1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal 2 2Sžo/46/2013 preskúmania zákonnosti rozhodnutia č. ÚVTOS a ÚVV-84/1-2012 zo dňa 01.08.2012, ktorým bol potvrdený disciplinárny rozkaz č. 3/2010 zo dňa 04.11.2010. Predmetným disciplinárnym rozkazom bolo ţalobcovi uloţené disciplinárne opatrenie – zníţenie sluţobného platu o 5 % na dobu dvoch mesiacov. Dôvodom bolo porušenie základných povinností príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráţe uvedených v § 48 ods. 3 písm. f/, g/, h/, i/ zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej sluţbe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej sluţby, Zboru väzenskej a justičnej stráţe Slovenskej republiky a Ţelezničnej polície v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.z.“). Krajský súd v dôvodoch rozsudku uviedol, ţe v danom prípade bola splnená základná podmienka pre uloţenie disciplinárneho opatrenia v súvislosti s § 48 ods. 3 písm. f/ zákona č. 73/1998 Z.z., pretoţe v danom prípade ţalobca nepravdivo uvádzal skutočnosti, týkajúce sa plnenia sluţobných povinností iných príslušníkov. Dôkazy, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu boli získané zákonným spôsobom. V prípade ak ţalobca nepravdivo uvádzal skutočnosti, aby „pomohol“ v disciplinárnom konaní ppor. S., tak je naplnená skutková podstata ustanovenia § 48 ods. 3 písm. f/ zákona č. 73/1998 Z.z. Ţalobca zneuţil informáciu získanú v súvislosti s výkonom sluţby na prospech iného, tak aby pomohol tomuto kolegovi aby nebol disciplinárne stíhaný. Súd prvého stupňa uviedol, ţe v administratívnom spise bol dostatok dôkazov z výpovedí príslušných policajtov k tomu, aby správny orgán vyvodil záver z akých dôvodov došlo k porušeniu sluţobných povinností všetkých policajtov, ktorí v tom čase vykonávali sluţbu a následne u ţalobcu, z akých dôvodov došlo k porušeniu sluţobných povinností, ktoré boli podrobne rozpísané v napadnutom rozhodnutí. Ţalobca v ţalobe nenapadol druh disciplinárneho opatrenia – zníţenie sluţobného platu aţ o 15 % na dobu najviac 3 mesiacov, ktoré
názoru súdu prvého stupňa, je prísnejší trest, ako bol uloţený ppor. S., preto s otázkou druhu uloţenia disciplinárneho opatrenia sa súd prvého stupňa nezaoberal. Podstatnou skutočnosťou pre uloţenie disciplinárneho opatrenia bolo to, ţe policajti, ktorí v inkriminovanom období 09.02.2010 vykonávali sluţbu na pracovisku SALEV, s.r.o. neohlásili v čase incidentu napadnutie odsúdenej zamestnancom firmy. Uvedení policajti tento incident neoznámili bezodkladne, aţ následne, keď sa odsúdené sťaţovali pracovníkovi ústavu. Aţ po tomto oznámení sa uvedení policajti vyjadrovali ako k tomuto incidentu došlo. 3 2Sžo/46/2013 II. Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie v ktorom navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a zrušil rozhodnutie riaditeľa Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby v Levoči č. ÚVTOSaÚVV-84/1-2012 zo dňa 01.08.2012 a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy konania vo výške 838,12 €. V dôvodoch uviedol, ţe najvyšší súd svojím rozhodnutím sp.zn. 3Sţo/53/2011 zo dňa 10.05.2012 zrušil predchádzajúce rozhodnutie ţalovaného z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu. Ţalovaný sa však námietkami uvedenými v tomto rozsudku najvyššieho súdu neriadil a vydal nové rozhodnutie opätovne bez toho, aby zisťoval skutkový stav objektívne. Nové rozhodnutie ţalovaného však nevychádzalo z nijako objektívne zisťovaného skutkového stavu, ale len z podkladov a listín, ktoré existovali v rámci administratívneho spisu. V novom rozhodnutí sa ţalovaný nevysporiadal s tou skutočnosťou, ţe lehota na uloţenie disciplinárneho opatrenia uţ prekludovala, a teda, ţe prvostupňové rozhodnutie ţalovaného je nezákonné, pretoţe bolo vydané po 30-dňovej prekluzívnej lehote. Ţalovaný zmenil pôvodné odôvodnenie rozhodnutia a prekvalifikoval správanie ţalobcu (za ktoré mu bolo uloţené disciplinárne opatrenie) na krivú výpoveď, ktorej sa
ţalovaného mal ţalobca dopustiť dňa 05.10.2010 na rokovaní poradnej komisie riaditeľky Ústavu a to tým, ţe
názoru ţalovaného chcel ţalobca svojou výpoveďou vyviniť práp. S. z jeho disciplinárneho previnenia a na druhej strane sa
názoru ţalovaného ţalobca zároveň dopustil krivého obvinenia ppor. R., ktorého mal
názoru ţalovaného úmyselne označiť ako osobu zodpovednú za konanie, za ktoré bol disciplinárne potrestaný práp. S.. Ak sa mal ţalobca skutočne dopustiť krivej výpovede a krivého obvinenia, mohol tak urobiť na jeho výsluchu pred poradnou komisiou riaditeľky ústavu dňa 05.10.2010. V tejto súvislosti ţalobca poukázal na ustanovenie § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., z ktorého má vyplývať, ţe lehota 30 dní začína plynúť nie odo dňa, ktorý nasleduje po dni, keď sa o disciplinárnom previnení dozvedel ktorýkoľvek z nadriadených, ale uţ v ten deň, keď sa o tomto previnení dozvedel ktorýkoľvek z nadriadených. 30-dňová lehota na vydanie rozhodnutia tak ţalovanému začala plynúť dňa 05.10.2010 a 30-tym dňom (posledným dňom na vydanie rozhodnutia) bol deň 03.11.2010 (nie 04.11.2010). Z tohto dôvodu je
názoru ţalobcu napadnuté rozhodnutie nezákonné. 4 2Sžo/46/2013 Disciplinárne previnenie súvisí s incidentom, ktorý sa mal stať dňa 09.02.2010 na pracovisku spoločnosti SALEV, s.r.o., kde malo dôjsť k verbálnemu konfliktu medzi zamestnancom tejto spoločnosti a odsúdenou Š.. Keďţe v tento deň vykonávali dozor nad odsúdenými veliteľ eskorty ppor. K. a jeho kolega práp. S., ţalovaný poukazoval na svoju vnútornú smernicu – Smernicu na výkon sluţby na pracovisku SALEV, s.r.o., kde v čl. 3 písm. j/, v ktorej je stanovená povinnosť „pravidelne podávať hlásenie veliteľovi zmeny o situácii z pracoviska a to po príchode na pracovisko, cez obedňajšiu prestávku, pred odchodom z pracoviska a v prípade vzniku mimoriadnej situácie.“ Obsah tejto smernice je však značne vágny, čo spôsobuje, ţe je moţné len ťaţko hodnotiť subjektívne rozhodnutie príslušníkov, či aj nejaké slovné uráţky zo strany zamestnanca na odsúdenú sa majú povaţovať za zmenu situácie na pracovisku alebo za mimoriadnu situáciu. Keďţe v správnom spise nie je preukázaná intenzita a spôsob predmetného slovného stretu medzi odsúdenou a zamestnancom, je následne moţné ťaţko objektívne hodnotiť aj samotné konanie zodpovedných príslušníkov, či mali danú skutočnosť ohlásiť. Ţalovaný uviedol, ţe sa o predmetnom incidente dozvedel aţ od samotných odsúdených potom, čo sa vrátili z pracoviska. Z toho dôvodu na druhý deň – 10.09.2010 vykonal na danom pracovisku dve nezávislé kontroly. Jednu kontrolu vykonala kpr. Mgr. H. – pedagogička referátu pedagogickej a konzultačnej činnosti oddelenia výkonu trestu a výkonu pracovisku a druhú ppor. P. – vedúci odborný referent referátu zamestnávania, výroby a odbytu ústavy. Kpt. Mgr. H. vo svojom vyjadrení zo dňa 01.03.2010 z predmetného šetrenia napísala, ţe na jej otázku „ako došlo k údajnému napadnutiu“, ţalobca ako aj práp. S. odpovedali, ţe „k ţiadnemu napadnutiu nedošlo, o ţiadnom konflikte nemajú vedomosť“. Taktieţ údajne trvali na svojom, ţe k mimoriadnej udalosti nedošlo. Na objektivitu vyššie uvedeného záznamu, ţalobca uţ poukazoval niekoľkokrát a to aj v rámci svojho odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu ţalovaného správneho orgánu. Je ťaţko preskúmateľné, či skutočnosti a slová, ktoré Mgr. H. subjektívne posúdila a napísala do svojho vyjadrenia, boli naozaj povedané a myslené v kontexte ako ich ţalovaný pouţíva a zakladá na tom disciplinárne previnenie ţalobcu. Nehovoriac o tom, ţe ţalobca a jeho kolega mohli naozaj vnímať verbálny konflikt ako beţnú vec pri práci s odsúdenými, a nie ako mimoriadnu udalosť, či okolnosť, ktorú je potrebné hlásiť. Samotná skutočnosť, 5 2Sžo/46/2013 či ţalobca v tom čase povedal aj vetu, ţe o ţiadnom konflikte nemá vedomosť nie je hodnoverne dokázaná, hoci na ňu ţalobca poukazoval aj vo svojom odvolaní zo dňa 12.11.2010 proti prvostupňovému rozhodnutiu. Ţalovaný sa však pravdivosťou a autentickosťou tohto tvrdenia nezaoberal. Na danom mieste je preto otázne, či takéto jednostranné a dodatočne spísané písomné stanovisko ţalovaného, ktoré má údajne obsahovať aj výpovede a výroky ţalobcu moţno hodnotiť ako dôkaz a to aj v zmysle obsahu predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu v tejto veci, ktoré sa taktieţ venuje otázke hodnotenia a prijatia dôkazov. V celkovom kontexte skutočností, ţe kontrolu na danom pracovisku vykonávali dve nezávislé osoby ako to tvrdí ţalovaný, teda aj ppor. P. – vyvstáva otázka, aký bol výsledok kontroly tejto druhej osoby, teda ppor. P. a prečo na prípadné takéto zistenia tejto osoby ţalovaný taktieţ nepoukázal. Ďalším dôkazom mala byť aj správa zo dňa 22.04.2010 o preskúmaní a prerokovaní odvolania práp. S. proti disciplinárnemu rozkazu vedúceho oddelenia ochrany a obrany ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby v Levoči (ďalej len „správa zo dňa 22.04.2010“), kde mali byť práp. S. a ţalobca vypočutí ako svedkovia. Práp. S. mal na tomto prerokovaní povedať, ţe rozhovor zamestnanca s odsúdenou neoznámil pretoţe ho uţ vyriešil v súlade so zákonom. Ţalobca mal pred touto komisiou údajne reagovať na vedomosť o konflikte vetou, „mne to nikto neoznámil po návrate z ošetrenia“ (hoci neskôr tvrdí, ţe mu to oznámil práp. R.). K týmto skutočnostiam ţalobca vo svojom odvolaní uvádzal, ţe vetou „mne to nikto neoznámil po návrate z ošetrenia“ reagoval na otázku a kontext o tom, „či má vedomosť, že sa nejaká odsúdená sama pohybovala bez dozoru po chodbe a po WC“ a nie na skutočnosť o nejakom verbálnemu konflikte, čo neskôr ţalovaný často zamieňa. Hoci v rámci správneho konania ţalobca vo svojom odvolaní na tieto skutočnosti opakovane poukazoval a tieţ na to, ţe obsah zápisnice nemal moţnosť ovplyvňovať (na str. 3 tohto záznamu je dokonca uvedené, ţe ţalobca bol upozornený, ţe veľa rozpráva, čo taktieţ poukazuje na fakt, aké všetky skutočnosti boli zaznamenané a či v správnom kontexte), ţalovaný ani konajúci súd sa s týmito skutočnosťami nevysporiadal. Ţalobca poukazoval aj na to, ţe tieto jeho výpovede ani nemôţu byť pouţité ako dôkaz, pretoţe pred touto výpoveďou ani nebol poučený, ţe vypovedá ako svedok a ţe môţe odmietnuť vypovedať, ak by si výpoveďou mohol privodiť nebezpečenstvo svojho trestného stíhania (analogicky disciplinárneho) a v týchto súvislostiach ţalobca dôvodil rozsudkom najvyššieho súdu v tejto veci, ktorý na posúdenie všeobecnej právnej povahy čestného vyhlásenia pouţil analogicky zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len 6 2Sžo/46/2013 „Správny poriadok“), keď dôvodil, ţe hoci v zmysle zákona č. 73/1998 Zb. je pouţitie Správneho poriadku vylúčené, v prípade ak Najvyšší súd SR posudzuje a vykladá právnu povahu čestného vyhlásenia
Správneho poriadku, ţalobca je toho názoru, ţe z tohto pohľadu je potrebné posudzovať aj právnu povahu výpovede ţalobcu ako svedka. Ţalovaný ako aj prvostupňový súd však uviedli, ţe ţalobca bol poučený a prečítali ustanovenie o jeho poučení, ktoré sa nachádzalo na
rozsudku najvyššieho súdu sp.zn. 3Sţo/53/2011 zo dňa 10.05.2012 vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, nemôţe byť ani ďalšie rozhodnutie ţalovaného, ktoré vychádza z toho istého spisu a z tých istých listín povaţované za zákonné. Skutkový stav sa nemôţe raz povaţovať za zistený neobjektívne druhý krát bez akýchkoľvek nových dôkazov za zistený objektívne. Na záver ešte ţalobca poukázal na to, ţe rovnopis prvostupňového rozhodnutia, ktorý mu bol doručený, neobsahoval odtlačok pečiatky štátneho znaku. Ak sa v administratívnom spise nachádza predmetné rozhodnutie s odtlačkom pečiatky, ţalobca nemá moţnosť ovplyvňovať obsah administratívneho spisu, avšak jemu bolo doručené rozhodnutie bez tejto pečiatky. Na túto skutočnosť ţalobca poukázal aj na zasadnutí poradnej komisie dňa 27.12.2010, avšak ţalovaný toto rozhodnutie nijakým spôsobom neopravil. Originál rozhodnutia predloţil ţalobca aj na pojednávaní pred súdom prvého stupňa. Pokiaľ nie je rozhodnutie opatrené štátnym znakom, nespĺňa zákonné náleţitosti pre jeho formu. III. Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhol, aby najvyšší súd rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/183/2012-51 zo dňa 19.06.2013 ako vecne správny 8 2Sžo/46/2013 potvrdil. V dôvodoch uviedol, ţe ţalobca namieta tie isté skutočnosti, ku ktorým sa uţ ţalovaný vyjadril písomne ako aj ústne na pojednávaní dňa 19.06.2013. Uviedol, ţe námietka preklúzie práva ţalovaného na uloţenie disciplinárneho opatrenia ţalobcovi v zmysle § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. je irelevantná. Ţalobca sa disciplinárneho previnenia dopustil svojou výpoveďou pred senátom poradnej komisie riaditeľky Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby v Levoči dňa 05.10.2010. Ako vyplýva z úradného záznamu zo dňa 07.10.2010 uvedená skutočnosť – disciplinárne previnenie ţalobcu, bola konštatovaná zástupcom riaditeľky ústavu dňa 06.10.2010 a nasledujúci deň, t.j. 07.10.2010 postúpená vedúcemu oddelenia ochrany a obrany mjr. Ing. R. ako nadriadenému ţalobcu s disciplinárnou právomocou na vybavenie. Odhliadnuc od tohto časového sledu s dôrazom na dikciu zákona č. 73/1998 Z.z. v § 57 ods. 1, ak k disciplinárnemu previneniu aj
názoru súdu prvého stupňa došlo dňa 05.10.2010, k prekludovaniu nároku nedošlo. Ustanovenie § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. je špeciálnym ustanovením, ktorý však v § 262 ods. 1 upravuje počítanie lehoty uvedenej v § 57 ods. 1 tak, ţe lehota určená
dní začína plynúť dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok. Posledným dňom tejto zákonom stanovenej lehoty bol 4. november 2010, kedy aj bolo disciplinárne opatrenie ţalobcovi uloţené. K otázke objektívnosti zisteného skutkového stavu, nemoţnosti ţalobcu vyjadrovať s k vykonaným dôkazom, nedodrţaniu analógie Správneho poriadku pri vykonávaní dôkazu výpoveďou svedka sa ţalovaný dostatočne vyjadril v stanovisku k ţalobe, ako aj na pojednávaní pred súdom prvého stupňa. Smernica na výkon sluţby na pracovisku zo dňa 12.10.2009 je normou upravujúcou základný rámec povinností príslušníka, s odkazom a v nadväznosti na povinnosti vyplývajúce z ďalších, ako interných, tak aj všeobecných právnych noriem. Povinnosť príslušníka pod písm. j/ v čl. 3 smernice nie je moţné riadne plniť bez znalosti povinností nadriadeného (nakoľko ţalobca bol v uvedený deň incidentu veliteľom eskorty – písm. o/ smernice) upravené v zákone, bez znalosti interného predpisu definujúceho pojem „mimoriadna udalosť“ (RGR č. 8/2008 o mimoriadnych udalostiach v Zbore väzenskej a justičnej stráţe § 2 ods. 1 písm. d/: „konanie obvineného alebo odsúdeného, ktoré je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a môţe ním byť marený účel výkonu väzby alebo výkonu trestu“), a znalosti všeobecného predpisu, ku ktorého porušeniu takýmto konaním odsúdeného došlo (zákon č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov 9 2Sžo/46/2013 § 40 ods. 1
ktorého sa odsúdenému zakazuje pod písm. a/ „nadväzovať kontakty s inými osobami v rozpore s týmto zákonom alebo pokynom vydaným na základe tohto zákona“). Znalosť všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich štátnu sluţbu, činnosť Zboru väzenskej a justičnej stráţe (ďalej len „zbor“), výkon trestu odňatia slobody, výkon väzby a ne nadväzujúcich vykonávacích a interných predpisov je nevyhnutnou podmienkou výkonu štátnej sluţby príslušníkov a základnou povinnosťou príslušníka v zmysle § 48 ods. 3 zákona. Preukázateľnosť oboznámenia sa ţalobcu s týmito normami vyplýva z osvedčení o absolvovaní policajného vzdelávania (u ţalobcu konkrétne 28.11.2008 – špecializované odborné vzdelávanie I.). O neopodstatnenosti tejto námietky svedčí aj názor senátu prvostupňového súdu v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku na str. 5 prvý odsek, kde súd konštatuje ţe základnou povinnosťou „nadriadeného“ (veliteľa eskorty) je okrem vyhodnotenia situácie ako mimoriadnej aj povinnosť sám sa informovať o udalostiach na pracovisku v čase jeho neprítomnosti. V prípade vykonania dôkazu výpoveďou ţalobcu pred poradnou komisiou riaditeľky ústavu (dňa 22.04.2010 a 05.10.2010) ţalovaný k svojmu názoru v stanovisku k ţalobe len dodáva, ţe v tomto prípade nemoţno uplatňovať analógiu správneho poriadku (keďţe zákon č. 73/1998 Z.z. jeho subsidiaritu v konaní vo veciach sluţobného pomeru nepripúšťa) ale je potrebné vychádzať z analógie „špecifickosti“ výkonu štátnej sluţby a jej úpravy v tomto zákone, kde povinnosť konať čestne (vypovedať pravdivo) nevychádza z konkrétneho ustanovenia, ale zo sluţobnej prísahy, ktorej zloţenie je podmienkou vzniku sluţobného pomeru a jej dodrţiavanie podmienkou riadneho výkonu štátnej sluţby. Preto námietka o nepouţiteľnosti výpovedí ţalobcu ako dôkazov v tomto konaní neobstojí. Rovnako má ţalovaný za to, ţe vykonanými dôkazmi predloţenými v administratívnych spisoch ţalovaného (Príloha č. l a Príloha č. 2) bol dostatočne a objektívne zistený skutkový stav a preukázaná skutočnosť, pre ktorú bolo disciplinárne konanie vedené a následne uloţené disciplinárne opatrenie a to, ţe ţalovaný svoje povinnosti príslušníka zboru porušil. Na záver ţalovaný uviedol, ţe zákon napriek taxatívnemu výpočtu náleţitostí rozhodnutia nesankcionuje ich nedostatok (resp. neexistenciu – chýbajúci odtlačok pečiatky orgánu, ktorý rozhodnutie vydal) neplatnosťou rozhodnutia, naopak pripúšťa ich doplnenie na základe návrhu, alebo aj bez neho, preto otázka platnosti rozhodnutia, ktoré ani nie je predmetom ţaloby je v kontexte uvedených skutočností irelevantná. 10 2Sžo/46/2013 IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia vyvesené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk najmenej päť dní vopred, v senáte rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011) a rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.). Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu senát najvyššieho súdu zistil, ţe dňa 09.02.2010 došlo na pracovisku SALEV, s.r.o. k verbálnemu napadnutiu odsúdenej Š. civilným zamestnancom firmy. Správne orgány dospeli k záveru, ţe konflikt na pracovisku medzi odsúdenými a verbálny útok zamestnanca na odsúdenú moţno povaţovať za mimoriadnu situáciu, a preto bolo povinnosťou práp. S. informovať o tejto situácii svojho bezprostredného nadriadeného, ktorým bol v danom prípade ppor. PhDr. P. K. (ţalobca). Dňa 22.04.2010 sa uskutočnilo ústne pojednávanie za účelom prerokovania odvolania práp. S. proti uloţenému disciplinárnemu rozkazu. Práp. S. uviedol, ţe incident zamestnanca s odsúdenou neoznámil z dôvodu, ţe ho vyriešil na mieste v súlade so zákonom. Uviedol, ţe v deň, kedy sa stal konflikt bol ppor. K. u zubára. Z výpovede ţalobcu zo dňa 22.04.2010 vyplynulo, ţe ho práp. S. o predmetnom incidente neinformoval. Uviedol, ţe v čase vykonania ústneho pojednávania uţ mal vedomosť o predmetnom incidente. Dňa 17.06.2010 ppor. Ľ. R. podal vyhlásenie, ţe dňa 09.02.2010 bol vyslaný na prestriedanie ppor. K., čo trvalo zhruba 30 – 40 minút. Uviedol, ţe počas jeho pôsobenia sa na pracovisku nevyskytol ţiadny problém a ani ho nikto o ţiadnej udalosti neinformoval. Uviedol, ţe s následným disciplinárnym konaním práp. S., ho tento dennodenne presviedčal, aby zobral vinu na seba, ţe ten konflikt sa stal na pracovisku práve v čase prítomnosti ppor. R.. Uviedol, ţe toto ovplyvňovanie mohli počuť aj viacerí jeho kolegovia, ktorých mená uviedol. Toto vyhlásenie vykonal z preventívnych dôvodov, z dôvodu vyhrocujúcej sa situácie na pracovisku. Dňa 22.09.2010 podal ţalobca čestné vyhlásenie, v ktorom uviedol, ţe počas konfliktu sa na pracovisku SALEV, s.r.o. nenachádzal z dôvodu návštevy lekára. Počas jeho neprítomnosti ho zastupoval ppor. R., ktorý mu po príchode oznámil, ţe práp. S. ho informoval o tom, ţe na pracovisku bol konflikt medzi odsúdenou a civilným zamestnancom 11 2Sžo/46/2013 firmy. Na pojednávaní komisie vypovedal, ţe práp. S. ho neinformoval o konflikte, pretoţe o konflikte ho informoval ppor. R.. Dňa 05.10.2010 sa uskutočnilo rokovanie poradnej komisie riaditeľky Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby v Levoči, na ktorom ţalobca uviedol, ţe po návrate na stanovisko po stomatologickom ošetrení mu ppor. R. oznámil, ţe sa na pracovisku vyskytol konflikt medzi odsúdenou a civilným zamestnancom, ale ţe ho uţ vyriešil a bude o tom informovať nadriadených v Ústave. Pred výpoveďou bol poučený, ţe má vypovedať pravdivo a čestne. Ppor. R. vo svojej výpovedi uviedol, ţe počas jeho zastupovania sa neodohral ţiadny konflikt medzi odsúdenými a civilnými zamestnancami. Uviedol, ţe nepozná dôvod, pre ktorý ppor. K. vypovedá tak, ako vypovedá a dodal, ţe práp. S. ho nahováral, aby to zobral na seba a potvrdil mu jeho verziu. Vypovedali tieţ ďalší príslušníci, ktorí uviedli, ţe si všimli neštandardné správanie práp. S., ale nikto z nich priamo jeho ovplyvňovanie nepočul. Práp. S. na tomto pojednávaní komisie odmietol vypovedať z dôvodu, ţe uţ všetko uviedol. V konaní bolo tieţ predloţené čestné vyhlásenie civilného zamestnanca, ktorý mal konflikt s odsúdenou Š., kde uviedol, ţe ppor. R. a práp. S. boli prítomní, keď sa odsúdenej ospravedlnil. Druhostupňovým rozhodnutím Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby č. ÚVTOSaÚVV-36/1-2011 zo dňa 01.02.2011 bol zmenený disciplinárny rozkaz ţalobcu tak, ţe mu
1 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z.z. bolo uloţené disciplinárne opatrenie – zníţenie sluţobného platu o 5% na dobu dvoch mesiacov. Dôvodom bolo, ţe ţalobca predloţil čestné prehlásenie ţalobcu, ktoré bolo v rozpore s objektívnym stavom, je nepravdivé a ţalobca nekonal čestne. Ţalobca tak konal v rozpore s ustanoveniami § 17 ods. 1 a § 47 zákona č. 73/1998 Z.z. Predmetné druhostupňové rozhodnutie bolo zrušené na základe rozsudku najvyššieho súdu sp.zn. 3Sţo/53/2011 zo dňa 10.05.2012 z dôvodu, ţe všeobecné čestné vyhlásenie
Správneho poriadku nemoţno pouţiť v konaniach
zákona č. 73/1998 Z.z., ktorý v ustanovení § 247a pôsobnosť Správneho poriadku vylučuje. Moţnosti pouţitia čestného prehlásenia sú v zákone č. 73/1998 Z. z. taxatívne ustanovené. V disciplinárnom konaní ho namiesto dôkazu nie je moţné pouţiť. Čestné vyhlásenie ţalobcu zo dňa 22.09.2010 moţno povaţovať iba za návrh na vykonanie výsluchu svedka na v ňom identifikované skutočnosti. Právne následky nepravdivých údajov sú však spájané aţ s nepravdivou svedeckou výpoveďou. Najvyšší súd poukázal na ustanovenia § 48 ods. 3 písm. h/, § 48a ods. 12 písm. b/, § 47 a § 56 ods. 1 veta prvá zákona č. 73/1998 Z.z. a uviedol, ţe ţalovaný správny orgán sa týmito ustanoveniami neriadil, a preto bolo administratívne rozhodnutie vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Po vrátení veci ţalovaný opätovne prerokoval 12 2Sžo/46/2013 odvolanie ţalobcu proti disciplinárnemu rozkazu. Ţalobcovi bol oznámený termín rokovania ako aj zloţenie senátu, tento však neprejavil záujem zúčastniť sa rokovania. Senát poradnej komisie opätovne preskúmal všetky podania v danom disciplinárnom konaní vo svetle rozsudku najvyššieho súdu sp.zn. 3Sţo/53/2011 zo dňa 10.05.2012. Ţalovaný druhostupňovým rozhodnutím č. ÚVTOS a ÚVV-84/1/2012 zo dňa 01.08.2012 zamietol odvolanie ţalobcu a disciplinárny rozkaz č. 3/2010 zo dňa 04.11.2010 potvrdil. Ţalovaný v dôvodoch napadnutého druhostupňového rozhodnutia uviedol, ţe na rokovaní poradnej komisie dňa 05.10.2010 ţalobca uviedol, ţe o konflikte medzi odsúdenou a civilným zamestnancom firmy ho informoval ppor. R., tento konflikt vyriešil a mal o ňom informovať nadriadených v ústave. Na základe vykonaných pohovorov vyplynuli skutočnosti, ţe ţalobca sa dopustil krivej výpovede za účelom vyvinenia práp. S. z disciplinárneho previnenia a krivého obvinenia ppor. R.. Týmto konaním mal ţalobca porušiť základné povinnosti policajta stanovené zákonom č. 73/1998 Z.z. v § 48 ods. 3 písm. f/, g/, h/, i/ a sluţobnú prísahu. Ţalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na viaceré rozpory vo výpovediach ţalobcu, čo nemoţno povaţovať za prejav čestnosti deklarovanej v sluţobnej prísahe.
3 zákona č. 73/1998 Z.z. policajt je povinný f/ zdrţať sa konania, ktoré by mohlo viesť k stretu dôleţitého záujmu štátnej sluţby s osobnými záujmami, najmä nezneuţívať informácie získané v súvislosti s výkonom sluţby na vlastný prospech alebo na prospech iného, g/ v štátnej sluţbe i mimo štátnej sluţby zdrţať sa konania, ktoré by mohlo narušiť váţnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, h/ dodrţiavať sluţobnú disciplínu, i/ vykonávať štátnu sluţbu nestranne.
73/1998 Z. z. sluţobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností ustanovených ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, sluţobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených.
1 zákona č. 73/1998 Z.z. občan pri vzniku sluţobného pomeru policajta skladá sluţobnú prísahu, ktorá znie: 13 2Sžo/46/2013 „Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti vynaloţím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného ţivota. Budem sa riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!“.
1 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z.z. disciplinárnym opatrením je zníţenie sluţobného platu aţ o 15% na dobu najviac troch mesiacov.
1 zákona č. 73/1998 Z.z. za disciplinárne previnenie moţno uloţiť disciplinárne opatrenie najskôr v nasledujúci deň po spáchaní disciplinárneho previnenia a len do 30 dní odo dňa, keď sa o disciplinárnom previnení dozvedel ktorýkoľvek z nadriadených, najneskôr však do jedného roka odo dňa spáchania disciplinárneho previnenia. Ak konanie policajta, v ktorom moţno vidieť naplnenie skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia, bolo predmetom prešetrovania iného orgánu, lehota 30 dní na uloţenie disciplinárneho opatrenia sa začína dňom, keď sa ktorýkoľvek z nadriadených policajta dozvedel o výsledku tohto prešetrovania; táto lehota platí aj v prípade, ak prvostupňové rozhodnutie o uloţení disciplinárneho opatrenia bolo zrušené a ak vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
1 zákona č. 73/1998 Z.z. lehota určená
dní sa začína dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok.
l O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonšta- tovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Košiciach po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych 14 2Sžo/46/2013 záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu. V prejednávanej veci ostalo sporné, či bolo dostatočným spôsobom vykonané dokazovanie a následné hodnotenie dôkazov správnymi orgánmi postačovalo na preukázanie toho, ţe ţalobca svojím konaním porušil vyššie uvedené ustanovenia zákona č. 73/1998 Z.z.. Prvostupňový súd správne uviedol, ţe v danom prípade uţ nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie, keďţe v administratívnom spise bol dostatok dôkazov z výpovedí príslušných policajtov k tomu, aby správny orgán vyvodil záver z akých dôvodov došlo k porušeniu sluţobných povinností. Najvyšší súd SR vo svojom zrušujúcom rozsudku sp.zn. 3Sţo/53/2011 zo dňa 10.05.2012 uviedol, ţe v disciplinárnom konaní
zákona č. 73/1998 Z.z. nie je moţné ako dôkaz pouţiť čestné vyhlásenie. Keďţe správne orgány nevykonali ďalšie dôkazy na preukázanie skutočností uvádzaných v čestnom vyhlásení, nebolo ho moţné v disciplinárnom konaní ako dôkaz pouţiť. V tomto smere aj najvyšší súd v rozsudku sp.zn. 3Sţo/53/2011 zo dňa 10.05.2012 poukázal na nedostatočne zistený skutkový stav. Po vrátení veci súdom však ţalovaný správny orgán opätovne prejednal disciplinárne previnenie ţalobcu a dospel k záveru, ţe aj z ostatných vykonaných dôkazov je moţné vyvodiť záver, akým spôsobom došlo k porušeniu sluţobných povinností stanovených v § 48 ods. 3, § 47, § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. a podané čestné vyhlásenie z hodnotenia dôkazov vylúčil. Nejednoznačné tvrdenia ţalobcu, ktoré uviedol dňa 22.04.2010 na ústnom pojednávaní, konkrétne odpoveď na otázku: „Viete o nejakom konflikte, ktorý sa odohral medzi zamestnancom a odsúdenou, resp. medzi odsúdenými navzájom?“ – „Uţ teraz viem.“ Z tejto odpovede ţalobcu moţno vyvodiť, ţe sa o predmetnom konflikte medzi zamestnancom a odsúdenou dozvedel aţ neskôr, a nie hneď od ppor. R. dňa 09.02.2010 po jeho návrate na pracovisko po stomatologickom ošetrení. Práp. S. rovnako dňa 22.04.2010 na ústnom pojednávaní uviedol: „Neoznámil som rozhovor zamestnanca s odsúdenou, lebo som ho vyriešil v súlade so zákonom“. Tieto vyjadrenia sú následne v rozpore s vyjadrením ţalobcu dňa 05.10.2010, kde bol poučený o povinnosti vypovedať čestne a pravdivo, konkrétne: „Po návrate na stanovisko mi ppor. R. oznámil, ţe sa na pracovisku vyskytol konflikt medzi odsúdenou a civilným zamestnancom, ale ţe ho uţ vyriešil a bude o tom informovať nadriadených v ústave.“ Ţalobcovi bol oznámený nový termín rokovania o jeho disciplinárnom previnení na deň 21.06.2012, ţalobca 15 2Sžo/46/2013 však vykonanie nových dôkazov nenavrhol a ani neprejavil záujem zúčastniť sa rokovania poradnej komisie. K námietke ţalobcu týkajúcej sa 30-dňovej lehoty na uloţenie disciplinárneho opatrenia, senát odvolacieho súdu poukazuje na ustanovenie § 262 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., ktorý upravuje počítanie lehôt stanovených v zákone č. 73/1998 Z.z. Z uvedeného vyplýva, ţe ţalobca sa mal disciplinárneho previnenia dopustiť dňa 05.10.2010 na rokovaní poradnej komisie riaditeľky Ústavu svojou výpoveďou a lehota na uloţenie disciplinárneho opatrenia začala plynúť dňa 06.10.2010 a skončila tridsiatym dňom, t.j. 04.11.2010 a v daný deň bol aj disciplinárny rozkaz č. 3/2010 vydaný. Na základe uvedeného povaţuje senát odvolacieho súdu túto námietku ţalobcu za neopodstatnenú. Námietka ţalobcu týkajúca sa obsahu Smernice na výkon sluţby na pracovisku SALEV, s.r.o. sa týka hodnotenia vzniknutej mimoriadnej situácie a nie toho, či ţalobca vypovedal čestne a pravdivo o tom, čo sa naozaj v daný deň stalo, prípadne kto mu zmenu situácie na pracovisku oznámil, resp. neoznámil. Vzhľadom na to, ţe táto námietka sa netýka disciplinárneho konania ţalobcu, aj túto námietku vyhodnotil senát odvolacieho súdu ako neopodstatnenú. Z obsahu administratívneho spisu (konkrétne Správa o preskúmaní a prerokovaní odvolania práp. Ľ. S. zo dňa 22.04.2010) vyplýva, ţe ppor. P. vykonal kontrolu na predmetnom pracovisku v dielni, kde dozor vykonával práp. S. a zistil, ţe v danej miestnosti hralo neprimerane hlasno rádio, práp. S. sedel počas výkonu dozoru na pracovisku na stoličke s nohami vyloţenými na stole a jedna z odsúdených sa sama bez dozoru pohybovala v priestoroch chodby a WC. Z uvedeného vyplýva, ţe zistenia z kontroly ppor. P. sa týkali spôsobu výkonu dozoru práp. S. a zistenia, ţe jedna z odsúdených sa sama pohybovala v priestoroch chodby. Jeho zistenia sa netýkali incidentu civilného zamestnanca s odsúdenou. K námietke týkajúcej sa správy zo dňa 22.04.2010 senát odvolacieho súdu uvádza, ţe ţalobca nie je disciplinárne stíhaný za túto výpoveď. Pochybnosti o hodnovernosti výpovedí ţalobcu vyplynuli aţ z jeho ďalšieho konania. Senát odvolacieho súdu sa taktieţ stotoţnil s prvostupňovým súdom v tom, ţe čestné prehlásenie p. O. N. len deklaruje, ţe sa dňa 09.02.2010 na pracovisku odohral incident medzi ním a odsúdenou, za ktorý sa odsúdenej ospravedlnil. 16 2Sžo/46/2013 V administratívnom spise ţalovaného napadnuté administratívne rozhodnutia obsahujú všetky zákonom predpísané náleţitosti, preto nie je dôvod pochybovať o autentickosti napadnutých administratívnych rozhodnutí. Prípadnú chybu na rovnopise rozhodnutia, ktorý bol ţalobcovi doručený, je moţné povaţovať za zrejmú nesprávnosť, ktorá nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia a je ju moţné kedykoľvek opraviť. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
1, 2 O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 a § 246c ods. 1 O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, ţe neúspešnému ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 24.9.2014 JUDr. Jozef M i l u č k ý , v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.