Obsah (10)

§ 144§ 153§ 237§ 157§ 219§ 214§ 115a§ 63§ 239§ 243b

Najvyšší súd 7 Cdo 369/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky I., bytom K., zastúpenej JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom, so síd

§ 144O.s.p.

Krajský súd v Košiciach na základe odvolania odporcu voči výrokom o zverení detí do osobnej starostlivosti navrhovateľky, určenia výţivného odporcu na maloleté deti a určenia 4 7 Cdo 369/2014 styku odporcu s maloletými deťmi rozsudkom z

1. apríla 2014, sp. zn. 7 CoP 53/2014 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdil ako vecne správny. Konštatoval, ţe odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa je presvedčivé, s ktorými závermi sa odvolací súd plne stotoţnil. Na zvýraznenie správnosti dôvodov rozhodnutia dodal, ţe z § 24 ods. 2 Zákona o rodine vyplýva, ţe hmotnoprávnymi podmienkami pre nariadenie striedavej starostlivosti, ktoré musia byť splnené kumulatívne sú, ţe obaja rodičia sú spôsobilí dieťa vychovávať, obidvaja rodičia majú o osobnú starostlivosť o dieťa záujem, striedavá starostlivosť je v záujme dieťaťa a takýmto spôsobom budú lepšia zaistené potreby dieťaťa. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, ţe obidvaja rodičia sú spôsobilí deti vychovávať a ţe obidvaja majú o osobnú starostlivosť o deti záujem. Súd prvého stupňa, ktorý sa zaoberal aj ďalšími dvoma podmienkami nevyhnutnými pre zverenie detí do striedavej osobnej starostlivosti (či výchova detí je v záujme detí a či takto budú lepšie zaistené ich potreby) sa týmito skutočnosťami zaoberal veľmi dôsledne, precízne. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa o nevhodnosti nariadenia striedavej starostlivosti u maloletých detí a dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku. Za prioritnú prekáţku striedavej starostlivosti povaţoval odvolací súd skutočnosť, ţe striedavá starostlivosť o deti na základe dohody rodičov nezabezpečovala potreby detí lepšie, nakoľko neustálym vytrhávaním detí z toho ktorého prostredia došlo k nepriaznivým dôsledkom na psychický, emocionálny a sociálny vývin detí. U maloletej E. došlo i k zhoršeniu školského prospechu a u maloletého M. aţ k pomočovaniu. Aţ ingerencia súdu do pomerov účastníkov konania formou nariadenia predbeţného opatrenia, ktorým boli deti zverené do osobnej starostlivosti matky, stabilizovala psychiku maloletých detí. Zmenou takéhoto modelu starostlivosti existuje zvýšené riziko opätovnej neurotizácie detí. Odvolací súd sa stotoţnil aj s úpravou styku odporcu s maloletými deťmi. Rovnako sa stotoţnil aj s určením rozsahu výţivného pre maloleté deti na čas po rozvode, ktorý zodpovedá zákonným kritériám určovania výţivného vyplývajúcim zo zákonných ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca. Prípustnosť dovolania odôvodnil jeho nepreskúmateľnosťou pre jeho nedostatočnú odôvodnenosť aţ arbitrárnosť, teda je postihnutý vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, týmto postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, ako aj nesprávnym právnym posúdením veci. Ţiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na to, ţe odôvodnenie rozsudku je nepresvedčivé, 5 7 Cdo 369/2014 bez logickej konzistentnosti, aţ arbitrárne. Závery odvolacieho súdu povaţuje za závery v priamom rozpore s obsahom spisu a zároveň v ňom absentujú úvahy súdu, prečo sa vôbec nevyporiadal s niektorými dôkazmi. Odôvodnením rozsudku bolo porušené právo odporcu na spravodlivý proces. Nepreskúmateľnosť rozsudku vo vzťahu k potvrdenému výroku o zverení maloletých detí matke vidí v tom, ţe odvolací súd na námietku odporcu poukazovaním na negatívny vzťah detí k priateľovi matky len konštatoval, ţe nebolo preukázané, ţe by jej vzťah s iným muţom negatívne zasahoval do vzťahu detí k odporcovi. Takéto závery súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, navyše odvolací súd neodpovedal na zásadné zistenia získané znaleckým dokazovaním v znaleckom posudku znalkyne PhDr. Capovej. Je toho názoru, ţe odvolací súd vzhľadom na tak závaţnú námietku otca s poukazovaním na závery znaleckého dokazovania nemohol rozhodnúť bez pojednávania, nakoľko bolo bez akýchkoľvek pochybností potrebné doplniť dokazovanie, prípadne dokazovanie zopakovať. Odvolací súd nereflektoval na rozsiahlu judikatúru vo vzťahu ku skutočnosti, ţe ani nedostatočná komunikácia medzi rodičmi maloletých detí nie je dôvodom na zamietnutie striedavej starostlivosti. Pri rozhodovaní o výţivnom nezohľadnil skutočnosť, ţe odporca sa o maloleté deti stará takmer tretinu mesiaca, no najmä nesprávne súd pri určení výţivného vychádzal zo zisku spoločnosti 2011 Lovint Slovakia s.r.o., v ktorej je odporca jediným spoločníkom a konateľom, ktorý nebol rozdelený na vyplatenie z dôvodu strát spoločnosti v predchádzajúcich obdobiach. Odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa čo do určenia výţivného, ale aplikoval iné ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité (§ 63 ods. 2 Zákona o rodine), teda vychádzal z akéhosi predpokladaného príjmu. Má teda za to, ţe odvolací súd mal správne v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. minimálne vyzvať odporcu aby sa k pouţitiu takéhoto ustanovenia vyjadril, ak nie aj nariadiť pojednávanie. Odporca sa v dôsledku tohto nesprávneho postupu odvolacieho súdu nemal moţnosť efektívne brániť. Poukázal tieţ na to, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.). Dôvodom pre záver súdu, ţe deti nie je moţné zveriť do striedavej starostlivosti účastníkov konania zaloţil na súhrne viacerých okolností a dôvodov, pričom jedným z takýchto dôvodov mala byť absencia kvalifikovanej komunikácie medzi rodičmi. Je toho názoru, ţe, ţe súdom tvrdená nedostatočná komunikácia medzi navrhovateľkou a odporcom nevyplýva z vykonaného dokazovania. Komunikácia medzi nimi, čo nemôţe poprieť ani navrhovateľka je na vysoko inteligentnej úrovni. Spolu komunikujú v otázke odovzdávania si detí ohľadne realizácie styku odporcu s maloletými deťmi, konzultujú nákupy oblečenia ako aj školských potrieb resp. potrieb pre záujmové aktivity maloletých, 6 7 Cdo 369/2014 všetky zásadné otázky týkajúce sa výchovy detí, pričom aj keď niektorý z rodičov má odlišný postoj k riešeniu problému nikdy ani jeden z rodičov neurobil niečo vyslovene proti vôli druhého rodiča. Vzájomne sa informujú o zdravotnom stave detí, o chorobách a iných skutočnostiach. Odporca poukázal na to, ţe súd sám konštatoval, ţe okolnosti osobnostnej štruktúry, vzájomnej citovej väzby rodičov a detí nezniţujú schopnosti a predpoklady starostlivosti u otca, ide len o to, ţe otcom poskytovaná starostlivosť je kvalitatívne na inej úrovni. Uviedol, ţe minimálne materiálna úroveň, ktorú môţe odporca svojim deťom poskytnúť je vyššia ako majú maloleté deti u navrhovateľky, nakoľko u odporcu má kaţdé maloleté dieťa vlastnú izbu a navzájom sa nevyrušujú pri príprave do školy a ani pri hre kedy kaţdé dieťa sa chce hrať iným spôsobom. Je toho názoru, ţe u neho je emocionálnejšie vhodnejšie prostredie pre maloleté deti, nakoľko maloleté deti neprijali partnera navrhovateľky a v súčasnosti s ním nekomunikujú, nerešpektujú ho ako svojho nevlastného otca, iba ho trpia ako partnera navrhovateľky. Vzhľadom na to, ţe je toho názoru, ţe v danom prípade sú splnené všetky podmienky pre nariadenie striedavej starostlivosti rodičov o maloleté deti, nesúhlasí s navrhnutou úpravou styku odporcu s maloletými deťmi. Namietal tieţ, ţe nie je moţné, aby súd pri rozhodovaní vo veci samej ponechal úpravu styku nariadenú uţ predbeţným opatrením. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR 2 Cdo 281/
2. Vo vzťahu určenia výţivného odporcu na maloleté deti súd nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne vec posúdil po právnej stránke. Je toho názoru, ţe výška vyţivovacej povinnosti k maloletej E. nemôţe zodpovedať sume 500,- eur za predpokladu, ţe obaja rodičia sa na výţive maloletej podieľajú rovnakým dielom (250,- eur mesačne navrhovateľka a 250,- eur mesačne odporca). To rovnako platí pre maloletého M., je toho názoru, ţe mesačné výdavky sú v sume 400,- eur. Príjem navrhovateľky a odporcu je pribliţne na rovnakej úrovni (za rok 2013 u odporcu 2013 cca 1 100,- eur, u navrhovateľky 1 157,- eur). Súd tieţ nezohľadnil pri určovaní výšky výţivného, ţe odporca sa podieľa na starostlivosti o maloleté deti v priemerne minimálne 10 krát do mesiaca. Pri určení výţivného súd tieţ nevychádzal z aktuálnych informácií v čase svojho rozhodovania. Nie je vlastníkom nehnuteľností v okrese Gelnica, obci Smolník, ktoré nehnuteľnosti odpredal za účelom získania finančných prostriedkov s cieľom ich pouţitia na vykrytie jeho finančných záväzkov. Nesprávnosť postupu súdu videl aj v tom, ţe započítal do výšky príjmov aj zisk spoločnosti Lovint Slovakia s.r.o. za rok 2011, hoci tento bol pouţitý na úhradu strát tejto spoločnosti v rokoch 2010 a
3. Navrhovateľka navrhla dovolaciemu súdu dovolanie odporcu odmietnuť. Uviedla, ţe prípustnosť dovolania v danej veci nie je v tomto prípade daná s poukazom na § 238 ods. 4 7 7 Cdo 369/2014 O.s.p. Taktieţ je toho názoru, ţe odporcovi postupom súdu nebola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno totiţ dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, iba ak to zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Tento mimoriadny opravný prostriedok je prípustný proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. a proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p.

štvrtého odseku § 238 O.s.p. však dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (o návrhu na úpravu práv a povinností voči maloletým deťom na čas po rozvode manţelstva), pričom nejde o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Napadnutý rozsudok teda nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale znaky rozsudku, v prípade ktorého je prípustnosť dovolania výslovne vylúčená (§ 238 ods. 4 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné 8 7 Cdo 369/2014 aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Prípustnosť dovolania odporcu z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.), napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. So zreteľom na to by dovolanie odporcu bolo procesne prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania odporcu preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť. Dovolateľ zastáva názor, ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., v dôsledku nepreskúmateľnosti, aţ arbitrárnosti odvolacieho rozsudku, ako aj, ţe odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa čo do určenia výţivného, ale aplikoval iné ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom 9 7 Cdo 369/2014 rozhodovaní veci nebolo pouţité (§ 63 ods. 2 Zákona o rodine), teda vychádzal z akéhosi predpokladaného príjmu. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania. Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z

1. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
2. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania

§ 237písm.

f/ O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. Ústavný súd

konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho 10 7 Cdo 369/2014 rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu (I. ÚS 241/07).

§ 157ods.

2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj s poukazom na § 211 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.

§ 219ods.

2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol 11 7 Cdo 369/2014 rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal s námietkami a tvrdeniami odporcu uvedenými v odvolaní. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne správny potvrdil.

dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP. V prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým – ako uţ bolo spomenuté – tvorí jeden celok. Dovolateľ ďalej uviedol, ţe odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa čo do určenia výţivného, ale aplikoval iné ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité (§ 63 ods. 2 Zákona o rodine), teda vychádzal z akéhosi predpokladaného príjmu, odvolací súd mal správne v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. 12 7 Cdo 369/2014 minimálne vyzvať odporcu aby sa k pouţitiu takéhoto ustanovenia vyjadril, ak nie aj nariadiť pojednávanie.

§ 214ods.

1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol

§ 115a

bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.

§ 214ods.

2 O.s.p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. V predmetnej veci je zrejmé, ţe odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa, teda mal za to, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a o veci aj správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní, nerozhodoval o konaní vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nejde tu ani o verejný záujem, keďţe nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vţdy môţe nariadiť pojednávanie, ak to povaţuje za potrebné. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k právnemu záveru, ţe tým, ţe odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1, 2 O.s.p., nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemoţneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe za postup súdu odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je moţné povaţovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa dovolateľovi znemoţnila 13 7 Cdo 369/2014 realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. K námietke dovolateľa, ţe odvolací súd aplikoval iné ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité (§ 63 ods. 2 Zákona o rodine), dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe vyššie uvedená námietka dovolateľa nie je dôvodná. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa a odôvodnenia rozsudku súdom prvého stupňa je nesporné, ţe pri určovaní výţivného na maloleté deti vychádzal zo zákonných ustanovení Zákona o rodine (§ 24, § 62 aţ § 65 a § 75, aj keď všetky tieto ustanovenia neuviedol v odôvodnení svojho rozhodnutie. Nie je moţné súhlasiť s tvrdením dovolateľa, ţe odvolací súd aplikoval iné ustanovenie právneho predpisu, ktoré nebolo pri doterajšom rozhodovaní veci pouţité.

§ 63ods.

2 Zákona o rodine u rodiča, ktorý má príjmy z inej neţ závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, súd neberie do úvahy výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaloţiť alebo ktoré nie je nevyhnutné vynaloţiť v takom rozsahu v súvislosti s touto činnosťou, a moţnosti a schopnosti povinného posudzuje

predpokladaného príjmu, aký by povinný dosiahol, ak by tieto výdavky nerealizoval. Súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu odôvodnil moţnosti, schopnosti a majetkové pomery odporcu (ale aj navrhovateľky) vo vzťahu k plneniu vyţivovacej povinnosti aj s prihliadnutím na § 63 Zákona o rodine (započítanie zisku do príjmov odporcu). Zdôraznenie odvolacieho súdu, ţe pri výdavkoch sa prihliada na § 63 ods. 2 Zákona o rodine nie je moţné kvalifikovať ako aplikovanie iného ustanovenia právneho predpisu, ktorý nebol pri doterajšom rozhodovaní veci pouţitý. Odvolací súd sa neodchýlil od kvalifikácie príjmov odporcu súdom prvého stupňa a z nich určenú vyţivovaciu povinnosť voči maloletým deťom, nevychádzal z predpokladaného príjmu odporcu. K námietke dovolateľa týkajúcej sa nedostatkov pri vykonaní a hodnotení dôkazov, dovolací súd uvádza, ţe táto námietka dovolateľky nie je dôvodná, pretoţe súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú 14 7 Cdo 369/2014 v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníka konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000). V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd

svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). K námietke dovolateľa, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samotné nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj R 43/2003 a R 54/2012). Nejde totiţ o vadu konania vymenovanú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe dovolateľom bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov. Za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

predstáv či poţiadaviek odporcu. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva odporcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiţ – ako uţ bolo spomenuté – nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami (I. ÚS 50/04). 15 7 Cdo 369/2014 Dovolací súd nemôţe pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti a opodstatnenosti dovolania (t. j. danosti dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), pokiaľ nedospeje k záveru, ţe dovolanie je procesne prípustné. V prejednávanej veci pri skúmaní otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, ţe tento opravný prostriedok navrhovateľa nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti ţiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a nepreukázala sa navrhovateľom tvrdená existencia procesnej vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.). V danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je

§ 239O.s.p.

prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie odporcu ako neprípustné

§ 243bods.

5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Dovolací súd ţiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. septembra 2014 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová