o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy

Najvyšší súd 6 Cdo 243/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, v mene ktorej koná ako konateľ advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám. č. 13, o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 6 C 213/2012, o dovolaní ţalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z

1. septembra 2013 sp. zn. 9 Co 442/2013 takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Ţalobkyňa podala
2. septembra 2012 na Okresnom súde Pezinok ţalobu, ktorou sa voči ţalovanej domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V ţalobe medziiným uviedla, ţe predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Pezinok, preto jeho sudcovia nemôţu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to ţiadala, aby Krajský súd v Bratislave rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O. s. p.). Okresný súd Pezinok majúc za to, ţe obsahom ţaloby v uvedenej časti je námietka zaujatosti sudcov tohto súdu, predloţil spis po ich vyjadrení sa k argumentácii ţalobkyne na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave (§ 16 ods. 1 O. s. p.). 2 6 Cdo 243/2014 Krajský súd v Bratislave uznesením z
3. októbra 2012 sp. zn. 9 NcC 151/12 rozhodol, ţe sudcovia Okresného súdu Pezinok JUDr. Peter Rajňák, JUDr. Michaela Štiglicová, JUDr. Mária Špániková, JUDr. Ingrid Daxner, JUDr. Viera Mihálová, Mgr. Lucia Vícenová, JUDr. Michaela Králová, JUDr. Zuzana Gajerová, JUDr. Ľubomíra Krchníková, JUDr. Peter Šamko, JUDr. David Lindtner, JUDr. Ján Skalický, JUDr. Roman Majerský, Mgr. Ján Stanček nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Okresný súd Pezinok uznesením z
4. októbra 2012 č. k. 6 C 213/2012-8 uloţil ţalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 € za vznesenú námietku zaujatosti podľa poloţky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“). Označené uznesenie Okresného súdu Pezinok napadla ţalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, ţe v danom prípade nepodala námietku zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci inému súdu toto istého stupňa (§ 12 ods. 1 O. s. p.). Navyše, i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti, nezaťaţovala by ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je v danom prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. Krajský súd v Bratislave uznesením z
5. septembra 2013 sp. zn. 9 Co 442/2013 odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, ţe z hľadiska obsahového išlo v podanej ţalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom Okresného súdu Pezinok; za správny označil tieţ následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Dodal, ţe sa stotoţnil s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreným v uznesení z
6. marca 2011 sp. zn. II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa poloţky č. 17a Sadzobníka. Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním, v ktorom ţiadala zrušiť rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred 3 6 Cdo 243/2014 súdom a ţe vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Za nepodanie návrhu na začatie konania povaţovala nepodanie námietky zaujatosti, pretoţe to nebolo obsahom jej vôle. Za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţovala údajnú prekvapivosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozhodovanie vylúčeným sudcom v konaní pred súdom prvého stupňa vyvodzovala z toho, ţe išlo o sudcu súdu, ktorého nezákonným postupom jej mala byť spôsobená ţalovaná ujma. Vyčítala odvolaciemu súdu aj nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého sa vecné oslobodenie konania od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti. Ţalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas ţalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a 239 O. s. p. Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy. Nejde totiţ o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. 4 6 Cdo 243/2014 Prípustnosť dovolania ţalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ d/ O. s. p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. V dovolaní výslovne namietla existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O. s. p., t. j. ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p., ţe jej súd svojim postupom odňal moţnosť konať pred súdom a napokon existenciu vady uvedenej v § 237 písm. g/ O. s. p., t. j. ţe rozhodoval vylúčený sudca. Dovolacia námietka o vade konania spočívajúcej v nedostatku návrhu na začatie konania, bola zjavne nedôvodná a nenáleţitá. Vychádzajúc z odôvodnenia tejto vady je zrejmé, ţe dovolateľka ňou v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 41 ods. 2 O. s. p. oboma súdmi v otázke správneho posúdenia obsahu podanej ţaloby tvrdiac, ţe jej obsahom nebola námietka zaujatosti. Namietala teda nesprávne právne posúdenie veci v tejto otázke, ktorým by sa však dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné. V súvislosti s vadou konania vyplývajúcou z § 237 písm. e/ O. s. p. dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe toto ustanovenie musí byť interpretované v súvislosti s ustanovením § 79 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého sa konanie zásadne začína na návrh. V konaní o dvojstranných právnych vzťahoch medzi ţalobcom a ţalovaným (t. j. v spornom konaní) sa návrh označuje ako „ţaloba“. Bez návrhu môţe súd začať konanie iba v prípadoch, 5 6 Cdo 243/2014 v ktorých to ustanovuje zákon. Nedostatok návrhu na začatie konania je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania. Pokiaľ súd zistí tento nedostatok v priebehu konania, konanie zastaví. Ak konanie prebehlo napriek nedostatku návrhu na jeho začatie, hoci ten bol potrebný, zakladá táto skutočnosť zmätočnosť celého konania a dovolací dôvod podľa § 237 písm. e/ O. s. p. Od návrhu (ţaloby) ako podmienky konania treba odlišovať vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania. Vznesenie takejto námietky nie je podmienkou konania, ale procesným právom účastníka konania. So vznesením námietky zaujatosti zákon priamo, ani nepriamo nespája účinok začatia konania. Prípadné nesprávne posúdenie prejavu vôle účastníka konania v tom smere, či chcel alebo nechcel vzniesť námietku zaujatosti, sa nijako nedotýka vady vyplývajúcej z uvedeného ustanovenia, ktorého účelom je moţnosť odstrániť v dovolacom konaní zmätočnosť konania, v ktorom sa rozhodlo o právach a povinnostiach účastníkov bez toho, aby konanie vôbec začalo. Pokiaľ ţalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napríklad sp. zn. 7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie moţnosti konať pred súdom, ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry najvyššieho súdu nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ zaloţil na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. V týchto prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností, ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník v odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. V prejednávanej veci o takýto prípad odlišného právneho názoru odvolacieho súdu od prvostupňového súdu jednoznačne nejde a preto je námietka ţalobkyne v tomto smere nedôvodná. Dovolací súd dospel tieţ k záveru, ţe nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu, lebo toto rozhodnutie vyhovuje poţiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré ţalobkyňou predloţené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval 6 6 Cdo 243/2014 na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu, pričom tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami ţalobkyne uvedenými v odvolaní. S poukazom na relevantnú judikatúru sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, ţe z hľadiska obsahového v podanej ţalobe išlo aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom Okresného súdu Pezinok; za správny označil tieţ následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany ţalobkyne, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo má povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie námietky zaujatosti. Okolnosť, ţe táto odpoveď ţalobkyňu neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.; za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek ţalobkyne. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa. Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, ţe v konaní pred súdom prvého stupňa rozhodoval (a teda ţe uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca. I keď ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. 7 6 Cdo 243/2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v iných veciach vyslovil názor, ţe dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, ţe sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej ţalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
7. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, ţe dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, ţe vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia ţalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci mal zaloţiť zodpovednosť ţalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie ţalobkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako procesne neprípustné odmietol, bez toho, aby sa mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe ţalovanej v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
8. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
9. septembra 2014 JUDr. Rudolf Č i r č, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková