← Slovensko

o vymoženie pohľadávky v sume 863,- eur s príslušenstvom

Najvyšší súd 5 Cdo 396/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., so sídlom P., zastúpeného F., s. r. o., so sídlom G., proti povinnému: A., nar. X., bytom C., o vymoženie pohľadávky v sume 863,- eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 1 Er/2466/2010, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43 CoE/175/2012-33 z

  1. júla 2012, takto r o z h o d o l : Dovolanie oprávneného o d m i e t a . Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a . Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Rimavská Sobota uznesením č. k. 1 Er/2466/2010-11 z
  2. marca 2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Vychádzal zo zistenia, ţe exekučným titulom, na podklade ktorého sa vedie exekučné konanie, je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 02176/10 zo
  3. apríla 2010, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd, zriadený spoločnosťou S., a. s. Rozhodcovský súd svoju právomoc na vydanie predmetného exekučného titulu vyvodil z tzv. rozhodcovskej doloţky, upravenej v bode 18 Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru (ďalej aj „obchodné podmienky“), ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným. Exekučný súd predmetnú zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, skúmajúc predovšetkým postavenie zmluvných strán pri uzavretí zmluvy. Konštatoval, ţe z vlastnej rozhodovacej činnosti mu je známe, ţe oprávnený v podobných prípadoch vystupuje opätovne, a tak je nepochybné, ţe zmluvu 2 5 Cdo 396/2012 uzavrel ako dodávateľ v rámci svojej obchodnej činnosti (ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Z obsahu zmluvy zároveň nevyplýva, ţe by povinný ako dlţník vstupoval do zmluvného vzťahu s oprávneným v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a preto ho treba povaţovať za spotrebiteľa v zmysle ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Nič na tom nemení ani skutočnosť, ţe podľa zmluvy mal byť úver poskytnutý na výkon povolania, keďţe túto aktivitu nemoţno stotoţniť s obchodnou resp. podnikateľskou činnosťou. Tieţ je právne bezvýznamné, ţe na zabezpečenie úveru bola vystavená zmenka, pretoţe len v dôsledku tejto okolnosti nestratil hlavný právny vzťah charakter spotrebiteľskej zmluvy. Ohľadom vyššie uvedenej rozhodcovskej doloţky dospel okresný súd k záveru, ţe nejde o výhradnú rozhodcovskú doloţku, ktorá by rozhodovanie všetkých sporov medzi zmluvnými stranami zverovala výlučne rozhodcovskému súdu, ale ide o doloţku alternatívnu, ktorá v zásade pripúšťa podanie návrhu aj na všeobecný súd. Napriek tomu ju nemoţno povaţovať za vyváţenú, pretoţe vylučuje spotrebiteľa z moţnosti dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom v prípade, keď dodávateľ uţ podal svoj návrh na rozhodcovský súd. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa by malo byť nerozhodné, či jeho povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyplýva z výlučnej rozhodcovskej doloţky alebo z faktického konania spotrebiteľa. Takto formulovaná rozhodcovská doloţka je vo svojich dôsledkoch spôsobilá vytvoriť neprekonateľnú prekáţku pre uplatnenie ústavného práva spotrebiteľa na prístup k súdu, a v tomto zmysle zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Je preto neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve a podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je neplatná. Pokiaľ rozhodcovský súd svoju právomoc konať a rozhodnúť spor medzi zmluvnými stranami vyvodil z neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doloţky), na vydaný rozhodcovský rozsudok treba hľadieť ako na paakt, ktorý nemôţe byť spôsobilým exekučným titulom. Keďţe v prebiehajúcej exekúcii absentuje vykonateľný exekučný titul, okresný súd podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vyhlásil exekúciu za neprípustnú a v nadväznosti na to ju zastavil. O trovách exekúcie okresný súd nerozhodol s odôvodnením, ţe o nich rozhodne osobitným uznesením. 3 5 Cdo 396/2012 Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici (ako súd odvolací) rozhodol uznesením č. k. 43 CoE/175/2012-33 z
  4. júla 2012 tak, ţe napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“) ako vecne správne potvrdil. Zároveň krajský súd v uznesení zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. K námietke odvolateľa, ţe exekučný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď posudzoval súlad exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) so zákonom, odvolací súd uviedol, ţe ide o námietku nedôvodnú, pretoţe súd môţe v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) sp. zn. I. ÚS 456/2011 z
  5. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd SR uviedol, ţe „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu uţ začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné uţ začaté exekučné konanie zastaviť.“ Ústavný súd SR v tomto rozhodnutí vychádzal tieţ z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 164/1996 z
  6. januára 1997, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, ţe „súdna exekúcia môţe byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto poţiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v kaţdom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ K námietkam oprávneného o porušení jeho ústavne garantovaných práv účastníka konania na spravodlivý súdny proces a na zachovanie zásady rovnosti pred súdom, odvolací súd poznamenal, ţe exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve dospel na základe listinných dôkazov predloţených samotným oprávneným, preto nie je moţné konštatovať porušenie práva oprávneného na prístup k vykonanému dokazovaniu. Za neopodstatnenú povaţoval odvolací súd aj námietku o údajnom vylúčení dvojinštančnosti konania s poukazom na to, ţe proti uzneseniu exekučného súdu o zastavení exekúcie z dôvodu uvedeného v ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku je prípustné odvolanie (podľa ust. 58 ods. 4 v spojení s ust. § 44 ods. 2 4 5 Cdo 396/2012 Exekučného poriadku). Preskúmanie zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia exekučného súdu prvého stupňa je predmetom odvolacieho, t. j. druhostupňového konania. Odvolateľ ďalej namietal, ţe zmluvu o úvere z
  7. júna 2009, ktorú uzavrel s povinným, nemoţno povaţovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd sa s týmto názorom nestotoţnil a konštatoval, ţe predmetná zmluva z hľadiska svojho obsahu spĺňa zákonné znaky spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovení zákona č. 285/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Keďţe povinný zmluvu uzavrel ako fyzická osoba - nepodnikateľ, zmluva spĺňa kritériá spotrebiteľskej zmluvy aj podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Okresný súd preto postupoval správne, keď skúmal rozhodcovskú doloţku (obsiahnutú v článku 18 obchodných podmienok) z hľadiska toho, či ako zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd zhodne s okresným súdom dospel k záveru, ţe predmetná rozhodcovská doloţka nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol dodávateľom vopred pripravený, pričom spotrebiteľ nemohol dojednanie rozhodcovskej doloţky akýmkoľvek spôsobom meniť, mohol len zmluvu ako celok prijať alebo odmietnuť. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je rozhodcovská doloţka, ktorá určuje, ţe v prípade, ak ţalujúca zmluvná strana podá ţalobu na rozhodcovskom súde, budú spory riešené pred týmto súdom, neprijateľná. Ţaloby z obdobných úverových zmlúv totiţ podáva v prevaţnej miere veriteľ, ktorý tak môţe zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu bez toho, aby to dlţník mohol ovplyvniť. Takéto dojednanie rozhodcovskej doloţky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, ţe spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda okresný súd dospel k záveru, ţe dojednanie rozhodcovskej doloţky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, je jeho záver správny a správne je aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, keďţe exekučný titul bol vydaný nepríslušným orgánom, v dôsledku čoho ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii nie je moţné vykonať. Argumenty odvolateľa o neprípustnosti aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z
  8. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie nepovaţoval odvolací súd v danom prípade za irelevantné (z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu), keďţe exekučný súd mal aplikovať 5 5 Cdo 396/2012 v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu ohľadne ochrany práv spotrebiteľa, ktorú mal vykladať konformne tak, aby sa dosiahol účel európskej ochrany spotrebiteľa obsiahnutej v príslušných smerniciach na ochranu práv spotrebiteľa. Ďalšími námietkami odvolateľa, ktoré sa týkali primeranosti dohodnutých úrokov z omeškania a poplatkov, ako aj úvah o absencii ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o úvere, sa odvolací súd nezaoberal, vzhľadom k tomu, ţe okresný súd sa týmito skutočnosťami v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, ţe v konaní súdov oboch stupňov došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/, písm. f/ O. s. p. (dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), a ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Odvolaciemu súdu tieţ vytýkal, ţe jeho uznesenie nie je dostatočne odôvodnené a právne posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a porušuje právo účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Súčasťou dovolania bol tieţ návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243c O. s. p. a článkom 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. V zmysle návrhu dovolateľa mal dovolací súd predloţiť Súdnemu dvoru Európskej únie na rozhodnutie prejudiciálne otázky nasledovného znenia:
  9. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z
  10. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, ţe za kaţdých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doloţky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská doloţka individuálne dojednaná?
  11. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je moţné ustano- venie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z
  12. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, ţe mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doloţky, ktorá ustanovuje, ţe „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane 6 5 Cdo 396/2012 sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu moţno podať ţalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak ţalujúca zmluvná strana podá ţalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak ţalujúca zmluvná strana podá ţalobu na súde s tým, ţe ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá ţalobu na všeobecnom súde, povaţuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doloţky, čo však neplatí, ak pred podaním ţaloby na súde bola podaná ţaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doloţkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu zaloţená právomoc rozhodcovského súdu?
  13. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútro- štátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymoţiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dovolateľ odôvodnil tým, ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Povinný sa dovolaniu oprávneného písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ust. § 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (ust. § 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený právnickou osobou zaloţenou na účel výkonu advokácie (ust. § 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (ust. § 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (ust. § 236 ods. 1 O. s. p.). 7 5 Cdo 396/2012 Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O. s. p. Prípustnosť dovolania podľa ust. § 239 O. s. p. v preskúmavanej veci neprichádza do úvahy. Nejde totiţ o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu a ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru ES (ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania z dôvodu, ţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Prípustnosť dovolania oprávneného by tak prichádzala do úvahy iba vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád, taxatívne vymenovaných v ust. § 237 O. s. p. Podľa citovaného zákonného ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo súd bol nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je relevantný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto zákonnom ustanovení, keďţe rozhodujúcou skutočnosťou je len zistenie súdu, ţe k takejto procesnej vade skutočne aj došlo. Dovolateľ v dovolaní namietal vadu podľa ust. § 237 písm. a/ O. s. p., t. j. ţe sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Právomoc súdov upravujú ustanovenia § 7 a § 8 O. s. p. Podľa ust. § 7 ods. 1 O. s. p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, 8 5 Cdo 396/2012 rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy. Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (ods. 3 vyššie citovaného uznesenia). Podľa ust. § 8 O. s. p., ak sa má pred konaním na súde konať u iného orgánu, súdy môţu konať len vtedy, ak nebola vec v takomto konaní s konečnou platnosťou vyriešená (ide o tzv. delenú právomoc). Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorý spôsobuje, ţe súd nemôţe vo veci konať a musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán. V danom prípade dovolateľ vadu konania podľa ust. 237 písm. a/ O. s. p. nevyvodzuje z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopiera. Vytýka im iba, ţe sa „nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“) postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá im v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleţí, čím prekročili mieru moţného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušili fundamentálnu zásadu právneho štátu – zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky)“. Dovolateľ tak v skutočnosti namieta, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii zákona. Z obsahového hľadiska (ust. § 41 ods. 2 O. s. p.) teda nejde o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia. Oprávnený takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov dostatočne nezohľadňuje, ţe ním napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napríklad 9 5 Cdo 396/2012 ustanovenia § 38 ods. 3, § 44 ods. 2, § 50 ods. 2, § 56, § 57 a ďalšie Exekučného poriadku). Vzhľadom k tomu nie je opodstatnená námietka dovolateľa o existencii vady konania podľa ust. 237 písm. a/ O. s. p., keďţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Dovolateľ prípustnosť dovolania ďalej vyvodzoval z ust. § 237 písm. d/ O. s. p., keď poukázal na prekáţku právoplatne rozhodnutej veci. Podľa ust. § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova. Podľa ust. § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa ust. § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví. Prekáţka právoplatne rozhodnutej veci svojou povahou patrí k procesným podmienkam a jej zistenie v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného). Konanie sa 10 5 Cdo 396/2012 týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s. r. o., so sídlom v B., proti povinnému A., nar. X., bytom C., o vymoţenie sumy 863,- eur s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 02176/10 zo
  14. apríla 2010, vydaného Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S. a.s., vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 1 Er/2466/2010, nepredchádzalo ţiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa exekučné konanie končí a nezakladá prekáţku veci rozsúdenej. Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, v predmetnej exekučnej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci nepredchádzalo ţiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom rozsahu počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, ţe nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môţe exekúciu aj bez návrhu zastaviť. S poukazom na vyššie uvedené dovolateľom vytýkaná vada konanie nezaťaţila. Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa ust. § 237 písm. e/ O. s. p., pretoţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez návrhu moţno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť. V predmetnej veci exekučný súd nezačal konať svojvoľne, sám od seba, ale na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda návrh na začatie konania bol podaný. Exekučný súd v predmetnej veci následne exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Z obsahu tejto námietky vyplýva, ţe dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov (ich 11 5 Cdo 396/2012 právneho posúdenia veci), na ktorých zaloţili svoje rozhodnutia. Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto opodstatnená. Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov tieţ postihnuté vadou podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. O takú vadu ide vtedy, ak sa postupom súdu účastníkovi odňala moţnosť konať pred súdom, čím sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolateľ existenciu tejto vady vyvodzoval z toho, ţe súdy oboch stupňov oprávneného nevyzvali, ani s ním inak nekomunikovali o jeho právnych a skutkových návrhoch, konali bez nariadenia pojednávania a bez dokazovania. Citoval z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 136/08, ktorý v postupe, ktorým súd odníme účastníkovi konania moţnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, a vytvorí tak dotknutému účastníkovi podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, neţ akými disponuje druhý účastník konania, videl nielen porušenie základného práva účastníka vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ale aj porušenie princípu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“) sp.zn. 1 Cdo 145/2004, ktorý existenciu vady podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. videl v takom postupe odvolacieho súdu, ktorým tento potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iného právneho dôvodu, vychádzajúceho zo skutočností, ktoré neboli ţalobcom tvrdené a ani súd prvého stupňa sa nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal, a to bez toho, aby účastníkovi konania umoţnil k novým právnym záverom sa vyjadriť, prípadne predloţiť dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými. K uvedenému dovolací súd opätovne poznamenáva, ţe podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku môţe exekučný súd zastaviť exekúciu nielen na návrh účastníka konania, ale aj bez návrhu, ak zistí, ţe na to existuje zákonný dôvod (viď najmä dôvody zastavenia exekúcie uvedené v § 57 Exekučného poriadku). Exekučný súd v takom prípade pochopiteľne nemá povinnosť účastníkov vopred informovať o svojom zámere zastaviť exekúciu a vyzvať ich na zaujatie stanoviska. V prejednávanej veci okresný súd exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, to znamená po vyhlásení 12 5 Cdo 396/2012 exekúcie za neprípustnú, pretoţe zistil, ţe je tu iný dôvod (odlišný od dôvodov uvedených pod písm. a/ aţ písm. f/), pre ktorý exekúciu nemoţno vykonať. Týmto dôvodom je absencia materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Ide o jeden zo základných predpokladov prípustnosti exekúcie, ktorý je exekučný súd povinný skúmať uţ v štádiu rozhodovania o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je exekučný súd po doručení ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia povinný preskúmať podanú ţiadosť a k nej pripojený návrh na vykonanie exekúcie, ako aj exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. V rámci toho najmä skúma, či návrh na vykonanie exekúcie obsahuje všetky náleţitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený doloţkou vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami špecifikovanými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania podľa ust. § 103 O. s. p. V tomto štádiu exekučného konania, kedy je úlohou súdu posúdiť, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 42 ods. 2 Exekučného poriadku) sa vychádza z tvrdení oprávneného, ktoré sú obsahom jeho návrhu na vykonanie exekúcie a z pripojeného exekučného titulu. Dokazovanie v zmysle procesnej činnosti súdu upravenej v ust. § 122 aţ § 124 O. s. p. exekučný súd v tomto štádiu exekučného konania nevykonáva, postačuje totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi priamo zo súdneho spisu. Oboznamovanie sa s obsahom listín, tvoriacich súčasť súdneho spisu, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania, a predpokladov pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, si nevyţaduje nariadenie pojednávania a osobnú účasť oprávneného a povinného. Ak aj napriek existencii skutočnosti, ktorá by bola dôvodom pre zamietnutie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd poverenie vydá, je povinný toto svoje pochybenie napraviť tým, ţe exekúciu aj bez návrhu zastaví. Postupuje pritom rovnako ako v štádiu rozhodovania o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Len pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, ţe povinnosť exekučného súdu nariadiť pojednávanie, ak rozhoduje o zastavení exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, bola zavedená aţ s účinnosťou od
  15. augusta 2012 (napadnuté rozhodnutie okresného súdu je z
  16. marca 2012) a s účinnosťou od
  17. januára 2013 bola zmenená na moţnosť exekučného súdu nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania a bez toho, aby vo veci vykonával dokazovanie. Oprávnenému účastníkovi exekučného konania napriek tomu nebola odňatá 13 5 Cdo 396/2012 moţnosť konať pred súdom, pretoţe ide o zákonom predpokladaný a dovolený postup odvolacieho súdu, vyplývajúci z ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého odvolací súd môţe o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania s výnimkou prípadov uvedených v odseku 1, kedy je nariadenie pojednávania naopak povinné. Ide o prípady, keď odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej a buď je potrebné v odvolacom konaní zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a O. s. p. bez nariadenia pojednávania alebo ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania alebo si nariadenie pojednávania vyţaduje dôleţitý verejný záujem. V ostatných prípadoch je nariadenie pojednávania ponechané na úvahu odvolacieho súdu. V prejednávanej veci odvolací súd bez akýchkoľvek výhrad prevzal skutkový stav tak, ako ho zistil súd prvého stupňa a stotoţnil sa aj s jeho právnym posúdením veci. Pre doplnenie alebo opakovanie dokazovania, na účely ktorého by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, nebol ţiadny dôvod, keďţe ani samotní účastníci vykonanie ţiadnych dôkazov v odvolacom konaní nenavrhli. Pokiaľ oprávnený vyvodzuje existenciu procesnej vady v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. z toho, ţe súdy konali vo veci bez nariadenia pojednávania a bez dostatočnej komunikácie s oprávneným, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola oprávnenému znemoţnená realizácia jeho procesných oprávnení. Námietku oprávneného, ţe exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doloţky, dovolací súd posudzoval iba v súvislosti so zisťovaním, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237 písm. f/ O.s.p, teda či v konaní pred súdmi niţších stupňov nebola oprávnenému ako účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom. V predmetnej veci okresný súd, ako súd exekučný, na základe ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 02176/10 zo
  18. apríla 2010 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoţenie uloţenej povinnosti z citovaného rozhodcovského rozsudku. Následne exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil (ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku). Podľa názoru dovolacieho súdu tak exekučný súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací, podmienky na zastavenie exekúcie posúdili 14 5 Cdo 396/2012 správne. Je potrebné tieţ uviesť, ţe v predmetnej veci nemalo byť vydané ani poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doloţky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky dohodnutej v spotrebiteľskej veci (t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu zaloţeného spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, ako aj z ustanovenia § 45 ods. 1 a ods. 2 ZoRK, t. j. oprávnenie posúdiť, či plnenie na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne nemoţné, právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či uţ uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré tvoria samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, ţe vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. 6 Cdo 105/2011 z
  19. októbra 2012, alebo uznesenie sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z
  20. marca 2012). Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou alebo platnosťou rozhodcovskej zmluvy nebránia ani ustanovenia ZoRK, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú 15 5 Cdo 396/2012 všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môţu byť aj iné subjekty neţ spotrebitelia. Kým nevyuţitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania (tzv. nespotrebiteľov) znamená stratu moţnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, tak v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ (práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôleţitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 230/2011 z
  21. septembra
  22. V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, ako spotrebiteľa. Listiny predloţené oprávneným takýto záver umoţňovali. Zo zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, ţe rozhodcovská doloţka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá uţ podpisom zmluvy, keďţe jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, vrátane rozhodcovskej doloţky upravenej v bode 18 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotoţnil aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváţenosť dohodnutej rozhodcovskej doloţky. Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, ţe k vade konania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. nedošlo, t. j. oprávnenému nebola postupom súdu prvého stupňa a ani odvolacieho súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. V ďalšej časti dovolania oprávnený uplatnil viacero výhrad voči právnemu posúdeniu veci súdmi, poukázal na nesprávnu aplikáciu a interpretáciu smernice Rady 93/13/EHS z
  23. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nedostatočnú odôvodnenosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť záverov odvolacieho súdu, čím malo dôjsť k 16 5 Cdo 396/2012 porušeniu jeho práva ako účastníka konania na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“). Podľa článku 46 odseku 1 Ústavy SR, kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 odseku 1 Ústavy SR a článku 36 odseku 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Súd tieţ nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Takéto dôvodnenie musí obsahovať aj rozhodnutie opravného (odvolacieho) súdu (ust. § 211 O. s. p.). Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zahŕňa aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu 17 5 Cdo 396/2012 účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody, na ktorých je zaloţené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 157 ods.
  24. Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukazané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa ust. § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu (sp.zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09 Ústavný súd SR konštatoval, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany dal súd podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (R. c. Š. z
  25. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, H. c. Š. z
  26. decembra 1994, séria A, č. 303-B, G. c. G. z
  27. mája 1997, H. c. F. z
  28. februára 1998). Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. platí aj v odvolacom konaní (ust. § 211 ods. 2 O. s. p.). Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 78/05 uviedol, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o 18 5 Cdo 396/2012 odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR. Okresný súd (ako súd prvého stupňa) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou osobou predloţené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Okresný súd zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil v odôvodnení svojho rozhodnutia záver o tom, prečo rozhodcovskú doloţku dojednanú v zmluve o úvere povaţoval za neprijateľnú podmienku, ktorá bola od počiatku neplatná podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy, z dôvodu ktorého sa rozhodcovské konanie uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok, vydaný v takomto konaní, preto nemôţe byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Okresný súd tento titul povaţoval za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekáţku brániacu vykonaniu exekúcie, z dôvodu ktorého exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil. Krajský súd (ako súd odvolací) napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil (ust. § 219 ods. 1 O. s. p.), pretoţe dospel k rovnakému záveru o materiálnej nevykonateľnosti exekučného titulu a tieţ v primeranom rozsahu objasnil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávneného uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia tak dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo nutné pristúpiť k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú a k zastaveniu exekučného konania podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Okolnosť, ţe táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa náleţitosti zákonného rozhodnutia podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Za odňatie moţnosti konať pred súdom nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek dovolateľa. 19 5 Cdo 396/2012 Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 6 odsekom 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom 46 odsekom 1 Ústavy SR, pretoţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia. Námietku dovolateľa týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu posúdil teda dovolací súd ako nedôvodnú. Pokiaľ dovolateľ namietal, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je potrebné uviesť, ţe ide o dovolací dôvod, ktorý sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania (ust. § 236 a nasl. O. s. p.), nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu a ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Uvedený záver platí aj pre dovolaciu námietku, obsahom ktorej je výskyt tzv. inej vady v konaní pred odvolacím súdom, odlišnej od vád taxatívne uvedených v ust. § 237 O. s. p., o ktorej dovolateľ tvrdí, ţe mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ). Keďţe dovolanie oprávneného nie je procesne prípustné, dovolací súd nebol oprávnený pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a ani skúmať, či odvolací súd svoje konanie nezaťaţil tzv. inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ). Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania v prejednávanej veci nemoţno vyvodiť z ust. § 239 O. s. p. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania podľa ust. § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol dovolanie oprávneného, 20 5 Cdo 396/2012 pretoţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný. Dovolateľ v podanom dovolaní zároveň navrhol, aby dovolací súd podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. § 243c O. s. p. prerušil konanie v predmetnej dovolacej exekučnej veci a poţiadal Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, a to o výklad ustanovenia písmena q/ odseku 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z
  29. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom v dovolaní uviedol tri konkrétne predbeţné otázky, ktoré navrhol predloţiť Súdnemu dvoru Európskej únie. Článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 234 Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva) ustanovuje, ţe Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbeţný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Napriek zneniu ustanovenia § 36 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné konanie nemoţno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak, dovolací súd zastáva názor, ţe ustanovenie 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. je aplikovateľné aj v exekučnom konaní, pretoţe povinnosť vnútroštátneho súdu prerušiť konanie na účely iniciovania konania o predbeţnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie, vyplýva z noriem primárneho úniového práva (pôvodne čl. 234 Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva, po premenovaní čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ktoré podľa čl. 7 Ústavy SR a aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora ES/EÚ (napr. rozsudok vo veci S., č. 106/77) majú prednosť pred vnútroštátnymi právnymi normami. Vnútroštátny súd však nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a predloţenie veci Súdnemu dvoru Európskej únie na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke, resp. viacerých predbeţných otázkach. Túto povinnosť má len vtedy, ak dospel k záveru, ţe poţiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbeţnej otázke, pretoţe je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie konkrétnej právnej veci. Účelom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, avšak nie rozhodnúť o konkrétnych skutkových alebo právnych 21 5 Cdo 396/2012 okolnostiach určitého sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu a je prejednávaný vnútroštátnym súdom. V predmetnej exekučnej veci oprávnený spochybňoval, či exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doloţky uzavretej medzi účastníkmi zmluvy a či predmetná rozhodcovská doloţka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby výkladu a prejudiciálneho rozhodnutia zo strany Súdneho dvora Európskej únie. Z obsahu spisu vyplýva, ţe vnútroštátne súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďţe na predmetnú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol transponovaný obsah príslušných právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu, resp. vymedzenia hraníc aplikácie komunitárneho práva nebola pre riešenie predmetného prípadu kľúčová, resp. rozhodná vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu predmetnej problematiky v právnom poriadku Slovenskej republiky. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, keďţe k rovnakým záverom v otázke prerušenia konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v iných exekučných veciach, napr. sp.zn. 3 Cdo 108/2012, 3 Cdo 33/2012 a 3 Cdo 118/
  30. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, tak prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu v takom prípade nezakladá procesnú vadu konania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe v predmetnej exekučnej veci nie je daný dôvod na prerušenie dovolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. § 243c O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. V dovolacom konaní právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo úspešnému povinnému (ust. § 243b ods. 5 a § 243c v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.). Keďţe však povinnému v dovolacom konaní ţiadne trovy nevznikli, dovolací súd mu ich náhradu nepriznal. 22 5 Cdo 396/2012 Dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa
  31. apríla 2013 JUDr Štefan Šatka, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.