← Slovensko

o zaplatenie 2 797,14 € ist. s prísl.

Najvyšší súd 2 Obo 21/2010 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beaty Miničovej a členiek JUDr. Jan

§ 522

Občianskeho zákonníka neposkytol v čase plnenia súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. Ani preto sa žalovaný nemohol dostať do omeškania s platením finančného dlhu. 2 Obo 21/2010 4 Súd poukázal na ust. § 337 a § 339 Obchodného zákonníka, ako aj na samotný zákon č. 92/1991 Zb. a ust. § 8 ods. 1 písm. a/ zákona č. 286/1992 Zb. a uviedol, že nie je možné, aby náklady a poplatky, ktoré vznikli žalovanému v súvislosti s vyplácaním dlhopisov prostredníctvom svojich zmluvných partnerov, znášali veritelia. Preto súd nárok žalobcu na doplatenie zostatku nároku podľa § 24 ods. 4 vo výške 3 028,30 Sk považoval za dôvodný. Výška nároku vo vyjadrení v eurách predstavovala 100,52 Eur. Súd nemohol hodnotiť správanie žalobcu ako neposkytnutie potrebnej súčinnosti zmluvným partnerom žalovaného pri plnení peňažného záväzku žalovaným, pretože zákon ho k takejto povinnosti ani nezaväzoval. Žalobca požadoval jednak vyčíslené úroky z omeškania z vyplatených istín, ktoré vyčíslil sumou 81 238,30 Sk za dobu od

  1. 2001 do
  2. 2001 zo sumy 68 553,90 Sk a
  3. 2001 do
  4. 2001 zo sumy 439 337,30 Sk, a to pôvodne sadzbou 15,5% ročne a úroky z omeškania zo sumy 3 028,30 Sk od
  5. 2001 až do zaplatenia, neskôr spresnením 17,6 % za obdobie od
  6. 2001 do
  7. 2001, 15,5% od
  8. 2002 do
  9. 2008 a 10,5 % od
  10. 2009 do zaplatenia, špecifikovaným v podaní zo
  11. 2009 s tým, že úroky z omeškania žiadal priznať podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí zdôraznil, že dôsledky omeškania dlžníka s platením peňažného záväzku sú upravené v § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Úprava zákonných úrokov z omeškania, pretože nebola preukázaná dohoda o výške úrokov z omeškania, v obchodnom práve prešla v období od
  12. 2001 až do rozhodnutia súdu rôznymi zmenami. Základom právnych úprav je závislosť úrokovej sadzby úrokov z omeškania za príslušné obdobie omeškania od výšky buď základnej sadzby NBS navýšenej o 10%‚ alebo o 10% vyššie, než je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu. Súd preto pri priznávaní úrokov z omeškania za jednotlivé doby omeškania postupoval podľa vyššie uvedených kritérií, boli však priznané úroky len v rámci žalobcom požadovanej výšky za konkrétne požadované obdobie. Súd preto priznal žalobcovi výšku požadovaných úrokov z omeškania od
  13. 2009 do zaplatenia, ktoré boli nižšie ako úroky z omeškania určené podľa predpisov občianskeho práva. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. 2 Obo 21/2010 5 Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný a žiadal jeho zmenu tak, že súd žalobu zamietne a uloží žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy prvostupňového aj odvolacieho konania. Uviedol, že aplikácia ustanovení Obchodného zákonníka prvostupňovým súdom na právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, podľa jeho názoru nie je správna. Obchodný zákonník v ust. § 261 ods. 3 písm. c/ ustanovuje, že „touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy z burzových obchodov a ich sprostredkovania (§ 642) a ďalej z odplatných zmlúv, týkajúcich sa cenných papierov.“ Slová‚ a ďalej z odplatných zmlúv týkajúcich sa cenných papierov“ však boli zavedené až zákonom č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch, ktorým bol okrem iného novelizovaný Obchodný zákonník. Úmyslom tejto novely bolo podriadiť všetky odplatné zmluvy, týkajúce sa cenných papierov, výslovne upravené zákonom o cenných papieroch pod režim tzv. absolútnych obchodov. Podľa žalovaného ani jednu zo zmlúv upravených zákonom č. 600/1992 Zb. nemožno aplikovať na zmluvy uzatvárané v procese
  14. vlny kupónovej privatizácie. Žalovaný v odvolaní poukázal na ust. § 22 a § 24 zákona č. 92/1991 Zb. v znení zákona č. 190/1995 Z. z., ust. § 1 a § 4 nariadenia vlády č. 134/1994 Z. z. o vydávaní a použití investičných kupónov, ako aj na zákon č. 600/1992 Zb., z ktorých právnych predpisov podľa žalovaného vyplýva, že proces nadobudnutia investičných kupónov sa nespravuje ustanoveniami zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch. Žalovaný zdôraznil, že právny režim vydávania investičných kupónov treba posudzovať podľa občianskoprávnych predpisov. Následne preto aj odvodený právny režim medzi žalobcom ako majiteľom dlhopisu F. (v prípade, že si ako majiteľ investičného kupónu uplatnil nárok na vydanie dlhopisu F.) a žalovaným treba posudzovať podľa občianskoprávnych predpisov. Podľa žalovaného z ust. § 567 ods. 1, §

§ 522

Občianskeho zákonníka vyplýva, že žalobca v záujme včasného splatenia dlhopisu bol povinný poskytnúť žalovanému potrebnú súčinnosť, spočívajúcu v tom, že sa mal osobne dostaviť do sídla veriteľa dňa

  1. 2000 alebo v dňoch nasledujúcich. Žalobca však v priebehu konania nepreukázal splnenie tejto jeho povinnosti, v dôsledku čoho sa žalobca sám dostal do omeškania a omeškanie žalovaného tak bolo vylúčené až do dňa, kedy boli dlhopisy žalovanému aj skutočne vyplatené. Prevzatím peňažnej hotovosti v pobočke S. S. potom žalobca akceptoval 2 Obo 21/2010 6 návrh žalovaného na iné miesto plnenia, než v sídle žalovaného. Došlo tak k uzavretiu dohody o mieste plnenia v zmysle § 567 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s priznaním sumy 100,52 € žalovaný poukázal na ust. § 35 Obč. zák., podľa ktorého podľa žalovaného žalobca prijatím plnenia od S. S., a. s., prijal aj podmienky splnenia záväzku ponúknuté žalovaným. Priznanie tejto sumy a úrokov z tejto sumy namietol tiež prekážkou veci už právoplatne rozhodnutej. . Napadnuté rozhodnutie podľa názoru žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), preto navrhuje, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu zamieta a zároveň rozhodol o trovách konania. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p., bez nariadenia pojednávania v medziach dôvodov odvolania a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či sa žalovaný dostal do omeškania s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov F. S. voči žalobcovi ako veriteľovi a vlastníkovi dlhopisov. Medzi účastníkmi nie je sporné, že žalovaný zaplatil dlhopisy, vrátane ich výnosov po
  2. decembri 2000, teda po lehote splatnosti stanovenej na vyplatenie dlhopisu ust. § 24 ods. 6 zák. č. 92/1991 Zb. Podľa žalovaného však z ust. § 567 ods. 1, §

§ 522Obč.

zák. vyplýva, že žalobca v záujme včasného splatenia dlhopisov bol povinný poskytnúť žalovanému potrebnú súčinnosť, spočívajúcu v tom, že sa mal osobne dostaviť do sídla veriteľa dňa

  1. 2000 alebo v dňoch nasledujúcich. Žalobca však v priebehu konania nepreukázal splnenie tejto jeho povinnosti, v dôsledku čoho sa žalobca sám dostal do omeškania a omeškanie žalovaného tak bolo vylúčené až do dňa, kedy boli dlhopisy žalovanému aj skutočne vyplatené. Prevzatím peňažnej hotovosti v pobočke S. S. potom žalobca akceptoval návrh žalovaného na iné miesto plnenia, než v sídle žalovaného. Došlo tak k uzavretiu dohody o mieste plnenia v zmysle § 567 ods. 1 Obč. zák. 2 Obo 21/2010 7 Podľa vety prvej § 520 Občianskeho zákonníka k omeškaniu dlžníka nedôjde, ak veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme, alebo mu neposkytne súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. V uvedenom ustanovení sú upravené prípady, kedy nedochádza k omeškaniu dlžníka. Veriteľovi potom nevzniká právo požadovať od dlžníka úroky, prípadne poplatok z omeškania. K tomu, aby nedošlo k omeškaniu dlžníka, plnenie musí byť ponúknuté riadne a včas, t. j. v čase splatnosti, prípadne aj skôr, ak je dlžník oprávnený plniť aj predčasne. Z činnosti súdu je známe, že žalovaný nepreukázal, že v dobe splatnosti svojho záväzku bol pripravený plniť, t. j. že mal dostatok peňažných prostriedkov, aby svoj záväzok k
  2. decembru 2000 splnil. Tiež nepreukázal, že veriteľovi (žalobcovi), peňažné plnenie riadne a včas ponúkol. Preto ani odvolací súd na uvedenú námietku žalovaného v zmysle § 520 Občianskeho zákonníka nemohol prihliadnuť. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalovaného, že žalobca ako osoba oprávnená na splatenie dlhopisov F. (ako veriteľ), sa dňa
  3. 2000 nedostavil do sídla žalovaného ako dlžníka a neposkytol žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie dlhopisov v zákonnom mieste plnenia v zmysle § 567 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia dlh sa plní na mieste určenom dohodou účastníkov a ak miesto plnenia nie je takto určené, je ním bydlisko alebo sídlo dlžníka. Z jeho činnosti je súdu tiež známe, že žalovaný ešte pred splatnosťou dlhopisov, t. j. pred
  4. decembrom 2000 zverejnil spôsob, akým budú dlhopisy F. vyplácané. Tým, že veriteľ (žalobca) tento spôsob akceptoval, možno žalovaným určené miesto plnenia považovať za dohodnuté, a preto sa miesto plnenia nestalo sídlo žalovaného. S uvedenou obranou žalovaného nemožno opomenúť tiež tvrdenie žalobcu, že sa niekoľkokrát do miesta sídla žalovaného dostavil a tohto k plneniu vyzýval. Neobstojí preto ani námietka žalovaného, že keď sa žalobca za účelom prevzatia plnenia nedostavil, prijatím plnenia od S. S., a. s., prijal aj podmienky splnenia záväzku, ponúknuté žalovaným. Bez ohľadu na uvedené žiada sa tiež uviesť, že z akceptovania navrhnutého miesta plnenia záväzku žalovaným nemožno vyvodiť, že medzi účastníkmi konania došlo zároveň k dohode o zániku časti nesplneného záväzku. Odvolací súd nemohol prihliadnuť ani na námietku žalovaného, týkajúcu sa prekážky právoplatne rozhodnutej veci v časti priznania sumy 100,32 € a úrokov z omeškania z tejto 2 Obo 21/2010 8 sumy. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
  5. 2006 č. k. 3 Obo 210/2006-150 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
  6. 2005 č. k. 34Cb 35/02-110 v znení opravného uznesenia z
  7. 2006 č. k. 34 Cb 35/02-142 boli uznesením dovolacieho súdu zo dňa
  8. 2009 č. k. 1M Obdo V 13/2008-169 zrušené v plnom rozsahu ako celok, ktorá skutočnosť je pre toto konanie záväzná a podstatná. Je právne bezvýznamná námietka, že vo svojom zrušujúcom rozhodnutí sa dovolací súd zaoberal výlučne iba otázkou splatnosti dlhopisov. Odvolací súd zdôrazňuje, že zrušujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu sa rušili výrokové časti uvedených rozhodnutí, a nie časti ich odôvodnení. Vzhľadom na uvedené skutkové a právne zistenia Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave v napadnutej časti podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 O. s. p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal, pretože mu žiadne účelne vynaložené trovy odvolacieho konania nevznikli. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. V Bratislave
  9. januára 2011 JUDr. Beata Miničová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.