Občianskeho zákonníka chránený nájom a ani osoby ţijúce s ním v spoločnej domácnosti nemôţu vyuţívať pôţitky tohto chráneného nájmu. Ďalej poukázal na konanie sp.zn. C 1122/1998, v ktorom sa ţalobca Oravské múzeum P.O. Hviezdoslava domáhal v konaní vypratania súboru miestností, kde mu súd rozsudkom zo
rozhodnutia stavebného úradu určené na bývanie a môţu tomuto svojmu účelu slúţiť ako samostatné bytové jednotky. Pre zistenie, či ide o byt, je rozhodujúce kolaudačné rozhodnutie (§76 a nasl. zákona č. 50/76 Zb.). Stavebno-právne predpisy upravovali pojem byt a pojem obytnej miestnosti v § 42 vyhlášky č. 83/1976 účinnej do
3 O.s.p. Krajský súd v Ţiline rozsudkom zo 14. februára 2013, sp.zn. 9 Co 414/2012 rozsudok okresného súdu potvrdil. Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa v celom rozsahu stotoţnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. Konštatovanie súdu prvého stupňa, ţe pracovnú zmluvu v spojení s dodatkom nemoţno povaţovať za rozhodnutie o pridelení bytu, ale iba za formu odmeny za vykonanú prácu vo forme naturálneho plnenia s tým, ţe zamestnávateľ umoţnil ţalovanému 1/ počas doby trvania pracovného pomeru uţívať časť nehnuteľností, a to najmä s prihliadnutím na to, ţe nikdy nebolo vydané rozhodnutie príslušného správneho orgánu o tom, ţe priestory sú určené na bývanie a môţu tomuto účelu slúţiť, povaţoval za správne. Takéto rozhodnutie nemôţe byť nahradené ani zápisnicou o dielčej kolaudácii, na ktorú poukazovali ţalovaní vo svojom odvolaní. Ak 5 Cdo 462/2013 4 ţalovaní v ďalšom poukazovali na to, ţe z dôkazových materiálov predloţených súdu v spisoch sp.zn. 6C 277/2002 a sp.zn. C 1122/1998 je zrejmé, ţe predmetný byt na Oravskom hrade bol skolaudovaný, v tomto smere nekonkretizovali ţiadne konkrétne dôkazy, z ktorých by táto skutočnosť mala vyplynúť, a preto ani súdu prvého stupňa nemoţno vytýkať, ţe by sa v konaní nezaoberal, resp. nevyhodnotil i ďalšie dôkazy. Námietkami ţalovaných, týkajúcimi sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa nezaoberal, lebo tak ako to opätovne správne konštatoval prvostupňový súd, táto otázka bola vyriešená právoplatným rozhodnutím v inom konaní. Aj z tohto pohľadu potom rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali ţalovaní 1/ aţ 3/ dovolanie. Jeho prípustnosť a dôvodnosť odvodzovali z ustanovenia § 237 písm. d) a f) O.s.p. a z ustanovení § 241 ods. 2 písm. b) a c) O.s.p. Vada konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. d) O.s.p. spočívala
ich názoru v tom, ţe Okresný súd Dolný Kubín uţ rozhodol vo veci rozsudkom č.k. C 1122/1998-174 zo
mal odvolací súd na prejednanie veci nariadiť pojednávanie, pretoţe ide o závislé výroky. Vada konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. spočívala
názoru dovolateľov aj v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené. Dovolatelia v konaní namietali aj skutočnosť, ţe súdy niţšieho stupňa nedostatočne, resp. nesprávne zistili skutkový stav veci, pričom opätovne upriamili pozornosť dovolacieho súdu na tvrdenia a dôkazy, ktoré predloţili v konaní pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom. Rovnako sa ohradzovali voči právnemu posúdeniu veci súdmi niţšieho stupňa. Navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie a zároveň mu priznal náhradu trov dovolacieho konania. Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe je toho názoru, ţe odvolací súd rozhodol vo veci správne, svoje rozhodnutie zákonným spôsobom odôvodnil a v konaní nedošlo k ţalovanými namietaným vadám konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru 5 Cdo 462/2013 6 dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalovaných 1/ aţ 3/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej 2/ nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania ale v dovolacom konaní neboli zistené.
názoru ţalovaných 1/ aţ 3/ došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p.
ustanovenia § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova. Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. 5 Cdo 462/2013 7 Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Ţalovaní poukazujú na skutočnosť, ţe k tejto vade konania malo dôjsť v súvislosti s konaním vedeným na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp.zn. C 1122/1998, konkrétne s rozhodnutím č.k. C 1122/1998-174 zo
1 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol
bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
2 O.s.p. v tomto znení, môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. 5 Cdo 462/2013 9 V predmetnej veci je zrejmé, ţe odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa, teda mal za to, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní, predmetom konanie nie je vec
zákona č. 365/2004 Z.z. Antidiskriminačného zákona, ale vypratanie nehnuteľností, ktorého hmotnoprávny nárok má svoj základ v ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Rovnako tu nejde ani o verejný záujem, keďţe nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vţdy môţe nariadiť pojednávanie, ak to povaţuje za potrebné. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ prejednal odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu vo veci samej
ich individuálnych vlastností, ale
príslušnosti k určitej spoločenskej skupine. Z uvedeného je zrejmé, ţe ţalovanými namietaný dôvod nemôţe predstavovať porušenie zákazu princípu rovnakého zaobchádzania, pretoţe zakázané diskriminačné dôvody sú vţdy nerozlučne späté s ľudskou jedinečnosťou a nie s procesným 5 Cdo 462/2013 11 postupom súdov súvisiacim s vykonávaním, hodnotením dôkazov, resp. s ich skutkovými zisteniami. Vada konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. spočívala
názoru dovolateľov aj v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 5 Cdo 462/2013 12 Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, ţe návrh zamietol z dôvodu, ţe miestnosti, ktoré uţívajú ţalovaní nie sú bytom v právnom slova zmysle, resp. ţe sú sluţobným bytom a vôbec nebol preukázaný vznik práva osobného uţívania bytu, ktorý sa zmenil na nájom, či spoločný nájom, a teda ţalovaným nepatrí právo na bytovú náhradu. S odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa sa stotoţnil aj odvolací súd. Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre 5 Cdo 462/2013 13 zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv ţalovaných. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. sp.zn. I. ÚS 188/06). Ţalovaní 1/ aţ 3/ svoje dovolanie odôvodnili aj tým, ţe v konaní došlo k inej vade konania (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). Za inú vadu konania povaţovali skutočnosť, ţe odvolací súd sa vo svojom rozsudku vôbec nezaoberal prvým rozhodnutím súdu prvého stupňa č.k. C 1122/1998-175 zo 6. marca 2008, ktoré
ich názoru spočíva na objektívnom a v podstate na správnom právnom posúdení veci, ale iba rozhodnutím sp.zn. 7 C 123/2010. Podstatou tejto dovolacej námietky ţalovaných je spochybňovanie úplnosti, resp. správnosti skutkových záverov súdov niţšieho stupňa. Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľmi tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Nesprávnosť, resp. nedostatočnosť zistení skutkového stavu veci súdmi niţších stupňov, nemôţe byť v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. samo osebe dôvodom dovolania. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ţalovaní 1/ aţ 3/ ďalej namietali, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). 5 Cdo 462/2013 14 Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalovaných 1/ aţ 3/ boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaných 1/ aţ 3/ v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. X. O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Ţalobca mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov konania proti ţalovaným 1/ aţ 3/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. X. veta prvá O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za jeden úkon právnej sluţby, ktorú poskytol ţalobcovi vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalovaných (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil
1 písm. c) vyhlášky vo výške 60,07 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,81 €)], vrátane DPH, predstavuje spolu 81,45 €. 5 Cdo 462/2013 15 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 11. augusta 2014 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.