6, písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) a uloţil mu povinnosť zaplatiť rozdiel DPH vo vyrubenej výške do 15 dní. Krajský súd dospel k záveru, ţe ţalovaný správny orgán vydal ţalobou napadnuté 2 6Sžf/11/2011 rozhodnutie v súlade so zákonom. Zameral pozornosť na skutkové zistenia vyplývajúce z protokolu č. I/183/12842-35748/2008/Cib zo dňa 20.6.2008 a z jeho dodatku č. I/183/12842-62023/2008 zo dňa 1.8.2008 a to na obchodné vzťahy, ktoré boli predmetom ţaloby, jednalo sa o plnenie zo zmluvného vzťahu ţalobcu a spoločnosti H. S. a.s. N. (faktúra č. 204018, dobropis č. 204018/D; faktúra č. 204033, dobropis č. 204033/D; faktúra č. 204034, dobropis č. 204034/D) a plnenie zo zmluvného vzťahu ţalobcu a H. S. S. a.s. H. (faktúra č. 204042 a dobropis č. 204042/D). Krajský súd v Bratislave posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 1, § 2 ods. 1 písm. a/, aţ d/, § 14 ods. 1, § 13 ods. 1 zákona č. 289/1992 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v čase zdaniteľného plnenia (ďalej len „zákon č. 289/1992 Z.z.“). Konštatoval, ţe z ustanovení zákona, ktoré citoval, je nesporné, ţe
ust. § 14 zákona o DPH platnom v čase vystavenia predmetných faktúr, vznikla platiteľovi daňová povinnosť dňom uskutočnenia zdaniteľného plnenia, ktorým je v nadväznosti na ust. § 13 deň odovzdania tovaru. Mal za to, ţe v preskúmavanej veci je nesporné, ţe kontrolou, ktorá bola vykonaná Daňovým riaditeľstom SR, odbor mimoriadnych kontrol, oddelenie výkonu mimoriadnych kontrol u platiteľa dane z pridanej hodnoty (u ţalobcu) za obdobie marec 2004, bolo nepochybne zistené, ţe platiteľ dane v predmetnom období vystavil faktúry za dodávky jačmeňa sladovníckeho pre odberateľa H. S. a.s., ktoré zahrnul do daňového priznania za zdaňovacie obdobie marec 2004; následne vystavil k uvedeným faktúram dobropisy z dôvodu neprevzatia tovaru odberateľmi a tieto zahrnul do zdaňovacích období, v ktorých dobropisy vystavil (faktúry č. 204018, 204033 a 204034); nsledne vystavil faktúru č. 204042, ku ktorej následne vystavil dobropis 204042/D, v ktorom ako odberateľa uviedol spoločnosť H. S. S. a.s., H..
názoru krajského súdu ani v jednom z uvedených prípadov faktúr však ţalobca nepreukázal, ţe došlo k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného plnenia, naopak šetrením kontrolnej skupiny bolo nepochybne zistené, ţe ţalobca odberateľovi tovar nedodal, čím nevzniklo právo odberateľa nakladať s tovarom, a preto nemohol postupovať ţalobca tak, ţe vykonal opravu základu dane
ust. § 25 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, ale mal postupovať v zmysle ust. § 39 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.,
ktorého ustanovenia dodatočné priznanie alebo hlásenie môţe daňový subjekt predloţiť aj v tom prípade, ak zistí, ţe jeho daňová povinnosť má byť niţšia, ako bola uvedená v daňovom priznaní, teda v tomto prípade mal ţalobca podať dodatočné daňové priznania k zdaňovacím obdobiam, v ktorých pôvodné faktúry vyhotovil, priznal a odviedol daň a týmto spôsobom si mal uplatniť daň späť. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí ako aj konania, ktoré im predchádzalo, krajský súd dospel k právnemu záveru totoţnému so záverom správnych orgánov a konštatoval, ţe preskúmavaným rozhodnutím ţalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona. Taktieţ dospel k záveru, ţe v danej veci je nepochybné, ţe tovar zo strany ţalobcu nebol dodaný v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty, pretoţe nebola splnená ani jedna podmienka ust. § 13 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, ktorá upravuje moment uskutočnenia zdaniteľného obchodu, s poukazom na to, ţe odberatelia a to spoločnosť H. S. a.s., spoločnosť H. S. S. a.s., H. sa vyjadrili, ţe ţiaden tovar im dodaný nebol, pričom sa nevyjadrili v tom zmysle, ţe by tento tovar odmietli tak, ako to tvrdí ţalovaný (zrejme ţalobca). Súčasne konštatoval, ţe keďţe ţalobca odberateľom tovar nedodal, tým nemohlo následne vzniknúť právo s tovarom nakladať, nemal ţalobca právo vystavovať daňové doklady
ust. § 15 zákona o DPH, pretoţe reálne k uskutočneniu zdaniteľného plnenia nedošlo a preto ak následne vystavil v mesiaci máj a jún 2004 k uvedeným daňovým dokladom dobropisy, nedošlo k oprave základu dane
ust. § 25 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., ale k stornovaniu daňových dokladov vystavených v zdaňovacom období marec 2004. 3 6Sžf/11/2011 Krajský súd ďalej konštatoval, ţe ţalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie DPH z vyššie citovaných vystavených faktúr, a preto správca dane postupoval správne, keď ţalobcovi právo na odpočítanie DPH v uvedených prípadoch nepriznal. Povaţujúc postup ţalovaného ako aj jeho rozhodnutie v súlade so zákonom, ţalobu
ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil
ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, ţe neúspešnému ţalobcovi nepriznal právo na ich náhradu. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal ţalobca. Ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu a vec vrátil krajskému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Poukázal na to, ţe v súlade s ustanovením § 2 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. poskytol správcovi dane potrebnú súčinnosť, vysvetlil nesprávnosť dodatočného platobného výmeru. Namietal, ţe správca dane nerešpektoval skutkový stav a jeho postup moţno hodnotiť ako v rozpore so základnou zásadou daňového konania zdôrazniac, ţe správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyţadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní pouţije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťaţujú a umoţňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Vytýkal správcovi dane, ţe urobil nesprávny záver o tom, ţe k dodávke tovaru nedošlo a to na základe jednostranných vyjadrení odberateľa. Uviedol, ţe z tvrdení kontrolnej skupiny, ţe jeho odberatelia nepotvrdili dodanie tovaru, alebo ţe nemajú zaúčtované faktúry, nemôţe byť vyvodený záver, ţe sa dodávka tovaru neuskutočnila, alebo ţe by ţalobca nemohol opraviť základ dane
289/1995 Zb. o dani z pridanej hodnoty. Ţalobca ďalej poukazoval na to, ţe nemoţno oddeliť fungovanie DPH od právnej úpravy obchodných vzťahov. Uviedol, ţe Obchodný zákonník spočíva na princípe najširšej zmluvnej voľnosti. Strany si môţu dojednať aj iné zmluvy, neţ len tie, ktoré sú výslovne uvedené v Obchodnom zákonníku ako určitý zmluvný typ. Pritom všetky ustanovenia tretej časti Obchodného zákonníka, ktorá sa nazýva záväzkové vzťahy, majú v zásade dispozitívnu povahu, čo znamená, ţe strany si môţu v dohodnutej zmluve účinky vyplývajúce pre seba zmeniť alebo úplne vylúčiť, keďţe Obchodný zákonník spočíva na princípe neformálnosti zmlúv, ktoré sa môţu dojednať aj ústne alebo dokonca aj konkludentne. Za deň splnenia dodávky je moţné povaţovať aj deň, kedy je dodávka pripravená k odberu. Skutočnosť, ţe tovar nebol fyzicky odberateľmi odobratý a tieţ ţe neboli potvrdené dodacie listy, resp. vystavené príjemky na sklad, nemôţe znamenať, ţe kontrakt nebol splnený a teda ţe k dodávke tovaru nedošlo. Tvrdil, ţe vystavil faktúru pred potvrdením fyzického odovzdania tovaru, čím neporušil ţiadne ustanovenie zákona o DPH, nakoľko následne bola dodávka zrušená, v súlade so zákonom vystavil doklady o oprave základu dane – dobropisy, a preto postupoval v súlade s ustanovením § 18 ods. 3 cit. zákona, keď rozdiel medzi pôvodným základom dane a opraveným základom dane uviedol v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom vyhotovil doklad o oprave základu dane. Nesúhlasil so závermi daňovej kontroly o presune dobropisu medzi jednotlivými zdaňovacími obdobiami. Povaţoval ich za účelové, aby správca dane mohol potom pristúpiť vo vyrubovacom konaní k uloţeniu pokuty. Ţalobca ďalej tvrdil, ţe zákon č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v ţiadnom svojom ustanovení nezakazuje vystaviť faktúru aj pred fyzickým odovzdaním tovaru. Nesúhlasil s názorom správcu dane, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, ţe daňový subjekt nemohol postupovať
3 zákona o DPH a nemohol dobropis zahrnúť do toho zdaňovacieho obdobia, v ktorom ho vyhotovil, ale mal postupovať
42 ods. 2 zákona o DPH, t. j. podať dodatočné daňové priznanie k zdaňovaciemu obdobiu marec 2004 a týmto spôsobom si daň uplatniť späť. 4 6Sžf/11/2011 Vytýkal správcovi dane, keď konštatoval porušenie § 18 ods. 3 citovaného zákona, pričom vo svojom rozhodnutí nespochybnil právo daňového subjektu vykonať opravu základu dane
1 a taktieţ ţiadnym spôsobom nespochybnil právo daňového subjektu vystaviť faktúru pred fyzickým odovzdaním tovaru, namietajúc, ţe neuviedol ţiadne konkrétne porušenie zákona. Uviedol, ţe opravu základu dane vykonal z dôvodu zrušenia dodania tovaru a preto postupoval
1 cit. zákona. Z uvedeného dôvodu nemal inú moţnosť, ako opravu základu dane zahrnúť do obdobia, kedy bol tento doklad vyhotovený, čím postupoval v súlade so zákonom. Poukazoval na skutočnosť, ţe v praxi sa častokrát vyskytujú prípady, ţe odberateľ tovar neprevezme, dodávateľ fakturuje dodávku tovaru ešte pred potvrdením fyzického prevzatia tovaru, čo však neznamená, ţe sa týmto predávajúci zbavuje moţnosti v prípade zrušenia dodávky vystaviť doklad o oprave základu dane
Ţalobca taktieţ poukazoval na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o DPH,
ktorého sa daňová kontrola vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu zákona o správe daní. Namietal, ţe správca dane porušil toto ustanovenie, nakoľko ţalobca v priebehu daňovej kontroly nespochybniteľne preukázal, ţe postupoval v súlade s ustanovením § 18 zákona o DPH a vystavenými dobropismi na zrušenie dodávky tovaru neporušil zákon ani neukrátil štátny rozpočet. Nesúhlasil s úkonmi správcu dane, ktorými spochybnil uvedené dodávky tovaru (v daňovom konaní nebolo preukázané, ţe tovar nebol nachystaný k odberu, čo sa v zmysle Obchodného zákonníka uţ povaţuje za splnenie kontraktu) a právo ţalobcu vystaviť doklady o oprave základu dane
1 zákona o správe daní nad rámec nevyhnutnosti a v rozpore so základnými zásadami daňového konania. Poukázal na to, ţe tieto námietky vzniesol aj vo vyjadrení k protokolu, avšak správca dane sa týmito námietkami nezaoberal. Ţalobca ďalej uviedol, ţe ak vystavil faktúry, podal daňové priznanie a odviedol daň a v ďalšom období vystavil doklady o oprave základu dane a tieto zahrnul do daňových priznaní a toto všetko riadne zaúčtoval, splnil si voči štátu všetky svoje zákonné povinnosti, daň bola riadne vybratá aj odvedená, potom sú ďalšie úkony správcu dane uţ nad rámec zákona, nechránia jeho záujmy, porušujú jeho právo, namietajúc, ţe správca dane bol povinný prihliadať na všetko, čo vyjde najavo v daňovom konaní, avšak správca dane daňovú kontrolu vykonal neoprávnene a v rozpore so zákonom, čo ho neprimerane zaťaţilo. Namietal, ţe ţalovaný správny orgán svojím postupom účelovo, ťaţivo a reštriktívne vykladá zákon v neprospech ţalobcu. V tejto súvislosti poukazoval na čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého štátne orgány môţu konať iba v medziach zákona, naproti tomu kaţdý právny subjekt môţe konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemoţno nútiť, aby konal, čo mu zákon neukladá. Poukazoval aj na čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého výklad všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobcu vyjadril tak, ţe navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Uviedol, ţe ţalobca v odvolaní poukazuje na tie isté skutočnosti, ktoré boli obsahom odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu ako aj obsahom ţaloby. Pridrţiaval sa písomného vyjadrenia k ţalobe. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní ţalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom
ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho 5 6Sžf/11/2011 súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal zrušenia rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím ţalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým správca dane vyrubil ţalobcovi
6, písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2004, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konania im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie a postup ţalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím ţalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o povinnosti ţalobcu zaplatiť rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2004. Zákonodarca v právnej norme § 2 zákona o správe daní ustanovuje základné zásady daňového konania tak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní (ods. 1). Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň (ods. 2). Správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (ods. 3). Daňové konanie je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje (ods. 4). Správca dane je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vždy, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, že daňový subjekt v tomto smere nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti (ods. 5). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (ods. 6). Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti (ods. 7). Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní (ods. 8).
1 zákona o správe daní účinného v čase vykonania daňovej kontroly daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu
tohto zákona. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na účel zistenia oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu
osobitného zákona. 6 6Sžf/11/2011 Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
1, 2, 3, 4, 7, 8 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Správca dane preukazuje doručenie vlastných písomností daňovému subjektu. Daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
1, písm. a/ zákona č. 289/1995 Z.z. účinného v čase kontrolovaného zdaňovacieho obdobia (ďalej len „zákon č. 289/1995 Z.z.“) zdaniteľné plnenie je uskutočnené pri dodaní tovaru dňom odovzdania tovaru v určitom mieste alebo dňom odovzdania tovaru prvému dopravcovi na prepravu, ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním tovaru, a to aj vtedy, ak k zmene vlastníckeho práva k tovaru
kúpnej zmluvy dôjde až zaplatením ceny tovaru; v ostatných prípadoch dňom, keď je príjemcovi umožnené nakladať s tovarom, a to aj vtedy, ak k zmene vlastníckeho práva k tovaru
kúpnej zmluvy dôjde až zaplatením ceny tovaru.
1 zákona č. 289/1995 Z.z. daňová povinnosť vzniká platiteľovi dňom uskutočnenia zdaniteľného plnenia, ak tento zákon neustanovuje inak. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a ţalobných dôvodov dospel k záveru, ţe správca dane v danom prípade postupoval v súlade so zákonom o správe daní, vo veci si zadováţil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom – ţalobcom a vo veci rozhodol skutkovo a právne správne, ţalovaný správny orgán sa s námietkami ţalobcu vznesenými v daňovom konaní náleţite vyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia, z ktorých dôvodov rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu je treba povaţovať za súladné so zákonom, a preto súd prvého stupňa rozhodol vo veci zákonne, keď ţalobu zamietol. Odvolací súd z predloţeného spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis, zistil, ţe Daňové riaditeľstvo SR Odbor mimoriadnych kontrol, Oddelenie výkonu mimoriadnych kontrol Bratislava vykonalo u ţalobcu ako platiteľa dane 7 6Sžf/11/2011 z pridanej hodnoty daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovilo protokol č. I/183/12842- 35748/2008/Cib zo dňa 20.6.2008 a Dodatok k protokolu č. I/183/12842-62023/2008 zo dňa 1.8.2008; protokol bol s platiteľom dane – ţalobcom prerokovaný a doručený dňa 6.8.
podkladu na fakturáciu vydaného kupujúcim a v zmluvne dohodnutej kúpnej ceny
bodu 7. zmluvy najneskôr do 10 dní od dodania tovaru. Zo skutkových zistení aj
názoru odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, ţe ţalobca v danom prípade nepredloţil ţiaden dôkaz potvrdzujúci, ţe tovar bol uvedeným odberateľom skutočne dodaný, nepreukázal, ţe odberatelia boli oprávnení nakladať s tovarom a tieţ nepredloţil dôkaz o tom, ţe bol oprávnený pre uvedených odberateľov vyhotoviť predmetné faktúry. Podmienky uvedené v § 14 ods. 1 v spojení s § 13 ods. 1, písm. a/ zákona č. 289/1995 Z.z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaţe daňová povinnosť. Ich nesplnenie nie je moţné odpustiť (keďţe to zákon neustanovuje). V zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 14 ods. 1 vniká platiteľovi dane daňová povinnosť dňom uskutočnenia zdaniteľného plnenia v spojení s § 13 ods. 1 písm. a/ tohto zákona, pričom zdaniteľné plnenie 8 6Sžf/11/2011 je usktočnené dodaním tovaru, teda dňom odovzdania tovaru v určitom mieste alebo dňom odovzdania tovaru prvému prepravcovi, ak je dodanie tovaru spojené s jeho odoslaním, v ostatných prípadoch dňom, kedy je príjemcovi umoţnené nakladať s tovarom. Senát odvolacieho súdu súhlasí s názorom ţalobcu, ţe Obchodný zákonník spočíva na princípe širšej zmluvnej voľnosti a ţe strany si môţu dojednať aj iné zmluvy, neţ sú uvedené v Obchodnom zákonníku. Avšak pre posúdenie splnenia zákonných podmienok vzniku daňovej povnnosti ako aj nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nie je moţné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce dodanie tovaru, ale vznik daňovej povinnosti a nárok na odpočet dane daňové orgány posudzujú
zákonnej úpravy ustanovenej v zákone o DPH účinného v čase, kedy došlo k zdaniteľnému plneneniu zakladjúceho vznik daňovej povinnosti resp. nároku na odpočet dane. Daňový subjekt zaťaţuje dôkazná povinnosť preukázať uskutočnenie zdaniteľných obchodov, pričom nepostačuje, ţe tovar bol k odberu prichystaný. Z uvedených dôvodov teda pre daný prípad nie je rozhodujúce, akým spôsobom mal ţalobca svoje zmluvné vzťahy s odberateľmi dojednané, rozhodujúca je skutočnosť, ţe fakturované vecné plnenia uskutočnené neboli a k dodaniu tovaru v skutočnosti nedošlo. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa aj ako ţalovaný, ţe ţalobca v konaní nepreukázal, ţe vecné plnenia fakturované pre odberateľov H. S. a.s. N. a H. S. S. a.s. H. (predtým Š.N.) sa uskutočnili. Ţalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní. Pokiaľ ţalobca v odvolaní ako aj v samotnej ţalobe poukazuje na skutočnosť, ţe v prípade dodávky pre odberateľov postupoval
ustanovení § 15 a § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, odvolací súd poukazuje na to, ţe v čase, keď vykonával opravu základu dane za zdaňovacie obdobie marec 2004 (máj, jún 2004) uţ tento zákon nebol účinný, keďţe dňom 1.5.2004 bol nahradený zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a preto ţalobca nemohol upraviť základ dane
č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a ani
ustanovení tohto zákona postupovať. Zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v prechodných ustanoveniach v § 85 v ods. 5 ustanovil len právnu úpravu týkajúcu sa opravy základu dane zdaniteľného plnenia uskutočneného len do 31.12.2003, z ktorých dôvodov pri oprave základu dane zdaniteľného plnenia uskutočneného v inom ako uvedenom období je povinnosť postupovať v zmysle § 25 tohto zákona.
1 písm. a/, ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty účinného od 1.5.2004 základ dane pri dodaní tovaru alebo sluţby a pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa opraví pri úplnom alebo čiastočnom zrušení dodávky tovaru alebo sluţby a pri úplnom alebo čiastočnom vrátení dodávky tovaru. Rozdiel medzi pôvodným základom dane a opraveným základom dane a rozdiel medzi pôvodnou daňou a opravenou daňou sa uvedie v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom sa vyhotovil doklad o oprave základu dane, a pri oprave základu dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu alebo pri dodaní tovaru alebo sluţby, keď je povinný platiť daň nadobúdateľ tovaru alebo príjemca sluţby, rozdiel sa uvedie v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadobúdateľ tovaru alebo príjemca sluţby obdrţal doklad o oprave základu dane. 9 6Sžf/11/2011 Zákonodarca v citovanej právnej norme predpokladá vykonanie opravy základu dane pri dodaní tovaru alebo sluţby. Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, ţe ţalobca odberateľom uvedeným vyššie tovar nedodal, týmto nevzniklo právo nakladať s tovarom, faktúry a ani ich dobropisy odberateľom nedoručil, pričom nepreukázal dodacími listinami alebo inými podkladmi pre fakturáciu dodanými mu odberateľmi skutočnosti oprávňujúce ho na vystavenie faktúr. Z uvedených dôvodov ţalobca nemohol vykonať opravu základu dane
222/2004 Z.z.. Odvolací súd vzhľadom k uvedenému taktieţ súhlasí s tvrdením správcu dane, ţe ţalobca mal postupovať
3 zákona č. 511/1992 Zb. a podať dodatočné daňové priznanie k zdaňovaciemu obdobiu, v ktorom vyhotovil pôvodné faktúry, priznal a odviedol daň a týmto spôsobom uplatniť daň späť. Z uvedených dôvodov odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa nepovaţoval za dôvodnú námietku ţalobcu, pokiaľ v odvolaní namietal, ţe skutkový stav bol nesprávne právne posúdený. K tejto námietke dáva do pozornosti, ţe v zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane resp. ţalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Odvolací súd v konaní ţalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 O.s.p.), v dôsledku čoho nemoţno konštatovať, ţe napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Odvolací súd vzhľadom na závery uvedené vyššie povaţoval námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť správnosť preskúmavaného rozhodnutia. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny a súladný so zákonom
3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 potvrdil. V zásade sa stotoţnil aj s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku krajského súdu, na ktoré súčasne poukazuje. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol
1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a s § 250k ods.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.