1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte rozhodnutia len „O.s.p.“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky - právneho 2 6Sžf/46/2013 predchodcu ţalovaného, č.: I/222/19661-123174/2011/993415-r zo dňa 30. novembra 2011, ktorým potvrdil dodatočný platobný výmer č. 604/230/144107/11/Mich zo dňa 5. septembra 2011, ktorým Daňový úrad Bratislava V. vyrubil ţalobcovi
ust. § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2010 v sume 31 973,98 €. Krajský súd zákonnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu posudzoval v intenciách ustanovení § 2 v spojení s § 15, s § 29 ods. 2,4,8 zákona č. 511/1992 Zb. a súčasne v intenciách § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“ alebo „zákon o DPH“). Krajský súd napadnuté rozhodnutie ţalovaného súčasne posudzoval v intenciách právnej úpravy ustanovenej v Smernici Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a vo svetle judikatúry Súdneho dvora EÚ s poukazom na konkrétne rozhodnutia Súdneho dvora. Krajský súd z obsahu administratívneho spisu správnych orgánov zistil, ţe ţalovaný rozhodnutím č. I/222/19661-123174/2011/993415-r zo dňa 30. novembra 2011
5 zákona o správe daní potvrdil odvolaním ţalobcu napadnuté rozhodnutie správcu dane č. 604/230/144107/11/Mich zo dňa 5. septembra 2011, ktorým správca dane - Daňový úrad Bratislava V., vyrubil ţalobcovi
6 písm. b/, bod 1 zákona o správe daní rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2010 vo výške 31 973,98 €. Správca dane vykonal u ţalobcu za zdaňovacie obdobie jún 2010 daňovú kontrolu, v priebehu ktorej správca dane zistil ţe platiteľ dane – ţalobca, za zdaňovacie obdobie jún 2010 podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty, v ktorom deklaruje v riadku 21 odpočítanie dane za prijaté zdaniteľné obchody v celkovej sume 31 973, 98 €. Ţalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly nepredloţil ţiadne doklady, a preto ho správca dane vyzval na predloţenie dokladov za zdaňovacie obdobia január, február, apríl aţ december 2010. Ţalobca napriek výzve, doručenej mu dňa 12. júla 2011, správcovi dane poţadované doklady na výkon kontroly nepredloţil a ani neoznámil dôvody ich nepredloţenia, poţadované doklady nezabezpečil ani prostredníctvom svojho právneho zástupcu a na výzvu správcu dane vôbec nereagoval. Správca dane v procese dokazovania
1 zákona o správe daní listom č. 604/321/42690/2011/Cib zo dňa
názoru krajského súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a nie je moţné tvrdiť, ţe vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Konštatoval, ţe správne rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov, a preto ich nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné. Mal zato, ţe postupom správnych orgánov taktieţ nebola odňatá ţalobcovi ako účastníkovi daňového konania moţnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy
svojej úvahy a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a pritom prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, z ktorých dôvodov správca dane 5 6Sžf/46/2013 v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade so všeobecne záväznými predpismi v zmysle § 2 ods. 1 zákona o správe daní. S poukazom na právnu úpravu, ktorú citoval, ustanovenú v § 29 ods. 2, 8 zákona č. 511/1992 Zb. a v § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. krajský súd konštatoval, ţe správca dane dodrţal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, t.j. hodnotil právne úkony
skutočného obsahu, keď konštatoval, ţe skutočným obsahom v daných obchodných prípadoch bolo iba profitovať na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za zdaniteľné obchody, ktoré boli daňovým subjektom deklarované ako na nákup od tuzemských dodávateľov (pri ktorých sa reálnosť dodania nepotvrdila), s cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore so zákonom. Tvrdenie ţalobcu, ţe správca dane nekonkretizoval doklady, ktoré ţiadal ku konkrétnym daňovým priznaniam predloţiť,
názoru krajského súdu je v rozpore so skutkovým stavom, pretoţe je evidentné, ţe doklady, ktoré poţadoval správca dane na výkon daňovej kontroly boli konkretizované v oznámení o výkone daňovej kontroly zo dňa
názoru krajského súdu v rámci daňových konaní, ktoré vykonali miestne príslušní správcovia dane u spoločností, ktoré mali byť dodávateľmi fakturovaných zdaniteľných obchodov, nebolo preukázané reálne dodanie zdaniteľných obchodov. Krajský súd povaţoval za účelové tvrdenia ţalobcu, ţe nemôţe predloţiť doklady, pretoţe boli zaistené, pričom v ţalobe tvrdil, ţe OČTK nezaistili všetky potrebné doklady. Konštatoval, ţe ak ţalobca mal vedomosť o tom, kde sa všetky doklady spoločnosti nachádzali, či nachádzajú mal moţnosť tieto doklady zabezpečiť a predloţiť ich správcovi dane aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu resp. treťou osobou, čo v danom prípade neurobil. Neprihliadol ani na tvrdenia ţalobcu, ţe správca dane len prevzal bez akejkoľvek 6 6Sžf/46/2013 verifikácie tvrdenia z inej daňovej kontroly iného daňového subjektu, majúc za to, ţe správca dane v danom prípade postupoval v súlade s § 29 ods. 4 zákona o správe daní. K tvrdeniu ţalobcu, ţe mu bolo odňaté právo vyplývajúce z § 15 ods. 5 zákona o správe daní, krajský súd uviedol, ţe správca dane v rámci výkonu daňovej kontroly konal v súčinnosti OČTK, dôkazom čoho je list správcu dane zo dňa
ust. § 250j ods. 1 O.s.p. ţalobu zamietol. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol
1 O.s.p. tak, ţe v konaní neúspešnému ţalobcovi právo na ich náhradu nepriznal a rovnako ani ţalovanému, ktorý
ustálenej judikatúry nemá v takomto prípade právo na náhradu trov konania. II. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca, ktorý navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu v súlade s § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil tak, ţe zruší rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Namietal, ţe krajský súd vec nesprávne právne posúdil. Tvrdil, ţe z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, ţe prvostupňový súd sa stotoţnil s obsahom administratívneho spisu, 8 6Sžf/46/2013 pričom si osvojil tam zistený skutkový stav a právne závery a právne posúdenie veci.
názoru ţalobcu ţalovaný a ani prvostupňový súd sa ţiadnym spôsobom nevysporiadali s dôvodmi uvedenými v ţalobe a to, konkrétne porušením jeho práva ako daňového subjektu garantovaného § 15 ods. 5 písm. e/ zákona č. 511/1992 Zb.,
ktorého má daňový subjekt počas daňovej kontroly okrem iných práv aj právo klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní. Poukázal na to, ţe z administratívneho spisu je zrejmé, ţe v konaní bolo vypočutých viacero osôb – všetky však bez prítomnosti ţalobcu, bez moţnosti konfrontácie, čo výrazne zúţilo právo daňového subjektu uplatniť svoj vplyv na výsledky dokazovania, ktorým postupom bola ţalobcovi odňatá moţnosť ochrany jeho práv, konkrétne klásť svedkom otázky a teda ţalobca nemal moţnosť tvrdenia svedka vyvrátiť, čo sa následne premietlo do zisteného skutkového stavu veci správnym orgánom a v konečnom dôsledku aj do rozhodnutia veci, ktoré negatívne zasahuje do majetkovej sféry ţalobcu. Na podporu svojich tvrdení ţalobca citoval právny záver ústavného súdu vyslovený v jeho náleze sp. zn. : III ÚS 153/
skutočného obsahu, keď skutočným obsahom v daných obchodných prípadoch bolo iba profitovať na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za zdaniteľné obchody, ktoré boli daňovým subjektom deklarované ako nákup od tuzemských dodávateľov, pri ktorých sa reálnosť dodania nepotvrdila, s cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore s platnou legislatívou. V danej súvislosti ţalovaný dal do pozornosti rozsudky Súdneho dvora ES – C-255/02 Halifax plc z
ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, 12 6Sžf/46/2013 ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal zrušenia rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím ţalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava V., ktorým správca dane vyrubil ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2010 v sume 31 973,98 €. Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konania im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup ţalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím ţalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou o vyrobení ţalobcovi rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2010 v sume 31 973,96 € v zmysle platnej právnej úpravy ustanovenej v zákone č. 222/2004 Z. z. postupom
ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov §§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd 13 6Sžf/46/2013 rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu povaţuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Odvolací súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje a súčasne na ne poukazuje. Odvolací súd v rámci súdneho prieskumu daného prípadu zistil, ţe vo veci totoţných účastníkov preskúmavacieho konania v obdobnom prípade – vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie v roku 2010, avšak za iný mesiac a to január, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 6Sţf/41/2013 zo dňa 19. marca 2014, a preto v súlade s právnou úpravou ustanovenou v právnej norme § 250ja ods. 7 O.s.p. na uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu poukazuje a súčasne z neho cituje nasledovné: 14 6Sžf/46/2013 „
ust. § 2 ods. 1, 3, 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov účinného v čase vydania rozhodnutia, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
ust. § 29 ods. 1, 2, 4, 8 zákona č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
ust. § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane
j/ prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová kontrola 15 6Sžf/46/2013 sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu
tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu
osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane
osobitných zákonov.
ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané,
ust. § 51 ods. 1, písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. právo na odpočítanie dane
môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane
2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú
.
1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.
1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel k záveru, že správca dane v danom prípade postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom konaní zabezpečil súčinnosť s daňovým subjektom – žalobcom a vo veci rozhodol vecne a právne správne, z ktorých dôvodov žalovaný správny orgán rozhodnutie správcu dane potvrdil v súlade so zákonom, a preto boli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými 16 6Sžf/46/2013 hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány oboch stupňov sa náležite vecou zaoberali, vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie. Zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu vyplýva, že daňový subjekt – žalobca súčinnosť správcu dane odmietol. Z uvedeného dôvodu nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že vo veci daňové orgány oboch stupňov zamerali dokazovanie jednostranne v jeho neprospech a že vo veci nebol riadne zistený skutkový stav. V preskúmavanom konaní mal odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa preukázané, že žalovaný i správny orgán prvého stupňa pri vydaní rozhodnutí nevychádzali len z daňových dokladov zaistených žalobcovi, ale najmä z výsledkov rozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či deklarované plnenia boli aj reálne uskutočnené.
názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa z výsledkov vykonaného dokazovania v daňovom konaní vyplýva, že žalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, že obchodné transakcie, ktoré deklaroval za sledované zdaňovacie obdobie (január 2010) na základe faktúr zadovážených v daňovej kontrole, sa uskutočnilo spôsobom deklarovaným žalobcom, pričom preukázanie týchto skutočností zaťažovalo dôkazným bremenom žalobcu v zmysle § 29 ods.8 zákona č. 511/1992 Zb. – v zmysle ktorej právnej úpravy žalobca má preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Na podporu uvedeného najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z
zásady voľného hodnotenia dôkazov potom hodnotí daňový orgán.
platnej legislatívy platiteľ dane má nárok na odpočet dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených v zákone č. 222/2004 Z. z. preukáže. Žalobca bol povinný správcovi dane preukázať, že zdaniteľné obchody, tak ako ich deklaroval v podanom daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie sa reálne uskutočnili, čo v uvedenom prípade aj
názoru najvyššieho súdu nebolo platiteľom (žalobcom) v priebehu výkonu daňovej kontroly preukázané. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu teda aj odvolací súd konštatuje správnosť skutkových zistení krajským súdom a správne a podrobné vyvodenie dôvodov rozhodnutia krajského súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku. Pokiaľ žalobca v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že žalovaný ani prvostupňový súd sa žiadnym spôsobom nevyporiadali s dôvodmi uvedenými v žalobe a to konkrétne porušením práva daňového subjektu garantovaného § 15 ods. 5 písm. e/ zákona NR SR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov,
ktorého má daňový subjekt počas daňovej kontroly, okrem iných práv aj právo klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, odvolací súd túto námietku považoval za nedôvodnú. Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že z pohľadu daňového procesu sa sám žalobca ukrátil o svoje právo konať v danej veci, keď odmietol súčinnosť so správcom dane. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa zastáva názor, že ospravedlnením nemôže byť ani skutočnosť, že žalobca bol v čase daňovej kontroly vo výkone väzby, pretože tento mal možnosť zvoliť si právneho zástupcu pre administratívne konanie, ktoré právo avšak v priebehu daňovej kontroly nevyužil. Vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorú však nevzniesol v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru a to, že daňový subjekt (žalobca) nemohol klásť svedkom otázky, odvolací 18 6Sžf/46/2013 súd uvádza, že konatelia dodávateľských spoločností v daňových konaniach konali ako účastníci daňového konania, ktoré vykonávali miestne príslušné daňové úrady, teda neboli vypočutí ako svedkovia. V danej súvislosti senát odvolacieho súdu poukazuje na to, že svedkom môže byť len osoba, ktorá v prejednávanej daňovej veci nie je v pozícii daňového subjektu a súčasne, že daňové úrady, ktoré preverovali a zisťovali skutkový stav u dodávateľských spoločností, boli v daných prípadoch v postavení miestne príslušných správcov dane týchto spoločnosti a daňové subjekty (dodávatelia) boli v predmetných konaniach (v daňových kontrolách, resp. miestnych zisťovaniach) v postavení miestne príslušných daňových subjektov a nie v postavení svedkov. Zo skutkových zistení ďalej vyplýva, že ako svedok v danom prípade vypovedala len p. D. (osoba personálne prepojená s konateľom spoločnosti, ktorá vyhotovovala za žalobcu faktúry a spracovávala mu aj účtovníctvo
jeho pokynu), ako aj, že svedeckú výpoveď menovanej hodnotil správca dane vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi a pritom prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré vyšli v danom prípade najavo. Zo zadovážených dôkazov vychádzajúc aj z vyjadrení konateľov spoločnosti k činnosti spoločností, ktoré mali spolupracovať so spoločnosťami p. Mariána Zorka a p. M. Z., odvolací súd taktiež vyhodnotil získané dôkazy tak, že zdaniteľné obchody, z ktorých si žalobca ako platiteľ dane uplatnil právo na odpočítanie dane, sa neuskutočnili a k dodaniu tovaru reálne nedošlo, keď skutkové okolnosti vypovedajú len o tom, že v daných obchodných transakciách išlo len o fakturovanie zdaniteľných obchodov, bez reálneho dodania. Odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú ani námietku žalobcu, že z dôvodu väzby nemohol v daňovom konaní predkladať požadované doklady a to ani prostredníctvom svojho obhajcu, keďže to znemožnili skutkové okolnosti. Zo skutkových zistení danej veci vyplývajúcich z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly požiadal Žiadosťou o doručenie úradnej písomnosti číslo 604/321/111242/2011/Cib zo dňa
názoru odvolacieho súdu skutkové okolnosti v danej veci vyvracajú dôvodnosť tvrdenia žalobcu, že mu bolo odňaté právo vyplývajúce z ust. § 15 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a že upozornil správny orgán, že bez súčinnosti OČTK nemôže sám predložiť doklady, keď zo skutkových zistení je zrejmé, že správca dane v rámci výkonu daňovej kontroly konal v súčinnosti OČTK, čoho dôkazom je aj list správcu dane č. 604/321/42690/2011/Cib zo dňa
názoru odvolacieho súdu zo spisového materiálu vyplýva, že v priebehu výkonu daňovej kontroly správca dane neuprel žalobcovi žiadne právo vyplývajúce z ust. § 15 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a zároveň správca dane vytvoril žalobcovi dostatočný časový priestor na preukázanie skutočností, ktoré by mali vplyv na správne určenie dane, čo žalobca nevyužil, pretože v rámci daňovej kontroly pri zabezpečovaní dokladov nebol súčinný a požadované doklady i napriek výzve správcu dane, nezabezpečil. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa v preskúmavanej veci postupom v súlade s právnou úpravou ustanovenou v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.), náležite preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho 20 6Sžf/46/2013 aj zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu žalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal so zásadnými žalobnými námietkami. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli mať za následok úspešnosť odvolacieho návrhu žalobcu. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny
3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a s § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), keď pri nedostatku relevantných žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.“ Odvolací súd v predmetnej veci mal tieţ preukázané, ţe ţalovaný a správca dane pri vydávaní rozhodnutí nevychádzali len z daňových dokladov zaistených ţalobcovi, ale najmä z výsledkov rozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k získaniu a prevereniu dôkazov o tom, či deklarované plnenia boli aj reálne uskutočnené.
názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa i v danej veci z výsledkov vykonaného dokazovania v daňovom konaní vyplýva, ţe ţalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, ţe obchody, ktoré deklaroval za kontrolované zdaňovacie obdobie - jún 2010, sa reálne aj uskutočnili spôsobom ním tvrdeným, pričom preukázanie týchto skutočností zaťaţovalo dôkazným bremenom práve ţalobcu v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa v preskúmavanej veci, náleţite preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu ţalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal so zásadnými ţalobnými námietkami. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd povaţoval námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli mať za následok úspešnosť odvolacieho návrhu ţalobcu, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny
3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, stotoţniac sa v zásade aj s dôvodmi 21 6Sžf/46/2013 jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), nezistiac ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd
ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p. a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. tak, ţe v tomto konaní neúspešnému ţalobcovi, ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 18. júna 2014 JUDr. Jozef Hargaš, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.