Najvyšší súd 5 Cdo 190/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov: 1/ Ľ. P., bývajúcej v K.K., toho času v B.B., 2/ J. P., bývajúceho v K.K., toho času v B.B., zastúpených JUDr. Romanom Juríkom, advokátom so sídlom v Nových Zámkoch, Jazerná 19, proti ţalovaným: 1/ Všeobecnej úverovej banke, a.s., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 1, IČO: 31 320 155, 2/ Dražobnej spoločnosti, a.s., so sídlom v Bratislave, Gunduličova 3, IČO: 35 849 703, zastúpenej advokátskou kanceláriou STANĚK, VETRÁK & PARTNERI, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Vlčkova 18, 3/ M. D., bývajúcemu v T.T., o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby a o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp.zn. 4 C 226/2013, na dovolanie ţalobcov 1/ a 2/ proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z
- augusta 2013, sp.zn. 4 Co 557/2013, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . O d ô v o d n e n i e Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením zo
- júla 2013, č.k. 4 C 226/2013- 37 návrh na nariadenie predbeţného opatrenia zamietol. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 75 ods. 2, § 76 ods. 1, § 102 ods. 1, § 159a O.s.p. Vychádzal zo zistenia, ţe v danom prípade sa ţalobcovia 1/ a 2/ domáhajú návrhom vo veci samej proti ţalovaným 1/, 2/ a 3/ určenia, ţe opakovaná dobrovoľná draţba vykonaná
- apríla 2013 v Trenčíne ţalovaným 1/, je neplatná. Z výpisu z listu vlastníctva č. X. zistil, ţe v časti B je vyznačená informatívna poznámka P 252/13, ktorou sa poznamenalo začatie súdneho konania o neplatnosť draţby č. 4 C 226/2013 - Okresný súd Nové Mesto nad Váhom - zm. č. 121/
- Poukázal na ustanovenie § 159a O.s.p. z ktorého vyplýva, ţe ak po zápise poznámky do katastra nehnuteľností, bude nehnuteľnosť prevedená na tretiu osobu, výrok právoplatného rozsudku o prípadnom určení neplatnosti dobrovoľnej draţby nehnuteľnosti 5 Cdo 190/2014 2 podľa § 21 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných draţbách je záväzným nielen pre ţalovaného, ale aj pre osobu, ktorá nadobudla vecné právo k tejto nehnuteľnosti od ţalovaného, prípadne jeho právneho nástupcu. Tento výrok rozsudku je voči nadobúdateľovi záväzný bez potreby viesť proti nemu osobitné súdne konanie. Konštatoval, ţe ţalobcovia nepreukázali súdu ţiadne konkrétne skutočnosti nasvedčujúce tomu, ţe vlastník vydraţených nehnuteľností (ţalovaný 3/) predmetné nehnuteľnosti mieni scudziť, prípade zaťaţiť. Taktieţ prípadný budúci výkon rozhodnutia nebude ohrozený, a to s poukazom na § 159a O.s.p. I keď ţalobcovia v návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia konštatovali, ţe vydraţiteľ vymenil zámky na dverách, aby sa do svojho obydlia nedostali, v návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia netvrdia ani nepreukazujú nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. Mal za to, ţe návrh v danom prípade neodôvodnili tak, ako to vyţaduje § 75 ods. 2 O.s.p. Navyše z návrhu vyplynulo, ţe ţalobcovia sa zdrţiavajú v Bratislave, a to minimálne od novembra
- Dospel k záveru, ţe ţalobcovia neosvedčili základné skutočnosti potrebné pre nariadenie predbeţného opatrenia, preto návrh na nariadenie predbeţného opatrenia zamietol. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie ţalobcov 1, 2 uznesením z
- augusta 2013, sp.zn. 4 Co 557/2013 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V súvislosti s navrhovaným predbeţným opatrením taktieţ poukázal na zásadnú zmenu právnej úpravy zavedenú do Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 384/2008 Z.z. s účinnosťou od
- októbra 2008, ktorá významne zjednodušila právne postavenie skutočného vlastníka veci, a to ustanovením § 44a O.s.p., zápisom informatívnej poznámky o prebiehajúcom súdnom konaní do katastra nehnuteľností majúceho podľa ustanovenia § 159a O.s.p. za následok, ţe výrok právoplatného rozsudku o určení neplatnosti dobrovoľnej draţby, je záväzný aj pre osobu, ktorá nadobudla vecné právo k tejto nehnuteľnosti v čase, kedy v katastri nehnuteľností bola vykonaná poznámka o tomto súdnom konaní. Z obsahu listu vlastníctva č. X. pre k.ú. K. zistil, ţe v informatívnej poznámke na uvedenom liste vlastníctva je poznamenané začatie súdneho konania o neplatnosť draţby, vedeného na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp.zn. 4C/226/
- Vyznačenie poznámky o prebiehajúcom súdnom spore na liste vlastníctva, povaţoval za dostatočnú ochranu z hľadiska ohrozených práv ţalobcov, z dôvodu ktorého by nariadenie predbeţného opatrenia v poţadovanom rozsahu bolo nadbytočné. Aj na základe týchto skutočností konštatoval, ţe návrh ţalobcov na nariadenie predbeţného opatrenia o uloţenie zákazu ţalovanému 3/ nenakladať s nehnuteľnosťami, bol nedôvodný. Stotoţnil sa s názorom súdu prvého stupňa, ţe ţalobcovia v návrhu na nariadenie 5 Cdo 190/2014 3 predbeţného opatrenia dostatočným spôsobom neodôvodnili jeho nariadenie a tieţ nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. Vzhľadom k uvedenému sa v plnom rozsahu stotoţnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa a v celom rozsahu na ne poukázal. Mal za to, ţe odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je súladné s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., a preto odvolacie námietky ţalobcov 1/, 2/ označil za neopodstatnené. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia 1/ a 2/. Prípustnosť dovolania odôvodnili ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. K odňatiu moţnosti konať pred súdom mal dôjsť podľa ich názoru tým, ţe ani jeden z konajúcich súdov nevynaloţil úsilie k odstráneniu nejasností a sporných tvrdení uvedených v návrhu, písomne ich nekonfrontoval a nevyzval na ďalšie vyjadrenie, či doplnenie návrhu. Namietali, ţe súdy niţšieho stupňa sa dopustili v otázke právneho posúdenia odôvodnenosti návrhu váţnej chyby, pričom porušili nielen vnútroštátnu právnu úpravu, ale aj únijné právo. Poukázali na skutočnosť, ţe medzičasom Okresný súd Pezinok prerušil súdne konanie vo veci dobrovoľnej draţby a podal na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných draţbách a o doplnení zákona č. 323/1992 Zb. Notárskeho poriadku v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy. Predbeţné opatrenie povaţovali odôvodnené aj z dôvodu protiústavnosti výkonu záloţného práva, ktorému chýba primeranosť. Rozhodnutia obidvoch súdov označili za formalistické, majúce za následok odňatie práva na prístup k spravodlivosti. Za inú vadu konania označili nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí ako aj skutočnosť, ţe súdy ţalobcov nevypočuli, nevykonali nijaké dokazovanie a nekonfrontovali ich tvrdenia v návrhu so skutkovým dejom. Porušenie práv spotrebiteľov garantovaných v čl. 38 Charty základných práv EÚ a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ spôsobili konajúce súdy tým, ţe neprihliadli na záujem európskeho práva na ochrane spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami tak, ako to ukladá kogentné ustanovenie v čl. 6 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Poukázali aj na rozsiahlu judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa. Navrhli, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie. Ţalovaní 1/ a 3/ sa k dovolaniu ţalobcov písomne nevyjadrili. 5 Cdo 190/2014 4 Ţalovaná 2/ navrhla, aby dovolací súd dovolanie ţalobcov 1/ a 2/ odmietol a zároveň si uplatnila právo na náhradu trov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu o predbeţnom opatrení, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné, 5 Cdo 190/2014 5 je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného z ustanovenia § 239 O.s.p. nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). So zreteľom na ţalobcami 1/ a 2/ tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci im bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. 5 Cdo 190/2014 6 O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalovanému neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Dovolatelia v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namietajú porušenie ich práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Prvá dovolacia námietka ţalobcov 1/ a 2/ o odňatí moţnosti konať pred súdom sa týka skutočnosti, ţe súdy niţšieho stupňa vo veci rozhodli bez toho, aby vyvinuli úsilie smerujúce k odstráneniu nejasností a sporných tvrdení uvedených v návrhu na nariadenie predbeţného 5 Cdo 190/2014 7 opatrenia pokiaľ ide o (ne)osvedčenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy a nevyzvali ţalobcov na ďalšie vyjadrenie, či doplnenie k návrhu. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe dovolatelia spájajú nimi označenú nedostatočnú procesnú aktivitu súdov niţšieho stupňa s odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Skutočnosť, či ţalobcovia osvedčili nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy alebo nie, je však vecou právneho posúdenia návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia. Dovolací súd preto povaţuje za potrebné uviesť, ţe ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie moţnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôţe zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe právnym posudzovaním veci súd neporušuje ţiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z
- mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
- februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-
- Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). 5 Cdo 190/2014 8 Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre nariadenie predbeţného opatrenia zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. V prejednávanej veci podľa názoru dovolacieho súdu aj uznesenie odvolacieho súdu poţiadavku riadneho a dostatočného odôvodnenia spĺňa. Je z neho zrejmé, prečo odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, a akými podstatnými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa 5 Cdo 190/2014 9 s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Ţalobcovia v dovolaní ďalej namietajú, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., za ktorú označili skutočnosť, ţe súdy niţšieho stupňa pre objasnenie rozporných skutočností ţalobcov nevypočuli, nevykonali nijaké dokazovanie a nekonfrontovali ich tvrdenia v návrhu so skutkovým dejom. Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľmi tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Podľa ustanovenia § 102 ods. 1 O.s.p. ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretoţe je obava, ţe neskôr ho nebude moţné vykonať alebo len s veľkými ťaţkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbeţné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz; ustanovenia § 75 aţ 77 sa pouţijú primerane. Súd môţe vydať rozhodnutie o predbeţnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania (§ 75 ods. 6 O.s.p.). K charakteru konania o návrhu na vydanie predbeţného opatrenia je nutné uviesť, ţe toto konanie má svoje špecifiká, ktoré ho odlišujú od zásad, na ktorých stojí základné konanie v tom, ţe ich pouţitie je limitované dosiahnutím účelu predbeţného opatrenia, a preto sa neuplatňujú v celej šírke, ale s dôkazom na rýchlosť ochrany práv a spoľahlivosť tvrdení navrhovateľa na úrovni osvedčenia skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre záver o potrebe a nevyhnutnosti predbeţného opatrenia. Pred nariadením predbeţného opatrenia alebo zamietnutím návrhu na jeho nariadenie súd nevykonáva dokazovanie, ale vychádza iba z obsahu návrhu a príloh, pričom na základe ich spravdepodobnenia (osvedčenia) vyvodí záver o tom, či je osvedčená legálnosť (potreba, naliehavosť) dočasne upraviť pomery účastníkov. 5 Cdo 190/2014 10 Pri nariaďovaní predbeţného opatrenia, ktoré je opatrením dočasným a predbeţným, prevláda poţiadavka rýchlosti konania nad úplným preukázaním uplatneného nároku. Zákon preto nepredpokladá, ţe súd bude pri rozhodovaní o predbeţnom opatrení vykonávať dokazovanie a naopak vo vedomí, ţe výsluchom účastníka konania, proti ktorému návrh na nariadenie predbeţného opatrenia smeruje, by mohol byť zmarený účel uvedeného opatrenia. V ustanovení § 75 ods. 6 O.s.p. zákon výslovne formuloval zásadu, ţe účastníci nemusia byť pred rozhodnutím o návrhu na predbeţné opatrenie vypočutí a rovnako, ţe súd nemusí nariadiť pojednávanie, pretoţe sa nejedná o prejednanie veci samej. Súd o návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia rozhoduje aj bez výsluchu účastníkov, tým je daná moţnosť súdu rozhodnúť o návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia aj bez toho, ţe by sa účastníci k návrhu predbeţného opatrenia priamo a ústne vyjadrili. Ani odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní proti uzneseniu o predbeţnom opatrení nie je povinný v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie. Tým, ţe súdy vo veci predbeţného opatrenia konali a rozhodli bez toho, aby ţalobcov vypočuli a bez nariadenia pojednávania, nedošlo k inej vade konania, resp. ţalobcom nebola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolatelia ďalej namietajú, ţe rozhodnutia súdov niţšieho stupňa spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci pokiaľ ide o výklad ustanovení § 44a O.s.p. a § 159a O.s.p. v kontexte s predbeţným opatrením znejúcim na zákaz s nakladaním s nehnuteľnosťou a nesprávne vyloţenie významu druhého výroku predbeţného opatrenia, t.j. povinnosti znášať uţívanie vydraţenej nehnuteľnosti. Nesprávne právne posúdenie veci namietali aj v súvislosti s tým, ţe súdy neprihliadli na vysoký záujem európskeho práva na ochrane spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené (dovolací súd 5 Cdo 190/2014 11 ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľmi vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania ţalobcov 1/ a 2/ nemoţno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p., a ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcov 1/ a 2/ ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. O náhrade trov dovolacieho konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí vo veci samej (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 145 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- septembra 2014 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová