Obsah (8)

§ 219§ 112§ 239§ 10§ 2§ 5§ 8§ 243b

Najvyšší súd 6 Cdo 38/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnych veciach ţalobcu L. IČO: X., so sídlom v B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou C. so síd

ktorého mu okresné súdy vyrubili súdny poplatok v rozpore s ustanovením § 13 zákona č. 71/1992 Zb., keď nesprávne posúdili právne účinky ním podaných návrhov. Uviedol, ţe príkaz vyplývajúci pre okresné súdy z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24.júna 2008 sp. zn. II. ÚS 148/2008 (ďalej len „Nález“), ktorý vyslovil porušenie základného práva ţalobcu na súdnu ochranu neprijatím jeho podania (vrátením DVD nosiča) urobeného elektronickou formou a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom, sa týkal len podania doručeného okresným súdom na DVD nosiči

1. júla 2006 s dôrazom na to, ţe právne účinky tohto podania zostanú zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania. Dospel k záveru, ţe splnenie príkazu vyplývajúceho z Nálezu, t. j. aby okresné súdy návrhom ţalobcu doručených mu na externom hard disku v roku 2013, pripísali účinky, ako keby boli podané v roku 2006, vyţadovalo od ţalobcu preukázať, ţe návrhy na začatie konania doručené okresnému súdu v roku 2013, sú totoţné s návrhmi doručenými okresnému súdu v roku 2006, čo však ţalobca napriek výzve súdov nesplnil. Okresné súdy postupovali preto správne, keď podania ţalobcu doručené mu vo vyššie označených veciach
2. marca 2013, resp.
3. marca 2013 zapísali ako nové návrhy na začatie konania a neakceptovali tvrdenie ţalobcu o nemoţnosti vyrubiť súdny poplatok pre uplynutie lehoty uvedenej v § 13 zákona č. 71/1992 Zb. Dospeli k správnemu úsudku,

ktorého podaním návrhov došlých na súd

1. marca 2013, resp.
2. marca 2013 vznikla ţalobcovi poplatková povinnosť a správne konania pre nesplnenie si tejto povinnosti zastavili. Okresné súdy týmto postupom neodňali ţalobcovi moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odvolaniami napadnuté uznesenia okresných súdov preto

§ 219ods.

1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Obranu ţalobcu spočívajúcu v tom, ţe po rozhodnutí ústavného súdu originálne DVD nosiče s pôvodnými návrhmi z roku 2006 nemohol jednotlivým všeobecným súdom predloţiť, lebo boli priloţené k jeho ústavným sťaţnostiam a následne zaslané Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, povaţoval za nenáleţitú. Poukázal na to, ţe uţ Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí z

1. septembra 2012, konajúc o sťaţnosti č. 50645/2008, reagoval na tento argument ţalobcu. Skonštatoval, ţe vo formulári sťaţnosti ako aj v iných dokumentoch súdu je výslovne uvedené, ţe sa súdu nemajú predkladať originály dokumentov na účely individuálnej sťaţnosti a ţe napriek tejto inštrukcii ţalobca k svojmu podaniu priloţil originálne DVD nosiče a o ich vrátenie nepoţiadal, jeho argument o nemoţnosti predloţiť 3 6 Cdo 38/2014 tieto DVD nosiče všeobecným súdom je preto neudrţateľný (bod 38 odôvodnenia rozhodnutia). Proti týmto uzneseniam odvolacieho súdu podal včas dovolania ţalobca. Uviedol, ţe konajúce súdy mu zastavením konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, hoci k tomu neboli splnené zákonné podmienky, odňali moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Naďalej trval na svojom tvrdení, ţe podania, ktoré boli súdom prvého stupňa doručené
2. marca 2013, resp.
3. marca 2013 nie sú ţiadnymi novými návrhmi na začatie konania, ale ţe ide o písomné vyhotovenia návrhov, o ktorých ústavný súd rozhodol v citovanom Náleze. V zmysle Nálezu zostali preto zachované právne účinky ku dňu jeho pôvodného podania, t. j. ku dňu 24.7.2006, čo však súdy nerešpektovali. Nesúhlasil so záverom konajúcich súdov, ţe je jeho povinnosťou preukazovať, ţe podania z roku 2013 sú totoţné s tými, ktoré boli podané v roku
4. Nemoţno totiţ od neho ţiadať splnenie tých povinností, ktoré by nemal, keby okresné súdy jeho práva neporušili. Práve naopak, bolo povinnosťou okresných súdov prijať také opatrenia, aby v prípade potreby vedeli posúdiť, ktoré návrhy odmietli prijať (napríklad zapísať si úradným záznamom identifikačné údaje o DVD nosiči). So zreteľom na Nález bolo v danom prípade potrebné vychádzať z toho, ţe ním podané návrhy v roku 2013 boli v súlade so zákonom podané uţ v roku
5. Súdny poplatok za návrh na začatie konania pre uplynutie lehoty uvedenej v § 13 zákon č. 71/1992 Zb. preto uţ nebolo moţné vyrubiť. Ak napriek tomu boli konania zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, má postup súdov za následok odňatie moţnosti pred súdom konať. Z uvedených dôvodov navrhol napadnuté uznesenia krajského súdu a tieţ ním potvrdené uznesenia súdu prvého stupňa zrušiť a veci vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

§ 112ods.

1 O.s.p. v záujme hospodárnosti konania môţe súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. S prihliadnutím na totoţnosť predmetu konania, totoţnosť v osobe dovolateľa a skutkovú i právnu súvislosť obsahu dovolaní vo veciach vedených tunajším súdom pod sp. zn. 6 Cdo 38/2014, 6 Cdo 42/2014, 6 Cdo 44/2014, 6 Cdo 46/2014, 6 Cdo 48/2014, 6 Cdo 54/2014, 6 Cdo 58/2014 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), aplikujúc ustanovenie § 112 ods. 1 O.s.p. v spojení 4 6 Cdo 38/2014 s § 243c O.s.p. tak, ţe predmetné veci spojil do jedného spoločného konania ako je to uvedené v prvom výroku tohto rozhodnutia. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolania podal včas ţalobca zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tieto opravné prostriedky smerujú proti rozhodnutiam, proti ktorým ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smerujú dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolateľom napadnuté uznesenia ale nevykazujú znaky niektorého z nich, preto jeho dovolania

§ 239ods.

1 a 2 O.s.p. prípustné nie sú. Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolaní preto z týchto ustanovení nevyplýva. 5 6 Cdo 38/2014

názoru ţalobcu mu postupom súdov bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O prípad odňatia moţnosti pred súdom konať ide tieţ vtedy, ak súd zastaví konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku

§ 10ods.

2 zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento postup nebol zákonný dôvod (R 50/1997). So zreteľom na uvedené dovolací súd skúmal, či pre zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, boli v danom prípade dané procesné predpoklady.

§ 2ods.

1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je

sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.

§ 5ods.

1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo ţiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

§ 8ods.

1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie návrhu alebo ţiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní

osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

§ 10ods.

1 prvá a druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený. V preskúmavanej veci ţalobca argumentoval tým, ţe okresným súdom doručil opätovne podania, o ktorých rozhodol ústavný súd citovaným Nálezom a keďţe v zmysle Nálezu účinky tohto podania zostali zachované ku dňu doručenia okresným súdom, t. j. k 24. júlu 2006, vzhľadom na uplynutie trojročnej lehoty uvedenej v § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., mu uţ nemoţno súdny poplatok za tieto návrhy vyrubiť. 6 6 Cdo 38/2014 Dovolací súd sa s uvedenými argumentmi ţalobcu nestotoţňuje. Z citovaného Nálezu ústavného súdu vyplýva, ţe ţalobca podal v roku 2006 právne účinným spôsobom návrh na začatie konania v elektronickej podobe a ţe treba rešpektovať právne účinky, ktoré toto podanie vyvolalo. Vyplýva z neho ale aj to, ţe príkaz okresnému súdu opätovne sa zaoberať podaním sťaţovateľa (ţalobcu) ako návrhom na začatie konania a postupovať vo vzťahu k nemu

príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, sa týka výlučne podania doručeného okresným súdom na DVD nosiči

1. júla
2. Základným predpokladom pre naplnenie tohto príkazu je, ţe ţalobca po rozhodnutí ústavného súdu znova predloţí okresným súdom toto pôvodné podanie. To znamená, ţe ţalobcu zaťaţovala povinnosť okresnému súdu Veľký Krtíš a Zvolen opätovne doručiť podania pôvodne doručené
3. júla 2006 urobené elektronickou formou a podpísané zaručeným elektronickým podpisom (nie iné podanie). Z obsahu spisu však zjavne vyplýva, ţe ţalobca tak neurobil. Ničím nedoloţil, ţe návrhy v spojených veciach doručené týmto súdom v roku 2013, sú identické s návrhmi doručenými im na DVD nosičoch v roku 2006 (napr. predloţením pôvodného sprievodného listu k návrhom, ktoré mali byť obsahom podaní na týchto nosičoch so základnou identifikáciou jednotlivých vecí), na ktoré sa vzťahuje Nález a ním vyslovený príkaz ústavného súdu vychádzať z toho, ţe podanie bolo doručené s účinkami pôvodného doručenia. Nemoţnosť predloţiť pôvodné dokumenty v danom prípade nespôsobili súdy tak, ako sa to snaţil interpretovať ţalobca. Ústavný súd a ani európsky súd netrvali na tom, aby ţalobca priloţil k sťaţnostiam originály dokumentov. Práve naopak, uţ vo formulári sťaţnosti podávanej na európsky súd sa výslovne uvádza, ţe sa súdu nemajú predkladať originály dokumentov na účely individuálnej sťaţnosti. Ak ţalobca napriek tejto inštrukcii k sťaţnosti priloţil originálne DVD nosiče a o ich vrátenie nepoţiadal, sám svojim konaním zavinil, ţe nedokázal okresným súdom predloţiť jeho pôvodné podanie doručené súdu
4. júla
5. Za tejto situácie nemoţno konajúcim súdom vyčítať, ţe podania ţalobcu datované 23.marca 2006, resp.
6. júla 2006 doručené Okresnému súdu Veľký Krtíš aţ
7. marca 2013, resp. Okresnému súdu Zvolen
8. marca 2013 nepovaţovali za totoţné s podaním, o ktorom rozhodoval ústavný súd a ţe nevychádzali v zmysle Nálezu z toho, ţe tieto podania boli doručené okresným súdom s účinkami pôvodného doručenia. Krajský súd dospel k správnemu záveru, ţe poplatková povinnosť ţalobcu vznikla podaním návrhov dňa 7 6 Cdo 38/2014 11.marca 2013, resp. 20.marca 2013 a teda, ţe trojročná lehota na vyrubenie súdneho poplatku uvedená v § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. neuplynula. Vzhľadom na nerešpektovanie výziev na zaplatenie súdneho poplatku, boli splnené predpoklady pre zastavenie konania (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Rozhodnutia okresných súdov, ktorými konania v spojených veciach zastavili a krajského súdu, ktorý tieto rozhodnutia potvrdil, boli v súlade so zákonom, z ktorého dôvodu nemohlo dôjsť k znemoţneniu realizácie procesných oprávnení ţalobcu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Keďţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady tvrdenej dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaných dovolaní nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolania

§ 243bods.

5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V dovolacom konaní úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodali návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. septembra 2014 JUDr. Daniela Švecová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková 8 6 Cdo 38/2014