Obsah (4)

§ 218§ 142§ 167§ 224

Najvyšší súd Slovenskej republiky 5 Cdo 160/2014 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. V. H., bývajúceho v B., proti ţalovanému MUDr. Ľ. G., bývajúcemu v B.,

opravným uznesením Krajského súdu v Trnave zo

1. decembra 2005 sp.zn. 10Co 147/2003 na základe odvolania ţalovaného napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku o zodpovednosti ţalovaného za škodu uplatnenú ţalobcom v celom rozsahu potvrdil a zrušil v časti výroku, ţe o výške a náhrade trov konania bude rozhodnuté konečným rozsudkom. Odvolací súd zhodne s prvostupňovým súdom dospel k právnemu záveru, ţe medzi účastníkmi bola v septembri 1990 na pohrebe otca ţalovaného platne uzatvorená ústna zmluva o zastúpení, ktorej predmetom bola dohoda účastníkov o tom, ţe ţalovaný bude v rámci reštitúcie vymáhať vrátenie nehnuteľností po ich matke aj v mene ţalobcu. Odvolací súd konštatoval, ţe k platnosti plnej moci udelenej ţalobcom nebol potrebný prejav vôle zástupcu - ţalovaného, ţe plnú moc prijíma, ak tejto predchádzala platná zmluva o zastúpení. K odvolacej námietke ţalovaného, ţe v čase uzavretia zmluvy o zastúpení nebolo moţné uplatňovať nároky na sporný rodičovský majetok, odvolací súd uviedol, ţe obsahom dohody nebola skutočnosť, podľa ktorého právneho predpisu bude ţalovaný vymáhať vydanie nehnuteľností, keď aj samotný ţalovaný ţiadal o vydanie nehnuteľností ešte pred uverejnením zákona č. 87/1991 Zb. a v čase uzatvorenia dohody uţ nadobudol účinnosť zákon č. 403/1990 Zb. v dôsledku čoho účastníci mohli dostatočne určito a zrozumiteľne vymedziť obsah práv a povinností tejto dohody. Námietku neplatnosti dohody o plnomocenstve podľa § 22 ods. 2 OZ odvolací súd povaţoval za nedôvodnú, pretoţe v čase uplatňovania reštitučného nároku boli obaja účastníci v postavení oprávnených osôb proti povinnej osobe a ich záujmy boli 3 5 Cdo 160/2014 totoţné a smerovali k vydaniu nehnuteľností. Odvolací súd uzavrel, ţe ţalovaný zodpovedá za škodu ţalobcovi, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti v zmysle ustanovenia § 420 OZ tým, ţe neuplatnil nárok na vydanie nehnuteľnosti v mene oboch účastníkov, čím porušil povinnosť vyplývajúcu mu z uzatvorenej zmluvy o zastúpení. Nestotoţnil sa však so záverom súdu prvého stupňa, ţe ţalovaný porušil svoju povinnosť tým, ţe odmietol vydať podiel v nehnuteľnosti mu vydanej ţalobcovi. S pouţitím prechodného ustanovenia § 868 OZ odvolací súd konštatoval, ţe boli splnené všetky základné predpoklady vzniku zodpovednosti ţalovaného za škodu a to je existencia škody - ušlého zisku, príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom ţalovaného a vzniknutou škodou, ako aj subjektívna podmienka vzniku zodpovednosti za škodu, ktorou bolo zavinenie ţalovaného. K námietke premlčania vznesenej ţalovaným odvolací súd uviedol, ţe prvým úkonom, ktorým ţalovaný v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. uplatnil nárok na vydanie nehnuteľností len vo svojom mene bola výzva povinnej osobe z
2. mája 1991, od tohto dňa začala plynúť objektívna premlčacia lehota a táto uplynula dňa 30.mája 1994, subjektívna premlčacia lehota začala plynúť ţalobcovi v marci 1993, kedy sa podľa jeho tvrdenia dozvedel o právoplatnom vydaní nehnuteľností len ţalovanému a uplynula v marci 1995, pričom ţalobný návrh bol podaný dňa
3. apríla 1994, teda včas. Výrok napadnutého rozhodnutia o výške škody a náhrade trov konania odvolací súd zrušil ako nadbytočný s poukazom na ustanovenie § 155 ods. 1 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
4. júna 2006 sp.zn. 1 Cdo 8/2006 dovolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo
5. mája 2005 sp.zn. 10 Co 147/2003 odmietol ako neprípustné podľa § 243b ods. 4 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. Okresný súd Senica rozsudkom z

1. júla 2011 č.k. 8C 74/1994-789 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 43.919,88 € do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd konanie zastavil. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému čiastočnú náhradu trov konania v sume 147,58 € do 3 dní po právoplatnosti rozsudku, a to advokátovi JUDr. Tiborovi Sanákovi a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi čiastočnú náhradu trov konania v sume 1.924,10 € do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku, a to advokátovi JUDr. V. Vráblikovi. Ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť čiastočnú náhradu trov konania štátu v sume 187,30 € do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku, a to Okresnému súdu Senica. K zastaveniu konania súd uviedol, ţe z dôvodu späťvzatia ţalobného návrhu ţalobcom na pojednávaní dňa
2. júla 2011, keď ţalovaný nevyjadril svoj výslovný 4 5 Cdo 160/2014 nesúhlas s týmto procesným úkonom tak, ako to má na mysli ustanovenie § 96 ods. 2 O.s.p., konanie v tejto časti zastavil podľa § 96 ods. 1 O.s.p. V odôvodnení svojho rozhodnutia vo veci samej dospel k právnemu záveru, ţe podiel jednej polovice nehnuteľnosti predstavuje škodu, ktorú ţalobca utrpel tým, ţe mu tento podiel nebol vydaný. Pri rešpektovaní zásady, ţe pre určenie výšky škody sa vychádza z ceny veci v čase poškodenia, súd povaţoval za dôvodné priznanie náhrady škody vo výške všeobecnej hodnoty jednej polovice nehnuteľnosti v čase jej vydania ţalovanému ku dňu
3. apríla
4. Výšku škody súd určil na základe znaleckého posudku znalca z odboru stavebníctva Ing. J. B., ktorý znaleckým posudkom z
5. mája 2007 určil všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti, za ktorú ţalobca ţiadal náhradu ku dňu vydania nehnuteľností ţalovanému
6. apríla 1993 v sume 2.646.260,88 Sk bez zaokrúhlenia. Uvedený znalecký posudok a jeho závery neboli zo strany účastníkov napadnuté, preto súd priznal ţalobcovi podiel ½ všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti v zmysle tohto znaleckého posudku, ktorý po prepočte predstavoval sumu 43.919,88 €. Súd sa ďalej nezaoberal príjmami, ktoré ţalovaný ako vlastník nehnuteľnosti v celosti mohol získať za obdobie od vydania nehnuteľnosti aţ doteraz z dôvodu, ţe ţalobca v priebehu súdneho konania vzal ţalobu v tejto časti späť a ţiadal priznať len nárok na zaplatenie sumy 43.919,88 €, čo predstavuje podiel ½ všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti, ktorú mal súd preukázanú znaleckým posudkom. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.2 O.s.p. s tým, ţe účastníci mali v rôznych štádiách súdneho konania rôzny podiel úspechu, preto súd trovy konania pomerne rozdelil podľa miery úspechu účastníkov v konaní. Prihliadol aj na skutočnosť, ţe ţalobca vzal ţalobu čiastočne späť bez toho, aby mu ţalovaný splnil akúkoľvek finančnú čiastku a preto z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania v tejto časti a bol povinný nahradiť trovy konania ţalovanému. Náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia súd vypočítal v zmysle vyhlášky č.240/1990 Zb. za čas od podania ţaloby do marca 2002 a podľa vyhlášky č. 163/2002 Z.z. od
7. apríla 2002 do
8. decembra 2004 a jednak podľa vyhlášky č.655/2004 Z.z. za čas od
9. januára 2005 do vyhlásenia rozsudku. Celkovo trovy právneho zastúpenia ţalobcu súd vyčíslil na sumu 5.956,96 €, z toho percento čistého úspechu ţalobcu predstavovalo 32,3 %, preto súd priznal ţalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.924,10 €. Za tie štádiá konania, v ktorých bola ţalobou poţadovaná suma 99.581,76 €, bol ţalovaný úspešnejší, preto mu súd priznal náhradu trov právneho zastúpenie v pomere jeho úspechu 11,8 %, čo pri trovách právneho zastúpenia vyčíslených súdom na sumu 1.250,75 € predstavovalo sumu 147,58 €. O trovách konania štátu rozhodol súd tak, ţe na ich náhradu zaviazal ţalovaného, nakoľko ţalobcovi bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov 5 5 Cdo 160/2014 a ţalovaný nepreukázal, ţe by u neho boli dané predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. S ohľadom na priebeh sporu a rozhodnutie o náhrade trov konania účastníkov pokladal súd za primerané, ak ţalovaný uhradí štátu z celkových trov konania podiel jednej tretiny, čo predstavuje sumu 187,30 €. Krajský súd v Trnave rozsudkom z
10. apríla 2013 sp.zn. 23 Co 53/2012 na odvolanie ţalovaného potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny (§ 219 ods.1, 2 O.s.p.) a ţalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd v celom rozsahu vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, ktorý povaţoval za správny a rovnako sa stotoţnil aj s jeho právnymi závermi. K odvolacím námietkam ţalovaného uviedol, ţe súd prvého stupňa uznesením z
11. mája 2011 č.k. 8C 74/1994-756 konanie v časti o zaplatenie 55.661,89 € nezastavil s poukazom na to, ţe podanie, ktorým ţalobca vzal ţalobu čiastočne späť, povaţoval za nezrozumiteľné, neurčité a absolútne neplatné. Uvedené rozhodnutie nebolo napadnuté odvolaním účastníkov, a tak sa stalo právoplatným, a preto sa ním odvolací súd nemohol spätne zaoberať. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe vo veci bol vydaný medzitýmny rozsudok, ktorým súd právoplatne rozhodol, ţe ţalovaný zodpovedá za škodu uplatnenú ţalobcom v tomto konaní v celom rozsahu, tento výrok medzitýmneho rozsudku bol záväzný pre účastníkov tohto konania a pokiaľ ţalovaný argumentoval rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovanom v ZSP 50/01 sp.zn. MCdo 31/01 odvolací súd poznamenal, ţe citované rozhodnutie nemoţno aplikovať na daný prípad, pretoţe v danej veci bolo potrebné vychádzať z právoplatného rozhodnutia vydaného v tejto veci, ktoré je záväzné. Odvolací súd vyhodnotil odvolacie argumenty ţalovaného ako snahu o neprípustnú zmenu záväzného, právoplatného rozhodnutia súdu vydaného v danej veci, preto sa nezaoberal tou časťou odvolania, v ktorej ţalovaný namietal základ uplatneného nároku zo zodpovednosti za škodu vzniknutú ţalobcovi a nesplnenie podmienok vzniku zodpovednosti ţalovaného za škodu. Konštatoval, ţe súd prvého stupňa vykonal správne dokazovanie ohľadom výšky škody a jeho rozhodnutie v tejto časti povaţoval za správne. Rovnako povaţoval za správne aj rozhodnutie súdu o trovách konania a štátu, ktoré osobitne neboli napadnuté odvolaním, preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ako vecne správne. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

§ 142ods.

1 O.s.p. a procesne úspešnému ţalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretoţe si ju neuplatnil a ţiadne trovy mu podľa obsahu spisu nevznikli. 6 5 Cdo 160/2014 Proti tomuto rozsudku Krajského súdu v Trnave z

1. apríla 2013 sp.zn. 23 Co 53/2012 podal dovolanie ţalovaný. Ţiadal, aby dovolací súd podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zmenil napadnuté rozhodnutie tak, ţe ţalobu v celom rozsahu zamietne a zaviaţe ţalobcu k úhrade všetkých trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia vo výške 15.054,04 € a uhradených súdnych poplatkov. Dôvodnosť dovolania odvodil z ustanovení § 241 ods. 2 O.s.p. (a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. konkretizoval vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., porušením jeho práva na súdnu ochranu zakotveného v čl.46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zakotveného v čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Namietal, ţe prvostupňový súd mal ţalobu zamietnuť, nakoľko dovolateľ nespôsobil ţalobcovi ţiadnu škodu respektíve ušlý zisk a ţalobca nepreukázal, ţe by mu ţalovaný spôsobil škodu porušením povinnosti, keď ţalovaný neprijal plnú moc udelenú mu ţalobcom, pričom ţalobcovi nič nebránilo, aby si uplatnil sám právo na vydanie sporných nehnuteľností. Domnieval sa, ţe nezákonný právoplatný medzitýmny rozsudok vydaný v tejto veci nebol pre súd v ďalšom konaní záväzný s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise ZSP C 50/2001 sp.zn. M Cdo 31/
2. Podľa jeho názoru ušlý zisk je akousi nadstavbou škody, pričom bez vzniku škody nemôţe vzniknúť ušlý zisk, pokiaľ teda dovolateľ nespôsobil ţalobcovi ţiadnu škodu, nemohlo na jeho strane dôjsť ani k vzniku ušlého zisku. Vytýkal súdu prvého stupňa, ţe napriek jasnému a zrozumiteľnému čiastočnému späťvzatiu ţalobného návrhu ţalobcom bez existencie iného zákonného dôvodu, uznesením z
3. mája 2011 č.k. 8C 74/1994-756 konanie v časti o zaplatenie sumy 55.661,89 € nezastavil, čím poskytol ţalobcovi nadštandardnú právnu ochranu v rozpore s § 5 ods. 2 O.s.p. a spochybnil svoju nezaujatosť v konaní. Ďalej namietal nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, z ktorého podľa jeho názoru nebolo zrejmé, v akom rozsahu priznal ţalobcovi nárok titulom náhrady škody podľa § 420 ods.1 OZ a v akom z titulu ušlého zisku podľa § 442 ods. 1 OZ a prečo v rozhodnutí poukazoval na ustanovenie § 420 ods. 3 OZ. Dovolateľ tieţ poukázal na zmenu ţalobného petitu z
4. júna 2007, ktorú súd pripustil uznesením z
5. októbra 2007 č.k. 8C 74/1994-523 napriek tomu, ţe tento procesný úkon neobsahoval náleţitosti ustanovenia § 42 ods.3 a § 79 ods.1 O.s.p. Následne sa ţalovaný vo svojom dovolaní podrobne zaoberal otázkou neexistencie dohody o plnomocenstve medzi účastníkmi v prejednávanej veci. 7 5 Cdo 160/2014 Ţalobca sa k dovolaniu ţalovaného nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie proti rozsudku krajského súdu podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe podané dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné a preto ho treba odmietnuť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
6. V danom prípade dovolaním ţalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. 8 5 Cdo 160/2014 S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Ţalovaný namietal, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). To znamená, ţe nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom 9 5 Cdo 160/2014 a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá aj moţnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých moţno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávaţnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa
7. januára 2013, sp.zn. III. ÚS 551/2012-32). Dovolateľ uviedol, ţe došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zakotveného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutie súdu. V súvislosti s tým namietal, ţe súd prvého stupňa nad rámec ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p. poskytol ţalobcovi nadštandardnú právnu ochranu, keď napriek jasnému a zrozumiteľnému čiastočnému späťvzatiu ţalobného návrhu ţalobcom a bez existencie zákonných podmienok podľa § 96 ods. 1, 2 O.s.p. konanie v tejto časti nezastavil. Tieţ súdu vytýkal procesné pochybenia pri rozhodnutí o pripustení zmeny (rozšírenia) ţalobného návrhu ţalobcom, hoci tento procesný úkon ţalobcu nemal potrebné náleţitosti v zmysle § § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 O.s.p. a nebol zdôvodnený. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná 10 5 Cdo 160/2014 nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť kaţdému reálny prístup k súdu. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.). Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne rozhodnutie završuje poskytovanie súdnej ochrany. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné povaţovať za závaţnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôleţitých procesných práv účastníkov konania slúţiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. 11 5 Cdo 160/2014 Navrhovateľ môţe za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene. (§ 95 ods. 1 O.s.p.) Súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia. (§ 95 ods. 2 O.s.p. ) V zmysle citovaného ustanovenia v súlade s dispozičnou zásadou je ţalobca oprávnený v priebehu konania meniť svoju ţalobu a ţiadať na základe toho istého skutkového stavu viac ako poţadoval v pôvodnej ţalobe. Pretoţe zmena návrhu nemôţe byť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, je toto dispozičné oprávnenie ţalobcu obmedzené súhlasom súdu. Súd nepripustí zmenu ţalobného návrhu pokiaľ by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie po zmene návrhu. V prejednávanej veci ţalobca podaním z
8. júna 2007 (č.l. 509) rozšíril ţalobný návrh tak, ţe sa domáhal voči ţalovanému náhrady škody v sume 3.000.000 Sk. Z obsahu tohto podania najmä z tej časti kde právny zástupca ţalobcu uviedol ,,s poukazom na skutočnosť nárastu hodnoty nehnuteľnosti meníme svoj nárok na náhradu škody zo dňa
9. apríla 1994 z 2.000.000 Sk na 3.000.000 Sk,, je zrejmé, ţe ţalobca rozširuje ţalobný petit v tom smere, ţe ţiada od ţalovaného vyššiu náhradu škody (t.j. 3.000.000 Sk namiesto pôvodne ţalovaných 2.000.000 Sk), a to na základe nezmeneného skutkového a právneho stavu (z titulu náhrady škody spôsobenej ţalobcovi porušením povinnosti ţalovaným). Tento svoj návrh ţalobca tieţ zdôvodnil tým, ţe uviedol dôvod, pre ktorý zmenu ţaloby poţadoval, a to cenu nehnuteľnosti v sume 6.000.000 Sk určenú k
10. máju 2007 znaleckým posudkom Ing. J. B.. Uvedené podanie bolo riadne datované a podpísané právnym zástupcom ţalobcu s označením spisovej značky súdneho konania, do ktorého bolo adresované. Keďţe ţalobca touto zmenou nezmenil ani skutkový ani právny základ pôvodného ţalobného nároku voči ţalovanému a zvýšenie poţadovanej náhrady škody na sumu 3.000.000 Sk odôvodnil závermi znaleckého posudku, nemoţno takéto podanie hodnotiť ako neurčité, nezrozumiteľné, prípadne neobsahujúce náleţitosti § 42 ods. 3 O.s.p. a § 79 ods. 1 O.s.p. I keď právny zástupca nezdôvodnil prečo, poţaduje náhradu škody v tomto vyššom rozsahu podľa stavu k 8.máju 2007 (t.j. nie k dátumu vydania nehnuteľnosti), uvedený nedostatok by sa mohol 12 5 Cdo 160/2014 prejaviť aţ vo výsledku konania v podobe čiastočne nepriaznivého rozhodnutia súdu v časti zodpovedajúcej tomuto zvýšeniu, nepredstavoval však taký nedostatok, pre ktorý by súd nemohol zmenu ţaloby pripustiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na nález IV. ÚS 1/02 z
11. septembra 2002 (publikovaný pod č. 85/2002), v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na doplňovanie takých náleţitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Pokiaľ teda ţalovaný bol oboznámený s obsahom zmeny ţalobného návrhu a mal moţnosť sa k nemu vyjadriť, dovolací súd nezistil ţiadne procesné pochybenie okresného súdu a ani iný dôvod, pre ktorý by malo dôjsť k porušeniu procesných oprávnení ţalovaného a k odňatiu jeho moţnosti konať pred súdom. Navrhovateľ môţe vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. (§ 96 ods.1 O.s.p.). Súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z váţnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní (§ 96 ods. 2 O.s.p.). Dovolací súd z obsahu spisového materiálu zistil, ţe podaním zo
12. februára 2011 vzal ţalobca svoj návrh späť v časti 55.661,8867 € z dôvodu dôkaznej núdze ohľadom výšky nájomného a súčasne ţiadal, aby súd ţalovaného zaviazal k zaplateniu čiastky 43.919,86 € z titulu ušlého zisku podľa znaleckého posudku (č.l.749). Ţalovaný podaním z
13. februára 2011 vyjadril nesúhlas s uvedením späťvzatím a ţiadal súd, aby v konaní pokračoval na základe pôvodne podanej ţaloby (č.l. 753). Súd uznesením z
14. mája 2011 č.k. 8C 74/1994-756 konanie v časti o zaplatenie sumy 55.661,89 € nezastavil. Dovolací súd v postupe okresného súdu nevzhliadol príčinu, ktorá by mala za následok odňatie moţnosti ţalovanému konať pred súdom. Predovšetkým zo strany súdu nedošlo k ţiadnemu poučeniu ţalobcu, na ktoré poukazuje ţalovaný (i keď by takéto poučenie v danej situácii bolo namieste a plne súladné s poţiadavkami ustanovenia § 43 ods.1 O.s.p. a nepredstavovalo by porušenie zásady rovnosti zbraní) a pokiaľ by aj súd dotknuté späťvzatie 13 5 Cdo 160/2014 ţalobného návrhu povaţoval za určité a zrozumiteľné, nemohol by konanie zastaviť práve z dôvodu nesúhlasu ţalovaného vyjadreného v podaní z
15. februára
16. Pokiaľ sa dovolateľ domnieval, ţe uvedené rozhodnutie alebo postup súdu boli nesprávne, mal v zmysle poučenia súdom moţnosť podať proti nemu odvolanie, čo však neurobil a uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť (§ 159 ods. 1 O.s.p.

§ 167ods.

2 O.s.p.). Keďţe ţalobca je ten, kto disponuje s konaním, mal právo opätovne svoj ţalobný návrh vziať kedykoľvek za konania späť podľa ustanovenia § 96 ods. 1 O.s.p., čo aj urobil na pojednávaní dňa

1. júla 2011 s tým, ţe ţalovaný nemal k tomuto späťvzatiu ţiadne námietky. Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe zo strany súdu nedošlo k odňatiu ţiadneho procesného oprávnenia ţalovaného v dôsledku, ktorého by bola ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle vady podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolateľ vo svojom dovolaní tieţ namietal, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa nebolo dostatočne odôvodnené. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, ţe právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vţdy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z
2. mája 1997, Recueil III/1997). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra 14 5 Cdo 160/2014 tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
3. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
4. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
5. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
6. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
7. Ústavný súd uţ opakovane vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, citoval správne ustanovenia právnych predpisov, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a prijatý záver o výške priznanej škody aj v potrebnom rozsahu vysvetlil. Odôvodnenie jeho súdneho rozhodnutia dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom sporu. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami ţalovaného uvedenými v odvolaní. Rozhodnutie súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii 15 5 Cdo 160/2014 zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Námietky dovolateľa v tomto smere plynú skôr z nedostatočného pochopenia pojmu ,,škody,, ako následku zavineného porušenia právnej povinnosti zodpovedného subjektu. Ustanovenie § 420 ods. 1 OZ je generálnou klauzulou zodpovednosti za škodu upravujúcou aj základné predpoklady pre vznik povinnosti nahradiť škodu. Jedným zo základných predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu je existencia škody ako majetkovej ujmy. Súčasťou pojmu škoda je tzv. vecná škoda, ktorá v sebe zahŕňa jednak skutočnú škodu a jednak ušlý zisk. Uvedené vyplýva priamo zo znenia ustanovenia § 442 ods. 1 OZ ods.1, ktoré tieţ upravuje aj rozsah náhrady materiálnej škody zodpovedným subjektom. Mylný je názor dovolateľa, ktorý ušlý zisk definuje ako nadstavbu skutočnej škody, nakoľko nejde o dva odlišné pojmy, ale o totoţný právny pojem majetkovej škody podľa § 442 ods. 1 OZ, ktorá spočíva jednak v zmenšení majetkového stavu poškodeného v dôsledku škodnej udalosti (Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk R 55/1971 str. 151) a jednak v zmarenom majetkovom prospechu, ktorý by nastal, ak by nedošlo ku škodovej udalosti. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu) (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 319/2008 zo dňa
8. apríla 2010), napriek tomu ušlý zisk je škoda v zmysle § 442 ods.1 OZ a nie ,,úrok z existujúcej škody,, ako si to dovolateľ vyloţil. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe konanie nebolo zaťaţené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolateľ nakoniec napadol rozhodnutie odvolacieho súdu z toho dôvodu, ţe prvostupňový súd po právoplatnosti tzv. medzitýmneho rozsudku Okresného súdu Senica z
9. novembra 2002 č.k. 8C 74/1994-321, mal ţalobu zamietnuť v plnom rozsahu, nakoľko ďalším vykonaným dokazovaním zistil, ţe ţalobcovi nebola spôsobená ţiadna škoda resp. ušlý zisk s tým, ţe nezákonný právoplatný medzitýmny rozsudok nie je pre súd v ďalšom konaní záväzný. Osobitne je potrebné pre dovolateľa zdôrazniť, ţe predmetom tohto dovolacieho konania je právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie okresného súdu o priznaní náhrady škody ţalobcovi a nie právoplatný medzitýmny rozsudok okresného súdu potvrdený odvolacím súdom o základe uplatňovaného nároku na náhradu 16 5 Cdo 160/2014 škody. Inými slovami dovolacie dôvody môţu smerovať len k vadám, ktoré sa vytýkajú a prípadne vznikli v tej časti konania kde súd rozhodoval o výške náhrady škody a úspešne nemoţno uplatňovať také dovolacie dôvody, ktoré sa týkajú vád vzniknutých v konaní, ktorého výsledkom bol právoplatný medzitýmny rozsudok. Ide o tzv. vecný rámec dovolacieho konania, tento vymedzuje dovolací prieskum len na konanie a rozhodovanie v danej veci, nemoţno ho vzťahovať na iné súdne konania (v danom prípade na konanie o základe nároku ) a v nich vydané rozhodnutia. Rozsudkom má sa rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môţe súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe. (§ 152 ods. 2 O.s.p.) V zmysle § 159 ods.1 O.s.p. doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný. Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre kaţdého. (§ 159 ods. 2 O.s.p.) Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova. (§ 159 ods. 3 O.s.p.) Občiansky súdny poriadok vo svojom ustanovení § 152 ods. 2 O.s.p. umoţňuje súdu v osobitných prípadoch rozhodnúť tzv. medzitýmnym rozsudkom. Medzitýmnym rozsudkom sa rozhoduje o tom, či je základ nároku daný, dôvodný resp. opodstatnený. Základom predmetu konania budú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku s výnimkou samotnej výšky nároku (R V/1968). Následne po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd konečným rozsudkom rozhodne uţ len o výške uplatneného nároku, pričom v tomto konaní súd uţ nemôţe posudzovať otázky, ktoré sa týkajú samotného základu nároku z dôvodu prekáţky res iudicatae. Uvedené platí práve v prejednávanom prípade, keď súd pri rozhodovaní v spore o náhradu škody rozhodol medzitýmnym rozsudkom o tom, ţe nárok na náhradu škody je daný. V tomto rozhodnutí posúdil všetky podmienky vzniku zodpovednostného vzťahu medzi účastníkmi t.j. ţe došlo k zavinenému porušeniu povinnosti ţalovaným v dôsledku, ktorého ţalobcovi vznikla škoda a tento nárok nebol premlčaný. V tejto časti konania mali účastníci moţnosť vyuţiť všetky svoje procesné práva dané im ustanoveniami občianskeho súdneho 17 5 Cdo 160/2014 poriadku t.j. mali moţnosť namietať proti rozhodnutiam prostredníctvom riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov (čo ţalovaný aj urobil). Rozhodnutie okresného súdu tak nadobudlo formálnu právoplatnosť (§ 159 ods. 1 O.s.p.) a stalo sa pre účastníkov konania i súd v danej veci záväzným a nezmeniteľným (§ 159 ods. 2 O.s.p.), teda materiálne právoplatným (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Prejavom materiálnej právoplatnosti rozsudku je práve prekáţka ,,res iudicatae,, - ak súd vec raz rozhodol, nemôţe o nej znovu konať a rozhodovať. Ide o základný princíp právneho štátu, ktorým je zabezpečená právna istota účastníkov konania poskytujúca ochranu v konaní preukázaným (zisteným) právam. Tento ochranný účinok právoplatnosti sa prejavuje v tom, ţe úspešný ţalobca je právoplatným rozhodnutím chránený pred novou ţalobou vznesenou ţalovaným, ktorou by bol popieraný jeho súdom určený nárok, a naopak neúspešný účastník je chránený proti úspešnému, a to predovšetkým vtedy, ak by tento opätovne podal ţalobu o rovnakom plnení (ne bis in idem). Dovolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, ţe nie je súčasťou práva na spravodlivý proces, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Tak ako správne uviedol dovolateľ v slovenskom právnom poriadku platí, ţe súdy sú viazané len ústavou, ústavným zákonom, zákonom príp. medzinárodnou zmluvou. Znamená to, ţe súd (aj najvyšší súd) pri svojom rozhodovaní prihliada a prípadne aj aplikuje súdny judikát či stanovisko len vtedy, ak dôjde k záveru, ţe sú v súlade so zákonom, ale záväzné pre neho nie sú (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. M Cdo 31/01, 50/2001 ZSP). Uvedené je prejavom princípu právnej istoty, ktorý znamená, ţe na právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď, čím sa zabraňuje odlišnej rozhodovacej činnosti všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie. Ide teda o úplne odlišnú situáciu ako v prejednávanej veci, kde v rámci jednotného občianskeho súdneho konania bol v súlade s § 152 ods.2 O.s.p. vydaný medzitýmny rozsudok o základe veci a následne po jeho právoplatnosti súd pokračoval v konaní a rozhodol konečným rozsudkom o celej prejednávanej veci teda o výške uplatneného nároku. Pokiaľ by dovolací súd akceptoval názor dovolateľa, potom by ţiadne medzitýmne súdne rozhodnutie nebolo konečné a bolo by ho moţné v rozpore s prekáţkou res iudicatae napriek jeho právoplatnosti opätovne preskúmavať v následnom konaní o výške uplatneného nároku. Tým by ustanovenie § 152 ods.2 O.s.p. úplne stratilo zmysel a tzv. medzitýmne rozhodnutie by nesmerovalo k zabezpečeniu 18 5 Cdo 160/2014 hospodárnosti súdneho konania a k odstráneniu právnej neistoty vo vzťahoch účastníkoch, ale naopak by popieralo základné zásady občianskeho súdneho konania. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd sa nemohol zaoberať námietkami dovolateľa vzťahujúcimi sa ku konaniu a medzitýmnemu rozhodnutiu (ktoré okrem toho uţ boli predmetom prieskumu v rámci odvolacieho a dovolacieho konania), ktoré z hľadiska vecného rámca nemohli byť predmetom dovolacieho prieskumu v tomto dovolacom konaní. Vo vzťahu k námietke dovolateľa, ţe súdy porušili ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 394/2012 Z.z. o obmedzení platieb v hotovosti, pretoţe vo výroku právoplatného rozsudku neuviedli číslo účtu ţalobcu, dovolací súd poznamenáva, ţe v zmysle § 8 písm. a/ a i/ citovaného zákona, sa zákaz podľa § 4 tohto zákona nevzťahuje na platby v hotovosti odovzdané alebo prijaté pri poskytovaní poštových sluţieb a poštového platobného styku, a v súvislosti so súdnym konaním. Pokiaľ dovolateľ namieta, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde. Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. 19 5 Cdo 160/2014 V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. júla 2014 JUDr. V. M a g u r a, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová