← Slovensko

o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva

Najvyšší súd Slovenskej republiky 6 Cdo 238/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu D., bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. Vierou Ţembovou, advokátkou so sídlom

§ 142ods.

2 OZ. Pri vyporiadaní spoluvlastníctva vzal za základ svojho rozhodnutia obsah znaleckého posudku, podľa ktorého reálne rozdelenie nehnuteľnosti nie je moţné a nariadenie predaja a rozdelenie výťaţku bytovú otázku ţalovanej nerieši. Keďţe ţalobca má svoju bytovú otázku vyriešenú, prikázal nehnuteľnosť do vlastníctva ţalovanej za primeranú náhradu, ktorej výšku ustálil sumou 9 150 eur ako jednej polovice hodnoty nehnuteľnosti určenej znaleckým posudkom. Splatnosť uvedenej sumy určil s prihliadnutím na sociálnu situáciu ţalovanej na tri mesiace od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 18. septembra 2012 sp. zn. 13Co 160/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, keď mal za to, ţe súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a tento správne právne posúdil. Stotoţnil sa v celom rozsahu aj s odôvodnením jeho rozsudku. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia, najmä v otázke (ne)existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré súd nemusí podielové spoluvlastníctvo k veci zrušiť 3 6 Cdo 238/2013 a vyporiadať uviedol, ţe nikoho nemoţno nútiť, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu a teda platí, ţe kaţdý spoluvlastník má právo „vystúpiť“ zo spoluvlastníctva k spoločnej veci (nebyť spoluvlastníkom) a toto jeho právo nemôţe nikto obmedziť. Dôvody hodné osobitného zreteľa musia podľa odvolacieho súdu spočívať v okolnostiach takej povahy, ţe pri nich záujem odporcu ponechať spoluvlastnícky stav nezmenený, sa v porovnaní so záujmom navrhovateľa zrušiť podielové spoluvlastníctvo ukáţe ako významnejší a prednejší. Výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané, ţe ţalobca nie je odkázaný na bývanie v spoločnom byte (od roku 2002 ho neuţíva), spoločný byt dlhodobo uţíva ţalovaná spolu s maloletými deťmi, ktorá vzhľadom na vek je schopná zabezpečiť si prostriedky na vyplatenie ţalobcu za jeho spoluvlastnícky podiel. Za tejto situácie podľa odvolacieho súdu, nie je moţné ţalobcu naďalej nútiť, aby zostal v spoluvlastníctve k spoločnej veci spolu so ţalovanou. Jeho záujem zrušiť podielové spoluvlastníctvo, v porovnaní so záujmom ţalovanej, povaţoval preto za prednejší. Rovnako ako súd prvého stupňa mal za to, ţe v prejednávanej veci nie sú dané dôvody hodné osobitného

§ 142ods.

2 OZ. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie ţalovaná. Navrhla ho spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. videla v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, keď mala za to, ţe odvolací súd sa nevysporiadal s námietkami uvedenými v jej odvolaní, ktoré sa týkali jej zloţitej finančnej situácii, jej práva na bývanie s tým, ţe byt, ktorý je predmetom sporu, je jedinou moţnosťou jej bývania spolu s maloletými deťmi, ochrany záujmov maloletých detí, ktoré byt spolu s ňou uţívajú. Dovolanie odôvodnila tieţ tým, ţe konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ţalovanej odmietnuť, pretoţe z procesného hľadiska proti napadnutému rozsudku nie je prípustné dovolanie a ani nie sú dané ţiadne vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podala účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), najskôr skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, 4 6 Cdo 238/2013 ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom, pričom zistil, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 238 O.s.p. a § 237 O.s.p. Dovolaním ţalovanej napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie ţalovanej preto podľa § 238 O.s.p. prípustné nie je. Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania ţalovanej v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, odňatia moţnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Vady uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolateľka nenamietala a ani v konaní nevyšli najavo. S prihliadnutím na obsah dovolania dovolací súd sa osobitne zameral na to, či v danom prípade pre nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu (ne)bola dovolateľke odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 5 6 Cdo 238/2013 Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých svojich rozhodnutiach zaujal stanovisko, ţe aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba povaţovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

  1. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  2. septembra 2008 sp. zn. 4 Cdo 25/2007). Povinnosť súdu rozhodnutie náleţite, v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť, je totiţ odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vyporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej ţaloby, ako aj so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom ) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Pokiaľ dovolateľka namietala nedostatky dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu spočívajúce v tom, ţe odvolací súd sa nevyporiadal s odvolacími námietkami obsiahnutými v odvolaní zo
  3. apríla 2012, dovolací súd pripomína, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať 6 6 Cdo 238/2013 na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., dáva odvolaciemu súdu moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotoţnením sa so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania, stanoviská účastníkov konania k prejednávanej veci a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Podrobne sa venoval otázke dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré súd nemusí zrušiť a vyporiadať spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu podľa ustanovenia § 142 ods. 2 OZ. Uviedol, ktoré okolnosti súdna prax povaţuje vo všeobecnosti za dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré okolnosti v danej veci povaţoval za rozhodujúce a za preukázané na strane ţalobcu a na strane ţalovanej. Osobitne vysvetlil svoje úvahy (aj vo väzbe na záujmy ţalobcu), ktoré ho viedli k tomu, ţe hoci ţalovaná je osobou sociálne odkázanou a stará sa o tri maloleté deti, túto jej situáciu neuznal za dôvody hodné osobitného

§ 142ods.

2 OZ. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so závermi prvostupňového súdu, pričom na zdôraznenie správnosti najmä v otázke dôvodov hodných osobitného zreteľa, doplnil ďalšie dôvody. Osobitne tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami ţalovanej uvedenými v odvolaní. Jeho postup bol teda v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. umoţňujúcim odvolaciemu súdu odkázať na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, ak sa s nimi plne stotoţňuje. Podľa dovolacieho súdu aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku 7 6 Cdo 238/2013 odvolacieho súdu v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvého stupňa ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv ţalovanej. Ţalovaná preto neopodstatnene namietala, ţe odvolací súd jej svojim vyššie uvedeným postupom odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci treba uviesť, ţe tieto vady sú relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladajú (súčasne) aj prípustnosť dovolania. Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej ţalovanou (§ 237 písm. f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 238 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť rozhodnutia krajského súdu. Dovolací súd nepriznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, ktoré pozostávali z odmeny jeho právnej zástupkyne za prevzatie a prípravu zastúpenia a vyjadrenie k dovolaniu, nakoľko ich nepovaţoval, vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za trovy potrebné na účelné bránenie práva (§ 142 ods. 1 v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 21. augusta 2014 8 6 Cdo 238/2013 JUDr. Daniela Švecová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.