názoru súdu v danom prípade jednoznačne došlo k zásahu do osobnostného práva žalobkyne 1/ na zdravie a telesnú integritu dopravnou nehodou spôsobenou žalovanou 1/, o čom svedčí trestný spis aj lekárske správy o priebehu liečby zranení žalobkyne 1/, ako aj oboch žalobcov do osobnostného práva na súkromie, nakoľko touto dopravnou nehodou bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života, čo preukázali zasa svedecké výpovede. Následky súvisia nielen s tým, že určité obdobie sa život rodiny, jej správanie a chod domácnosti zmenil, obaja žalobcovia boli ochudobnení o spoločenský život, ktorým žili pred dopravnou nehodou, zároveň treba prihliadnuť aj na citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch, smútku, šoku z dopravnej nehody, preto peňažná satisfakcia prichádza do úvahy. Avšak súd 7 Cdo 65/2013 3 má za to, že výška domáhajúcej sa nemajetkovej ujmy v súvislosti so zásahom do ich súkromia nie je primeraná okolnostiam prípadu a jeho následkom a za primeranú pre žalobkyňu 1/ prisúdil sumu 2 000,- eur a v prípade žalobcu 2/ rovnako sumu 2 000,- eur. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu a primeranosť tejto nemajetkovej ujmy určil v uvedených sumách. Pri priznaní výšky tejto satisfakcie však súd zohľadnil svedecké výpovede, z ktorých vyplýva, že rodina sa postupne z prípadu spamätala a jej aktivity v spoločenskom aj rodinnom živote sa vracajú do obdobia spred dopravnej nehody. Súd pri určení peňažnej náhrady prihliadol nielen na následky vzniknuté v dôsledku dopravnej nehody, súvisiace najmä s pretrvávajúcimi bolesťami a psychickými problémami žalobkyne 1/ v spojitosti s dopravnou nehodou, ako aj estetickým vzhľadom dolnej končatiny, takisto bolo potrebné prihliadať aj na okolnosti dopravnej nehody i skutočnosť, že sa jedná o nedbanlivostný trestný čin, kde nebolo v úmysle žalovanej 1/ konať týmto spôsobom. Je však potrebné súhlasiť s tvrdeniami žalobcov o tom, že morálne zadosťučinenie zo strany žalovanej 1/ by v danom prípade nebolo postačujúce. Treba tiež poukázať aj na skutočnosť, že od dopravnej nehody, ktorú žalovaná 1/ spôsobila, uplynul už dlhý čas. V súčasnosti takéto ospravedlnenie už by stratilo na svojej účinnosti. Pokiaľ žalovaná 1/ sa snažila v konaní svedeckými výpoveďami preukázať, že z jej strany k ospravedlneniu, resp. ospravedlňovaniu sa voči žalobkyni 1/ došlo, jej konanie v tomto smere sa javí ako účelové súvisiace s výsledkom trestného konania, ktoré bolo voči nej vedené. Z uvedených dôvodov aj tu prichádza jednoznačne do úvahy peňažná satisfakcia.
názoru súdu bol zásah do zdravia žalobkyne 1/ už čiastočne kompenzovaný poistným plnením na sťažení spoločenského uplatnenia, napriek tomu vzhľadom na následky, ktoré zranenia z dopravnej nehody na žalobkyni 1/ zanechali („závažnosť vzniknutej ujmy“), aj v tomto smere prichádza do úvahy peňažná satisfakcia. Jej výšku, ktorej sa žalobkyňa 1/ domáhala, však opäť súd posúdil za neprimerane vysokú a vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, aj skutočnosť, že žalobkyňa 1/ sa primeranej a žiaducej morálnej satisfakcie nedočkala, za primeranú určil 2 000,- eur. Vo zvyšku súd nároky žalobcov zamietol.“ Krajský súd v Trnave rozhodujúci o odvolaní ţalovanej 1/ (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z
Obč. zákonníka vystupuje ako ďalší samostatný nárok na náhradu škody
Obč. zákonníka, v danom prípade ide o osobitnú zodpovednosť
zákonníka za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky, keď škoda bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla. Z titulu tejto zodpovednosti za náhradu škody má poškodený nárok
zákonníka na jednorazové odškodnenie bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Ide teda o dva samostatné nároky - nárok na náhradu škody na zdraví a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri zásahu do práva na ochranu osobnosti. Na jednej strane sú tieto nároky úplne samostatné, na strane druhej si však v istom zmysle konkurujú, keď sú hodnotené na základe sčasti totožných a sčasti veľmi podobných skutkových tvrdení. Na ich uplatnenie je preto potrebné poskytnúť súdu také skutkové tvrdenia k následkom poškodenia zdravia, aby bolo možné odlíšiť nárok na náhradu škody na zdraví a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri zásahu do práva na ochranu osobnosti. Súd je pritom vždy viazaný ústavným princípom proporcionality, v zmysle ktorého odškodnenie má byť dostatočné, 7 Cdo 65/2013 5 dôstojné a adekvátne. Dvojitým hodnotením vzniknutej nemajetkovej ujmy na ľudskom zdraví - v režime náhrady škody na zdraví a v režime ochrany osobnosti, na základe totožných skutkových tvrdení, by dochádzalo k flagrantnému porušeniu všeobecnej právnej zásady “non bis in idem“ ako aj už spomenutého princípu proporcionality. Nie je možné, aby sa osoba dotknutá na zdraví snažila cestou ochrany osobnosti nahradzovať alebo navyšovať nároky na bolestné a náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia, nakoľko možnosť uplatnenia týchto špeciálnych nárokov vylučuje možnosť duplicitného uplatnenia nárokov všeobecných. V rámci odškodnenia vo forme bolestného sa zohľadňujú všetky zdravotné špecifiká poškodenia zdravia poškodeného, v rámci posudzovania výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa posudzuje celý široký komplex následkov poškodenia zdravia, pričom takto široko vymedzený rámec špeciálnej úpravy právnej ochrany nepochybne v sebe zahŕňa i ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným zásahom i práva na súkromný a rodinný život. Nemožno vylúčiť, že ochrana osobnosti v súvislosti s porušením práva na zdravie bude mať tiež svoje miesto, to však len v prípade skutkov, nárokov či osôb odlišných od skutkov, nárokov či osôb spadajúcich do režimu náhrady škody na zdraví, prípadne v situáciách, v ktorých je právna úprava náhrady škody natoľko paušálna, že ju preto nemožno považovať za vyčerpávajúco riešiacu daný problém. Možno teda uzavrieť, že pokiaľ by na základe rozhodujúcich skutkových tvrdení žalobkyne 1 nebolo odškodnenie z titulu náhrady škody na zdraví, a to bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, dostatočnou satisfakciou za vzniknutú ujmu na jej osobnostných právach, mohla by sa domáhať ďalšej satisfakcie
ustanovení na ochranu osobnosti, to však nie je možné na základe totožných skutkových tvrdení (k tomu pozri napr. rozsudok Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. 1 Co 2/2010 zo dňa 5.5.2010). Občiansky zákonník právne nevymedzuje pojem bolestné, ani pojem sťaženie spoločenského uplatnenia a ani to, v akom rozsahu sa náhrada za tieto ujmy na zdraví odškodňuje. Tieto otázky sa posudzujú z lekárskeho hľadiska a v čase vzniku škody boli upravené zákonom č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý s účinnosťou od 1.8.2004 nahradil predchádzajúcu vyhlášku č. 32/1965 Zb., a ktorý treba na daný prípad aplikovať. Náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sú dve relatívne samostatné zložky náhrady škody na zdraví, i keď sú v zákone upravené spoločne. Oba druhy odškodnenia sú náhradou tzv. nemateriálnej ujmy a majú slúžiť na to, aby si poškodený mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a kompenzovanie životných obmedzení vyvolaných úrazom. Ide o nároky rýdzo osobnej povahy. Zákon upravuje zvlášť podmienky, za ktorých sa poskytuje odškodnenie za bolesť a zvlášť podmienky 7 Cdo 65/2013 6 pre odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Rovnako osobitne stanovuje zásady pre vyhodnocovanie oboch druhov odškodnenia. Priznanie nároku na náhradu za bolesť nie je podmienené priznaním nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia a naopak. Aj zvýšenie odškodnenia u oboch nárokov treba posudzovať osobitne, lebo existencia dôvodov pre zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia neznamená zároveň aj existenciu dôvodov pre zvýšenie odškodnenia za bolesť a naopak. Odškodnenie za bolesť sa poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením, odstraňovaním jeho následkov a sťažením zdravotnej pohody. Sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak poškodenie na zdraví má preukázateľné nepriaznivé dôsledky na životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb. Zvýšenie odškodnenia závisí od splnenia predpokladov, ktoré ho poškodili vo veku, v ktorom utrpel škodu na zdraví, ktoré mal pre ďalšie uplatnenie v živote a v spoločnosti, a ktoré sú pre neho obmedzené alebo stratené. Pod sťažením spoločenského uplatnenia treba rozumieť jednak vylúčenie či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom živote, jednak sťaženie či dokonca priamo znemožnenie výkonu či voľby povolania, voľbu budúceho životného partnera, resp. možnosti ďalšieho sebavzdelávania. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia nepatrí za poškodenie prechodného charakteru, za ktoré sa považuje i nepriaznivý zdravotný stav, so zlepšením ktorého možno
lekárskej vedy počítať v čase kratšom ako rok (preto možno toto odškodnenie priznať najskôr rok po spôsobení škody), a za menšie jazvy, drobné kozmetické vady a chorobné zmeny ľahšieho charakteru, ktoré nemôžu viesť k výraznejšiemu obmedzeniu spoločenského uplatnenia poškodeného. V danom prípade žalobkyni 1 bolo poskytnuté v zmysle ust. zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia odškodnenie z titulu bolestného v celkovej výške 4 473,- eur a z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia v celkovej výške 3 460,- eur, ktoré vo vyčerpávajúcom rozsahu zohľadnilo všetky okolnosti poškodenia zdravia a jeho následkov. Tieto boli preukázané výpoveďami účastníkov konania, výpoveďami svedkov, ako aj lekárskymi správami, znaleckým posudkom MUDr. Jozefa Lohnerta, CSc. a jeho výpoveďou pred prvostupňovým súdom. V rámci bolestného boli lekárskym posudkom zohľadnené opakované operačné zásahy spojené s komplikáciami, pretrvávajúce bolesti, v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia bola zohľadnená dlhodobá práceneschopnosť, obmedzenie v obvyklom spôsobe života, odkázanosť na opatrovanie inou osobou. Takéto odškodnenie je potrebné považovať za dostatočné, dôstojné a adekvátne, v plnom súlade s ústavným princípom proporcionality. Žalobkyňa 1 neuviedla žiadne také rozhodujúce skutkové tvrdenia, 7 Cdo 65/2013 7 ktoré by neboli zohľadnené pri uspokojení jej nároku na náhradu škody na zdraví, preto už neprichádza do úvahy poskytnúť jej ďalšie odškodnenie z titulu zásahu do jej osobnostných práv, a to či už práva na zdravie ako aj práva na súkromie a rodinný život, nakoľko by tým došlo k porušeniu všeobecnej právnej zásady „non bis in idem" ako aj už spomenutého princípu proporcionality.
odvolacieho súdu je potrebné prihliadnuť na to, že pri poškodení zdravia žalobkyne 1 nedošlo k život ohrozujúcemu zraneniu, nebol poškodený životne dôležitý orgán, i keď došlo k ťažkej ujme na zdraví.
vyjadrenia lekára išlo o zranenie s priemernou a primeranou dobou liečenia 6 mesiacov vrátane úplnej rehabilitácie, práceneschopnosť žalobkyne 1 bola neprimeraná avšak biologicky odôvodnená pre sprievodné komplikácie. Zdravotný stav žalobkyne 1 po prepustení nebol vážny, vyžadoval si však opatrovanie inou osobou, pomoc pri obstarávaní a príprave prostriedkov dennej obživy. U žalobkyne 1 sa počas liečenia vyskytli dve komplikácie, ktoré spôsobili reálne predlženie doby liečenia, išlo o nepredvídateľný jav, ktorý nemal priamy súvis so zraneniami. Čo sa týka posúdenia sťaženia spoločenského uplatnenia, žalobkyňa 1 sa po ukončení PN vrátila do práce, a aj v súčasnosti pracuje ako zdravotná sestra. V rámci bodového ohodnotenia SSU neprichádzalo do úvahy ani zvýšenie
5 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, nakoľko u žalobkyne 1 nedošlo k invalidite, lekárskymi posudkami nebolo preukázané ani zvýšenie bolestného či SSU na dvojnásobok
4 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Je pravda, že žalobkyňa nemôže vykonávať všetky aktivity, ktoré vykonávala pred nehodou (napr. lyžovanie), môže však vykonávať iné športové aktivity (napr. plávanie, bicyklovanie). Čo sa týka nároku žalobcu 2, manžela žalobkyne 1, je nepochybné, že predmetná dopravná nehoda, pri ktorej žalobkyňa 1 utrpela poškodenie zdravia, znamenal zásah do súkromného a rodinného života žalobcu 2 a teda aj zásah do jeho osobnostnej sféry, ktorá požíva ochranu v zmysle ust. § 11 a nasl. Obč. zákonníka. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy z titulu neoprávneného zásahu do osobnostnej sféry žalobcu 2 je však to, aby intenzita a okolnosti takéhoto zásahu odôvodňovali priznanie finančného zadosťučinenia, keď by sa iná nemateriálna forma satisfakcie javila ako nedostatočná. Posúdiac okolnosti daného poškodenia zdravia žalobkyne 1 a dopad tejto udalosti na súkromný a rodinný život žalobcu 2 dospel odvolací súd k záveru, že uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je v celom rozsahu nedôvodný. Na jednej strane je potrebné uznať, že následky poškodenia zdravia žalobkyne 1 a dopad tejto udalosti na súkromný a rodinný život žalobcu 2 boli nie zanedbateľné a žalobca 2 mohol mať subjektívny pocit, že sa mu zmenil celý život, na druhej strane je však potrebné konštatovať, že 7 Cdo 65/2013 8 právo na primerané finančné zadosťučinenie je vyhradené pre tie prípady, keď intenzita zásahu do súkromného a rodinného života dotknutej osoby je značná a nenapraviteľná, napr. v prípade smrti blízkej osoby, vážneho alebo pretrvávajúceho narušenia rodinných väzieb, alebo v prípade vážnych doživotných následkov. V danom prípade však došlo len k prechodnému vplyvu nehody na súkromný a rodinný život žalobcu 2, ktorý nebol dlhodobejšie obmedzený v pracovnej oblasti, nebolo preukázané žiadne zhoršenie rodinných vzťahov, žalobca 2 sa po čase znova vrátil k svojim voľnočasovým aktivitám. Integrálnou súčasťou kvalitného manželského zväzku je to, aby si manželia navzájom pomáhali, o to viac v ťažkých a krízových situáciách, táto povinnosť má svoje vyjadrenie aj v ust. § 18 Zákona o rodine. Žalobca 2 ako manžel žalobkyne 1 poskytoval jej adekvátnu starostlivosť a bol jej manželskou oporou v takom rozsahu, ako to vyplýva z rozsahu vzájomných práv a povinností, ktoré sú vlastné manželskému zväzku, a to aj na úkor toho, že sa musel na istý čas vzdať svojich záľub a vo väčšom rozsahu zabezpečovať potreby rodiny. Nepostačuje to však na to, aby bolo možné považovať za primerané poskytnúť mu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, do úvahy tu prichádza len poskytnutie morálnej satisfakcie, ktorej sa však žalobným návrhom nedomáhal. Bolo pritom potrebné prihliadnuť tiež na okolnosti, za akých k predmetnému neoprávnenému zásahu došlo, a to najmä to, že zo strany žalovanej 1 išlo o nedbanlivostný trestný čin, žalovanej 1 bol trestným rozkazom uložený primeraný trest, pre samotnú žalovanú 1 bola predmetná dopravná nehoda tiež vážnym zásahom do života. Z dôvodu nedôvodnosti návrhu v celom rozsahu bolo už nadbytočným osobitne sa zaoberať otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2, pričom tak ako poukazovali účastníci konania a ich právni zástupcovia, ani v rozhodovacej praxi súdov nepanuje zhoda, či nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch možno považovať za škodu v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 12/2009-370 zo dňa 3.3.2010, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 168/2009 zo dňa 20.4.2009, ako aj uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 127/2010 zo dňa 8.11.2011, ktorým bola predložená prejudiciálna otázka Súdnemu dvoru EÚ
čl. 267 Zmluvy o fingovaní Európskej únie.“ Ţalobcovia 1/ a 2/ podali „proti tomuto rozsudku“ dovolanie. Prípustnosť dovolania vyvodzujú z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a odôvodňujú ho dovolacím dôvodom
1 písm. c/ O.s.p., t. j. tým, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhli, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil, prípadne zmenil „v zmysle podaného dovolania“, a ţalovanej 1/ uloţil povinnosť 7 Cdo 65/2013 9 nahradiť ţalobcom náhradu trov konania. Na odôvodenie dovolania uviedli, ţe platná právna úprava, ako aj právna teória a prax dôsledne odlišujú inštitút náhrady škody v podobe bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia a inštitút ochrany osobnosti, ako aj nároky plynúce z nich oprávneným osobám. Medzi týmito právnymi inštitútmi je pojmová aj obsahová odlišnosť, a preto ich nie je moţné stotoţňovať a tvrdiť, ţe ide o konkurujúce si nároky, resp. nemoţno prisvedčiť názoru, ţe uplatnením jedného z týchto nárokov zaniká moţnosť uplatnenia druhého nároku. Poukázali v tejto súvislosti na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2011, sp. zn. 4 Cdo 168/2009. Ţalobcovia preto nesúhlasia so záverom odvolacieho súdu, „v zmysle ktorého si osoba poškodená na osobnostných právach nemôţe popri nároku na náhradu škody na zdraví uplatňovať zákonný nárok na náhradu ujmy spôsobenej na jej osobnostných právach, ak tieto nároky vznikli z týchto istých skutkových okolností, resp. v dôsledku toho istého protiprávneho konania“. Tvrdia, ţe takýto právny názor je v rozpore so znením zákona, ako aj právnou teóriou a praxou.
ţalobcov odvolací súd na danú vec neprávne aplikoval ak zásadu „ne bis in idem“, s ktorou úzko súvisia zásady „litispendencie“ a „res iudicata“. Poukázali aj na závery uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 154/2007, od ktorých sa odvolací súd výrazne odklonil, resp. rozhodol v priamom rozpore s nimi. Nesúhlasia s názorom odvolacieho súdu, ţe moţno nemajetkovú ujmu ţalobcov subsumovať pod nároky plynúce z inštitútu sťaţenia spoločenského uplatnenia. Tvrdia, ţe výška náhrady sťaţenie spoločenského uplatnenia určená na základe lekárskeho posudku nezohľadňuje to, ako neoprávnené konanie škodcu zasiahlo do súkromného a rodinného ţivota poškodeného, ale sa zaoberá výlučne tým, ako toto protiprávne konanie škodcu obmedzuje moţnosti poškodeného uplatniť sa v ţivote a v spoločnosti. Odvolací súd nie celkom správne vyloţil podstatu inštitútu ochrany osobnosti a nárokov plynúcich z neho osobám, do osobnostných práv ktorých bolo neoprávnene zasiahnuté a pri niektorých svojich záverov zachádza od absurdností [„... je síce pravdou, ţe ţalobkyňa nemôţe vykonávať všetky aktivity, ktoré vykonávala pred nehodou (napr. lyţovanie), môţe však vykonávať iné športové aktivity (napr. plávanie, bicyklovanie)]. Odvolacím súdom prezentovaný záver naostatok vôbec neobstojí vo vzťahu k ţalobcovi 2/, u ktorého ujma spôsobená na jeho osobnostných právach nemohla byť kompenzovaná náhradou za sťaţenie spoločenského uplatnenia. Ţalobcovia tieţ poukázali na
nich nesprávny postup odvolacieho súdu, ktorý spočíva
nich v tom, ţe odvolací súd “v rozpore s ustanovením § 213 ods. 1 O.s.p. zopakoval dokazovanie, ktoré uţ v predmetnej veci uţ skôr vykonal prvostupňový súd.“ 7 Cdo 65/2013 10 Ţalovaná 1/ navrhla dovolanie ţalobcov zamietnuť. Ţalobcami napadnutý rozsudok povaţuje za správny. Nespochybňuje tvrdenie ţalobcov o rozdielnosti náhrady škody a ochrany osobnosti, tvrdia však, ţe neboli splnené predpoklady na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch a ţalobcom sa v rámci zákona dostalo dostatočné zadosťučinenie. K dovolaniu ţalobcov sa na výzvu súdu vyjadril aj ţalovaný 2/. Stotoţnil sa so závermi odvolacieho súdu. Navrhol odvolanie ţalobcov „odmietnuť“ a rozsudok odvolacieho súdu „potvrdiť“. Ţalobcovia v replike na vyjadrenia ţalovaných povaţujú ich argumentáciu za nesprávnu. Zároveň doplnili dôvody svojho dovolania o novú argumentáciu, v rámci ktorej poukázali na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
dovolacieho súdu ale z obsahu dovolania, v ňom pouţitej argumentácie nepochybne vyplýva, ţe ţalobcovia napádajú rozsudok len v tej jeho časti, ktorou bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený vo výroku II. tak, ţe ţaloba bola zamietnutá aj v tejto časti. Vzhľadom na uvedené dovolací súd nepodrobil svojmu prieskumu ostatné „potvrdzujúce“ výroky rozsudku odvolacieho súdu (ktoré
názoru dovolacie súdu naostatok neboli ani správne vyhlásené, keďţe odvolanie proti výrokom rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo ţalobe sčasti vyhovené a ţalovanej 1/ bola uloţená povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok, podala iba ţalovaná 1/, ktorá nebola v nerozlučnom procesnom spoločenstve so ţalovaným 2/ a jej odvolanie neplatilo i pre ţalovaného 2/). 7 Cdo 65/2013 11 Po preskúmaní veci v rozsahu
1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.), dovolací súd dospel k záveru, ţe je dôvodné len dovolanie ţalobkyne 1/, nie však aj ţalobcu 2/. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p.); obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ţalobcovia procesné vady uvedené v § 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p. v dovolaní nenamietajú a takéto vady ani dovolací súd. V dovolaní je uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.; ţalobcovia tvrdia, ţe napadnutá časť rozhodnutia odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ţalobcovia 1/ a 2/ uplatnili ţalobou právo na ochranu ich osobnosti, do ktorej bolo
ich tvrdenia zasiahnuté konaním ţalovanej 1/. Domáhali sa voči nej (iba) náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Občiansky zákonník v ustanovení § 11 priznáva kaţdej fyzickej osobe právo na ochranu osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môţu byť dotknuté jej osobnostné práva, stanovuje ale znaky, za prítomnosti ktorých treba určité správanie povaţovať za zásah do osobnosti (objektívna 7 Cdo 65/2013 12 spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým konaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv). Mnohorakosti prejavov jednotlivých stránok a zloţiek osobnosti fyzickej osoby zodpovedá aj široké spektrum moţných zásahov do jednotlivých z týchto stránok a zloţiek osobnosti. Právo na ochranu zdravia ako také nepochybne patrí medzi osobnostné atribúty kaţdého človeka a je pre kaţdú fyzickú osobu jedným z najvýznamnejších stránok a zloţiek ochrany jej osobnosti (čo je výslovne naostatok uvedené aj v zákonnom výpočte v § 11 O.z.), pretoţe má bezprostredný dopad na kvalitu jej ţivota. Otázka, či konaním ţalovanej bolo zasiahnuté do osobnostných práv ţalobcov 1/ a 2/ (ich práva na zdravie) povaţuje dovolací súd pri svojom prieskume za otázku (kladne) vyriešenú. Obidva súdy niţších stupňov zhodne ustálili, ţe „ [...] v danom prípade jednoznačne došlo k zásahu do osobnostného práva žalobkyne 1/ na zdravie a telesnú integritu dopravnou nehodou spôsobenou žalovanou 1/ [...] ako aj oboch žalobcov do osobnostného práva na súkromie, nakoľko touto dopravnou nehodou bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života, ...“ Táto otázka, keďţe správnosť jej riešenia nie je ţalobcami 1/ a 2/ spochybňovaná v ich dovolaní, uţ ani nemôţe byť predmetom dovolacieho prieskumu (naostatok jej iné riešenie, keďţe ţalovaná 1/ dovolanie nepodala, by bolo v rozpore so zákazom zásady reformatio in peius platnou i pre občianskoprávne sporové konanie). Vzhľadom na uvedené, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov dovolania, ktorými je dovolací súd viazaný, zostala predmetom prieskumu v dovolacom konaní otázka, či odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, správne dospel k záveru, ţe ţalobcovia 1/ a 2/ (ktorí neuplatnili iné prostriedky ochrany osobnosti) neopodstatnene uplatňujú právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
2 O.z. Nemajetkovou ujmou v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 O.z. je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa teda bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju preto dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s majetkovými dôsledkami (pozri § 16 O.z.) a inej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby, za ktorú sa náhrada poskytuje
iných predpisov (pozri § 444 O.z.). Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 O.z. je dosiahnuť vyváţenosť miery ujmy na hodnotách ľudskej 7 Cdo 65/2013 13 dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadne optimálne, a tým účinne vyváţiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu a poskytnúť čo najúplnejšiu a najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Na rozdiel od toho, zmyslom náhrady ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok do telesnej (fyzickej) integrity fyzickej osoby (§ 444 O.z.) je pokúsiť sa poskytnúť relutárnu náhradu za ujmu spôsobenú poškodením zdravia, jeho liečenia alebo odstraňovania jeho následkov (bolestné), resp. za ujmu na zdraví, ktorá má preukázateľne nepriaznivé následky pre ţivotné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho ţivotných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (sťaţenie spoločenského uplatnenia). Odvolací súd, hoci vo svojich všeobecných úvahách (str. 10, odsek 2 jeho rozsudku) správne ustálil, ţe tieto nároky sú „úplne samostatné“, pri svojich záveroch, na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie,
názoru dovolacieho súdu naostatok medzi nimi pokiaľ ide o predpoklady vzniku práva na ich náhradu dôsledne nerozlišuje. Dospieva totiţ k záveru, ţe „V rámci odškodnenia vo forme bolestného sa zohľadňujú všetky zdravotné špecifiká poškodenia zdravia poškodeného, v rámci posudzovania výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa posudzuje celý široký komplex následkov poškodenia zdravia, pričom takto široko vymedzený rámec špeciálnej úpravy právnej ochrany nepochybne v sebe zahŕňa i ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným zásahom i práva na súkromný a rodinný život“. Potom, vychádzajúc z uvedeného záveru, hodnotiac mieru odškodnenia ţalobkyne 1/ za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia ako „dostatočné, dôstojné a adekvátne, v plnom súlade s ústavným princípom proporcionality“, uzavrel, ţe keďţe ţalobkyňa 1/ neuviedla ţiadne také rozhodujúce skutkové tvrdenia, ktoré by neboli zohľadnené pri uspokojení jej nároku na náhradu škody na zdraví, uţ neprichádza do úvahy, aby jej bolo poskytnuté „ďalšie odškodnenie z titulu zásahu do jej osobnostných práv, a to či už práva na zdravie ako aj práva na súkromie a rodinný život“, pretoţe inak by dochádzalo k porušeniu zásady non bis in idem a princípu proporcionality.
dovolacieho súdu záver odvolacieho súdu, ţe rámec špeciálnej úpravy odškodnenia ujmy na zdraví fyzickej osoby zahŕňa v sebe aj ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným zásahom i práva na súkromný a rodinný ţivot, nemá oporu v platnej právnej úprave odškodnenia ujmy na zdraví. 7 Cdo 65/2013 14
1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z.z.“) bolesť je ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov.
2 zákona č. 437/2004 Z. z. sťaţenie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre ţivotné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho ţivotných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh (ďalej len „následok“).
1, 2 zákona č. 437/2004 Z. z. náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví, priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov. Náhrada za bolesť sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia za bolesť sú ustanovené v prílohe č. 1 v I. a III. časti.
1, 2 zákona č. 437/2004 Z. z. náhrada za sťaţenie spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené moţnosti poškodeného uplatniť sa v ţivote a v spoločnosti. Náhrada za sťaţenie spoločenského uplatnenia sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia sú ustanovené v prílohe č. 1 v II. a IV. časti. Z citovaných ustanovení zákona č. 437/2004 Z. z.
dovolacieho súdu jednoznačnej vyplýva, ţe zmyslom náhrady za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia je poskytnúť peňaţnú náhradu za ujmu spôsobenú zásahom do telesnej integrity fyzickej osoby. Z nich, ani zo zásad na hodnotenie bolesti (§ 9 zákona č. 437/2004 Z. z.), zásad na hodnotenie sťaţenia spoločenského uplatnenia (§ 10 zákona č. 437/2004 Z. z.), ale ani zo sadzieb bodového ohodnotenia (príloha 1. zákona č. 437/2004 Z. z.) nie je moţné vyvodiť, ţe by sa náhrada za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia poskytovali za ujmu, ktorá premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti (
odvolacieho súdu „i ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným zásahom i práva na súkromný a rodinný život“). 7 Cdo 65/2013 15 K tomu dovolací súd poznamenáva, ţe úprava náhrady za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia v zákone č. 437/2004 Z. z. je iná neţ vo vyhláške ministerstva zdravotníctva Českej republiky č.440/2001 Sb. o odškodnení bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia, účinnej do 31. decembra 2013,
ktorej za bolesť sa povaţovalo kaţdé telesné a „duševné strádanie“ spôsobené škodou na zdraví. Dovolací súd robí túto poznámku z dôvodu, ţe je evidentné, ţe odvolací súd pri svojich záveroch vychádza z rozhodnutí súdov v Českej republike (viď jeho poukaz na rozsudok Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. 1 Co 2/2010 z 5. mája 2010) a teoretických úvah niektorých autorov (viď napr. článok Michala Ryšku: Náhrada škody na zdraví a ochrana osobnosti, Právní rozhledy 16/2009, s. 591, v ktorom záver o neprípustnosti duplicitného uplatnenia všeobecných nárokov na ochranu osobnosti popri všeobecných nárokov na náhrady škody na zdraví je odôvodnený, okrem iného, i s poukazom na uvedené vymedzenie bolesti vo citovanej vyhláške). Vzhľadom na uvedené, dovolací súd nepovaţuje za opodstatnený záver odvolacieho súdu, ţe v preskúmavanej veci bolo potrebné uplatniť zásahu non bis in idem (nie dvakrát o tom istom), resp. princíp proporcionality. Naostatok odvolací súd aplikáciu ostatne uvedeného princípu (ako princípu vyuţívaného pri kolízii chránených subjektívnych práv, ktorá sa má riešiť aj na základe kritéria porovnávania), hoci mal za to, ţe konaním ţalovanej bolo zasiahnuté aj do práva na súkromný a rodinný ţivot ţalobkyne 1/, bliţšie nevysvetlil. Vychádzajú z týchto úvah dospel dovolací súd k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorou bol rozsudok súdu prvého stupňa v jeho výroku II. vo vzťahu k ţalobkyni 1/ zmenený tak, ţe ţaloba bola zamietnutá, spočíva v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci na nedostatočne zistenom skutkovom stave veci. Preto túto časť výroku rozsudku odvolacieho súdu, a na neho nadväzujúci výrok, ktorým odvolací súd zrušil výrok rozsudku súdu prvého stupňa VI. o povinnosti ţalobkyne 1/ zaplatiť súdny poplatok, zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.). Na rozdiel od zrušenej časti rozsudku odvolacieho súdu týkajúcej sa ţalobkyne 1/ dovolací súd za správny povaţuje rozsudok odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa ţalobcu 2/. Odvolací súd svoje rozhodnutie v tejto časti primerane vysvetlil. S jeho záverom, ţe dôstojnosť a váţnosť ţalobcu 2/ nebola zníţená v miere, ţe by to vyţadovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
2 O.s.p., dovolací súd súhlasí. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v príslušnej časti nevyplýva jednostrannosť, ani 7 Cdo 65/2013 16 taká aplikácia príslušných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Dovolací súd vzhľadom na uvedené sa preto obmedzuje iba na skonštatovanie jeho správnosti. Keďţe dovolací súd dospel k záveru, ţe dôvody dovolania ţalobcu 2/ nie sú dané a neboli zistené ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa tohto dovolateľa zrušiť, dovolanie ţalobcu 2/ zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). O trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. mája 2014 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.