e/ O.s.p. tým, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, keďţe navrhovateľ nepodal námietku zaujatosti a v podanom odvolaní výslovne uviedol, ţe jeho podanie nepredstavuje námietku zaujatosti podľa § 15a O.s.p., ďalej, ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom § 237 písm. f/ O.s.p. a ţe rozhodoval vylúčený sudca a súd bol nesprávne obsadený, podľa ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. Za nepodanie návrhu na začatie konania povaţoval nepodanie námietky zaujatosti, pretoţe to nebolo obsahom jeho vôle. Tvrdil, ţe bez vykonania poplatkového úkonu nemôţe existovať poplatková povinnosť. Ďalej dovolateľ namietal, ţe odvolací súd zaloţil právnu podstatu napadnutého uznesenia na nesprávnom posúdení návrhu ako námietky zaujatosti podľa § 15a O.s.p., pričom za tento návrh okresný súd vyrubil súdny poplatok podľa poloţky 17a sadzobníka súdnych poplatkov. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej najvyšší súd alebo dovolací súd) v danej otázke a z ustálenosti rozhodovacej praxe vyvodzuje prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorá je zároveň zásahom do princípu právnej istoty. Judikatúra najvyššieho súdu sa ustálila v tom, ţe vydanie prekvapivého rozhodnutia je potrebné kvalifikovať ako procesný postup, ktorým súd odníma účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom. Za danej situácie nemohol racionálne predpokladať, ţe odvolací súd bude postupovať v rozpore s príslušnými ustanoveniami O.s.p. a Zákona o súdnych poplatkoch, ako aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu 4 7 Cdo 336/2014 a ţe o odvolaní v danej veci rozhodne iným spôsobom, ako zrušením napadnutého rozhodnutia bez náhrady. Navrhovateľ preto tvrdil, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé, a z toho dôvodu mu bola odňatá moţnosť ako účastníkovi konať pred súdom, z ktorého dôvodu namietal vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a tieţ z dôvodu, ţe uznesenie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené, absentuje v ňom náleţité odôvodnenie zaujatého právneho názoru, prečo súd rozhodol o merite odvolania odlišne od ustáleného právneho názoru najvyššieho súdu. Rozhodovanie vylúčeným sudcom v konaní pred súdom prvého stupňa vyvodzoval z toho, ţe išlo o sudcu súdu, ktorého nezákonným postupom mu mala byť spôsobená uplatnená ujma. Vyčítal odvolaciemu súdu aj nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého sa vecné oslobodenie konania od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti. Zároveň navrhol odloţiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu, ţe mu hrozí značný zásah do základných práv, najmä práva vlastniť majetok a práva majetok pokojne uţívať a to nelegálnym zníţením jeho majetku, pri vymáhaní bezpredmetnej a neopodstatnenej justičnej pohľadávky. Odporca sa k podanému dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 Os.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania, zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon pripúšťa dovolanie. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 Občianskeho súdneho poriadku. Dovolací súd zistil, ţe prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy. Nejde o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie 5 7 Cdo 336/2014 odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Prípustnosť dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Navrhovateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ d/ O.s.p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. V dovolaní navrhovateľ výslovne namietal existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p., t. j. ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ďalej v § 237 písm. f/ O.s.p. ţe sa mu ako účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom a ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. g/ O.s.p., t. j. ţe rozhodoval vylúčený sudca a súd bol nesprávne obsadený. Dovolacia námietka o vade konania spočívajúcej v nedostatku návrhu na začatie konania, bola zjavne nedôvodná a nenáleţitá. Z odôvodnenia tejto vady je zrejmé, ţe dovolateľ v skutočnosti namietal nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 41 ods. 2 O.s.p. v otázke správneho posúdenia obsahu podaného návrhu a tvrdil, ţe obsahom návrhu nebola aj námietka zaujatosti. Namietal preto nesprávne právne posúdenie veci v tejto otázke, ktorým by sa však dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné. 6 7 Cdo 336/2014 V súvislosti s vadou konania vyplývajúcou z § 237 písm. e/ O.s.p. dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe toto ustanovenie musí byť interpretované v súvislosti s ustanovením § 79 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého sa konanie zásadne začína na návrh. V konaní o dvojstranných právnych vzťahoch medzi ţalobcom a ţalovaným (t. j. v spornom konaní) sa návrh označuje ako „ţaloba“. Bez návrhu môţe súd začať konanie iba v prípadoch, v ktorých to ustanovuje zákon. Nedostatok návrhu na začatie konania je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania. Pokiaľ súd zistí tento nedostatok v priebehu konania, konanie zastaví. Ak konanie prebehlo napriek nedostatku návrhu na jeho začatie, hoci ten bol potrebný, zakladá táto skutočnosť zmätočnosť celého konania a dovolací dôvod podľa § 237 písm. e/ O.s.p. Od návrhu (ţaloby) ako podmienky konania treba odlišovať vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania. Vznesenie takejto námietky nie je podmienkou konania, ale procesným právom účastníka konania. So vznesením námietky zaujatosti zákon priamo ani nepriamo nespája účinok začatia konania. Prípadné nesprávne posúdenie prejavu vôle účastníka konania v tom smere, či chcel alebo nechcel vzniesť námietku zaujatosti, sa nijako nedotýka vady vyplývajúcej z uvedeného ustanovenia, ktorého účelom je moţnosť odstrániť v dovolacom konaní zmätočnosť konania, v ktorom sa rozhodlo o právach a povinnostiach účastníkov bez toho, aby konanie vôbec začalo. K rovnakej námietke ţalobkyne sa uţ najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý navrhovateľ proti tomu istému odporcovi vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia z 11. marca 2013, sp. zn. 3 Cdo 90/2013, ďalej zo 14. marca 2013, sp. zn. 3 Cdo 31/2013, ako aj zo 4. apríla 2013, sp. zn. 3 Cdo 136/2013, v ktorých uţ bolo konštatované, ţe: a) o prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide len vtedy, ak chýba návrh ako procesný úkon účastníka, ktorým sa začína konanie (viď rozhodnutia najvyššieho súdu z 23. júna 2005, sp. zn. 3 Cdo 56/2005 a z 19. októbra 2006, sp. zn. 3 Cdo 186/2006), keďţe ale navrhovateľ podal návrh (ktorým začalo konanie vo veci), je neopodstatnená jeho námietka o existencii vady v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p. b) v občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním ţaloby (§ 79 veta prvá O.s.p.), súd spravidla rozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie, nerozhoduje o nich ale v nejakom samostatnom konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom, preto aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom 7 7 Cdo 336/2014 (pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka zaplatiť súdny poplatok, rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania v predmetnej veci. Najvyšší súd sa s vyššie uvedenými závermi stotoţňuje aj v danom prípade a konštatuje, ţe v preskúmavanej veci nedošlo k vade konania v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p. K ďalšej namietanej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. dovolací súd uvádza, ţe v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu povaţoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ zaloţené na iných právnych záveroch neţ rozhodnutie súdu prvého stupňa (uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009, sp. zn. 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ zaloţené nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, neţ na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal moţnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého aţ v odvolacom konaní (uznesenie najvyššieho súdu zo 14. júla 2011, sp. zn. 5 Cdo 46/2011). V danom prípade rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa nie je prekvapivé a ani nečakané a súdy oboch stupňov zaloţili svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových a právnych záveroch. Navrhovateľ musel vzhľadom na priebeh a výsledky prvostupňového konania predvídať, čo bude odvolací súd v odvolacom konaní posudzovať a preskúmavať s prihliadnutím na rozsah a dôvody podaného odvolania. Pokiaľ navrhovateľ namietal ďalšiu vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ţe k jeho odňatiu moţnosti pred súdom konať došlo tým, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, ţe v danej veci odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia spĺňa náleţitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia ustanovené v § 157 ods. 2 O.s.p.
2 O.s.p., preto táto námietka dovolateľa dôvodná nie je. Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľa, ţe v konaní pred súdom prvého stupňa uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal a rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). I keď ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania 8 7 Cdo 336/2014 a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Najvyšší súd uţ v iných veciach vyslovil názor, ţe dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, ţe sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu z 31. mája 2010, sp. zn. 3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, ţe dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, ţe vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci zaloţil zodpovednosť odporkyne za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu. Neopodstatnená je preto aj námietka dovolateľa podľa § 237 písm. g/ O.s.p. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 5
1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné odmietol, vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených navrhovateľom v podanom dovolaní proti právoplatnému uzneseniu krajského súdu ako súdu odvolacieho (§ 237 písm. e/,f/,g/ O.s.p.) a neboli zistené ani iné vady uvedené v ustanovení § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p. Dovolací súd dovolanie odmietol bez toho, aby sa mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Najvyšší súd nezistil splnenie predpokladov na odloţenie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. 9 7 Cdo 336/2014 O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p., tak, ţe úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, i keď mal právo na ich náhradu voči navrhovateľovi, pretoţe odporcovi v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy nevznikli a tieţ nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy konania v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 20. augusta 2014 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.