369/1990 Zb. o obecnom zriadení (ďalej zákon č. 369/1990 Zb. alebo zákon o obecnom zriadení),
1, s § 71 aţ 73 a s § 117 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len stavebný zákon), súčasne v intenciách zákonnej úpravy ustanovenej v § 7a ods. 2 zákona č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste SR Bratislavy (ďalej zákon č. 377/1990 Zb.)
2 a s § 30 ods. 3 zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov, s poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 24 ods. 2 písm. n/ zákona č. 135/1961 Zb. a na právnu úpravu ustanovenú vyhláškou MŢP SR č. 453/2000 Z. z. a zákonom č. 532/2002 Z. z.. Krajský súd konštatoval, ţe zákon č. 369/1990 Zb. v § 4 ustanovuje, ţe obec samostatne rozhoduje a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so správou obce a jej majetku, všetky náleţitosti, ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony podľa zákona nevykonáva štát alebo iná právnická alebo fyzická osoba, s poukazom na to, ţe v odseku 3 sú vymenované skutočnosti, ktoré obec pri výkone samosprávy vykonáva a podľa odseku 4 uvedeného ustanovenia, ak zákon pri úprave pôsobnosti obce neustanovuje, ţe ide o výkon prenesenej pôsobnosti štátnej správy platí, ţe ide o výkon samosprávy pôsobnosti obce. Podľa názoru krajského súdu v danom prípade nemoţno aplikovať uvedené ustanovenia, pretoţe z § 17 ods. 1
1 písm. c/ a § 117 ods. 1 stavebného zákona vyplýva, ţe na informačné, reklamné a propagačné zariadenia, pokiaľ sa umiestňujú na miestach viditeľných z verejných priestorov a pokiaľ sú spojené so stavbou alebo pozemkom je potrebné povolenie stavebného úradu, pričom stavebným úradom je obec a pôsobnosť stavebného úradu je preneseným výkonom štátnej správy, z čoho vyplýva záver, ţe orgánom oprávneným určovať uvedené podmienky je stavebný úrad a nie miestne zastupiteľstvo Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto, ktoré prijatím všeobecne záväzného nariadenia určilo podmienky umiestňovania reklamných, informačných a propagačných zariadení. V danej súvislosti poukázal na právnu úpravu ustanovenú v § 24 ods. 2 písm. n/ zákona č. 135/1961 Zb., ktorá stanovuje, ţe podrobnosti umiestňovania reklám, reklamných informačných a propagačných zariadení určí všeobecne záväzným právnym predpisom 3 6Svzn/2/2013 Ministerstvo dopravy pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky, majúc za to, ţe táto oblasť právnych vzťahov nemôţe spadať pod právnu úpravu ustanovenú v § 4 ods. 3,4 zákona o obecnom zriadení. Krajský súd ďalej konštatoval, ţe rozsah normotvornej činnosti obecných zastupiteľstiev je vţdy obmedzený základnými právami a slobodami garantovanými ústavou, poukazom na to ţe obec je právnickou osobou, ktorej ústava nedovoľuje obmedziť základné práva a slobody (I.ÚS 54/00) a ak orgán územnej samosprávy všeobecne záväzným nariadením ustanoví podmienky obmedzujúce základné práva a slobody, koná tak nad rámec čl. 68 ústavy a dostáva sa do rozporu aj s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, podľa ktorého nariadenie obce nesmie odporovať ústave ani zákonu. Krajský súd ďalej uviedol, ţe orgány územnej samosprávy majú normotvornú právomoc priznanú v článku 68 ústavy a článku 71 ods. 2 ústavy, tieto ustanovenia však neupravujú normotvornú právomoc obce nezávisle od ostatných ustanovení ústavy, a preto obec pri jej uplatňovaní môţe prijímať len všeobecne záväzné nariadenia, ktoré sú v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy v súlade so všetkými súvisiacimi ustanoveniami ústavy. Poukázal na to, ţe ak sa v oblasti základných práv a slobôd ukladajú povinnosti, ústava v uvedených článkoch ustanovuje, ţe sa tak môţe stáť zákonom alebo len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, pritom medze základných práv a slobôd moţno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou alebo zákonom. Konštatoval, ţe podľa § 6 ods. 2 prvej vety zákona o obecnom zriadení vo veciach, v ktorých obec plní úlohy štátnej správy, môţe vydávať nariadenie len na základe splnomocnenia zákonom a v jeho medziach a zverenie určitej časti štátnej správy zákonom obci ešte samo osebe nezakladá právomoc obce vydávať v tejto oblasti štátnej správy všeobecne záväzné nariadenia. Krajský súd mal za to, ţe ust.§ 7a ods. 2, písm. c/, d/ zákona č. 377/1990 Zb.
2 písm. e/ zákona č. 49/2002 Z. z. nemohla byť zaloţená právomoc mestskej časti vydávať všeobecne záväzné nariadenie v rámci samosprávnej pôsobnosti, pretoţe v prípade úpravy obsiahnutej vo všeobecne záväznom nariadení nejde o otázku tvorby ţivotného prostredia ani jeho ochrany, ako to vyplýva z § 9 zákona č. 17/1992 Zb.. Poukázal na to, ţe Štatút hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy rieši deľbu oprávnenú medzi hlavným mestom SR Bratislavy a jeho jednotlivými mestskými časťami a nezakladá oprávnenia mestských častí. Súčasne poukázal na to, ţe podmienky pre umiestňovanie označených zariadení sú upravené stavebným zákonom v §§ 71 aţ 73 a vyhláškou MŢP č. 453/2000 Z. z. a zákonom č. 532/2002 Z. z.. 4 6Svzn/2/2013 Z dôvodov uvedených vyššie krajský súd vyslovil, ţe všeobecne záväzné nariadenie Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto č. 11/2010 v zo dňa
1 stavebného zákona síce určuje záväzné podmienky v zmysle platnej právnej úpravy, avšak de facto ide iba o posudzovanie ich splnenia. Dôvodil, ţe podobne ako môţe obec určovať podmienky a poţiadavky územným plánom, môţe ich určovať aj iným spôsobom, ktorý jej zveruje ústava a zákon o obecnom zriadení a iné predpisy, teda napríklad aj všeobecne záväzným nariadením v samosprávnej pôsobnosti. Uviedol, ţe navyše prokurátor stotoţňuje určovanie podmienok uskutočňovania stavby stavebným úradom s reguláciou ich umiestňovania podľa verejného záujmu obyvateľov, avšak stavebný úrad v stavebnom konaní podmienky môţe určiť len v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov, stavebný úrad nemôţe regulovať rozmery reklamného zariadenia, ak mu taká regulácia nie je zverená osobitným predpisom a okrem VZN takúto reguláciu ţiadny predpis neupravuje, s poukazom na to, ţe v zmysle čl. 2 ústavy, § 62, § 66 a § 73 stavebného zákona môţe stavebný úrad určil len také podmienky, ktoré vyplývajú z iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Vyslovil názor, ţe VZN nie je v rozpore ani s ustanoveniami podzákonných predpisov a to s vyhláškou Ministerstva ţivotného prostredia SR č. 532/2002 Z. z. a s vyhláškou Ministerstva ţivotného prostredia SR č. 453/2001 Z. z.. Nesúhlasil s tvrdením krajského súdu a prokurátora, ţe VZN zasahuje do kompetencie orgánov štátnej správy, ktoré sú povinné posúdiť tieto podmienky individuálne, dôvodiac, ţe oprávnenie povoliť či nepovoliť takéto zariadenie patrí výlučne orgánom štátnej správy, majúc za to, ţe VZN do tohto procesu individuálneho posudzovania podmienok a s tým súvisiaceho povoľovacieho procesu nijak nezasahuje. Vytýkal krajskému súdu, ţe v napadnutom rozsudku sa nevysporiadal s argumentáciou mestskej časti a iba prevzal argumenty z návrhu prokurátora, ktoré vychádzajú z mylnej premisy, ktorá navyše ignoruje interpretačné pravidlo vo vzťahu k právnej úprave ustanovenej v § 4 zákona o obecnom zriadení. Namietal, ţe postupom krajského súdu bola ţalovanému ako účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom, spočívajúca v porušení jeho práva ako účastníka konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia. V danej súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07. Dôvodil, ţe z napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa nie je zrejmé, akými úvahami sa súd riadil pri utváraní záveru o skutkovom stave a prečo nepovaţoval za dôvodnú právnu argumentáciu ţalovaného uvedenú v jeho vyjadrení. Povaţoval napadnutý rozsudok krajského súdu 6 6Svzn/2/2013 za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. K odvolaniu ţalovaného sa vyjadril ţalobca. Navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. V dôvodoch vyjadrenia vyslovil názor, ţe súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, riadne sa vysporiadal so všetkými pre posúdenie veci rozhodujúcimi skutočnosťami a nie je potrebné ani doplnenie dokazovania o ţiadne ďalšie skutočnosti a dôkazy. Vo vzťahu k argumentom ţalovaného týkajúcim sa vecnej stránky veci sa plne pridrţiaval dôvodov obsiahnutých v ţalobnom návrhu. Tvrdenie ţalovaného, ţe postupom súdu mu bola ako účastníkovi konania pre riadne nezdôvodnenie rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. odňatá moţnosť konať pred súdom, nepovaţoval za opodstatnené. Mal za to, ţe súd sa riadne právne vyporiadal so skutočnosťami tvrdenými odporcu v konaní pred súdom prvého stupňa, ktoré rozpísal na strane 3 odvolaním napadnutého rozsudku, keď na strane 5 a 6 podrobne rozpísal dôvody, pre ktoré nepovaţoval úpravu obsiahnutú vo všeobecne záväznom nariadení za výkon samosprávnej pôsobnosti mestskej časti. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania ţalovaného (§ 246c ods. 1 prvá veta O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.
1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalovaného nie je moţné priznať úspech. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa návrhu ţalobcu – prokurátora, na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia ţalovaného so zákonom vyhovel. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj predmetné všeobecne záväzné nariadenie z hľadísk jeho obsahu a procesu prerokovania a schvaľovania a z tohto pohľadu posúdil, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými dôvodmi uvedenými 7 6Svzn/2/2013 v návrhu ţalobcu (navrhovateľa) a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil súlad napadnutého všeobecne záväzného nariadenia ţalovaného so zákonom. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo posúdenie súladnosti Všeobecne záväzného nariadenia Mestskej časti Bratislava- Staré Mesto č.11/2010 zo dňa 14. septembra 2010 o umiestňovaní reklamných, propagačných a informačných zariadení na území Mestskej časti Bratislava - Staré mesto so zákonom, na základe návrhu Okresnej prokuratúry Bratislava I., ktorým prokurátor podľa § 250zfa ods.1 O.s.p. ţiadal vysloviť nesúlad uvedeného VZN s § 6 ods. 1, 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, s § 71 aţ § 73 stavebného zákona, s § 7a ods. 2 písm. c/, d/ zákona o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislavy, s § 14 ods. 2 písm. c/, s § 30 ods. 3 zákona o ochrane pamiatkového fondu. Podľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu týkajúcich sa nesúhlasu ţalovaného s prvostupňovým rozhodnutím, ktorým súd prvého stupňa vyslovil nesúlad predmetného všeobecne záväzného nariadenia ţalovaného so zákonom a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa v zásadných otázkach (nesúlad VZN so zákonom ) odchýlil od argumentov a relevantných právnych záverov prvostupňového rozhodnutia vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku v napadnutom rozsudku. Senát odvolacieho súdu povaţuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. 8 6Svzn/2/2013 Podľa § 250zfa O.s.p. ods.1 až 6 ak obec alebo vyšší územný celok nezruší alebo nezmení na základe protestu prokurátora svoje všeobecne záväzné nariadenie, môže prokurátor vo veciach územnej samosprávy podať na súd návrh na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia so zákonom. Vo veciach pri plnení úloh štátnej správy môže prokurátor podať na súd návrh na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia aj s nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Účastníkmi konania sú obec, vyšší územný celok a prokurátor. Príslušný na rozhodnutie je krajský súd, v obvode ktorého sa nachádza obec, ktorá vydala všeobecne záväzné nariadenie, alebo sídlo samosprávneho kraja, ktorý vydal všeobecne záväzné nariadenie. Proti rozhodnutiu súdu je prípustné odvolanie. Ak súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi všeobecne záväzným nariadením a právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, stráca všeobecne záväzné nariadenie, jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenia účinnosť dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu. Obec, vyšší územný celok, ktoré vydali všeobecne záväzné nariadenie, sú povinné do šiestich mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu uviesť ho vo veciach územnej samosprávy do súladu so zákonom a vo veciach pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak obec, mesto, mestská časť alebo samosprávny kraj neurobí, všeobecne záväzné nariadenie, jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu. Súd môže uznesením na návrh prokurátora dočasne pozastaviť účinnosť všeobecne záväzného nariadenia, jeho časti, prípadne niektorého jeho ustanovenia, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok. Takéto uznesenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo vydané; inak dočasné pozastavenie účinnosti všeobecne záväzného nariadenia, jeho časti, prípadne niektorého jeho ustanovenia zaniká nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia súdu o veci samej. Z citovanej právnej normy ustanovenej v § 250zfa Občianskeho súdneho poriadku vyplýva vôľa zákonodarcu zabezpečiť súlad všeobecne záväzného nariadenia obce alebo vyššieho územného celku so zákonom a pokiaľ obec alebo vyšší územný celok nezruší alebo 9 6Svzn/2/2013 nezmení na základe protestu prokurátora svoje všeobecne záväzné nariadenie, môţe prokurátor vo veciach územnej samosprávy podať na súd návrh na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia so zákonom a vo veciach pri plnení úloh štátnej správy môţe prokurátor podať na súd návrh na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia aj s nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy; príslušným na konanie a rozhodnutie o návrhu prokurátora je krajský súd, v obvode ktorého sa nachádza obec, ktorá vydala všeobecne záväzné nariadenie, alebo sídlo samosprávneho kraja, ktorý vydal všeobecne záväzné nariadenie a účastníkmi tohto konania sú obec, vyšší územný celok a prokurátor. Zákonodarca systematicky začlenil konanie súdu podľa právnej úpravy ustanovenej v § 250zfa (§ 250zf) do siedmej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku označenej ako osobitné konania. Z uvedených dôvodov súd konajúci o návrhu prokurátora v zmysle § 250zfa O.s.p. (alebo v zmysle § 250zf) postupuje v konaní v zmysle právnej úpravy ustanovenej v prvej a druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúce konanie v správnom súdnictve. Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci vyplývajúcich z predloţeného spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis odvolací súd nesúhlasí s argumentáciou ţalovaného uvedenou v odvolaní, ţe súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, poukazom na predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, keď z postupu súdu prvého stupňa vyplýva, ţe o návrhu prokurátora na vyslovenie nesúladu predmetného všeobecne záväzného nariadenia obce – ţalovaného, so zákonom konal a rozhodoval v zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 250zfa O.s.p., ktorú právnu normu v napadnutom rozhodnutí aj citoval. Zákonodarca zveruje do právomoci súdu konať a rozhodovať o návrhu prokurátora na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia obce alebo vyššieho územného celku so zákonom. Súd je v tomto konaní viazaný právnou úpravou ustanovenou v právnej norme § 250zfa O.s.p. a návrhom ţalobcu – prokurátora. V danom prípade prokurátor ako ţalobca podal návrh na vyslovenie nesúladu predmetného všeobecne záväzného nariadenia ţalovaného so zákonom. Z postupu súdu 10 6Svzn/2/2013 prvého stupňa vyplávajúceho zo spisu je zrejmé, ţe prvostupňový súd konal a rozhodol v rozsahu a v dôvodoch návrhu prokurátora postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 250zfa O.s.p.. Pokiaľ ţalovaný v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa odkazom na obsah svojho vyjadrenia k namietaným skutočnostiam a zdôraznil, ţe návrh prokuratúry vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, tzn. interpretačného pravidla, ktoré je zakotvené v paragrafe 4 ods. 4 zákona č. 369 /1990 Zb. a to tak, ţe zvýraznil samosprávnu pôsobnosť pred pôsobnosťou štátnej správy, odvolací súd s touto námietkou nemohol súhlasiť. Súd prvého stupňa s uvedenou námietkou sa v odôvodnení napadnutého rozsudku náleţite vysporiadal (str.5-6). Odvolací súd povaţuje právne posúdenie preskúmavanej veci vo vzťahu k tejto námietke krajským súdom za správne a súladné so zákonom a aby v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie uvádza. Podľa § 6 ods.1,2 zákona č. 369/1990 Zb. v platnom znení obec môže vo veciach územnej samosprávy vydávať nariadenia; nariadenie nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Vo veciach, v ktorých obec plní úlohy štátnej správy, môže vydávať nariadenie len na základe splnomocnenia zákonom a v jeho medziach. Také nariadenie nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, so zákonmi, s nariadeniami vlády, so všeobecne záväznými predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Podľa § 4 ods.1,2,3 zákona č. 369/1990 Zb. v platnom znení obec samostatne rozhoduje a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so správou obce a jej majetku, všetky záležitosti, ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony podľa zákona nevykonáva štát alebo iná právnická osoba alebo fyzická osoba. 11 6Svzn/2/2013 Samosprávu obce vykonávajú obyvatelia obce
vykonávacími vyhláškami MŢP SR. Pokiaľ miestne zastupiteľstvo predmetným všeobecne záväzným nariadením zasiahlo do právomoci obce ako stavebného úradu, oprávneného a aj povinného konať vo veciach umiestňovania reklamných a iných zariadení v zmysle §§ 71 aţ 73 stavebného zákona, predmetné všeobecne záväzné nariadenie je nesúladné so staveným zákonom v §§ 71 aţ 73. Zákonodarca v právnej norme v § 4 ods.4 zákona o obecnom zriadení ustanovuje, že ak zákon pri úprave pôsobnosti obce neustanovuje, že ide o výkon prenesenej pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce. Súčasne zákonodarca v právnej norme § 117 ods.1 stavebného zákona ustanovuje, ţe stavebným úradom je obec a pôsobnosť stavebného úradu je preneseným výkonom štátnej správy. 14 6Svzn/2/2013 Vychádzajúc z uvedeného stavebná činnosť podlieha právnej úprave stavebného zákona, ktorého právna úprava zveruje do právomoci stavebného úradu, ktorým je obec (mestská časť) s pôsobnosťou preneseného výkonu štátnej správy, konať a rozhodovať o realizácií stavieb, v rámci ktorého konania je jej povinnosťou v schvaľovacom procese povolenia a realizácie stavby aţ do jej ukončenia kolaudáciou sledovať splnenie zákonnej podmienky súladu stavby (teda aj umiestnených reklamných a iných zariadení) s verejným záujmom, súčasťou ktorého je aj zabezpečenie veškerej ochrany územia a dopad na jej obyvateľov, a v prípade zistenia porušení zákona stavebníkom, zjednať nápravu. V právnej úprave stavebného zákona však zákonodarca obce k prijímaniu všeobecne záväzných nariadení v uvedenej oblasti nesplnomocnil. Vzhľadom k uvedenému pokiaľ oblasť právnych vzťahov upravená v predmetnom všeobecne záväznom nariadení spadá do pôsobnosti orgánov štátnej správy, resp. obce pri prenesenom výkone štátnej správy a právna norma § 4 ods. 3 zákona o obecnom zriadení vo všetkých jeho písmenách ustanovuje výlučne samosprávnu pôsobnosť obce, nie je preto moţné túto oblasť právnych vzťahov vztiahnuť ani pod právnu úpravu ustanovenú v § 4 ods. 3 písm. n) zákona o obecnom zriadení. Z uvedených dôvodov Miestne zastupiteľstvo Mestskej časti Bratislava – Staré Mesto porušilo § 6 ods. 1, 2 zákona o obecnom zriadení vo všetkých ustanoveniach VZN, keďţe zákon obec k prijímaniu všeobecne záväzných nariadení v uvedenej oblasti nesplnomocnil. Z dôvodov uvedených vyššie odvolací súd sa nestotoţnil s názorom ţalovaného, ţe mestská časť predmetné všeobecne záväzné nariadenie prijala podľa § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení a s jeho dôvodmi, pretoţe skutočnosti upravené v tomto všeobecne záväznom nariadení spadajú pod výkon štátnej správy a nie pod výkon samosprávy obce (mestská časť), a preto nemohlo byť vydané v súlade s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení. Podľa § 14 ods. 1, 2 písm. c/ zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu obec utvára všetky podmienky potrebné na zachovanie, ochranu, obnovu a využívanie pamiatkového fondu na území obce. Obec spolupôsobí pri zabezpečovaní úprav uličného interiéru a uličného parteru, drobnej architektúry, historickej zelene, verejného osvetlenia a reklamných zariadení tak, aby boli v súlade so zámermi na zachovanie a uplatnenie hodnôt pamiatkového územia. 15 6Svzn/2/2013 Podľa § 30 ods.3 zákona č. 49/2002 Z. z. umiestniť reklamu, reklamné, informačné, propagačné alebo technické zariadenie, ktoré nie je stavbou, na nehnuteľnej kultúrnej pamiatke alebo v pamiatkovom území možno len na základe rozhodnutia krajského pamiatkového úradu. Krajský pamiatkový úrad v rozhodnutí určí, či je predložený návrh z hľadiska záujmov chránených týmto zákonom prípustný a určí podmienky jeho realizácie a umiestnenia. Ak umiestnenie reklamy, reklamného, informačného, propagačného alebo technického zariadenia povoľuje stavebný úrad, krajský pamiatkový úrad vydá záväzné stanovisko z hľadiska záujmov chránených týmto zákonom a je v konaní stavebného úradu dotknutým orgánom; krajský pamiatkový úrad vydá záväzné stanovisko aj v takomto konaní stavebného úradu v ochrannom pásme. Z uvedenej právnej úpravy vyplýva vôľa zákonodarcu zveriť konanie a rozhodovanie vo veciach umiestnenia reklamy, reklamných, informačných, propagačných alebo technických zariadení, ktoré nie sú stavbou, na nehnuteľnej kultúrnej pamiatke alebo v pamiatkovom území do pôsobnosti orgánu štátnej správy a do pôsobnosti obce zveruje len spolupôsobenie pri zabezpečovaní úprav uličného interiéru a uličného parteru, drobnej architektúry, historickej zelene, verejného osvetlenia a reklamných zariadení tak, aby boli v súlade so zámermi na zachovanie a uplatnenie hodnôt pamiatkového územia. Zákaz umiestňovania reklám a reklamných a iných zariadení na nehnuteľnej kultúrnej pamiatke alebo v pamiatkovom území tak ako to vyplýva z § 4 a § 5 VZN nie je moţné povaţovať za spolupôsobenie v zmysle § 14 ods.2 písm. c/ zákona č. 49/2002 Z. z.. Vychádzajúc z uvedeného predmetné všeobecne záväzné nariadenie je nesúladné aj s 14 ods.2 písm. c/
49/2002 Z. z.. Podľa § 7a ods.1, 2 písm. c/, d/ zákona č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste SR Bratislavy mestské časti v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a štatútom
a skutkové a právne závery prvostupňového súdu sú v dôvodoch rozhodnutia formulované jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, ţe prvostupňový súd právo ţalovaného na spravodlivý proces z dôvodu neprekúmateľnosti napadnutého rozsudku neporušil. 17 6Svzn/2/2013 Z dôvodov uvedených vyššie odvolací súd dospel k záveru, ţe pokiaľ krajský súd návrhu Okresného prokurátora Bratislava I vyhovel a rozhodol o nesúlade predmetného všeobecne záväzného nariadenia ţalovaného so zákonom, rozhodol v súlade s § 250zfa O.s.p., a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 250ja ods. 3 veta druhá
potvrdil. Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p.
Ţalobcovi náhradu trov tohto konania nepriznal, i keď mu vzniklo právo na ich náhradu, keďţe v tomto konaní bol úspešný, pretoţe mu v tomto konaní trovy nevznikli a ţalovanému z dôvodu, ţe mu zákon právo na ich náhradu nepriznáva. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 18. júna 2014 JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Ing. Dagmar Lojová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.