← Slovensko

v konaní o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu

Najvyšší súd 2 Obdo 69/2012 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Beaty Miničovej a členiek senátu JUDr Ivany Izakovičovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej, v právnej veci ţalobcu: D., a. s., so sídlom Č., IČO: X., zastúpeného Mgr. Ing. R. K., advokátom so sídlom B.P., IČO: X., proti ţalovanému: C., a. s., so sídlom P., IČO: X., zastúpenému JUDr. P. G., advokátom so sídlom J., v konaní o vyslovenie právnej neúčinnosti právneho úkonu, vedenom na Okresnom súde Ruţomberok pod sp. zn. 5Cb/12/2011, na dovolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo dňa

  1. apríla 2012, č. k. 14Cob/178/2011-260, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalovaného z a m i e t a . Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Ruţomberok rozsudkom zo dňa
  3. 2011 č. k. 5Cb/12/2011-180 určil, ţe Zmluva o prevode vlastníctva bytov, uzatvorená medzi V. , s. r. o. a ţalovaným C., a. s., dňa
  5. 2009, ktorej vklad bol povolený Správou katastra D. pod č. V 1969/2002 a ktorej predmetom bol prevod rozostavaných bytov č. Al, A2, A3, A4, A5, A6, A7, A8, A9, A10, A11, A12, A13, A14, A15, A16, A17, A18, A19, A20, A2.1, A22, A23 A24, A25, A26, A27, 2 Obdo 69/2012 2 A28, A29, A30, A31, BI, B2, B3, B4, B5, B6, B7, 138, B9, B10, Bil, B12, B13, B14, B15, B16, B17, B18, B19, B20, B21, B22, B23 a B24 v rozostavanom bytovom dome, realizovanom na pozemku, nachádzajúcom sa v katastrálnom území D. a evidovanom Správou katastra D. na LV č. X. ako parcela registra „C" č. X., zastavané plochy a nádvoria o výmere 1001 m2, ktorý bytový dom je zapísaný ako rozostavaná stavba na LV č. X., vedenom Správou katastra D. pre katastrálne územie D. (ďalej len „Zmluva o prevode vlastníctva bytov"), je voči ţalobcovi právne neúčinná. Ţalobcovi súd prvého stupňa priznal náhradu trov konania v sume 889,75 eur, ktoré je ţalovaný povinný zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozsudku. S poukazom na právnu úpravu v § 42a ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ"), § 42b ods. 1, 2, 3, 4 OZ a z vykonaného dokazovania bolo podľa okresného súdu preukázané, ţe v čase uzavretia právneho úkonu, a to Zmluvy o prevode vlastníctva bytov existovala pohľadávka ţalobcu voči dlţníkovi V., s. r. o., R., a to pôvodne vo výške 1 292 651,86 Eur, čo uznal i dlţník spoločnosť V., s. r. o. (č. l. 60 spisu). Po jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok ostala pohľadávka spoločnosti D., a. s., P., voči spoločnosti V., s. r. o., vo výške 255 779,01 Eur. Jediný majetok, ktorý vlastnil dlţník ţalobcu, a to spoločnosť V., s. r. o., podľa výpisu z LV č. X., k. ú. D., boli rozostavané byty v bytovom dome na pozemku nachádzajúcom sa v k. ú. D. zapísanom na LV č. X. ako parcela registra C č. X., ktorý nehnuteľný majetok však dlţník ţalobcu previedol na ţalovaného Zmluvou o prevode vlastníctva bytov uzavretou medzi predávajúcim V., s. r. o. a kupujúcim ţalovaným dňa
  7. 2009, ktorej vklad bol povolený Správou katastra D. dňa
  9. 2009 pod č. V 1969/09, na základe ktorej kupujúci, teda ţalovaný nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti - rozostavaný obytný dom s bytovými jednotkami, zapísaný na LV č. X. v k. ú. D. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe v prejednávanej veci sa ţalobca domáhal vyslovenia právnej neúčinnosti právneho úkonu, a to Zmluvy o prevode vlastníctva bytov uzavretej medzi predávajúcim V., s. r. o. a kupujúcim - ţalovaným dňa
  11. 2009, ktorej vklad bol povolený Správou katastra D. dňa
  13. 2009 pod č. V 1969/09, na základe ktorej kupujúci - ţalovaný nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti - rozostavaný obytný dom s bytovými jednotkami zapísaným na LV č. X. v k. ú. D.. Majetkové pomery dlţníka ţalobcu spoločnosť V., s. r. o., deklarovala v konaní vedenom na Okresnom súde Ruţomberok pod sp. zn. 5Cb/2/2010, v ktorom ţiadala o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov z dôvodu, ţe nevlastní ţiadny nehnuteľný 2 Obdo 69/2012 3 majetok, ani hodnotnejší hmotný majetok, je len leasingovým nájomcom jedného motorového vozidla zn. Ford Transit. Spoločnosť V., s. r. o., k ţiadosti o oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku predloţila okresnému súdu aj výpisy z peňaţných ústavov T., a. s. a V. S., a. s., B. a riadnu účtovnú závierku za obdobie roka 2009, podľa ktorej spoločnosť dosiahla v tomto účtovnom období hospodársky výsledok pred zdanením zisk 1 300,-- eur (č. l. 89 spisu Okresného súdu Ruţomberok, sp. zn. SCb/2/2010). Spoločnosť V., s. r. o., prostredníctvom svojho konateľa T. M. uviedla, ţe spoločnosť nedisponuje potrebnými finančnými prostriedkami, finančné a majetkové pomery tejto spoločnosti sú komplikované. Zmluvu o prevode vlastníctva bytov, ktorej vyslovenia neúčinnosti sa domáhal ţalobca, uzavrela za predávajúceho V., s. r. o. konateľka spoločnosti P. M. a za kupujúceho - ţalovaného predseda predstavenstva T. M.. Z predloţených účtovných závierok za rok 2009 oboch spoločností (č. l. 84-114 spisu), vyplývalo, ţe prevod rozostavaných bytov v objeme 5,3 milióna Eur nebol zohľadnený v účtovníctve ani jednej z týchto spoločností. Prevod rozostavaných bytov nebol zohľadnený ani v účtovníctve spoločnosti V., s. r. o., keď nebolo preukázané, ţe kúpna cena reálne bola uvedenej spoločnosti zo strany ţalovaného ako kupujúceho zaplatená. Okresný súd Ruţomberok v odôvodnení rozsudku zo dňa
  15. 2011 zdôraznil, ţe úmysel ukrátiť veriteľa sa predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými boli veritelia dlţníka ukrátení, a ku ktorým došlo medzi dlţníkom, ktorý je právnickou osobou, V., s. r. o., ktorej spoločníkom je T. M. a konateľom P. M. a právnickou osobou C., a. s., ktorej predsedom predstavenstva je T. M., keď spoločníkom právnickej osoby, ktorá je dlţníkom ţalobcu (V., s. r. o.) je T. M., ktorý je zároveň predsedom predstavenstva ţalovaného, teda spoločnosti C., a. s. Konateľ spoločnosti dlţníka, V., s. r. o., P. M. je blízkou osobou v zmysle § 116 OZ vo vzťahu k predsedovi predstavenstva T. M. V tomto prípade sa podľa súdu prvého stupňa úmysel dlţníka ukrátiť veriteľa, vedomosť ţalovaného, predpokladá, preto ţalovaný musí preukázať, zaťaţuje ho dôkazné bremeno, ţe úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa nemohol poznať ani pri náleţitej starostlivosti. Súd prvého stupňa poukázal na to, ţe Občiansky zákonník zaťaţuje dôkazným bremenom druhú stranu odporovateľného právneho úkonu, teda toho, kto mal z právneho úkonu prospech, v danom prípade ţalovaného. Táto domnienka neplatí len vtedy, ak druhá strana, t. j. ţalovaný preukáţe, ţe ani pri náleţitej starostlivosti nemohol poznať úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa. V tomto prípade mal podľa súdu prvého stupňa ţalovaný povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť, ktorú neuniesol, preto 2 Obdo 69/2012 4 okresný súd ustálil, ţe úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa bol ţalovanému známy. Okresný súd dodal, ţe pokiaľ ţalovaný poukazoval na skutočnosť, ţe nedošlo k ukráteniu veriteľa v dôsledku toho, ţe Zmluva o prevode vlastníctva bytov je odplatný právny úkon, za ktorý nadobúdateľ nehnuteľnosti, teda ţalovaný, uhradil kúpnu cenu, toto tvrdenie v konaní podľa súdu prvého stupňa nebolo preukázané. Okresný súd poukázal na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej, o odporovateľný právny úkon by nešlo vtedy, ak by dlţník za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty od nadobúdateľa obdrţal skutočnú reálnu obvyklú cenu, alebo by mu bola poskytnutá primeraná rovnocenná náhrada. Okresný súd konštatoval, ţe v priebehu konania ţalovaný nepredloţil jediný dôkaz, svedčiaci o tom, ţe bola z jeho strany ako kupujúceho vyplatená kúpna cena dlţníkovi veriteľa, t. j. spoločnosti V., s. r. o., navyše ani z predloţených účtovných závierok dlţníka ţalobcu, spoločnosti V., s. r. o. a ţalovaného za rok 2009, ktoré boli uloţené do zbierky listín Obchodného registra Okresného súdu Ţilina uvedené skutočnosti, podľa okresného súdu nevyplývajú. Na odvolanie ţalovaného odvolací súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Ruţomberok zo dňa
  17. 2011, č. k. 5Cb/12/2011-
  18. Krajský súd v Ţiline ďalej napadnutým rozsudkom rozhodol, ţe o trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté samostatným uznesením, pričom dovolanie vo veci samej pripustil. V procesnej rovine krajský súd uviedol, ţe rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. V súlade s § 156 ods. 1, 3 O. s. p. a § 211 ods. 2 O. s. p. došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Ţiline zo dňa
  20. 2012, č. k. 14Cob/178/2011-255 v zákonnej lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení i písomnosťou krajského súdu zo dňa
  22. 2012 na č. l. 256 spisu a oznámením na internetovej stránke krajského súdu. S poukazom na § 219 ods. 2 O. s. p., sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa a uviedol, ţe za konštatovania splnenej procesnej poučovacej povinnosti okresného súdu podľa § 120 ods. 4 O. s. p. (č. l. 116, 174 spisu), nebol naplnený ţiadny z dôvodov taxatívne uvedených v § 205a ods. 1 O. s. p., na základe ktorých by sa mohol odvolací súd zaoberať novo doloţenými dôkazmi na č. I. 194 aţ 201 spisu. 2 Obdo 69/2012 5 Na zdôraznenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. krajský súd uviedol, ţe základom a nosným dôvodom pre určenie, ţe zmluva o prevode vlastníctva bytov je právne neúčinná voči ţalobcovi, bol záver, ţe tento právny úkon ukracuje pohľadávku veriteľa, pretoţe môţe viesť k zmenšeniu majetku dlţníka, čo má za následok, ţe veriteľ nebude môcť dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlţníka, hoci v opačnom prípade by sa z jeho majetku uspokojil. Ţalovaný podľa odvolacieho súdu, vytýkal okresnému súdu nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k aplikácii a výkladu § 42a OZ vo väzbe na zákonné pojmy vymáhateľná pohľadávka. Okresný súd sa podľa odvolacieho súdu stotoţnil pri výklade zákonného pojmu „vymáhateľná pohľadávka" so zdôvodnením v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  24. 1999, sp. zn. 3Cdo/102/99, ktorému pojmu zodpovedá taká pohľadávka, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Podľa odvolacieho súdu z dokazovania bolo nesporné, ţe v rozhodnej dobe spoločnosť V., s. r. o. (investor ako predávajúci na základe Zmluvy o prevode vlastníctva bytov), bola dlţníkom ţalobcu, pričom prospech zo zmluvy o prevode vlastníctva bytov získal na úkor majetku V., s. r. o., ţalovaný. Predmetnou zmluvou previedol predávajúci na ţalovaného byty v rozostavanom dome, ktorý bol realizovaný ako projekt investičnej bytovej výstavby. Nesporným podľa odvolacieho súdu bolo, ţe v čase rozhodovania okresného súdu bola pohľadávka ţalobcu voči V., s. r. o., 255 779,01 Eur, ktorej úhrada je predmetom iného súdneho konania. Aktívne legitimovaný na podanie odporovacej ţaloby bol veriteľ, ktorý mal v čase rozhodovania súdu voči dlţníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j. splatnú a ţalovateľnú. Odvolací súd zdôraznil, ţe pasívna legitimácia je upravená v § 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka, s tým, ţe ţaloba o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu smerovala proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlţníka prospech. Z dokazovania bolo podľa odvolacieho súdu taktieţ nesporné, ţe v rozhodnej dobe bola spoločnosť V., s. r. o. dlţníkom ţalobcu. V konaní nebolo spochybnené, ţe v čase uzavretia Zmluvy o prevode vlastníctva bytov existovala pohľadávka ţalobcu voči dlţníkovi V., s. r. o., pôvodne vo výške 1 292 651 Eur, čo uznal i dlţník, spoločnosť V., s. r. o. (č. I. 60 spisu). Po jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok ostala pohľadávka spoločnosti D., a. s., P., voči spoločnosti V., s. r. o. vo výške 255 779,01 Eur. Jediný majetok, ktorý vlastnil dlţník ţalobcu, a to spoločnosť V., s. r. o., podľa výpisu z LV č. X. k. ú. D. boli rozostavané byty v bytovom dome na pozemku nachádzajúcom sa v k. ú. D. zapísanom na LV č. X. ako parcela registra C č. X., ktorý nehnuteľný majetok však dlţník ţalobcu previedol na ţalovaného Zmluvou o prevode vlastníctva bytov. 2 Obdo 69/2012 6 Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zdôraznil skutočnosť, ţe ţalovaný v odvolaní namietal výklad zákonného pojmu „vymáhateľná pohľadávka", podaný okresným súdom. Okresný súd pojem vymáhateľná pohľadávka vyloţil s poukazom na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  26. 1999, sp. zn. 3Cdo 102/99, podľa ktorého uvedenému pojmu zodpovedá taká pohľadávka, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Krajský súd sa stotoţnil so závermi okresného súdu a uviedol, ţe vymáhateľná pohľadávka v zmysle § 42a ods. 1 OZ je taká pohľadávka, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. V zmysle uvedeného záveru potom k námietke ţalovaného, ţe súd prvého stupňa nemal exekučný titul pre pohľadávku, pre ktorú bola podaná odporovacia ţaloba, a teda pochybil, keď konanie neprerušil aţ do doby, kedy ţalobca splní zákonné podmienky a jeho pohľadávka sa stane judikátnou, krajský súd uviedol, ţe pri prijatom závere, v zmysle ktorého „vymáhateľná pohľadávka" (§ 42a ods. 1 OZ), je taká pohľadávka, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, v takom prípade nebolo potrebné konanie prerušovať aţ do rozhodnutia, kedy sa pohľadávka ţalobcu stane judikátnou pohľadávkou. Pre posúdenie správnosti výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka", má zásadný význam zákonná definícia uvedená v texte právnej normy. Odvolací súd dodal, ţe súd pri výklade a pouţití zákona musí predpisy, vydané na ochranu určitých osôb vykladať tak, aby sa im zamýšľanej ochrany skutočne dostalo. Krajský súd v Ţiline dodal, ţe zmyslom odporovacej ţaloby je ochrana veriteľa a jednak to, čo zákonodarca v zákone uviedol pre určitý jav. To znamená, aby kaţdý pouţitý výraz mal vţdy ten istý, t. j. len jeden designát, pritom slová zákona majú byť chápané podľa ich všeobecného zmyslu a nie podľa mienenia jednotlivca. V danom prípade ide o základnú podmienku pre uplatnenie odporovacieho nároku tak, ako ju vymedzuje prvá veta § 42a ods. 1 OZ, ktorá znie „veriteľ sa môţe domáhať, aby súd určil, ţe dlţníkove právne úkony podľa odsekov 2 aţ 4, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné". Citovaný text zákona a v ňom uvedené prídavné meno „vymáhateľný" nie je podľa odvolacieho súdu moţné interpretovať tak, ţe právo veriteľa uplatniť odporovaciu ţalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, ţe ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Na prijatie tohto stanoviska vedie podľa odvolacieho súdu systémový prístup k interpretácii pouţitého slova vymáhateľný, jednak z hľadiska sémantického a historického rozboru, ale aj z hľadiska účelového významu textu tejto právnej normy. To, ţe zákonodarca pouţil termín vymáhateľná pohľadávka celkom vedome, svedčí podľa 2 Obdo 69/2012 7 odvolacieho súdu aj dikcia druhej vety ustanovenia § 42a ods. 1 OZ, potom rovnaká dikcia sa objavuje aj v § 350 ods. 1, 2, § 845 ods. 1 OZ, kde by nemalo byť sporné, ţe tam uvedené pohľadávky nemoţno vymáhať pred súdom v základnom konaní a nie aţ v konaní o výkon rozhodnutia. Z uvedeného podľa odvolacieho súdu bezpečne vyplýva, ţe zákonné pojmy vymáhateľná pohľadávka a vykonateľná pohľadávka nie sú v ţiadnom prípade synonymické, hovoria pre to, okrem zjavnej rôznosti slovných označení vlastností týchto pohľadávok, ako ustálené pravidlá výkladu zákonných ustanovení, tak rôzny zmysel prídavných mien „vymáhateľný", ako nakoniec, či predovšetkým, i celkový kontext zákonnej úpravy. Preto podľa odvolacieho súdu vymáhateľná je pohľadávka, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, vymáhateľná je teda pohľadávka, ktorá uţ dospela, je zročná, ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou, a ktorá však ani nezanikla, či uţ splnením, kompenzáciou, preklúziou, či z iného právneho dôvodu. Preto podľa odvolacieho súdu, vymáhateľnú pohľadávku moţno charakterizovať ako pohľadávku ţalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa moţno domáhať na súde. Vzhľadom na uvedené, ak ţalovaný v odvolaní namietol pochybenie okresného súdu, keď konanie neprerušil (č. I. 192 spisu) aţ do doby, keď ţalobca splní zákonné podmienky, teda jeho pohľadávka sa stane judikátnou, tak táto jeho námietka zostala podľa odvolacieho súdu bez vecného vplyvu na meritórnu správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Uvedený záver podľa odvolacieho súdu dotvrdzuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo 57/2011, v zmysle ktorého prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. závisí od úvahy súdu a je upravené len ako procesná moţnosť súdu, nie však jeho povinnosť. Ak súd konanie podľa uvedeného zákonného ustanovenia nepreruší, neodníme účastníkovi moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. V zmysle vyššie uvedených relevantných záverov odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zdôraznil, ţe nezistil tú skutočnosť, ţe by určením neúčinnosti Zmluvy o prevode vlastníctva bytov voči ţalobcovi došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej pre nesprávne posúdenie veci, ani z iných, odvolateľom vytýkaných dôvodov. Odvolací súd v závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, ţe návrhu ţalovaného na pripustenie dovolania k potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu ako súdu odvolacieho bolo vyhovené podľa § 238 ods. 3 O. s. p. Keďţe predmetným celým rozhodnutím odvolacieho súdu bola riešená otázka splnenia zákonných náleţitostí 2 Obdo 69/2012 8 pre odporovanie právnym úkonom podľa § 42a ods. 1 OZ, najmä v otázke výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka", povaţoval odvolací súd daný rozsudok za rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Aj keď odvolací súd zdôraznil, ţe sám k otázke výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka" vychádzal z Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  27. decembra 1999, sp. zn. 3Cdo 102/
  28. Odvolací súd však pripustil opodstatnenosť argumentácie ţalovaného, ţe ide o rozhodnutie z r. 1999, po ktorom nasledovali viaceré judikáty, najmä Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 50bo 137/2006 a Najvyššieho súdu Českej republiky, Rč 12/1998, Rč 27/2000, Rč 64/2002, Rč 12/2003, s odchylnými právnymi názormi; ten napokon podľa odvolacieho súdu vyplýva i z odbornej literatúry (napr. Jaromír Svoboda a kol: Občiansky zákonník, komentár a súvisiace predpisy, Eurounion, 2004, str. 101). Výrok o trovách odvolacieho konania sa zakladá podľa § 224 ods. 1 O. s. p., § 214 ods. 5 O. s. p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 8 O. s. p. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie v zákonnej lehote, ktoré odôvodnil tým, ţe podľa ust. § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Ţalovaný uviedol, ţe Krajský súd v Ţiline, ako odvolací súd v napadnutom rozsudku vyslovil svoj právny názor, týkajúci sa splnenia zákonnej podmienky, resp. poţiadavky na aktívnu vecnú legitimáciu ţalobou, ktorá spočíva v existencii vymáhateľnej pohľadávky a ktorá vyplýva zo znenia právnej vety ust. §-u 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka „Veriteľ sa môţe domáhať aby súd určil, ţe dlţníkove právne úkony (...), ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky...", pričom sa stotoţnil s právnym názorom súdu prvého stupňa. Podľa odvolacieho súdu sa má za to, ţe vymáhateľná pohľadávka v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je taká pohľadávka, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Ţalovaný zdôraznil, ţe ďalej krajský súd argumentuje na podporu svojho právneho názoru súladne s názorom Najvyššieho súdu, uvedeným v rozsudku 3Cdo 102/99 (R44/2001). Ţalovaný uviedol, ţe v priebehu ako konania na súde prvého stupňa, tak i v odvolacom konaní prezentoval svoj právny názor na výklad pojmu vymáhateľná pohľadávka, zásadne 2 Obdo 69/2012 9 odlišný od názorov okresného i krajského súdu. Podľa názoru ţalovaného pod pojmom vymáhateľná pohľadávka v zmysle ust. § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, je potrebné chápať pohľadávku judikovanú, keď je pohľadávka splatná a keď má veriteľ pre túto pohľadávku podklad pre výkon rozhodnutia, teda ide o pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého je moţné nariadiť vykonávacie konanie. Podľa názoru ţalovaného, nie je moţné prijať právny názor odvolacieho súdu na výklad pojmu „vymáhateľná pohľadávka", ako pohľadávky, ktorú môţe veriteľ úspešne vymáhať pre súdom v základnom konaní. Aj keď je zrejmé, ţe inštitút odporovateľnosti má chrániť práva a oprávnené záujmy veriteľa pred konaním dlţníka, ktorý v úmysle ukrátiť veriteľa zmenší svoj majetok a tým znemoţní uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Ţalovaný má za to, ţe nie je však moţné predmetné právne normy vykladať tak, aby tieto pôsobili a aplikovali sa jednostranne, bez toho, ţe by existovala vyváţenosť medzi právami a povinnosťami oboch strán, teda dlţníka a veriteľa. Ţalovaný tvrdí, ţe nie je moţné postihnúť dlţníkove úkony dispozície s majetkom v akomkoľvek prípade a kedykoľvek, je zrejmé, ţe právna norma má zabezpečiť moţnosť uplatnenia odporovateľnosti len v určitých kvalifikovaných prípadoch. Z toho dôvodu podľa ţalovaného zákon určuje kogentné podmienky a poţiadavky, ktoré musia byť naplnené pri uplatnení odporovateľnosti právneho úkonu dlţníka, ako aj poţiadavky na aktívnu vecnú legitimáciu ţalobcu. Je preto podľa ţalovaného nelogické, aby veriteľ mohol uplatniť ţalobou o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu odporovateľnosť voči úkonu dlţníka v prípade takmer akejkoľvek svojej pohľadávky. Preto aplikácia výkladu odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku, by podľa názoru ţalovaného umoţňovala domáhať sa odporovateľnosti pre akékoľvek pohľadávky veriteľa (snáď len s výnimkou naturálnych pohľadávok, ktorých sa nemoţno domáhať na súde). Podľa ţalovaného nie je moţné vylúčiť uplatnenie odporovateľnosti aj v prípadoch, kedy by pohľadávka veriteľa bola fiktívna a uplatnenie odporovateľnosti špekulatívne. Je preto podľa ţalovaného zrejmé, ţe v takomto prípade je porušený princíp rovnováhy medzi právami a povinnosťami strán, pričom je moţné uvaţovať aj o porušení základných princípov ochrany ľudských práv, vyplývajúcich z Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, nakoľko môţe dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva dlţníka, resp. toho, kto od dlţníka úkonom napadnutým odporovateľnosťou majetok nadobudol, pokojne uţívať svoj majetok. 2 Obdo 69/2012 10 Odôvodnenie odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku, podľa ktorého je vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ust. §-u 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka pohľadávka, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní a ktoré je totoţné s právnym záverom publikovaným Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku 3Cdo 102/1999, je podľa názoru ţalovaného nelogické a neaplikovateľné. Je podľa ţalovaného zrejmé, ţe nie je moţné skôr, neţ sa pohľadávka stane judikovanou, teda právoplatne priznanou vykonateľným súdnym rozhodnutím (resp. iným rozhodnutím) zistiť, či ju je moţné vymáhať súdom v základnom konaní úspešne. Úspešnosť vymáhania, teda „vyhratie" súdneho sporu, je moţné konštatovať aţ v jeho závere a nie pred tým, neţ je vôbec podaný ţalobný návrh na uplatnenie pohľadávky, resp. skôr neţ súd o nej s konečnou platnosťou rozhodne. Z uvedeného podľa ţalovaného vyplýva, ţe na podanie odporovacej ţaloby je vecne aktívne legitimovaný len ten veriteľ, ktorý má pohľadávku, ktorej splnenie moţno vynútiť cestou výkonu rozhodnutia (teda je priznaná právoplatným a vykonateľným rozhodnutím alebo je exekvovateľná na základe notárskej zápisnice a pod.). Podľa ţalovaného je rovnako zrejmé, ţe výklad prezentovaný súdom v napadnutom rozsudku je v zmysle horeuvedeného v rozpore s occasio legis a ratio legis právnej normy upravujúcej odporovateľnosť. Vzhľadom na skutočnosť, ţe ţalobcova pohľadávka v čase rozhodovania súdu prvého stupňa nebola v zmysle právneho názoru ţalovaného vymáhateľná, nakoľko ţalobca nemal exekučný titul pre pohľadávku, pre ktorú podal odporovaciu ţalobu, súd podľa názoru ţalovaného pochybil, keď konanie neprerušil aţ do doby, kedy ţalobca splní zákonné podmienky a jeho pohľadávka sa stane judikátnou (pokiaľ by súd dospel k záveru, ţe sú dané všetky ostatné dôvody na vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu v danom prípade). Ţalovaný uviedol, ţe v priebehu konania na súde prvého stupňa, ako i odvolacieho konania podporil svoj právny názor judikatúrou, ako i publikovanou literatúrou. V prospech jeho právneho názoru ţalovaný opakovane poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 50bo 137/2006, ako aj ďalšiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako a Najvyššieho súdu Českej republiky, napr. Rč 12/1998, Rč 27/2000 (NS ČR 21Cdo 2791/1999), Rč 64/2002, Rč 12/
  29. 2 Obdo 69/2012 11 Totoţný právny názor, ako je právny názor ţalobcu, je podľa ţalovaného publikovaný v právnickej odbornej literatúre (Jaromír Svoboda a kol.: Občiansky zákonník, komentár a súvisiace predpisy, Eurounion, 2004), kde je uvedený jednoznačný právny názor autorov, stotoţňujúci pojem vymáhateľnej pohľadávky s vykonateľnou pohľadávkou, pričom rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 102/99, o ktoré podľa ţalovaného oprel svoj právny názor súd v napadnutom rozsudku, povaţujú autori za názor, ktorý sa vymyká z ustáleného právneho názoru a ktorý nezapadá náleţité do konštrukcie právnej úpravy odporovateľných právnych úkonov. Ţalovaný zdôraznil, ţe rovnaký názor autorov je moţné porovnať v publikácii Imrich Fekete : Občiansky Zákonník, veľký komentár, Eurokódex, 2011 a taktieţ Jehlička, Švestka, Škárová : Občanský zákonník, komentár, C. H. Beck. Odvolací súd sa podľa ţalovaného nevysporiadal dostatočným a primeraným spôsobom s argumentáciou ţalovaného o tom, ţe právny úkon, ktorého neúčinnosti sa ţalobca domáha, je moţné povaţovať za ekvivalentný právny úkon. Ţalobca v konaní uviedol, ţe v danom prípade sa nejednalo o ţiadnu fingovanú, resp. nereálnu transakciu s úmyslom ukrátiť veriteľov, keďţe prevod vlastníctva rozostavaných bytov bol dojednaný ako prevod odplatný za kúpnu cenu vo výške obvyklej a primeranej, pričom splatenie kúpnej ceny bolo zmluvou rozvrhnuté do viacerých tranţí. Ţalovaný uviedol, ţe ako kupujúci, skutočne značnú časť kúpnej ceny do rozhodovania súdu prvého stupňa uhradil a len z dôvodu technickej nemoţnosti ţalovaný predloţil o tom dôkazy aţ v rámci odvolacieho konania. Prvostupňový súd podľa názoru ţalovaného len stroho konštatoval, ţe ţalovaný túto okolnosť nepreukázal, s čím sa odvolací súd stotoţnil. Nakoľko je nesporné, ţe ekvivalentné právne úkony nikdy nemôţu byť odporovateľnými, má ţalovaný za to, ţe túto okolnosť je potrebné v konaní skúmať a súd by mal vo veci rozhodnúť, t. j . vysloviť právnu neúčinnosť aţ po tom, čo zistí, ţe napadnutý právny úkon nebol ekvivalentný. Je preto podľa ţalovaného namieste otázka, či súd môţe takéto skúmanie obísť s konštatovaním, ţe ţalovaný pri preukazovaní ekvivalentnosti právneho úkonu neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko o tom nepredloţil svedčiaci dôkaz. Na uvedenom skutkovom a právnom základe preto ţalovaný navrhuje, aby dovolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline zrušil v celom rozsahu a vrátil vec na ďalšie konanie, alebo v prípade, ţe dovolací súd uzná vady rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré 2 Obdo 69/2012 12 ţalovaný poukázal v podanom dovolaní, ţalovaný navrhuje, aby dovolací súd zrušil v zmysle ust. § 243b ods. 3 O. s. p. aj rozhodnutie Okresného súdu v Ruţomberku zo dňa
  31. 2011 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie so záväzným právnym názorom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) preskúmal dovolanie ţalovaného a zistil, ţe je podľa § 238 ods. 3 O. s. p. prípustné, bolo podané účastníkom konania v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie preskúmal v zmysle ust. § 242 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 243a ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ aţ g/ a v prípadoch uvedených v ust. §
  32. Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí clo právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242 O. s. p.). § 241 ods. 1 O. s. p. V prípade, ţe dovolací súd zistí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, ţe dovolanie nie je v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné. 2 Obdo 69/2012 13 Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený podľa odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tieţ podľa odseku 3 v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
  33. Keďţe odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe v otázke výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka" ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, je dovolanie ţalovaného prípustné. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol, ţe aktívne legitimovaný na podanie odporovacej ţaloby je veriteľ, ktorý mal v čase rozhodovania súdu voči dlţníkovi vymáhateľnú pohľadávku. Pasívna vecná legitimácia je podľa súdu prvého stupňa upravená v § 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka tak, ţe odporovacia ţaloba musí smerovať proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlţníka prospech. Súd prvého stupňa dodal, ţe zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka" zodpovedá taká pohľadávka, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  34. decembra 1999, sp. zn. 3Cdo 102/99). Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa k pojmu „vymáhateľná pohľadávka" uviedol, ţe ide o takú pohľadávku, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, ktorá uţ dospela, je zročná, ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou, a ktorá však ani nezanikla, či uţ splnením, kompenzáciou, preklúziou, či z iného právneho dôvodu. Z dôvodu odchylnosti právneho výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka", ktorá má zásadný význam pre rozhodnutie vo veci, pripustil odvolací súd dovolanie. Predmetom dovolacieho konania je preto vyriešenie otázky pojmu „vymáhateľná pohľadávka", a to ako jednej z podmienok pre úspešné odporovanie ţalobou napadnutého právneho úkonu. 2 Obdo 69/2012 14 Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ sa môţe domáhať, aby súd určil, ţe dlţníkove právne úkony podľa odsekov 2 aţ 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlţníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu uţ vymáhateľný, alebo ak uţ bol uspokojený. Z uvedeného je zrejmé, ţe inštitút odporovateľnosti má chrániť práva a oprávnené záujmy veriteľa pred konaním dlţníka, ktorý v úmysle ukrátiť veriteľa zmenší svoj majetok a tým znemoţní uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z
  35. decembra 1999, sp. zn. 3Cdo 102/99 (R 44/2001) k zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka" uviedol, ţe vyššie citovaný text zákona a v ňom uvedené prídavné meno „vymáhateľný" nie je moţné interpretovať tak, ţe právo veriteľa uplatniť odporovaciu ţalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, ţe ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Zdôraznil, ţe zákonné pojmy „vymáhateľná pohľadávka" a „vykonateľná pohľadávka" nie sú v ţiadnom prípade synonymické, majú preto, okrem zjavnej rôznosti slovných označení vlastností týchto pohľadávok, ako ustálené pravidlá výkladu zákonných ustanovení, tak rôzny zmysel prídavných mien „vymáhateľný", ako nakoniec, či predovšetkým, i celkový kontext zákonnej úpravy. Preto vymáhateľnú pohľadávku moţno charakterizovať ako pohľadávku ţalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa moţno domáhať na súde. Dovolateľ povaţuje takýto názor za nelogický a neaplikovateľný, pričom je podľa neho zrejmé, ţe nie je moţné skôr, neţ sa stane pohľadávka judikovanou, teda právoplatne priznanou vykonateľným súdnym rozhodnutím (resp. iným rozhodnutím) zistiť, či ju je moţné vymáhať súdom v základnom konaní úspešne, čím by sa mohla uplatniť odporovateľnosť aj špekulatívne v prípadoch, kedy by pohľadávka veriteľa bola fiktívna. Dovolateľ pritom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 50bo 137/2006, ako aj ďalšiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Najvyššieho súdu Českej republiky, napr. Rč 12/1998, Rč 27/2000 (NS CR 21Cdo 2791/1999), Rč 64/2002, Rč 12/
  36. Dovolací súd z obsahu rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  37. apríla 2008 sp. zn. 5 0bo 137/2006 zistil, ţe v danom prípade sa odporoval právny úkon na základe 2 Obdo 69/2012 15 vymáhateľnej pohľadávky, priznanej tromi platobnými rozkazmi, avšak súd prvého stupňa vo veci nezisťoval, či pohľadávka nezanikla úhradou, zápočtom, postúpením alebo inou formou. Dovolací súd preto konštatuje, ţe dotknuté rozhodnutie v zmysle uvedeného nespája zákonný pojem „vymáhateľnej pohľadávky" s „vykonateľnou pohľadávkou", pričom práve naopak obsahovo nadväzuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  38. decembra 1999, sp. zn. 3Cdo 102/99 (R 44/2001), nakoľko okrem iného rieši zákonný pojem „vymáhateľnej pohľadávky", s dôrazom na to, či nezanikla, a to napríklad splnením, kompenzáciou, preklúziou, či z iného právneho dôvodu. Z rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky je zrejmé, ţe v zmysle § 42a Občianskeho zákonníka sa za vymáhateľnú pohľadávku povaţuje taká pohľadávka, ktorej splnenie je moţné vynútiť cestou výkonu rozhodnutia (exekúcie), t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého je moţné nariadiť výkon rozhodnutia (exekúciu). Najvyšší súd Českej republiky však napríklad v rozhodnutiach Rč 27/2000, Rč 64/2002, Rč 12/2003 zdôraznil, ţe k tomu, aby ţalujúci veriteľ bol vecne legitimovaný postačuje, aby jeho pohľadávka bola takto vymáhateľnou aspoň v dobe rozhodnutia o podanej odporovacej ţalobe. V takomto prípade je moţné podľa Najvyššieho súdu Českej republiky zváţiť postup podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. a konanie o odporovacej ţalobe prerušiť. Dovolací súd v tejto súvislosti konštatuje, ţe česká judikatúra ohľadom výkladu zákonného pojmu „vymáhateľná pohľadávka" má za to, ţe by to mala byť taká ţalovaná pohľadávka, ktorá je vykonateľná aspoň v čase rozhodnutia súdu o odporovacej ţalobe, avšak jednoznačne nespája zákonný pojem „vymáhateľnej pohľadávky" s pojmom „vykonateľnej pohľadávky", keďţe necháva na zváţení súdu, či konanie o odporovacej ţalobe preruší podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. do času o rozhodnutí o veriteľovej pohľadávke. Z uvedeného dôvodu rozhodnutie súdu v konaní o odporovateľnosti právneho úkonu, nie je závislé od existencie pohľadávky, na ktorú je moţné nariadiť výkon rozhodnutia (exekúciu), keďţe prerušenie konania podľa § 109 odsek 2 O. s. p. je fakultatívne. Dovolací súd ďalej poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 198/2010, ktoré sa venuje problematike aktívnej legitimácie v konaní o neúčinnosť právneho úkonu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom rozhodnutí konštatoval, ţe posudzovanie aktívnej legitimácie v konaní o neúčinnosť právneho úkonu vo vymedzenom 2 Obdo 69/2012 16 zmysle „vymáhateľnej pohľadávky", nie je viazané na splnenie ďalšej podmienky, spočívajúcej v existencii pohľadávky, ktorá môţe byť (reálne) v občianskom súdnom konaní priznaná. Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom rozhodnutí dodal, ţe ak teda mal veriteľ preukázateľne voči dlţníkovi vymáhateľnú pohľadávku, ktorú si aj v súdnom konaní riadne uplatnil, táto mu však nebola právoplatne v takomto konaní priznaná len z dôvodu (medzitým) zániku dlţníka v dôsledku zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku dlţníka, nestratil tým veriteľ aktívnu legitimáciu v konaní o neúčinnosť právneho úkonu. Preto niet dôvodu odkloniť sa od záverov vyslovených uţ v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  39. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99 (R 44/2001). Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutia súdov ohľadom výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka", dovolací súd konštatuje, ţe súd prvého stupňa a odvolací súd, rozhodli v súlade s konštantnou judikatúrou, ak vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu neviazali na existenciu takej pohľadávky, ktorú je moţné splniť vykonateľným rozhodnutím súdu (exekučným titulom), resp. na „vykonateľnú pohľadávku". Dovolací súd sa stotoţňuje so závermi vyslovenými uţ v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  40. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99 (R 44/2001), ako aj v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 198/2010, ktoré ustálili, ţe podanie ţaloby o neúčinnosť právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka sa viaţe na „vymáhateľnú pohľadávku", ktorá nie je podmienená na existenciu „vykonateľnej pohľadávky", t. j. ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého je moţné nariadiť výkon rozhodnutia (exekúciu). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto z uvedených dôvodov dovolanie ţalovaného v zmysle ust. § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol. Pre úplnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, ţe v prípade neúspechu ţalobcu (veriteľa) v konaní o jeho pohľadávke, nebude v tomto konaní ţalovaný poškodený na svojich právach, pretoţe samotné rozhodnutie súdu o odporovateľnosti právneho úkonu (o jeho neúčinnosti), nie je spôsobilým titulom na vymoţenie takéhoto práva, nakoľko predmetné rozhodnutie má iba formálnu, ochrannú, podpornú procesnú povahu. 2 Obdo 69/2012 17 O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa ust. § 243b ods. 5 v spojení s ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. tak, ţe v dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi nepriznal nárok na ich náhradu, keďţe mu v dovolacom konaní ţiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
  41. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je opravný prostriedok prípustný. V Bratislave
  42. októbra 2013 JUDr. Beata Miničová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.