← Slovensko

§ 88a ods. 1 písm. b/ zák. č. 404/2011 Z.z.

Obsah (9)§ 88a§ 77§ 90§ 26§ 219§ 3§ 34§ 47§ 88

Najvyšší súd 10Sža/22/2014 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej PhD. a z členov JUD

§ 88aods.

1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov alebo ZoPC“) zaistil navrhovateľa dňom

  1. mája 2014 v čase o 20:30 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do
  2. októbra 2014 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je zaloţená jeho ţiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo moţné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a na výkon jeho zaistenia určil ÚPZC v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce“). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe účastník konania bol dňa
  3. mája 2014 vrátený na územie Slovenskej republiky z územia Nemecka

Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z

  1. júna 2013, ktorým sa stanovujú Kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu, zodpovedného za posúdenie ţiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských krajín. Účastník konania po nelegálnom príchode na územie SR z Ukrajiny dňa
  2. októbra 2011 o 20:25 hod., poţiadal prvýkrát o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, no dňa
  3. decembra 2011 svojvoľne opustil ubytovacie priestory zariadenia Pobytového tábora Rohovce a odcestoval do Nemecka. Z Nemecka bol účastník konania dňa
  4. februára 2012, v rámci Dublinského dohovoru, vrátený na územie SR a bol presunutý do Pobytového tábora Rohovce dňa 14.marca
  5. Konanie o ţiadosti o udelenie azylu bolo právoplatne skončené dňa
  6. mája
  7. Rozhodnutím Migračného úradu č. k. MÚ-87/PO- Ţ-2012 zo dňa
  8. februára 2012 účastníkovi konania nebol udelený azyl, ale bola mu poskytnutá doplnková ochrana na dobu jedného roka, do
  9. mája
  10. Následne účastník konania odišiel do Nemecka a doplnková ochrana mu zanikla dňa
  11. mája 2013, nakoľko nebola predĺţená. Dňa
  12. mája 2014 v zmysle Dublinského dohovoru bol účastník konania transferovaný späť na územie Slovenskej republiky. Voči účastníkovi konania OHK PZ Košice - letisko, začalo konanie o administratívnom vyhostení pod č. PPZ-HCP-PO9-221/2014 s určením zákazu vstupu 3 10Sţa/22/2014 v zmysle štvrtej časti prvej hlavy zákona o pobyte cudzincov. Účastník konania počas spisovania zápisnice o jeho vyjadrení č. PPZ-HCP-PO9-221- 006/2014 zo dňa 15.05.2014 prejavil vôľu poţiadať na území SR o udelenie azylu po tom, čo bolo voči nemu začaté uvedené konanie o administratívnom vyhostení, ktoré v dôsledku toho bolo

§ 77ods.

4 zákona o pobyte cudzincov prerušené. Účastník konania svoju ţiadosť o udelenie azylu na území SR odôvodnil obavou o svoj ţivot v Somálsku na základe tých istých skutočností, ako vo svojej prvej ţiadosti. Aj túto povaţoval správny orgán za účelovú, aby tým účastník konania pozdrţal vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. II. Odvolanie – návrh na začatie konania Proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu podal včas odvolanie navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu a ţiadal zrušiť rozhodnutie odporcu o zaistení a vrátiť veci odporcovi na ďalšie konanie, s nariadením bezodkladného prepustenia navrhovateľa zo zaistenia s tým, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol niekoľko odvolacích dôvodov. Vytýkal odporcovi nedostatočne zistený skutkový stav veci s tým, ţe na základe vykonaného dokazovania nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a citáciou rozhodnutí Saadi proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok Veľkej komory zo dňa

  1. januára 2008 č. 13229/03, s poukazom na Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 147/2013-50 a európske smernice namietal základný princíp v prípade utečencov a ţiadateľov o azyl, a to prezumpciu proti zaisteniu a uplatnenie alternatív, akými sú špecializované ubytovacie zariadenia pre ţiadateľov o azyl. Splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol, ţe navrhovateľ, ako ţiadateľ o azyl, je oprávnený zdrţiavať sa na území Slovenskej republiky a nebolo moţné voči nemu začínať konanie o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky, pretoţe od momentu podania ţiadosti o azyl sa v Nemecku povaţoval za ţiadateľa o azyl v zmysle Dublinského 4 10Sţa/22/2014 nariadenia. O zlej bezpečnostnej situácii v krajine pôvodu navrhovateľa svedčí aj súčasná prax Migračného úradu MV SR, v zmysle ktorej je štátnym príslušníkom Somálska aj v roku 2014 poskytovaná doplnková ochrana na území SR a preto záver odporcu o účelovosti navrhovateľovej ţiadosti o azyl je neopodstatnený. Napokon splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal nesprávny výklad ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov v súvislosti s tzv. recepčnou smernicou o prijímaní ţiadateľov o azyl, nakoľko toto ustanovenie oprávňuje policajta zaistiť ţiadateľa o azyl na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je zaloţená jeho ţiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo moţné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Citované ustanovenie zákona neoprávňuje odporcu pozbavovať slobody ţiadateľov o azyl na dobu celého azylového konania v prvom stupni, t. j. do vydania rozhodnutia Migračného úradu o ţiadosti o azyl. Poukázal tieţ na príručku Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) k otázke zaistenia ţiadateľov o azyl, v zmysle ktorej ţiadateľ o azyl môţe byť zaistený výlučne pre účel predbeţného pohovoru za účelom zistenia základu ţiadosti o azyl a nemalo by byť predlţované do rozhodnutia vo veci samej, alebo iného rozhodnutia v konaní. Táto výnimka zo všeobecného princípu (nezaisťovanie ţiadateľov) nemôţe byť vyuţívaná na ospravedlnenie zaistenia na celé konanie o rozhodovaní o ţiadosti o azyl, alebo na neobmedzenú dobu. Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne vyjadril dňa
  2. júna
  3. Bol toho názoru, ţe vo veci bol spoľahlivo zistený skutkový stav veci a preto navrhol, aby súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Odporca predovšetkým vzniesol námietku procesnej spôsobilosti Centra právnej pomoci, s poukazom na ustanovenie § 26 ods. 5 O. s. p., § 3 ods. 2 v spojení s § 24a, § 24c zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, ako aj s poukazom na ustanovenie § 27 ods. 1 a ods. 3, § 250a O. s. p. a článok II bod 1 zákona č. 335/2012 Z. z.. Bol toho názoru, ţe Centrum právnej pomoci nemá procesnú spôsobilosť zastupovať navrhovateľa v tomto sporovom konaní a preto navrhol, aby súd uznesením konanie zastavil. V prípade neakceptovania tejto námietky súdom uviedol odporca vecné stanovisko k námietkam a dôvodom odvolania. 5 10Sţa/22/2014 Vo svojom vyjadrení odporca konkretizoval dôkazné prostriedky, o ktoré sa opieral pri vydávaní rozhodnutia. K odvolacím dôvodom splnomocneného zástupcu navrhovateľa, ţe navrhovateľ bol na svojich právach napadnutým rozhodnutím ukrátený, citoval článok 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951, ako aj Smernicu Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie ţiadateľov o azyl, a to článok 2 písm. c/ a článok 7 ods. 3 tejto Smernice a poukázal na Článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a článok 18 Charty základných práv Európskej únie. Odporca v súvislosti s aplikáciou § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov citoval ustanovenie článku 2 písm. n/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013, v zmysle ktorého „riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa moţno domnievať, ţe ţiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môţu utiecť“. V súvislosti s tým poukázal tieţ na bod 20 a 24 Preambuly tohto nariadenia. Odporca zdôraznil, ţe navrhovateľ bol na územie SR eskortovaný v zmysle Dublinského nariadenia po tom, čo ušiel z územia Slovenskej republiky. Novo uviedol, ţe počas jeho druhého pobytu v Nemecku malo dôjsť k jeho transferu späť na územie SR, čo navrhovateľ úmyselne zmaril. V informácii Dublinského strediska zo dňa
  4. mája 2014 č. p. PPZ-HCP-OCP1-2014/000999-058 je uvedené, ţe navrhovateľ bol transferovaný s eskortou, a to aj za prítomnosti lekára, pre psychické problémy, lebo sa vyjadril, ţe v prípade odsunu spácha samovraţdu. Skutočnosť, ţe navrhovateľ úmyselne bránil jeho eskortovaniu späť na územie SR, je potvrdená aj v samotnej výpovedi navrhovateľa v spracovanej zápisnici pod č. s. PPZ-HCP-PO9-221-016/2014 zo dňa
  5. mája 2014, kde uviedol, ţe z dôvodu, ţe sa nechcel vrátiť na územie SR došlo k preloţeniu jeho transferu orgánmi Nemecka na územie Slovenskej republiky. Odporca konštatoval, ţe pri vykonaní Dublinského transferu ide o namáhavý a náročný proces nielen z finančnej stránky, ale aj zo stránky logistiky a príprav. Skutočnosti uvádzané v rozhodnutí

záveru odporcu odôvodňujú dôvodné podozrenie, ţe navrhovateľ opätovne opustí územie Slovenskej republiky a ujde do zahraničia, čím bude naďalej mariť a sťaţovať konanie spojené s rozhodovaním o jeho ţiadosti o azyl, nakoľko uţ dvakrát svojvoľne opustil pobytový tábor a územie SR. 6 10Sţa/22/2014 Odporca vo vyjadrení uviedol, ţe v rozhodnutí odôvodnil riziko úteku navrhovateľa, ktoré vyplýva z jeho svojvoľných odchodov z pobytových táborov s voľným pohybom a útekov z územia Slovenskej republiky, zo zadrţania navrhovateľa v Nemecku a vrátenia na územie Slovenskej republiky. Je preukázané, ţe navrhovateľ svojim konaním iba naplnil svoj pôvodný zamýšľaný zámer dostať sa do Nemecka a na území Slovenskej republiky poţiadal o azyl iba z dôvodu, aby zlegalizoval svoj pobyt a mohol tak naplniť svoj zámer. Navrhovateľ bol vrátený v rámci Dublinského konania z územia Nemecka a navrhovateľ v konaní Migračného úradu o jeho ţiadosti o azyl neprejavil záujem kontaktovať štátny orgán napriek udeleniu doplnkovej ochrany. Vo svojom vyjadrení odporca tieţ podrobne argumentoval dôvody začatia konania o administratívnom vyhostení navrhovateľa. Navrhovateľova ţiadosť o udelenie azylu v Nemecku bola zamietnutá z dôvodu príslušnosti Slovenskej republiky na posúdenie takej ţiadosti

Dublinského nariadenia. Odporca poukázal na informáciu od Dublinského strediska zo 6. mája 2014, ţe u navrhovateľa bolo predchádzajúce konanie o udelenie azylu na území SR právoplatne skončené - nebol mu udelený azyl a poskytnutá doplnková ochrana zanikla jej nepredlţením.

záveru odporcu je konanie navrhovateľa motivované finančnými dôvodmi, ako to uviedol sám navrhovateľ. Vzhľadom na ustanovenie § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo povinnosťou odporcu obligatórne začať konanie vo veci administratívneho vyhostenia navrhovateľa z územia SR, keďţe jeho prevzatím v dublinskom konaní sa jeho pobyt povaţoval za neoprávnený. Navrhovateľ sa de facto stal ţiadateľom o azyl aţ po prijatí vyhlásenia zo dňa

  1. mája 2014 č. p. PPZ-HCP-P09-221- 012/2014, pričom odporca opätovné podanie ţiadosti o azyl povaţoval za účelové. Na základe týchto skutočností odporca dôrazne odmietal tvrdenia právneho zástupcu navrhovateľa, ţe odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretoţe rozhodnutie o zaistení navrhovateľa bolo vydané v súlade s národnou, aj medzinárodnou legislatívou. Napokon odporca uviedol, ţe nesúhlasí s právnym záverom zástupcu navrhovateľa ohľadom ustanovení § 88a ods. 2 a § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, týkajúcich sa dĺţky zaistenia. Odporca vo svojom vyjadrení podrobne rozviedol svoje námietky voči odvolacím dôvodom. Uviedol, ţe policajný útvar pri podávaní vyhlásenia o udelenie azylu okrem iného vyhotoví zápisnicu o podaní vysvetlenia, ktorej cieľom však nie je 7 10Sţa/22/2014 vyčerpávajúce skúmanie dôvodov o udelenie azylu, nakoľko o ţiadosti o udelenie azylu policajný útvar nerozhoduje. Účelom zaistenia v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov je zhromaţdiť, vyhodnotiť a následne rozhodnúť o všetkých skutočnostiach, na ktorých je zaloţená ţiadosť o udelenie azylu, čo bude mať v konečnom dôsledku za následok vydanie rozhodnutia v azylovom konaní. Hlavným účelom pri zaistení ţiadateľa, u ktorého je dôvodná obava, ţe sa pokúsi o útek, je zabezpečiť prítomnosť ţiadateľa o azyl a mať ho vo fyzickej dispozícii v rámci azylovej procedúry. Účel zaistenia ţiadateľa o azyl v predmetnom paragrafovom znení teda musí byť spojený aj s rizikom úteku, ktorý podmieňuje zaistenie ţiadateľa o azyl. Účelom zaistenia účastníka konania je mať osobu vo fyzickej dispozícii, ako na to poukazuje nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa
  2. októbra 2010, pričom tento nález bol vyslovený práve v súvislosti so zaistením ţiadateľa o azyl. Odporca povaţoval za neprípustné, aby právny zástupca navrhovateľa zovšeobecňoval svoje argumenty z rôznych prameňov pre všetkých ţiadateľov o azyl v snahe generalizovať ich a následne tak na ich základe uplatňoval prezumpciu zaistenia na všetkých ţiadateľov o azyl. III. Konanie pred krajským súdom Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom č. k. 5Sp/26/2014-33, zo dňa
  3. júna 2014, potvrdil napadnuté rozhodnutie zaistení navrhovateľa, ako rozhodnutie správne a v súlade so zákonom. Krajský súd v Košiciach v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, ţe odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, ţe opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu, nie je dôvodný.

názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, ţe zaistenie ţiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Existenciu rizika úteku navrhovateľa odporca v napadnutom rozhodnutí náleţité odôvodnil skutkovými okolnosťami, ţe navrhovateľ po tom, čo prvýkrát poţiadal o udelenie azylu na území SR, svojvoľne opustil pobytový tábor s voľným pohybom a územie SR, aby uskutočnil svoj pôvodný zámer dostať 8 10Sţa/22/2014 sa do Nemecka, a to opakovane. Krajský súd preto povaţoval za neopodstatnenú túto odvolaciu námietku. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal moţnosťami uloţiť navrhovateľovi povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, ako to uţ bolo uvedené, a jeho neuloţenie odôvodnil osobnými a ekonomickými pomermi účastníka konania. Aj v tomto smere preto krajský súd povaţoval za nedôvodnú odvolaciu námietku ohľadom prezumpcie zaistenia. V rokoch 2011 a 2012, po podaní ţiadosti o azyl, bol navrhovateľ umiestnený v pobytových táboroch, teda nebol zaistený, čo navrhovateľ vyuţil na nelegálne vstupy na územie Nemecka. Vzhľadom na túto skutočnosť je preto odôvodnený záver odporcu o dobe ţiadosti navrhovateľa o azyl, hoci táto skutočnosť nie je zákonnou podmienkou zaistenia navrhovateľa v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľ bol zaistený v deň jeho transferu z územia Nemecka

Nariadenia EP a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 a súd posudzuje napadnuté rozhodnutie odporcu na základe skutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia. V súvislosti s tým poukazuje krajský súd na nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 147/2013-50, ktorý v bode 7.2 uviedol, ţe „zaistený cudzinec nemusí byť z pohľadu článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru reálne a efektívne vyhostiteľný ihneď v okamihu zaistenia, pretoţe počas konania o vyhostení môţe konajúci orgán verejnej moci zistiť také okolnosti, ktoré vyhosteniu bránia, ale v čase zaistenia známe neboli, rovnako ako môţe príslušný orgán zistiť také skutočnosti, ktoré pôvodne neprípustné sa javiace vyhostenie umoţnia. Opačný výklad by robil zaistenie na účely konania o vyhostení

článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru neprípustné.“ Neobstojí preto odvolacia námietka o zlej bezpečnostnej situácii v Somálsku. ktorá by vyvracala záver odporcu o účelovosti podanej ţiadosti o azyl. Rovnako je nepodstatná odvolacia námietka, ţe navrhovateľ, ako ţiadateľ o azyl, je oprávnený zdrţiavať sa na území Slovenskej republiky. Ústavný súd SR v citovanom náleze v bode 7.3 uviedol, ţe „ESĽP vo svojej judikatúre uznáva za prípustné zaistenie i za situácie, ţe cudzinec poţiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia jeho azylovej ţiadosti a obdobie konania o tejto ţiadosti povaţuje za obdobie, kedy „prebieha konanie o vyhostení“ v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru“. Pokiaľ zástupkyňa navrhovateľa z citovaného nálezu poukázala na ustanovenie § 62 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, na toto ustanovenie je potrebné prihliadať

jeho znenia v čase vydania tohto nálezu a nie

v súčasnosti platného 9 10Sţa/22/2014 zákona o pobyte cudzincov, ako to namietal odporca vo svojom vyjadrení. Krajský súd týmto reagoval na odvolacie námietky i vyjadrenie odporcu k nim. Za podstatné však krajský súd povaţuje to, ţe odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa

§ 88aods.

1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. V čase zaistenia ihneď po transfere navrhovateľa z Nemecka nemohol mať odporca k dispozícii správy o stave konania o ţiadosti navrhovateľa o udelenie azylu. Bude však povinnosťou odporcu

§ 90ods.

1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov skúmať, či trvá účel zaistenia, ktorým je zistenie tých skutočností, na ktorých je zaloţená ţiadosť navrhovateľa o udelenie azylu, pri existencii rizika jeho úteku. K námietke odporcu v jeho vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa

  1. júna 2014 ohľadom legálnosti zastupovania navrhovateľa Centrom právnej pomoci krajský súd udáva, ţe túto procesnú námietku povaţuje za neopodstatnenú z dôvodov uvedených vo vyjadrení Centra právnej pomoci zo dňa
  2. júna 2014 k vyjadreniu odporcu o tejto procesnej námietke, podanej opakovane ešte dňa
  3. júna
  4. Konanie o preskúmanie neprávoplatného rozhodnutia príslušného policajného útvaru o zaistení ţiadateľa o udelenie azylu je konaním pred súdom v správnom súdnictve a ide o vnútroštátny spor v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z.. V zmysle § 88a ods. 4 zákona o pobyte cudzincov ţiadateľ o udelenie azylu je oprávnený získať právne zastúpenie v rozsahu a za podmienok, ktoré ustanovuje osobitný predpis, ktorým je citovaný zákon č. 327/2005 Z. z.. Špeciálne ustanovenie § 3 ods. 1 písm. c/ tohto zákona aţ následne konkretizuje všeobecné ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a/ tohto zákona. V posudzovanom prípade zaistenie

§ 88aods.

1 zákona o pobyte cudzincov úzko súvisí s azylovou vecou. V zmysle § 250sa O. s. p. na konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení alebo proti rozhodnutiu o predĺţení lehoty zaistenia, sa pouţijú ustanovenia § 2501 aţ 250s, ak nie je v odsekoch 2 aţ 7 ustanovené inak. Občiansky súdny poriadok nevylučuje, aby navrhovateľa zastupovala právnická osoba, splnomocnená na zastupovanie

§ 26ods.

5 O. s. p.. Krajský súd v spojitosti s touto odvolacou námietkou zdôrazňuje, ţe ţiaden výklad zákona nemôţe byt na ujmu ţiadateľov o medzinárodnú ochranu, či osôb v materiálnej núdzi, v rozpore nielen s vnútroštátnymi predpismi, ale aj s medzinárodnými zmluvami. 10 10Sţa/22/2014 O dôleţitosti zaručenia právnej ochrany takýmto osobám svedčí aj pokyn Prezídia PZ, Úradu hraničnej a cudzineckej polície v Bratislave zo dňa 24. júla 2013 k postupu pri poskytovaní bezplatnej právnej pomoci štátnym príslušníkom tretích krajín, zaistených a umiestnených v zariadení. IV. Odvolanie navrhovateľa a vyjadrenie odporcu Proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ s odôvodnením, ţe v konaní pred prvostupňovým súdom navrhovateľ podrobne namietal, ţe rozhodnutie odporcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm.

  1. f)Dohovoru, nakoľko dôvody uvádzané odporcom v napadnutom rozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely citovaného článku Dohovoru a odporca v napadnutom rozhodnutí ani neuvádza, konkrétne na aký účel v zmysle čl. 5 ods. 1 Dohovoru rozhodol o zaistení navrhovateľa, a preto bolo jeho rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné. Prvostupňový súd mal na tieto nedostatky napadnutého rozhodnutia reagovať. Nespravil tak, čím pochybil. Hoci ústavný súd judikoval, ţe nie je vylúčené, aby za určitých okolností súčasne prebiehalo u zaistenej osoby konanie o azyle a konanie o vyhostenie, v právnej veci navrhovateľa to nebolo z dôvodu právnych prekáţok moţné. Pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa nie je moţné subsumovať pod ţiaden z dôvodov v zmysle čl. 5 ods. 1 písm.
  2. f)Dohovoru, a preto je napadnuté rozhodnutie odporcu v rozpore s Dohovorom. Odporca síce v napadnutom rozhodnutí formálne konštatuje jeho súlad s citovaným článkom, avšak bez bliţšej právnej úvahy, ako k takémuto právnemu záveru dospel. Prvostupňový súd sa s napadnutým rozhodnutím odporcu stotoţnil, čím pochybil. Navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa namietal dĺţku doby zaistenia navrhovateľa, a to ţe odporca nesprávne aplikoval resp. nesprávne vyloţil ustanovenie § 88a ods. 1 písm.
  3. b)zákona o pobyte cudzincov na prejednávaný prípad. Predmetné ustanovenie oprávňuje policajta zaistiť ţiadateľa o azyl na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je zaloţená jeho ţiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo moţné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Citované ustanovenie zákona o pobyte cudzincov ani tzv. recepčná smernica neoprávňuje odporcu pozbavovať slobody ţiadateľov o azyl na dobu celého azylového konania v prvom stupni, t. j. do vydania rozhodnutia Migračného úradu MV SR 11 10Sţa/22/2014 o ich ţiadosti o azyl. Odporca avšak zaistil navrhovateľa na dobu aţ 5 mesiacov, pričom z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, ţe tak spravil za účelom rozhodnutia Migračného úradu MV SR o ţiadosti navrhovateľa o azyl. Zistenie dôvodov ţiadosti o azyl je moţné uţ pri podaní vyhlásenia o ţiadosti o azyl resp. po tzv. pohovore vykonanom pred Migračným úradom v konaní o azyle, kedy ţiadatelia podrobnejšie rozvedú dôvody ich ţiadosti o azyl uvedené vo vyhlásení. Aj z tohto dôvodu navrhovateľ pred prvostupňovým súdom namietal, ţe uţ odpadol účel jeho zaistenia, nakoľko s ním bol vykonaný pohovor pred Migračným úradom MV SR, počas ktorého bliţšie ozrejmil a uviedol dôvody jeho ţiadosti o azyl. Tie budú následne uţ iba posúdené Migračným úradom MV SR v zmysle zákona o azyle, či zakladajú alebo nie kvalifikované dôvody pre priznanie medzinárodnej ochrany. V tejto súvislosti navrhovateľ poukazoval na právny názor Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov vysloveného v jeho Príručke k otázke zaistenia ţiadateľov o azyl (prvýkrát vydaná v r. 1995, následne opakovane revidovaná 1999, 2012 ) a uviedol, ţe s ohľadom na dôvod zaistenia ţiadateľa o azyl uplatnený odporcom v predmetnom prípade, ţe ţiadateľ o azyl môže byť zaistený výlučne pre účel predbežného pohovoru za účelom zistenia základu žiadosti o azyl. To by zahŕňalo získanie základných skutočností od žiadateľa o azyl a teda prečo žiada o azyl, a nemalo by byť predlžované do rozhodnutia vo veci samej alebo iného rozhodnutia v konaní. Táto výnimka z všeobecného princípu (nezaisťovanie žiadateľov, pozn.) nemôže byť využívaná na ospravedlnenie zaistenia na celé konanie o rozhodovaní o žiadosti o azyl alebo na neobmedzenú dobu. Rovnaký názor na výklad tohto oprávnenia zaistenia ţiadateľa o azyl zastáva aj Výbor ministrov Rady Európy vo svojom odporúčaní citovanom v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu. Ten navyše dodáva, ţe kaţdé pozbavenie osobnej slobody ţiadateľa o azyl by malo byť dočasné, nesvojvoľné a na čo najkratšiu moţnú dobu a má byť implementované v súlade s relevantnými medzinárodnými právnymi normami a rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva. Odporca napadnutým rozhodnutím zaistil navrhovateľa na dobu aţ 5 mesiacov, za účelom rozhodnutia Migračného úradu MV SR o ţiadosti navrhovateľa o azyl, hoci v zmysle zákona o azyle je Migračný úrad povinný prijať rozhodnutie o ţiadosti o azyl do 90 dní od prijatia vyhlásenia cudzinca o ţiadosti o azyl (dokonca o zamietnutí ţiadosti o azyl ako zjavne neopodstatnenej musí Migračný úrad prijať rozhodnutie do 60 dní od prijatia 12 10Sţa/22/2014 vyhlásenia o ţiadosti o azyl). Odporcom stanovená dĺžka doby zaistenia navrhovateľa je aj z tohto dôvodu neprimeraná a arbitrárna. Prvostupňový súd k námietke doby zaistenia navrhovateľa všeobecne skonštatoval, ţe sa stotoţňuje so závermi a zisteniami odporcu, i keď poznamenal, ţe odporca je povinný skúmať, či trvá účel zaistenia. Účel zaistenia navrhovateľa odpadol uvedením konkrétnych dôvodov jeho ţiadosti o azyl v konaní pred Migračným úradom o azyle počas pohovoru. Navyše uţ v napadnutom rozhodnutí odporca cituje dôvody ţiadosti navrhovateľa o azyl, ktoré navrhovateľ uviedol vo svojom vyhlásení o ţiadosti o azyl pred odporcom. V zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu o periodickom preskúmavaní dôvodov zaistenia súdy pri rozhodovaní o zákonnosti zaistenia sú povinné brať do úvahy nielen situáciu pri zaistení jednotlivca, ale aj situáciu v čase rozhodovania o zákonnosti zaistenia. Ústavný súd taktieţ vo svojej rozhodovacej činnosti mnohokrát zdôraznil nutnosť dôslednej ochrany osobnej slobody. Vychádzajúc z uvedeného navrhovateľ uzatvoril, ţe uvedením dôvodov ţiadosti o azyl počas pohovoru pred Migračným úradom MV SR odpadol účel jeho zaistenia, na čo mal prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní prihliadnuť. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol zmeniť napadnutý rozsudok tak, ţe rozhodnutie odporcu zo dňa 15. mája 2014. Č. s.: PPZ-HCP-PO9-221-017/2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky nariadil, aby bol F. Y. H., narodený X., štátna príslušnosť Somálsko, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, bezodkladne prepustený zo zaistenia. Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Odporca navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ak vecne správny potvrdiť. Uviedol, ţe dôvody odvolania sú identické s námietkami, ktoré navrhovateľ prezentoval pred prvostupňovým súdom a s ktorými sa súd vysporiadal.

názoru sa prvostupňový súd nevysporiadal s námietkou odporcu ohľadne procesnej spôsobilosti právneho zástupcu navrhovateľa. 13 10Sţa/22/2014 V. Konanie na odvolacom súde Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, ţe rozsudok krajského súdu je potrebné pre vecnú správnosť a zákonnosť potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. júla 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

§ 219ods.

2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako ako krajský súd sa pri svojich úvahách a rozhodovaní opieral o ďalej citované ustanovenia Správneho poriadku a ZoPC.

§ 3ods.

1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických a právnických osôb a dôsledne vyţadovať plnenie ich povinností.

§ 3ods.

4 prvá veta Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.

§ 34ods.

1 Správneho poriadku na dokazovanie moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu (§ 34 ods. 4 Správneho poriadku). 14 10Sţa/22/2014

§ 47ods.

3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

§ 88aods. 1 Zo

PC, policajt je oprávnený zaistiť ţiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je moţné vyuţiť iné menej závaţné prostriedky

  1. a)na účel zistenia alebo overenia jeho totoţnosti alebo štátnej príslušnosti,
  2. b)na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku,
  3. c)ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného

§ 88ods.

1 písm.

  1. a)alebo písm.
  2. b)a ktorý podal ţiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, ţe podal ţiadosť o udeleniu azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie,
  3. d)ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, alebo
  4. e)z dôvodu

§ 88ods.

1 písm. c).

§ 88ods. 3 Zo

PC podanie ţiadosti o udelenie azylu alebo poţiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie

osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani ţiadne pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku. Preto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, vzhľadom k tomu, ţe sa vysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa plne stotoţňuje) vypovedá o správnosti postupu krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu. 15 10Sţa/22/2014 Krajský súd bol totiţ viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku a z uvedených dôvodov preto bolo moţné vyvodiť záver, ţe rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa

§ 88aods.1 písm.

b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné povaţovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotoţnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok

§ 219ods.1, 2 O.s.p.

v spojení s § 246c O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

odvolacieho súdu odporca sa v konaní o zaistení navrhovateľa, ktorý bol v postavení ţiadateľa o azyl, dôsledne riadil zákonom o pobyte cudzincov (§ 88a ods. 1 písm. b/ zákon o pobyte cudzincov) ako aj Smernicou Európskeho parlamentu a rady 2013/33/EÚ z

  1. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie ţiadateľov o medzinárodnú ochranu. Odporca dôsledne aplikoval závery rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa
  2. mája 2013 (vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR, C-534/11, dostupný na http://curia.europa.eu; ďalej len vec A), z ktorého vyplýva, ţe pokiaľ cudzinec zaistený

zákona o pobyte cudzincov poţiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto ţiadosť podaná účelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdrţať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení“) a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je moţné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. Obmedzenie osobnej slobody ţiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu,

ktorej nie je moţné na utečencov (ţiadateľov o azyl) nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať(okrem iného) právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951; ďalej len „Ţenevská konvencia“). Zároveň Súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, ţe členské štáty musia mať moţnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním ţiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdrţiavajú na území (bod 60 rozsudku vo veci A.). 16 10Sţa/22/2014 Ustanovenie § 88a ods.1 písm. b/ zákona, ktoré odporca aplikoval na uvedený prípad, totiţ umoţňuje zaistiť ţiadateľa o udelenie azylu, a to na základe presne špecifikovaných dôvodov, ktoré plne korešpondujú s poţiadavkami Európskej únie na zaisťovanie takejto kategórie cudzincov, v konkrétnom prípade ţiadateľa o azyl, ktorý bol vrátený na územie Slovenskej republiky z dôvodu, ţe na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika. Dôvod pre zaistenie navrhovateľa teda spočíval v tom, ţe zaistenie je nutné na zistenie tých skutočností, na ktorých je zaloţená jeho ţiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo moţné získať, pretoţe v prípade navrhovateľa existuje riziko jeho úteku. Takýto postup nie je vylúčený, ako sa v odvolaní snaţil tvrdiť navrhovateľ, ani po tom, čo uţ bol s navrhovateľom vykonaný vstupný pohovor v konaní o ţiadosti o azyl. Vyplýva to jednak z uţ uvedeného záveru Súdneho dvora, ţe členské štáty musia mať moţnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním ţiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, a najmä, ak uţ predtým, po podaní ţiadosti o azyl, útekom preukázal účelovosť takto podanej ţiadosti a orgány štátu – Slovenskej republiky - nemajú iný prostriedok, ako kontrolovať pohyb takejto osoby- cudzinca – na svojom zvrchovanom území. Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, ţe v prípade navrhovateľa ide o zákonný postup, pretoţe je reálna obava, ţe navrhovateľ opakovane nevyčká výsledok konania o jeho ţiadosti o azyl a ujde a z tohto dôvodu by ţiadne iné zákonné moţnosti zaistenia nesplnili svoj účel. Krajský súd v Košiciach tieţ správne a v súlade so zákonom vyslovil, ţe zaistenie bolo určené na dobu 5 mesiacov, je však povinnosťou odporcu, skúmať neustále, či dôvody zaistenia trvajú, a ak pominú, neodkladne navrhovateľa zo zaistenia prepustiť. Pre tieto dôvody si odvolací súd odôvodnenie prvostupňového súdu, ako vecne správne a zákonné, osvojil. 17 10Sţa/22/2014 VI. Trovy konania O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanovením § 250k ods.1 O.s.p.. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný a odporca nemá nárok na ich náhradu zo zákona. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 30. júla 2014 JUDr. Jana Henčeková PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.