4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov ţalovaný ako odvolací orgán zamietol odvolania ţalobcu pre ich nedôvodnosť a potvrdil rozhodnutie 2 2Sžf/28-31/2013 Daňového úradu Vranov nad Topľou č. 744/230/3169/11/PiţB zo dňa
pomôcok postupom
6 v spojení s § 15 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.. Z administratívneho spisu tieţ vyplýva, ţe správca dane dodrţal postup
2 uvedeného zákona, lebo ţalobcovi oznámil, ţe bude vykonaná daňová kontrola a vyhovel aj jeho ţiadosti, aby sa daňová kontrola vykonávala v priestoroch daňového úradu. Po tom čo sa ţalobca nedostavil na daňový úrad v čase začatia daňovej kontroly (21.9.2009) a ani nepoţiadal o zmenu termínu začatia daňovej kontroly, bol správcom dane vyzvaný dňa 7.10.2009, aby v lehote 8 dní splnil svoju povinnosť v zmysle § 15 ods. 6 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. s uvedením konkrétnych dokladov, ktoré má predloţiť, ţiadne doklady však nepredloţil. Ţalobca sa na daňový úrad nedostavil ani dňa 6.11.2009 tak, ako to telefonicky oznámil po tom, čo sa dňa 5. novembra 2009 s ním snaţil telefonicky skontaktovať správca dane a preto mu správca dane zaslal opakovanú výzvu zo dňa 9.11.2009 na predloţenie dokladov k výkonu daňovej kontroly, ktoré nepredloţil a preto je nesporné, ţe ţalobca neumoţnil správcovi dane vykonať daňovú kontrolu. Krajský súd ďalej dôvodil, ţe námietky ţalobcu, ţe k nepredloţeniu dokladov k daňovej kontrole nedošlo úmyselne, ale z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti sú nedôvodné, lebo zákon č. 511/1992 Zb. na takéto dôvody neumoţňuje prihliadať. Ţalobcovi tieţ okrem toho museli byť jeho povinnosti vyplývajúce mu z hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty známe a teda museli mu byť známe aj následky spojené s nesplnením si týchto povinností, 3 2Sžf/28-31/2013 čo predstavuje aj nesplnenie si dôkaznej povinnosti. Krajský súd sa stotoţnil so ţalovaným, ţe ţalobcovi nič nebránilo ustanoviť si zástupcu. Tieţ nemoţno súhlasiť ani s námietkou ţalobcu, ţe určeniu dane
pomôcok mala predchádzať dohoda. Z § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, ţe len v prípade, ţe si daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností nesplní niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemoţno daňovú povinnosť určiť správne, je podmienkou určenia dane
pomôcok postup
5 uvedeného zákona, t.j. takto určenej dani musí predchádzať úkon smerujúci k dohode o výške dane. V danom prípade skutočným dôvodom na určenie dane
pomôcok bola skutočnosť, ţe ţalobca s poukazom na § 15 ods. 2 zákona o správe daní, daňovú kontrolu neumoţnil. Krajský súd sa nestotoţnil ani s námietkou ţalobcu, ţe by po prvom zrušení rozhodnutí správcu dane ţalovaným malo byť vykonané vo veci dokazovanie vzhľadom na to, ţe ţalobca v pôvodných odvolaniach zo dňa 1.10.2010 uviedol, ţe v daňovom konaní predloţí všetky doklady. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, ţe správca dane v novom konaní ţiadne dokazovanie správne uţ nevykonával a jeho úlohou po zrušení jeho pôvodných rozhodnutí v odvolacom konaní ţalovaným bolo odstrániť iba procesné nedostatky rozhodnutí bez vykonania nejakých ďalších úkonov. V danom prípade bolo bez právneho významu, ţe ţalobca v odvolaniach zo dňa 1.10.2010 uviedol, ţe predloţí všetky účtovné doklady potrebné pre správne určenie dane, keďţe
2 zákona č. 511 /1992 Zb. moţno prihliadať len na doklady predloţené daňovým subjektom do doručenia protokolu o určení dane
pomôcok a protokol o určení dane
pomôcok bol ţalobcovi doručený dňa 7.7.2010 a prerokovaný dňa 27.7.2010. Tieţ zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 27.7.2010, ktorej predmetom bolo prerokovanie protokolu vyplýva, ţe ţalobca v stanovenej lehote 8 dní nepredloţil ţiadne vyjadrenie k protokolu, k protokolu nemal námietky, čo na znak súhlasu potvrdil svojím podpisom zápisnici.
právneho názoru krajského súdu ţalovaný nepochybil, ak sa v odvolacom konaní zameral len na skúmanie dodrţania zákonných podmienok pre určenie dane
pomôcok, pretoţe takýto postup vyplýva zo zákonnej úpravy uvedenej v § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.. Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove podal odvolanie ţalobca a ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, ţe zruší rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR zo dňa 1.6.2011 a vec vráti ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie a zároveň zaviaţe ţalovaného k náhrade trov konania. V danom prípade sa krajský súd nevysporiadal s právnym názorom 4 2Sžf/28-31/2013 vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR 5Sţf/35/2009 zo dňa 9.3.2010, na ktorý rozsudok poukázali a tento právny názor nebral krajský súd do úvahy a bez akéhokoľvek bliţšieho zdôvodnenia zaujal rozdielne stanovisko, pričom skutkový stav veci, o ktorej rozhodoval najvyšší súd, je úplne totoţný so skutkovým stavom, o ktorom sa pojednávalo, pretoţe daňový subjekt v daňovej kontrole tieţ nepredloţil účtovné doklady, čo správca dane vyhodnotil ako neumoţnenie vykonať daňovú kontrolu. Rozhodnutie krajského súdu je preto v rozpore so základným princípom právneho štátu a tým je princíp právnej istoty, čím dochádza k porušeniu článku 1 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky. Ţalobca poukázal tieţ na rozhodovaciu prax v Českej republike. Ţalobca ďalej uviedol, ţe v písomnej ţalobe poukázal i na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 238/06 zo dňa 16.12.2008, v ktorom ústavný súd okrem iného uviedol, ţe „sa stotoţňuje s názorom najvyššieho súdu, ktorý vo svojom rozsudku sp.zn. 5 Sţ-o-KS 139/05 zo dňa 24. novembra 2006 konštatoval, ţe samotná daňová kontrola nemôţe a ani zákonodarca nemal na mysli, aby nahradila prvostupňové daňové konanie so všetkými svojimi procesnými právami a povinnosťami účastníka konania. Z ústavných princípov je najdôleţitejší princíp právneho štátu (článok 1 ods. 1 Ústavy SR). Pre daňovú oblasť je vo vzťahu k tomuto právu najvýznamnejšia skutočnosť, ţe daňový subjekt nesmie byť v ţiadnej fáze správy daní a ani v nadväzujúcich konaniach zbavený alebo obmedzený v uplatnení svojich procesných práv.“ Ţalobca v tejto súvislosti uviedol, ţe po zrušení predmetných dodatočných platobných výmerov ţalovaným a vrátení veci na ďalšie konanie, sa vec vrátila do vyrubovacieho konania, ktoré je štádiom daňového konania. Ţalobca ďalej poukázal na základné zásady daňového konania. Nakoľko sa vec vrátila do štádia vyrubovacieho konania, bolo povinnosťou správcu dane, aby umoţnil ţalobcovi vo vyrubovacom konaní uplatniť svoje právo úzko spolupracovať so správcom dane a aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinností boli zistené čo najúplnejšie a preto neobstojí tvrdenie krajského súdu, ţe uţ nemoţno prihliadať na ďalšie dôkazy, ktoré by daňový subjekt v záujme správneho určenia daňovej povinnosti správcovi dane chcel predloţiť, pretoţe ustanovenie § 15 ods. 2 zákona o správe daní, ktorým argumentuje krajský súd, sa vzťahuje len na tú časť daňového konania, ktorá sa končí doručením protokolu o určení dane
pomôcok. Ak po následnom vydaní dodatočných platobných výmerov o určení dane
pomôcok došlo k ich zrušeniu, vec sa v ţiadnom prípade nemohla vrátiť do štádia určenia dane
pomôcok, ale výlučne do štádia vyrubovacieho konania t.j. do štádia daňového konania, v ktorom si daňový subjekt môţe uplatňovať všetky svoje zákonné práva, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Ak sa daňová kontrola nemôţe vykonať, 5 2Sžf/28-31/2013 potom zákon umoţňuje správcovi dane zistiť základ dane a určiť daň
pomôcok (§ 29 ods. 6), avšak po predchádzajúcom pokuse o dohodu o výške dane (§ 29 ods. 5). Preto, ak boli pôvodné dodatočné platobné výmery zrušené bolo potrebné na vec aplikovať ust. § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb.
ţalobcu mal krajský súd uviesť, ţe prečo na daný prípad nie moţné aplikovať uvedený nález ústavného súdu I. ÚS 238/06 dňa
svojej úvahy, jednalo sa z jeho strany o hodnotenie dôkazu a v ţiadnom prípade nemohol určiť daň
6. Ak správca dane chcel pouţiť toto daňové priznanie ako pomôcku, vtedy bolo jeho povinnosťou údaje v tomto daňovom priznaní akceptovať tak, ako boli uvedené, pretoţe ţiadny právny predpis mu neumoţňuje hodnotiť pomôcky pri určení dane
pomôcok. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky sa ku odvolaniu ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove písomne vyjadrilo a ţiadalo, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní napadnutý rozsudok krajského súdu ako zákonný potvrdil. Finančné riaditeľstvo SR námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku povaţuje za nedôvodné a svojim obsahom sú identické s dôvodmi uvedenými v ţalobách. Ani v odvolaní nenamieta nedodrţanie zákonných podmienok na pouţitie tohto spôsobu určenia dane zo strany správcu dane. V danom prípade boli splnené zákonné procesné podmienky pre určenie dane
pomôcok a preto správca dane bol oprávnený pouţiť tento spôsob určenia dane, nakoľko daňový subjekt neumoţnil správcovi dane vykonať daňovú kontrolu. Pokiaľ ţalobca vyčítal krajskému súdu, ţe nevzal do úvahy závery z rozsudku Najvyššieho súdu SR 5 Sţf 35/2009, nie je ţalovanému známe, ţe prečo v tomto rozsudku NS SR podporne poukazuje na rozsudok NS SR 5 Sţf 33/2007 ako na ustálenú judikatúru pre účely aj tohto prípadu, keď v týchto dvoch veciach ide o odlišný procesný stav.
ţalovaného v konaní 5 Sţf 35/2009 riešil NS SR otázku, či správca dane za okolností, keď odvolateľ neumoţnil výkon kontroly, predtým, ako určil daň
pomôcok, mal daň dohodovať alebo nie. S poukazom 6 2Sžf/28-31/2013 na rozsudok 5 Sţf 33/2007 (ako na ustálenú judikatúru) rozhodol o povinnosti daň dohodovať aj pri určení dane
pomôcok z dôvodu neumoţnenia výkonu kontroly.
ţalovaného takýto právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj napriek tomu, ţe v konaní 5 Sţf 33/2007 určil správca dane daň
pomôcok z dôvodu nesplnenia pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností svoje zákonné povinnosti, v dôsledku čoho nemoţno správne určiť daň.
ţalovaného tu ide o úplne odlišné procesné okolnosti a to také, ktoré sú uvedené v § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. a ktoré priamo v zmysle tohto ustanovenia predpokladajú daň dohodovať
5 tohto zákona. Na rozdiel od okolností uvedených v § 15 ods. 2 tohto zákona (neumoţnenie výkonu kontroly), ktoré
6 daň dohodovať zo zákona nepredpokladajú. Čo sa týka námietok odvolateľa k vyrubovaciemu konaniu, tak ţalovaný závery krajského súdu týkajúce sa vyrubovacieho konania povaţuje za zákonné. Poukázal na to, ţe zákonodarca priznal „vyrubovaciemu konaniu“ špecificky, prísne formálny charakter, ktorý spočíva výlučne vo vydaní platobného výmeru alebo dodatočného platobného výmeru (§ 44 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.). Výkon daňovej kontroly totiţ priamo predpokladá uplatnenie práv daňového subjektu pri samotnom jej výkone a vzhľadom na povinnosť dodrţania zásady legality, tak môţu daňové orgány konať iba tak, ako im to zákon ukladá a teda môţu vo vyrubovacom konaní vykonať iba tie úkony, ktoré určil zákon, t.j. vydať platobný výmer alebo dodatočný platobný výmer. Na rozdiel od uvedených skutočností odvolateľ v tomto prípade neumoţnil vykonať daňovú kontrolu a preto správca dane určil daň
pomôcok a pri tomto spôsobe určenia dane je vylúčené vôbec uvaţovať o uplatňovaní práv spôsobom a rozsahom ako v prípade výkonu daňovej kontroly.
ţalovaného v danom prípade nie je moţné na daný prípad aplikovať ani nález Ústavného súdu SR I. ÚS 238/06 zo dňa 16.12.2008, ako sa to mylne domnieva ţalobca. Totiţ uplatniť práva, ktorých sa doţaduje ţalobca vo vyrubovacom konaní, priznal zákonodarca daňovému subjektu v priebehu výkonu kontroly. Ústavný súd sa v tomto náleze zaoberal uplatňovaním práv daňového subjektu práve v priebehu výkonu kontroly, ktorú však v preskúmavanom prípade daňový subjekt ani neumoţnil vykonať. V danom prípade preto daňový subjekt nebol ukrátený o ţiadne práva, pretoţe tie, ktoré mu zákon priznáva si ani neuplatnil, totiţ k protokolu o určení dane
pomôcok sa nevyjadril, voči obsahu protokolu nenamietal.
ţalovaného názor ţalobcu, ţe daňové priznanie je nutné povaţovať za dôkaz
4, ktorý správca dane hodnotil
svojej úvahy a preto nemohol určiť daň 7 2Sžf/28-31/2013
pomôcok, je nesprávny, pretoţe čokoľvek správca dane zistí počas procesu určenia dane
pomôcok, stáva sa v zmysle § 29 ods. 6 zákona pomôckou a potom neplatí ani to, ţe správca dane „hodnotí“ pomôcky. Pokiaľ ţalobca namieta, ţe krajský súd nezaujal stanovisko k námietkam ţalobcu voči správnosti výšky určenej dane z pridanej hodnoty za okolností, za ktorých správca dane daň vypočítal (v zmysle § 22 ods. 1 zákona o DPH ), stalo sa tak
ţalovaného oprávnene, pretoţe práve takáto námietka ţalobcu by mala opodstatnenie iba vtedy, ak by daň bola vypočítaná ako výsledok zistení v priebehu výkonu daňovej kontroly, v ktorej prebieha dokazovanie. Ak však daň bola určená
pomôcok, takáto námietka v danom prípade môţe smerovať iba k posúdeniu, či správca dane v danom prípade splnil všetky zákonné podmienky na pouţitie tohto spôsobu určenia dane
pomôcok. V danom prípade týmto spôsobom určená daň je preskúmateľná iba v intenciách moţnosti pouţitia tohto spôsobu a nijako inak. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako i konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie ţalobcu prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu proti rozsudku krajského súdu nie je moţné vyhovieť a to z nasledovných dôvodov: V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods.1 OSP).
3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 8 2Sžf/28-31/2013 Najvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Prešove. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne zaoberá skutkovými zisteniami správnych orgánov, námietkami ţalobcu, ako aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto námietky. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotoţňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné. Najvyšší súd prvostupňový rozsudok
1, 2 OSP ako vecne správny potvrdil a súčasne odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného odvolania, ktoré sú prakticky totoţné s dôvodmi samotnej ţaloby a s ktorými sa krajský súd náleţite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu.
2 OSP odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku nasledovne:
c/ zákona o správe daní, správou daní je evidencia a registrácia daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov 1a)
tohto zákona alebo osobitných zákonov.
1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.
3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. 9 2Sžf/28-31/2013
6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vţdy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
1 zákona o správe daní, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyţaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu
tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa povaţuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu
osobitného zákona, alebo kontrola pouţitia tovaru oslobodeného od dane
osobitných zákonov.
5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
odseku 10 druhej vety,
6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:
odseku 10 druhej vety,
8 zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.),
ktorej správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďţe ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu.
1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. 11 2Sžf/28-31/2013
2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Odvolací súd sa nemôţe stotoţniť s názorom ţalobcu v tom zmysle, ţe v danom prípade by nebol dôvod na určenie dane
pomôcok zo strany správcu dane. Ako vyplýva z administratívneho spisu ţalovaného, tak skutočne i
názoru Najvyššieho súdu SR daňový subjekt neposkytol správcovi dane potrebnú súčinnosť a preto za takejto skutkovej a právnej situácie nič nebránilo správcovi dane, aby v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov určil ţalobcovi daňovú povinnosť v zmysle pomôcok, ktoré si sám zadováţil.
2 veta posledná zákon č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ak daňový subjekt neumoţní vykonať daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť základ dane a určiť daň
6; o takomto postupe je správca dane povinný vyhotoviť protokol o určení dane
pomôcok, pričom sa postupuje
ods. 10-13 s výnimkou ods. 11 písm. g/ a h/; v tomto prípade správca dane uvedie pomôcky, ktoré pouţil.
6 uvedeného zákona, ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemoţno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani
ods. 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojim obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníţenie základu dane alebo v prípadoch
2, je správca dane pri určení daňovej povinnosti oprávnený pouţiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môţu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky a výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových zdruţení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu ako aj jemu podobných daňových subjektov.
4 uvedeného zákona, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej
pomôcok, skúma odvolací orgán dodrţanie zákonných podmienok na pouţitie 12 2Sžf/28-31/2013 tohto spôsobu určenia dane a dodrţanie postupu
3. Ak odvolací orgán zistí, ţe tieto zákonné podmienky a postup
3 bol dodrţaný, odvolanie pre jeho neodôvodnenosť zamietne. NS SR povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe pre prípad, kedy daňový subjekt v rámci výkonu daňovej kontroly neposkytne správcovi dane potrebnú súčinnosť, vyplývajú preňho dôsledky
2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov, ktorú skutočnosť si ţalobca pravdepodobne neuvedomil, keď správcovi dane neumoţnil vykonať daňovú kontrolu. Odvolací súd sa stotoţnil s názorom krajského súdu vyjadrenom v napadnutom rozsudku v celom rozsahu, nakoľko krajský súd sa podrobne vysporiadal so všetkými námietkami uvádzanými ţalobcom v ţalobe, ktoré boli v podstate rovnaké ako námietky ţalobcu uvedené v podanom odvolaní a na zdôraznenie jeho správnosti povaţuje za potrebné doplniť nasledovné: Z vyššie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, ţe pri výkone daňovej kontroly je predovšetkým povinnosťou daňového subjektu spolupracovať so správcom dane, navrhovať a predkladať dôkazy svedčiace o splnení si daňových povinností a umoţniť správcovi dane vykonať daňovú kontrolu. Aţ po nesplnení týchto povinností zo strany daňového subjektu je správca dane oprávnený, za účelom splnenia povinností, ktoré mu ukladá zákon, pristúpiť k náhradnému spôsobu výpočtu dane s pouţitím pomôcok, ktoré má k dispozícii, alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. V danom prípade došlo práve k tejto situácii, keď ţalobca ako platiteľ DPH neumoţnil správcovi dane vykonanie daňovej kontroly za príslušné zdaňovacie obdobia. Odvolací súd povaţuje za potrebné túto skutočnosť zdôrazniť, pretoţe z odvolania podaného ţalobcom je zrejmé, ţe ţalobca túto skutočnosť opomína a snaţí sa vyvolať dojem, ţe nie on, ale v prvom rade správca dane porušil svoje zákonné povinnosti pri kontrole správnosti uplatnenia práva ţalobcu na odpočítanie DPH, keď
názoru ţalobcu nevykonal príslušné dokazovanie, hoci
ţalobcu ho vykonať mal aj hoci v štádiu vyrubovacieho konania. 13 2Sžf/28-31/2013 Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR zdôrazňuje, ţe ak je daňový subjekt zákonným spôsobom správcom dane vyzvaný výzvou k preukázaniu konkrétnych skutočností a z výzvy je zrejmé o akých skutočnostiach má správca dane pochybnosti, je potom na daňovom subjekte, aby v rámci svojej dôkaznej povinnosti preukázal správnosť svojich tvrdení. Ak takto daňový subjekt neurobí, potom dôkazné bremeno nesplnil a tým sú pre správcu dane zároveň i dané zákonné podmienky pre určenie dane
pomôcok a to postupom
ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. Pre takýto postup správcu dane potom zo zákona nevyplýva ani ďalšia povinnosť opakovane vyzývať daňový subjekt k tomu, aby doplňoval a preukazoval skutočnosti, k čomu bol uţ predtým vyzvaný a takúto povinnosť si nesplnil a teda neuniesol príslušné dôkazné bremeno. Na daňovom subjekte spočíva teda dôkazné bremeno a pokiaľ nepreukáţe, čo je
zákona povinný, je potom správca dane oprávnený určiť daň
pomôcok, ktoré obstaráva správca dane bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýto postup je i prelomom do základnej zásady vyjadrenej v § 2 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov, ktorá zaručuje daňovému subjektu právo spolupracovať so správcom dane pri správnom určení dane. Dôsledkom toho potom je, ţe odvolací orgán, ak je základ dane a daň stanovená
pomôcok, môţe skúmať iba dodrţanie zákonných procesných podmienok pre pouţitie tohto spôsobu určenia dane
pomôcok a pokiaľ sú zákonné podmienky dodrţané, odvolací orgán pre nedôvodnosť odvolanie daňového subjektu zamietne. Zo systematiky zaradenia jednotlivých spôsobov stanovenia daňovej povinnosti v rámci zákona o správe daní a poplatkov je evidentné, ţe zákonodarca za základnú metódu povaţuje dokazovanie, pretoţe daňový základ a daň sú týmto postupom stanovené najpresnejšie. Ďalšie dve metódy, to je stanovenie daňovej povinnosti za pouţitia pomôcok a dohodou, sú metódami náhradnými, ktoré prichádzajú do úvahy aţ pri vylúčení moţnosti stanoviť daň dokazovaním. Pre pouţitie pomôcok vyţaduje zákon splnenie jedinej podmienky, ţe totiţ daňovú povinnosť nemoţno určiť dokazovaním. K predpokladom pre dohodnutie základu dane je popri splnení tejto podmienky (t.j. nemoţno stanoviť daňovú povinnosť dokazovaním) nevyhnutné splniť i ďalšiu zákonnú poţiadavku, ţe totiţ základ a výšku dane nemoţno dostatočne spoľahlivo určiť ani
pomôcok, ktoré má k dispozícii správca dane. Zákon teda predpokladá, ţe ku stanoveniu daňovej povinnosti dôjde na základe dokazovania, prípadne za pouţitia pomôcok, či na základe dohody, pričom pouţitie kaţdej ďalšej metódy je moţné iba pri vylúčení predchádzajúcej metódy. Preto pokiaľ správca dane určí daň
pomôcok v súlade so zákonom, nemôţe potom správca dane uţ prihliadať 14 2Sžf/28-31/2013 k ďalším okolnostiam, na ktoré poukazuje daňový subjekt a to obzvlášť, keď správcovi dane neumoţnil vykonať daňovú kontrolu (§ 15 ods. 2), ktorá skutočnosť následne nepredpokladá dohodovať daň
5 zákona o správe daní a poplatkov. V danom prípade je odvolací súd zhodne s názorom ţalovaného, ţe rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré ţalobca poukazuje vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu, nie je moţné na daný prípad aplikovať. Ţalobca si totiţ musí ako daňový subjekt uvedomiť, ţe práve on neumoţnil správcovi dane riadne vykonať daňovú kontrolu a so správcom dane vôbec nespolupracoval a neposkytol mu ţiadnu súčinnosť. Naviac aj v rozsudku najvyššieho súdu sp.zn. 5 Sţf 33/2007 sa jedná o úplne iný skutkový a právny stav, kde si daňový subjekt nesplnil svoju povinnosť v rámci dokazovania ním uvádzaných skutočností vo vzťahu ku správcovi dane. V danom posudzovanom prípade ide o jednoznačne iný skutkový a právny stav, ktorý nepredpokladá, aby správca dane dohodoval daň s daňovým subjektom
5 zákona o správe daní a poplatkov. Pokiaľ daňový subjekt poukazoval na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 238/06 zo dňa 16.12.2008, tak
názoru Najvyššieho súdu SR nie je moţné právne závery Ústavného súdu SR aplikovať na daný posudzovaný prípad, pretoţe Ústavný súd SR, ako je zjavné a nesporné z obsahu uvedeného nálezu, zaoberal sa právami daňového subjektu, ktoré daňový subjekt má právo uplatňovať v priebehu výkonu daňovej kontroly. V danom prípade ide o diametrálne odlišný skutkový a právny stav, pretoţe daňový subjekt správcovi dane ani len neumoţnil daňovú kontrolu vykonať. Ako vyplýva z administratívneho spisu správneho orgánu, je potom potrebné dať za pravdu ţalovanému, ţe ţalobca ako daňový subjekt nebol ukrátený o ţiadne svoje práva v súvislosti s procesným postupom správcu dane, pretoţe daňový subjekt si neuplatnil ani svoje právo vyjadriť sa k protokolu o určení dane
pomôcok a voči tomuto protokolu nevzniesol a neuplatnil ţiadne námietky. Námietku ţalobcu, ţe krajský súd a ani ţalovaný nezaujal vo vyjadrení k ţalobe stanovisko k námietkam voči správnosti výšky určenej dane z pridanej hodnoty za okolností, za ktorých správca dane daň vypočítal (v zmysle § 22 ods. 1 zákona o DPH), je tieţ
názoru odvolacieho súdu právne irelevantná, pretoţe takúto námietku by mohol daňový subjekt logicky uplatniť iba vtedy, ak by správca dane k príslušnej dani dospel dokazovaním a to na základe zistení v priebehu výkonu daňovej kontroly. V danom posudzovanom prípade pred odvolacím súdom však správca dane určil daň
pomôcok a nie na základe príslušného dokazovania, ktorú skutočnosť si musí uvedomiť i ţalobca. 15 2Sžf/28-31/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie povaţoval námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny
3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, stotoţniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), nakoľko pri nedostatku ţalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok ţalobcu a tieţ s prihliadnutím na závery obsiahnuté v dôvodoch rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd SR nezistil ţiaden relevantný dôvod, aby sa od právneho názoru krajského súdu v danej veci odchýlil (napr. zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska) a preto v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. za pouţitia ust. § 246c ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu ako súladný so zákonom potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd SR v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. za pouţitia ust. § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.. Ţalobca v odvolacom konaní úspech nemal a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleţí. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 21. mája 2014 JUDr. Jozef M i l u č k ý , v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.