie pracovného pomeru výpoveďou skúmať všetky zákonné podmienky, na základe ktorých môţe zamestnávateľ skončiť pracovný pomer so zamestnancom výpoveďou a teda aj zákonných podmienok

§ 61ods.

1 a súčasne

§ 63ods.

2 Zákonníka práce. 20.

ţalobcu Najvyšší súd ďalej konštatoval, ţe správny orgán prvého stupňa vôbec neskúmal, kedy bola výpoveď prerokovaná so zástupcami zamestnancov, aj keď bol rozsudkom Najvyššieho súdu viazaný, ţe v rozhodnutí nemôţe vychádzať zo skutkových okolností existujúcich v čase podania ţiadosti zamestnávateľa o predbeţný súhlas v zmysle § 66 Zákonníka práce. 8 1Sžso/44/2013

1. Ţalovaný vo svojom vyjadrení zopakoval hore podrobne opísané skutočnosti a právne závery. B)
2. Krajský súd v Ţiline ako prvostupňový súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ţalovaného (ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo) v rozsahu dôvodoch uvedených v ţalobe, a dospel k záveru, ţe ţaloba je dôvodná. Na uvedenom právnom základe krajský súd

ust. § 250j ods. 2 písm.

1. c)a
2. d)O.s.p. napadnuté rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Najmä sa v konaní sústredil na otázku, či správny orgán udelil v súlade so zákonom zamestnávateľovi

§ 66

Zákonníka práce predchádzajúci súhlas k rozviazaniu pracovného pomeru so ţalobcom v zmysle účelu ustanovení § 63 ods. 1 a § 63 ods. 2 Zákonníka práce. 23. Pri vymedzení skutkového stavu krajský súd vychádzal pripojeného administratívneho spisu ţalovaného (viď skutkový stav a opis nového správneho konania zachytený na str. 3 aţ 7 odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu). Po citácii ustanovení § 66 a § 63 ods. 1 a 2 Zákonníka práce krajský súd vyzdvihol zmysel citovaných ustanovení v tom, ţe má zabezpečiť zvýšenú zákonnú ochranu zamestnancov so zdravotným postihnutím tak, aby zamestnávatelia svojvoľne neukončovali s takýmito zamestnancami pracovný pomer. Predbeţnou kontrolou riadneho splnenie zákonných podmienok zakotvených v príslušných ustanoveniach Zákonníka práce (

krajského súdu nielen odsek 1 ale aj 2 § 63) zákonodarca poveril príslušný orgán verejnej správy. 24. V súvislosti s uvedeným krajský súd zdôraznil, ţe námietka ţalobcu, ţe nebol dostatočne zistený skutočný stav veci a ţe ţalovaný sa neriadil právny názorom Najvyššieho súdu vyjadreným v rozsudku sp.zn. 1Sţo 119/2009, je dôvodná. Najmä správne orgány sa vôbec nezaoberali rozhodnutím zamestnávateľa o organizačných alebo iných zmenách vzhľadom k nadbytočnosti ţalobcu, čím nepostupovali v súlade s poţiadavkami uvedenými v ustanoveniach § 63 ods. 1 (v prejednávanej veci konkrétne písmeno b/) a 2 Zákonníka práce. Naopak, ako za postačujúce vyhodnotili púhe predloţenie písomného rozhodnutia o organizačných alebo iných zmenách a ţe bola funkcia ţalobcu vyňatá z katalógu 9 1Sžso/44/2013 pracovných miest. Toto je však

krajského súdu v rozpore s naplnením podmienky nadbytočnosti,

ktorej nie je rozhodujúce, či je alebo nie je zamestnanec na nejakej funkcii, ale to, či jeho práca je pre zamestnávateľa potrebná, alebo nie je potrebná.

1. V súvislosti s uvedeným právnym názorom krajský súd konštatoval, ţe organizačné zmeny dotýkajúce sa ţalobcu prebehli s účinnosťou k 31.07.2004 s tým, ţe Katalóg pracovných miest bol upravený v zmysle rozhodnutia Generálneho riaditeľa č. 7/2004 ku dňu 01.08.
2. Avšak ţiadosť o udelenie predchádzajúceho súhlasu bola prvostupňovému orgánu doručená 02.05.
3. Na pracovnom mieste mechanik MaR v dobe od 01.05.2007 do jeho zrušenia (k 01.08.2007) bol vedený pán P.P..

dohody o skončení pracovného pomeru uzatvoreného dňa 31.07.2007 medzi zamestnávateľom a P.P. pracovný pomer skončil dňom 31.07.2007 z dôvodu organizačnej zmeny pre nadbytočnosť. Avšak

krajského súdu zamestnávateľ uţ s účinnosťou od 01.11.2007 rozhodol o znovu vytvorení pracovného miesta mechanik MaRS, na ktoré bol v rovnaký deň prijatý pán M.M..

1. Vo vzťahu k argumentácii o viazanosti správnych orgánov obidvoch stupňov rozsudkom Okresného súdu v Ţiline sp.zn. 14C/10/2008/257 z 25.01.2011 krajský súd zdôraznil. ţe nakoľko správne orgány neboli účastníkom konania na Okresnom súde v Ţiline v uvedenej veci a preto z toho mali vyvodiť právne závery súladné s ustanovením § 159 ods. 2 O.s.p. III. Odvolanie žalovaného/stanoviská A)
2. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 10.07.2013 (č.l. 94) proti rozsudku prvostupňového súdu ţalovaný na základe historických faktov zrekapituloval doterajší priebeh správnych a na to nadväzujúcich súdnych konaní, a to pod bodmi:
3. Správne konanie a preskúmanie rozhodnutia a postupu ţalovaného a
4. Konanie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, kde najmä zdôraznil absenciu svojej vedomosti o súdnom konaní na Okresnom súde v Ţiline pod zn. 14C/10/2008-257 a o existencii rozsudku tohto okresného súdu z
5. januára
6. 10 1Sžso/44/2013
7. S poukazom na platnosť výpovede, ktorá bola

ţalovaného potvrdená vyššie uvedenými rozsudkom Okresného súdu v Ţiline a následne Krajského súdu v Ţiline ako rozhodnými skutočnosťami pre správne konanie vo veci o udelenie predchádzajúceho súhlasu, ţalovaný vyslovil názor, ţe zo strany zamestnávateľa boli splnené všetky náleţitosti súvisiace so skončením pracovného pomeru so ţalobcom. Správne konanie vo veci predchádzajúceho súhlasu po vydaní uvedeného rozhodnutia Krajského súdu v Ţiline stratilo akékoľvek opodstatnenie.

1. Taktieţ ţalovaný označil rozsudok krajského súdu za zmätočný a ţe vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Najmä v súvislosti s uvedeným ţalovaný poukázal na tú skutočnosť, ţe príslušný krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia hoci zdôrazňoval povinnosť skutkový stav ohľadom organizačných zmien doplniť, tak neuviedol a nekonkretizoval o zabezpečenie akých dokladov by sa malo jednať, keďţe ako ţalovaný vyššie uvádza, všetky listinné dôkazy sú súčasťou spisových materiálov.
2. Záverom ţalovaný navrhol, aby Najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe ţalobu zamietne a rozhodnutie ţalovaného potvrdí. B)
3. Z rozsiahleho vyjadrenia ţalobcu zo dňa 14.08.2013 (č.l. 107) vyplýva, ţe nesúhlasí s odvolaním ţalovaného z nasledujúcich dôvodov: - správne orgány ignorovali procesnú zásadu viazanosti, ktorá je upravená prostredníctvom § 250ja ods. 7 O.s.p., - uprednostnenie argumentácie obsiahnutej v rozsudku Okresného súdu v Ţiline sp. zn. 14C10/2008-257 zo dňa 25.01.2011 pred riadnou aplikáciou ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku, - generálny prokurátor podal na podnet ţalobcu proti týmto rozhodnutiam mimoriadne dovolanie, - správne orgány vôbec nezisťovali, či práce, ktoré tvorili pracovnú náplň ţalobcu, prestal jeho zamestnávateľ vykonávať úplne, alebo nepotrebuje tieto práce v pôvodnom rozsahu, - správne orgány sa existenciou príčinnej súvislosti medzi písomne prijatými organizačnými zmenami a nadbytočnosťou zamestnanca, napriek tomu, ţe ide o jednu 11 1Sžso/44/2013 zo zákonných podmienok k platnosti výpovede

ust. § 63 ods.1 písm. b) Zákonníka práce, sa vôbec nezaoberali, čím nerešpektovali rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 1 Sţo 119/2009, - hmotnoprávnou podmienkou s prísne kogentným charakterom pre danie výpovede

§ 63ods.

písm. b) Zákonníka práce v čase podania ţiadosti (t.j. 02.05.2007) bolo predchádzajúce prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov

ust. § 74, čo zamestnávateľ, hoci predloţil „Zápisom z prerokovania skončenia pracovného pomeru konaného dňa 22.07.2004“,

ţalobcu nesplnil, a to aj s odkazom na pôvodný rozsudok Okresného súdu v Ţiline č. 7C 291/04-239 zo dňa 12.01.2007, - zamestnávateľ na základe organizačnej zmeny zo dňa 27.07.2007 súčinnosťou od 01.08.2007 vytvoril pracovné miesto zámočník, na ktoré bol tým istým dňom prijatý do pracovného pomeru pán J.. 32. Záverom ţalobca navrhol, aby Najvyšší súd rozhodol

ust. § 250j ods. 2 písm.

1. c)a
2. d)O.s.p. tak, ţe odvolanie ţalovaného zamieta a napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdí ako vecne a právne správny. Súčasne pre prípad úspechu poţiadal o priznanie náhrady trov konania vo vyčíslenej výške 137,97 €. IV. Právne názory odvolacieho súdu 33. Najvyšší súd ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

§ 212v spojení s § 246c ods.

1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tieţ „O.s.p.“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je

ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 250i ods. 2 O.s.p. a s prihliadnutím na skutočnosť, ţe preverovanie zákonnosti rozhodnutia o spore týkajúcom sa zákonnosti rozhodnutia vychádzajúceho z pracovných vzťahov vyţaduje od správneho súdu konať v rámci úplnej jurisdikcie, tak takýto postup v odvolacom konaní senát vzhľadom na charakter napadnutého rozhodnutia nepovaţoval za potrebný) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné, pretoţe odvolaním napadnutý rozsudok 12 1Sžso/44/2013 krajského súdu je vo výroku vecne správny a vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní dôleţitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. potvrdil, a to čiastočne aj z iných dôvodov. 34. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) zaloţil iba na návrhovej slobode účastníka (ţalobcu), t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si

Občianskeho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej správy. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t. j. dispozitívne rozhodnutie účastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy. 35. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o zrušení napadnutého rozhodnutia, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutie ţalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi námietkami ţalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.) ako aj so stanoviskami zvyšných účastníkov, a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného. Ďalej zdôrazňuje, ţe

ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 6 Sţo 84/2007, sp.zn. 6 Sţo 98/2008, sp.zn. 1 Sţo 33/2008, sp.zn. 2 Sţo 5/2009 či sp.zn. 8 Sţo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi. 13 1Sžso/44/2013

1. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa Najvyšší súd stotoţňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených ţalovaným správnym orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj opravného prostriedku/ ţaloby, ktorou sa ţalobca domáha preskúmania rozhodnutia ţalovaného, je právna otázka, či existencia právoplatného rozsudku v skutkovo a právne totoţnej veci bráni správnemu orgánu v ďalšom konaní. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.
2. Ďalej je nutné zdôrazniť, ţe ţalovaný svoje odvolanie oprel o ďalšie námietky. Za účelom riadneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia sa preto musí Najvyšší súd primárne vysporiadať s námietkami, ktoré ţalovaný vyuţil na spochybnenie zákonnosti názorov krajského súdu k moţnosti ďalšieho postupu správneho orgánu smerujúceho k vysloveniu napadnutého rozhodnutia. Aţ po prípadnom vyslovení ich nedôvodnosti súdom vzniká právo ţalovanému na prieskum zákonnosti samotného rozhodnutia (meritórne námietky). Naopak, ak Najvyšší súd dôjde k záveru, ţe uţ prvé procesné, resp. iné pochybenia ţalovaného krajský súd nedostatočne pri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené zákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne. Obdobný postup je moţné analogicky pouţiť aj vo vzťahu k argumentácii ţalovaného.
3. Z vyššie citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, ţe správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. 14 1Sžso/44/2013
4. Vzhľadom na vyššie vyslovené závery a v súvislosti s hore poloţenou otázkou Najvyšší súd preto zastáva názor, ţe po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. Najvyšší súd konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotoţňuje v prevaţujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umoţňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore vymedzenej skutkovej/ právnej otázke (viď hore uvedené potvrdenie aj z iných dôvodov). 1) K prekážke ďalšieho správneho konania:
5. Z odvolania ţalovaného vyplýva najmä to, ţe po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Okresného súdu v Ţiline zn. 14C/10/2008-257 zo dňa
6. januára 2011 (potvrdený rozsudkom Krajského súdu pod sp.zn. 5Co/l 18/2011-291 zo dňa
7. júna 2011), sa tento stal rozhodnou skutočnosťou pre správne konanie vo veci o udelenie predchádzajúceho súhlasu, t.j. má sa za to, ţe zo strany zamestnávateľa boli splnené všetky náleţitosti súvisiace so skončením pracovného pomeru so ţalobcom. Preto ţalovaný vyslovil názor, ţe ďalšie správne konanie vo veci predchádzajúceho súhlasu po vydaní uvedeného rozsudku Krajského súdu v Ţiline stratilo akékoľvek opodstatnenie a ţe krajský súd sa s uvedenou skutočnosťou nedostatočne vysporiadal, čo

názoru ţalovaného napĺňa zrušovací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci. . 41. V súvislosti s uvedeným právnym názorom ţalovaného Najvyšší súd poukazuje na ustanovenia čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 51 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky spolu s § 7 ods. 2 O.s.p. a Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Z uvedených právnych noriem jednoznačne vyplýva zámer zákonodarcu rozdeliť orgány vykonávajúce 15 1Sžso/44/2013 súdnu moc na všeobecné súdnictvo právo nachádzajúce a správne súdnictvo vykonávajúce prieskum zákonnosti v oblasti výkonu verejnej správy. Ďalej vyplýva záver, ţe obidve takto vymedzené zloţky súdnej moci nesmú prekročiť im zákonom zverenú právomoc a vecnú príslušnosť (§ 250d ods. 2 O.s.p.), lebo by mohli narušiť ústavný princíp zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 veta druhá ústavy).

článku 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

článku 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

článku 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

článku 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

§ 7ods.

2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich

zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. 42. Za uvedeného právneho stavu je potom nepochybné, ţe úloha zverená všeobecnému súdu prostredníctvom ţaloby o určenie neplatnosti výpovede a o náhradu mzdy osobe, na ktorú sa vzťahuje osobitná právomoc orgánu verejnej správy v zmysle § 66 Zákonníka práce, nie je riešiteľná bez predchádzajúceho posúdenia zákonnosti uţ vydaného predchádzajúceho súhlasu a jemu predchádzajúcemu postupu správneho orgánu v správnom súdnictve (hore citovaný čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 135 ods. 2 veta druhá O.s.p.) správnym súdom. Za situácie, keď sa okresný a ani krajský súd nachádzajúci právo v konaní sp.zn. 14C/10/2008, resp. sp.zn. 5Co/l 18/2011 takto uvedenými právnymi normami neriadil, t. j. konal od 21.01.2008 do 25.01.2011 v čase, keď vydaný predbeţný súhlas formou rozhodnutia 16 1Sžso/44/2013 č. AA/2007/34432/12130/OISS z 12.06.2007 Najvyšší súd právoplatne so všetkými jeho právnymi účinkami zrušil, tak potom pri posudzovaní relevancie predbeţného súhlasu vydaného

§ 66Zákonníka práce konal ako nepríslušný súd - viď najmä ods.

2 na str. 10 odôvodnenia rozsudku okresného súdu, kde bolo konštatované: „Na tejto skutočnosti nič nemôže zmeniť ani rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 21S 160/2007-96 zo dňa 16.12.2008 ani rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 1Sžo 119/2009, ktorým bol napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline zmenený tak, že sa zrušuje rozhodnutie AA/2007/34432/12130/OISS z 12.6.2007 a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Zo strany súdov sa jednalo o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia, pričom podanie žaloby v správnom konaní nemá odkladný účinok a ku dňu podaniu výpovede súd nezistil, že by bola odložená vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia Ústredia PSVaR AA/2007/34432/12130/OISS z 12.6.2007. Teda v čase výpovede danej odporcom navrhovateľovi 8.8.2007 bol daný súhlas bez ohľadu na to, či došlo alebo nedošlo k ďalšiemu zrušeniu správneho aktu. Zrušenie právoplatného rozhodnutia v danom konaní môže maž vplyv len na možnosť posúdenia nezákonnosti rozhodnutia nie však na konanie právnickej osoby, ktorá konala na základe právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu. Preto bez ohľadu na to, že aj rozhodnutím zo dňa 3.1.2011 č.k. C/2011/000744/OR bol opätovne daný súhlas s prepustením navrhovateľa, pre platnosť právneho úkonu výpovede, bola podstatná právoplatnosť rozhodnutia o súhlase s prepustením navrhovateľa ako osoby ťažko zdravotne postihnutej z pracovného pomeru.“

§ 135ods.

2 O.s.p. inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza. 43. Za tejto situácie, kedy okresný súd napriek ústavnej povinnosti orgánu štátnej moci dodrţiavať čl. 2 ods. 2 ústavy nebol v zmysle § 159 ods. 2 O.s.p. viazaný zrušovacím rozsudkom Najvyššieho súdu a v ňom vyslovenými právnymi závermi, nemôţe Najvyšší súd priznať relevanciu odvolacej námietke ţalovaného, ţe pre neho právoplatný rozsudok okresného súdu predstavuje v ďalšom konaní takú rozhodnú skutočnosť (

všetkého mal ţalovaný na mysli prekáţku riešenia predbeţnej otázky v zmysle § 40 ods. 1 Správneho poriadku), ţe ďalšie konanie stratilo akékoľvek opodstatnenie. 17 1Sžso/44/2013

§ 40ods.

1 Správneho poriadku platí, že ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný; inak si správny orgán môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania. 44. Navyše musí Najvyšší súd konštatovať, ţe hore vyslovený právny názor o relevancii odvolacej námietke ţalovaného pre toto konanie je tieţ v súlade s ústavne povolenou pozitívnou diskrimináciou zakotvenou v čl. 38 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

článku 38 ods. 1 ústavy ženy, mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky. 2) K nadbytočnosti:

1. Nakoľko Najvyšší súd dospel k právnemu názoru, ţe neexistuje prekáţka pre správny orgán, aby v ďalšom konaní o ţiadosti v zmysle právnych záverov vyslovených krajským súdom rozhodol, preto následne pristúpil k prieskumu napadnutého rozsudku krajského súdu v medziach odvolacích námietok (§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.). Ţalovaný predovšetkým namietal poţiadavku krajského súdu, aby ţalovaný v ďalšom konaní zabezpečil dostatok podkladov potrebných pre posúdenie ţiadosti zamestnávateľa na skončenie pracovného pomeru so ţalobcom.
2. V súvislosti s uvedenou poţiadavkou ako aj po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu Najvyšší súd nezistil ţiadne dôvody, ktoré by ho mali viesť o opodstatnenosti všeobecne deklarovanej námietky, ţe je zmätočný a ţe vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Naopak, poţiadavka krajského súdu na riadne zistenie skutkového stavu v prejednávanej veci je nepochybne legitímna, lebo jedným zo zrušovacích dôvodov vyslovených krajským súdom v jeho výrokovej časti, ţe zistenie skutkového stavu je nedostatočné pre posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
3. Práve uloţenie povinnosti riadne zistiť skutkový stav v rozsahu a prostriedkami, na voľbu ktorých je oprávnený správny orgán a za ktorých opomenutie nesie zodpovednosť, 18 1Sžso/44/2013 je jadrom právneho názoru krajského súdu. Obdobne bolo uţ konštatované aj v uţ citovanom zrušujúcom rozsudku Najvyššieho súdu, 1 Sţo 119/2009 nasledovne: „

§ 32

Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu organu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.

názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci nepostupovali v intenciách citovaných právnych noriem a preto ich rozhodnutia sú skutkovo nesprávne a v rozpore so zákonom, z ktorých dôvodov súd prvého stupňa rozhodol v danej veci skutkovo a právne nesprávne, keď žalobu zamietol. Vôľou zákonodarcu v citovanej právnej norme ustanovenej v § 66 Zákonníka práce bolo zabezpečiť zvýšenú zákonnú ochranu zamestnancom so zdravotným postihnutím pred zamestnávateľom tak, aby zamestnávatelia svojvoľne neukončovali s takýmito zamestnancami pracovný pomer. Z uvedených dôvodov povinnosťou úradu práce pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa na udelenie predchádzajúceho súhlasu ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou s uvedenou kategóriou zamestnancov je skúmať splnenie všetkých zákonných podmienok pre platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou

§ 63

, pričom tento súhlas sa nevyžaduje, ak ide o výpoveď dávanú zamestnancovi, ktorý dosiahol vek určený na nárok na starobný dôchodok, alebo z dôvodov ustanovených v § 63 I. 1 písm. a/a e/. Predpokladom skúmania podmienok pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou zamestnávateľa s takýmto zamestnancom je teda splnenie zákonných podmienok nielen

§ 63ods.

1 Zákonníka práce, ale súčasne aj splnenie zákonných podmienok ustanovených v § 63 ods.2. Z uvedených dôvodov pokiaľ zákonodarca v ustanovení § 66 Zákonníka práce vyžaduje predchádzajúci súhlas na danie výpovede pracovníkovi so zdravotným, postihnutím, je povinnosťou správneho orgánu príslušného na rozhodnutie o udelení predchádzajúceho súhlasu na skončenie pracovného pomeru výpoveďou skúmať všetky zákonné podmienky, na základe ktorých môže zamestnávateľ skončiť pracovný pomer 19 1Sžso/44/2013 so zamestnancom výpoveďou, a teda splnenie zákonných podmienok

§ 63ods.

1 a súčasne

§ 63ods.

2 Zákonníka práce. Vzhľadom na uvedené odvolací súd sa nemohol stotožniť s tvrdením žalovaného, že nebolo v jeho kompetencii skúmať voľné pracovné miesta, pretože v predmetnom konaní o udelenie súhlasu ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou

§ 63ods.1 písm.

b/ Zákonníka práce skúmanie, či zamestnávateľ ponúkol zamestnancovi iné vhodne pracovné miesto, nemožno považovať za konanie správneho orgánu o vykonanie inšpekcie na voľné pracovné miesta. Pokiaľ správne orgány oboch stupňov v danej veci nepostupovali v konaní o udelenie predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi ku skončeniu pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou

§ 63ods.

1 písm. b/ Zákonníka práce v intenciách uvedeného názoru odvolacieho súdu, postupovali v rozpore so Zákonníkom práce, a preto vo veci rozhodli nezákonne. Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalovaného, že súdy nespreskúmavajú nadbytočnosť pracovníkov vzhľadom na vykonanie organizačných zmien zamestnávateľa, čo patrilo do výlučnej právomoci zamestnávateľa, ktorá skutočnosť však nezbavuje zamestnávateľa povinnosti ďalšieho postupu

§ 63ods.2 Zákonníka práce pre splnenie zákonných podmienok platnej výpovede.

Z uvedených dôvodov bolo povinnosťou správneho orgánu prvého stupňa resp. žalovaného správneho orgánu zabezpečiť si dostatok podkladov potrebných pre posúdenie žiadosti zamestnávateľa na skončenie pracovného pomeru so žalobcom, ktorý je zamestnancom so zdravotným postihnutím

§ 66

Zákonníka práce, či zamestnávateľ v danej veci splnil všetky zákonné podmienky, ktoré mu zákonodarca ustanovuje pre platné skončenie pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou

§ 63ods.1,2 Zákonníka práce.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci nemožno nechať bez povšimnutia, že k organizačnej zmene u zamestnávateľa došlo v roku 2004 a žiadosť o udelenie predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľ podal v roku

1. Zo skutkových zistení v danej veci vplýva, že Okresný súd v Žiline rozsudkom č.k. 7C 291/04-239 zo dňa
2. januára 2007 určil, že výpoveď daná zamestnávateľom Žilinská teplárenská a.s. v Žiline žalobcovi dňa
3. júla 2004 je neplatná a pracovný pomer trvá naďalej. Rozsudok súdu nadobudol právoplatnosť dňa
4. marca
5. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že súd na základe vykonaného dokazovania dospel k názoru, 20 1Sžso/44/2013 že zamestnávateľ dal žalobcovi výpoveď v rozpore s § 63 ods.2 Zákonníka práce, pretože nepreukázal splnenie zákonných podmienok ustanovených v právnej norme § 63 ods. 2 a súčasne v rozpore s § 66 Zákonníka práce, pretože nepreukázal splnenie ďalších hmotnoprávnych podmienok pre platnosť výpovede, keďže si nesplnil povinnosť vyžiadať si predchádzajúci súhlas príslušného národného úradu práce

§ 66

.

názoru odvolacieho súdu v danej veci nie je možné pri posudzovaní žiadosti zamestnávateľa zo dňa 2. mája 2007 na udelenie predchádzajúceho súhlasu ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou

§ 63ods.

1 písm. b/ Zákonníka práce so žalobcom

§ 66

Zákonníka práce, aby správny orgán skúmal splnenie zákonných podmienok pre udelenie predchádzajúceho súhlasu ku skončeniu pracovného pomeru zamestnávateľa so žalobcom, ktoré existovali v roku 2004, pretože zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že výpoveď zo dňa

1. júla 2004, na základe ktorej zamestnávateľ skončil pracovný pomer so žalobcom, bola rozsudkom súdu určená za neplatnú a súčasne súd určil, že pracovný pomer žalobcu u zamestnávateľa trvá naďalej. Z uvedených dôvodov, pokiaľ zamestnávateľ podal žiadosť dňa
2. mája 2007 na udelenie predchádzajúceho súhlasu ku skončeniu pracovného pomeru so žalobcom, povinnosťou správneho orgánu v zmysle § 66 Zákonníka práce bude vychádzať zo skutkových okolnosti existujúcich ku dňu podania tejto žiadosti.“
3. Najvyšší súd naďalej zotrváva na hore uţ raz uvedenej argumentácii s tým, ţe tak, ako správne vyslovil krajský súd, pri vyslovení záveru, ţe je splnená podmienka nadbytočnosti konkrétneho pracovníka, nie je moţné vychádzať iba z formálnych úkonov zamestnávateľa, t.j. rôzne uznesenia jeho štatutárnych orgánov, pokyny, organizačné opatrenie, či zmeny v katalógu pracovných miest alebo organizačnom poriadku. Naopak správny orgán v rámci zisťovania podkladov rozhodnutia musí preskúmať skutočnú vôľu zamestnávateľa, či pre ďalšie vykonávanie jeho predmetu činnosti (podnikania) bude druh práce zamestnanca, ktorý je označený ako nadbytočný, nevyhnutne potrebná, resp. či predpokladaný vývoj aktivít zamestnanca v blízkej budúcnosti nenaznačuje objektívnu potrebu vytvorenia nových pracovných miest (pozícií), ktoré by mohol takýto zamestnanec vzhľadom na svoje pracovné predpoklady vykonávať. 21 1Sžso/44/2013 V.
4. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok ţalobcu a stanoviska ţalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (§ 250j ods. 7 O.s.p.), najmä uţ v citovanom rozhodnutí sp. zn. 1 Sţo/119/2009, pri ktorom Najvyšší súd nezistil ţiaden relevantný dôvod, aby sa pri rešpektovaní princípu právnej istoty od nich odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom

§156ods.

l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Bude preto úlohou ţalovaného v ďalšom konaní sa riadiť dôslednejšie právnymi názormi vyslovenými krajským súdom a doplnenými v tomto rozsudku. 50. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd

§ 224ods.

1 v spojitosti s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p.,

ktorého iba úspešný ţalobca má právo na náhradu trov tohto konania, čo v tomto súdnom prieskume nastalo. Podmienkou pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia je ich doloţenie do spisu počas konania alebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote po vyhlásení rozsudku. V prípade iných trov konania úspešného ţalobcu mu súd prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia.

§ 151ods.

1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

§ 151ods.

2 O.s.p. platí, že ak účastník v lehote

odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 22 1Sžso/44/2013

1. Výška priznaných náhrad trov konania sa skladá :
2. Z náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré právna zástupkyňa ţalobcu listom zo 14.08.2013 s oporou vo vyhláške Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. vyčíslila a o správnosti ktorých nevznikli pochybnosti : 1.
3. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde 1.1.
4. podanie vyjadrenia

§ 149ods.

1 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. zaplatiť jej priznanú náhradu trov. Bliţšie podrobnosti sú obsiahnuté v liste zo dňa 14.08.2013, ktorý je súčasťou súdneho spisu.

1. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná moţnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava práv týkajúcich sa ochrany pracovnoprávnych vzťahov osobitných skupín jednotlivcov pri ukončovaní pracovného pomeru je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), charakter konania si nepredurčoval poţiadavku nutnosti v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.). V Bratislave
2. júla 2013 Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Ing. Dagmar Lojová