1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania rozhodnutia ţalovaného č.: I/226/6669-52984/2011/995399-r zo dňa
5 zákona o správe daní potvrdil odvolaním ţalobcu napadnuté rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Povaţská Bystrica, č. 670/230/52089/10/Sek zo dňa 15. decembra 2010, ktorým správca dane vyrubil ţalobcovi
6 písm. b/, bod 1 zákona o správe daní rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie rok 2008 vo výške 208.090,08 eur.
názoru krajského súdu správne orgány sa vecou dôkladne zaoberali, vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie, ktoré v daňovom protokole i vo vydaných rozhodnutiach podrobne popísali, vyhodnotili a právne posúdili, správca dane hodnotil dôkazy
svojej úvahy a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislostí s prihliadnutím na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Mal za to, ţe v danej veci nie je moţné tvrdiť, ţe by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu, ako aj ţe rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov, a preto ich nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné či nezrozumiteľné a súčasne, ţe postupom správnych orgánov nebola odňatá ţalobcovi ako účastníkovi daňového konania moţnosť riadne konať pred týmito orgánmi, keď správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade so všeobecne záväznými predpismi v zmysle § 2 ods. 1 zákona číslo 511/1992 Zb.. K námietke ţalobcu o nedostatočnom poučení pri prerokovaní daňového protokolu krajský súd konštatoval, ţe námietka ţalobcu, ktorou namietal, ţe konateľ ţalobcu a jeho splnomocnený zástupca poučeniu neporozumeli a správca dane im k tomuto ţiadne vysvetlenie neposkytol, je bez právneho významu a nemá ţiaden vplyv na to, ţe protokol o daňovej kontrole bol so splnomocneným zástupcom ţalobcu riadne prerokovaný a doručený a kontrola bola ukončená v súlade s § 15 ods. 10, 11, 12 a 13 zákona č. 511/1992 Zb.. 3 6Sžf/57/2013 K ďalšej procesnej námietke ţalobcu týkajúcej sa nesprávneho postupu správcu dane pri doručovaní dodatku k protokolu krajský súd zastával názor, ţe dodatok k protokolu je súčasťou protokolu z daňovej kontroly a pokiaľ dodatok neobsahuje zásadné skutočnosti, ku ktorým sa daňový subjekt nemohol skôr vyjadriť, neplatí preň automaticky právny reţim ustanovený pre protokol z daňovej kontroly s poukazom na to, ţe ţalobca predloţil v zákonnej lehote vyjadrenie k protokolu, a preto správca dane postupoval v zmysle zákona, keď len vyhodnotil stanovisko ţalobcu k protokolu, zaznamenal do dodatku k protokolu, ktorý je súčasťou prerokovaného a doručeného protokolu. Krajský súd k ďalšej procesnej námietke, ktorou ţalobca namietal nesprávny postup správcu dane vo vzťahu k vyrubovaciemu konaniu, poukazom na to, ţe daňová kontrola je jedným z najvýznamnejších nástrojov, ktorými správca dane disponuje, aby zistil alebo preveril základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, konštatoval, ţe protokol z daňovej kontroly je nielen výsledkom komplexného zisťovania skutkového stavu, ale aj s tým súvisiacej interpretácie daňových a iných právnych predpisov, a preto vo vyrubovacom konaní nie je dôvod opätovne vykonávať dokazovanie, ktoré uţ prebehlo v rámci daňovej kontroly za účasti platiteľa dane resp. jeho splnomocneného zástupcu a výsledkom vyrubovacieho konania je úvaha správcu dane ako výsledok hodnotenia dôkazov, ktorú uvedie v rozhodnutí. Mal za to, ţe ţalobca v priebehu daňovej kontroly nebol ničím a nijako obmedzený vo svojom procesnom práve na postup zachovávajúci jeho právo a právom chránené záujmy
1 zákona o správe daní, práva na úzku súčinnosť
2 a 8 tohto zákona, ako aj ţe nebol nikým a ničím obmedzený vo svojom práve preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane a predkladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia a taktieţ mu nebolo upreté ani právo priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Krajský súd konštatoval, ţe správne orgány vo svojich rozhodnutiach popísali pôvod jednotlivých dôkazov a uviedli, ktoré dôkazy boli vykonané v inom konaní, ktoré boli vykonané na základe doţiadania a ktoré vykonal správca dane, zastávajúc názor, ţe správca dane postupoval v zmysle zákona, ţiaden dôkaz, ktorý pouţil, nezískal protiprávne a pri vykonávaní jednotlivých dôkazov nijako neukrátil ţalobcu na jeho právach. K námietkam ţalobcu vo vzťahu ku skutkovým zisteniam správcu dane krajský súd, poukazom na konkrétne skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu, uviedol, ţe z obsahu administratívneho spisu vyplýva, ţe správne orgány najmä správca dane vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie sa účelom preverenia, či k preverovaným obchodom skutočne došlo, správca dane vypočul ako svedkov M., M., P., vodiča B., ako aj ďalšie osoby a vykonal 4 6Sžf/57/2013 aj iné dôkazy za účelom, čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu, na základe ktorého dospel k správnemu právnemu záveru, keď ţalobcovi neuznal daňové náklady uplatnené v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov z predmetných dodávateľských faktúr od dodávateľov BUNDÁŠ, s.r.o. a FENIX BAU, s.r.o. a taktieţ správne vyrubil ţalobcovi zodpovedajúci rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2008, keďţe skutočné zrealizovanie preverovaných obchodov nepotvrdili ani osoby oprávnené konať za dodávateľov ţalobcu a ani jeho deklarovaný odberateľ. Krajský súd zastával názor, ţe na základe riadne zisteného skutkového stavu podrobne zdokumentovaného v protokole o výsledku zistenia z daňovej kontroly a následne v dodatočnom platobnom výmere správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade s § 2, § 15 a § 16 zákona č. 511/1992 Zb.. Poukázal na to, ţe v zmysle § 29 ods. 1 uvedeného zákona v daňovom konaní vedie dokazovanie správca dane, pričom dôkazným bremenom je zaťaţený daňový subjekt a ţe v daňovom konaní pri dôkaznej povinnosti daňovníka platí prejednávacia a nie vyhľadávacia (vyšetrovacia) zásada, uviedol, ţe povinnosťou správcu dane pokiaľ ide o daňové výdavky uplatnené daňovníkom, je tieto prerokovať, umoţniť daňovému subjektu preukázať ich oprávnenosť, pričom sám má zabezpečiť len tie dôkazy, ktoré
zákona nemá povinnosť predloţiť daňovník a v okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom konaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať predovšetkým vecnú súvislosť uplatnených daňových výdavkov s dosiahnutím, zabezpečením a udrţaním príjmov. Konštatoval, ţe v prejednávanej veci sa dôkazná povinnosť ţalobcu premietla do preukázania skutočnej realizácie dodávok tovarov od spoločnosti BUNDÁŠ, s.r.o. a FENIX BAU, s.r.o., ktorých cenu si uplatnil ako daňový výdavok. Ďalej krajský súd poukazom na § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. a na § 16 ods. 1 uviedol, ţe správca dane, ktorý môţe poţiadať o vykonanie jednotlivých úkonov ako aj o poskytnutie informácie iného miestne príslušného správcu dane, preveroval skutočnosti ohľadom dodávateľov BUNDÁŠ, s.r.o. a FENIX BAU, s.r.o. a prepravcu ZEOTOP, s.r.o. prostredníctvom doţiadaní, pričom ţalobca bol so všetkými zisteniami oboznámený a mal právo sa k nim vyjadriť. Mal za to, ţe doţiadania boli vykonané v súlade s ustanoveniami zákona č. 511/1192 Zb. a správca dane nemal povinnosť dopredu ţalobcovi oznamovať ich vykonanie. Krajský súd s poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov v spojení s § 17 ods. 2 písm. a/ a § 21 ods. 1 tohto zákona povaţoval za preukázané, ţe ţalobca dostatočne nepreukázal dodávky tovaru, ku ktorým mal výdavkové doklady od spoločnosti BUNDÁŠ, s.r.o. a FENIX BAU, s.r.o., ktoré si uplatnil v priznaní k dani 5 6Sžf/57/2013 z príjmov právnických osôb za rok 2008 ako daňový doklad. Súhlasil so správcom dane, ţe preukázanie dodávok tovarov len listinnými dôkazmi nemoţno povaţovať za dôkaz preukazujúci uplatniteľnosť daňových výdavkov v zmysle zákona o dani z príjmov. Uviedol, ţe predloţenie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie daňového výdavku a jeho riadne zaúčtovanie neznamená, ţe výdavky boli do základu dane zahrnuté oprávnene. Konštatoval, ţe faktúry sú relevantnými dokladmi z hľadiska uplatnenia výdavkov na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie príjmov
i) zákona o dani z príjmov len vtedy, ak je nepochybné, ţe v nich uvedené údaje spoľahlivo odráţajú reálne plnenie.
názoru krajského súdu ţalobca neodstránil pochybnosti o pravdivosti a vierohodnosti predloţených dokladov, pričom on mal dôkaznú povinnosť na preukázanie reálnosti posudzovaných obchodov v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.. Ďalej krajský súd uviedol, ţe nebolo povinnosťou správcu dane ţalobcovi oznamovať, aké dôkazy má predloţiť a taktieţ nebol povinný zisťovať, či nejaké dôkazy existujú, keďţe bolo na ţalobcovi, aby si zaobstaral dostatok dôkazov, ktorými by bol schopný preukázať reálne uskutočnenie dodania tovaru. Záver ţalovaného, ţe ţalobca toto dôkazné bremeno neuniesol, krajský súd povaţoval v medziach zákona a rovnako za zákonné povaţoval aj rozhodnutia, ktorými bol ţalobcovi v zmysle § 17 ods. 2 písm. a/ zákona o dani z príjmov zvýšený daňový základ. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe správne orgány v konaní dostatočne zistili skutkový stav, tento po právnej stránke správne posúdili a svoje závery aj náleţite odôvodnili a námietky ţalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, a preto
1 O.s.p. ţalobu zamietol. Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil v zmysle § 250k ods. 1 O.s.p.. Účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania, pretoţe ţalobca vo veci úspech nemal a ţalovanému v konaní o preskúmanie zákonnosti jeho rozhodnutia právo na náhradu trov konania nepatrí. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal odvolanie ţalobca. Navrhoval, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného č. I/226/6669-52984/2011/995399-r zo dňa 6. mája 2011 a rozhodnutie Daňového úradu Povaţská Bystrica č. 670/230/52089/10/Sek zo dňa 15. decembra 2010 zrušuje a vec vracia Daňovému úradu Trenčín (zrejme ţalovanému) na ďalšie rozhodnutie. Uplatnil si náhradu trov konania. V dôvodoch odvolania namietal, ţe v danom prípade nebola dodrţaná lehota na vykonanie daňovej kontroly
17 zákona č. 511/1992 Zb.. Poukazom 6 6Sžf/57/2013 na právnu úpravu ustanovenú v uvedenej právnej norme, uviedol, ţe v danom prípade bola lehota predĺţená z dôvodu vykonávania dokazovania tak, ako to vyplýva z listu č. 670/320/28868/2010/Šar z
3 O.s.p. i bez návrhu, majúc zato, ţe tým, ţe nebola dodrţaná zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly, protokol z daňovej kontroly je nezákonným dôkazom a tak nemoţno naň prihliadať. V danej súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad nález č. III. ÚS 24/2010 – 57 z
stabilnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v zmysle článku 6 Dohody o ľudských právach a základných slobodách koncept spravodlivého procesu zahrňuje tieţ právo na kontradiktórne konanie,
ktorého účastníci musia mať príleţitosť nielen predloţiť dôkazy na obhájenie svojich názorov a nárokov, ale musia byť oboznámení s kaţdým dôkazom alebo stanoviskom, ktorého účelom je ovplyvniť rozhodnutie a musia mať moţnosť sa k nim vyjadriť, v ktorej súvislosti poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva - vo veci Niderost- Huber proti Švajčiarsku z
8 zákona č. 511/1992 Zb., ako aj, ţe takýmto postupom správca dane v podstate znemoţnil ţalobcovi ako daňovému subjektu mať vedomosti o tom, aké všetky dôkazy v tejto veci vykonal. Záverom namietal, ţe krajský súd prevzal i nepravdivé tvrdenie ţalovaného, ţe ţalobca nepredloţil správcovi dane protokoly o senzorických skúškach, popierajúc, ţe by tieto doklady nepredloţil, pretoţe ich predloţil hneď po začatí daňovej kontroly pri odovzdaní správcovi dane všetkých dokladov, keďţe protokoly o senzorických skúškach boli súčasťou kaţdého jednotlivého obchodu. Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobcu vyjadril tak, ţe navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu v plnom rozsahu potvrdil ako vecne správny. V dôvodoch vyjadrenia vyslovil nesúhlas s dôvodmi ţalobcu uvedenými v jeho písomnom odvolaní. Poukázal na to, ţe ţalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa 9 6Sžf/57/2013 uvádza k meritu veci v podstate tie isté námietky, ktoré boli predmetom súdneho prieskumu krajského súdu. Uviedol, ţe sa naďalej pridrţiava svojho stanoviska podaného k ţalobe dňa 31. augusta 2011 a trvá na skutočnostiach uvedených v tomto stanovisku. K námietke ţalobcu, ţe nebola dodrţaná lehota na vykonanie daňovej kontroly
17 zákona č. 511/1992 Zb., keď predĺţenie lehoty nebolo zo zákonného dôvodu a ţe rozhodnutie o predĺţení lehoty nevydal nadriadený orgán správcu dane, uviedol, ţe ţalobca túto námietku neuplatnil ani v odvolaní voči dodatočnému platobnému výmeru a ani v ţalobe. Poukazom na právnu úpravu v § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. konštatoval, ţe správca dane začal daňovú kontrolu dane z príjmov právnických osôb v danom prípade na základe oznámenia č. 670/320/49631/2009/Šar dňa
organizačného poriadku daňových orgánov platného v roku 2010 bolo pracovisko DR SR vnútornou organizačnou zloţkou DR SR v priamej pôsobnosti generálneho riaditeľa DR SR a medzi jeho činnosti patrilo aj povoľovanie predĺţenia lehôt ukončenia daňových kontrol. K námietke ţalobcu, ţe daňová kontrola nebola riadne ukončená, pretoţe štatutárny zástupca a právny zástupca neboli riadne poučení, ţalovaný uviedol, ţe správca dane v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi poučil osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní, splnomocnený zástupca ţalobcu je skúsený advokát, ktorý zastupoval v daňových konaniach uţ mnoho daňových subjektov, a preto jeho vyjadrenie v zápisnici k predmetnému poučeniu o zachovaní daňového tajomstva, ţe tomuto poučeniu nerozumie, sa javí ako účelové, zavádzajúce a nemôţe mať ţiaden vplyv na skutočnosť, ţe protokol o daňovej kontrole spolu s jeho dodatkom bol so splnomocneným zástupcom daňového subjektu riadne prerokovaný a doručený, a preto bola daňová kontrola ukončená v súlade s § 15 ods. 10, 11, 12 a 13 zákona č. 511/1992 Zb.. K ďalšej odvolacej námietke ţalobcu, ţe mu nebolo umoţnené pred prerokovaním protokolu o daňovej kontrole vyjadriť sa k dodatku protokolu, ţalovaný tvrdil, ţe dodatok k protokolu je súčasťou protokolu a nenahrádza uţ doručený protokol, a preto na dodatok k protokolu sa nemôţu vzťahovať ani procesné úkony, ktoré platia pre protokol z daňovej 10 6Sžf/57/2013 kontroly, s poukazom na to, ţe skutočnosť, ţe k dodatku protokolu sa nemôţu vzťahovať procesné úkony
10 prvej a druhej vety vyššie uvedeného zákona, vyplýva aj z § 15 ods. 5 písm. c/ a ods. 6 písm. e/ tohto zákona. Konštatoval, ţe ţalobca sa zúčastnil prerokovania protokolu spolu s jeho dodatkom a mal moţnosť sa vyjadriť k dodatku protokolu a to v deň prerokovania protokolu, a teda nebolo mu upreté právo vyjadriť sa k dodatku protokolu. K námietke ţalobcu, ţe vôbec neprebehlo prvostupňové daňové vyrubovacie konanie poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 15 a § 16 zákona č. 511/1992 Zb. zotrval na tvrdení, ţe vo vyrubovacom konaní nie je dôvod vykonávať dokazovanie, ktoré uţ prebehlo v rámci daňovej kontroly za účasti platiteľa resp. jeho splnomocneného zástupcu a výsledkom vyrubovacieho konania je úvaha správcu dane ako výsledok hodnotenia dôkazov, ktorú uvedie v rozhodnutí. Taktieţ trval na tom, ţe platiteľ v priebehu daňovej kontroly nebol ničím a nijako obmedzený vo svojom procesnom práve na postup zachovávajúci jeho právo a právom chránené záujmy
1 a práve na úzku súčinnosť
2 a 8, ako aj nebol nikým a ničím obmedzený vo svojom práve preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane a predkladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia v zákone stanovenej lehote. Trval tieţ na tom, ţe konanie správcu dane počas daňovej kontroly aj v následnom vyrubovacom konaní týkajúceho sa vydania dodatočného platobného výmeru prebehlo v súlade s ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb.. Ţalovaný nesúhlasil ani s námietkou ţalobcu, ţe sa nevyporiadal s jeho námietkami ohľadne dôkazov získaných v správnom konaní, najmä pokiaľ išlo o dôkazy z iných konaní a dôkazov týkajúcich sa subjektov, s ktorými
tvrdení ţalobcu neobchodoval. Ţalovaný uviedol, ţe vo svojom rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu uvedenými v odvolaní v súlade s § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. - strany 11 aţ 14 a 17 rozhodnutia. Ţalovaný tieţ nesúhlasil s odvolacou námietkou ţalobcu, ţe je nepravdivé tvrdenie ţalovaného, ţe správcovi dane neboli predloţené protokoly o senzorických skúškach. Ţalovaný uviedol, ţe v spise, mu predloţenom, sa takéto protokoly nenachádzali. Vyslovil názor, ţe ţalobca takéto protokoly mal moţnosť predloţiť i pri podaní ţaloby na krajský súd, a súčasne ţe uvedené protokoly nepreukazujú, kto daný tovar, z ktorého vzorky boli zaslané na rozbor, skutočne dodal. V ostatných bodoch odvolania ţalovaný odkázal na svoje stanovisko k ţalobe. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu 11 6Sžf/57/2013 uvedenom v odvolaní ţalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom
ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal zrušenia rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím ţalovaný potvrdil rozhodnutie - dodatočný platobný výmer, prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu v Povaţskej Bystrici, ktorým bol ţalobcovi vyrobený rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2008 vo výške 208.090,08 Eur. Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup ţalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím ţalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou o vyrobení ţalobcovi rozdielu dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie rok 2008 vo výške 208.090,08 Eur v zmysle zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.
1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov 12 6Sžf/57/2013 napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu povaţuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Zákonodarca v právnej norme § 2 zákona o správe daní ustanovuje základné zásady daňového konania tak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní (ods. 1). Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň (ods. 2). Správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (ods. 3). Daňové konanie je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje(ods. 4). Správca dane je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vždy, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, že daňový subjekt v tomto smere nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti (ods. 5). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (ods. 6). Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti (ods. 7). Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní (ods. 8).
ust. § 29 ods. 1, 2, 4, 8 zákona č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. 13 6Sžf/57/2013 Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
a/, b/, c/, i/ zákona č. 595/2003 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie
, c) príjmom peňažné plnenie a nepeňažné plnenie dosiahnuté aj zámenou, ocenené cenami bežne používanými v mieste a v čase plnenia alebo spotreby, a to
druhu, kvality, prípadne miery opotrebenia predmetného plnenia, ak tento zákon neustanovuje inak; za nepeňažné plnenie fyzickej osoby, ktorá účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva alebo vedie evidenciu
10 alebo 11, sa považuje aj prijatie zmenky ako platobného prostriedku, ktorou dlžník uhradil pohľadávku veriteľovi, ktorý je fyzickou osobou, i) daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve (Zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve. 1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka
11, ak tento zákon neustanovuje inak.
1 zákona č. 595/2003 Z. z. daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, 1) Zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve. 1) výdavky (náklady), 14 6Sžf/57/2013 ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej výdavky uvedené pod písm. a/ až k/.
1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.
1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a ţalobných dôvodov dospel k záveru, ţe správca dane v danom prípade postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadováţil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom – ţalobcom a vo veci rozhodol vecne a právne správne, z ktorých dôvodov ţalovaný správny orgán rozhodnutie správcu dane potvrdil v súlade so zákonom, a preto boli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie ţaloby súdom prvého stupňa. Zákonodarca v právnych normách §§ 19 a nasl. zákona č. 595/2003 Z. z. ustanovuje zákonné podmienky daňového výdavku daňového subjektu. Zákonodarca poţaduje, aby daňový subjekt preukázal všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 29 ods.8 zákona o správe daní). Pokiaľ si ţalobca uplatnil náklady na základe faktúr od spoločností BUNDÁŠ, s.r.o. a FENIX BAU, s.r.o. tvrdiac, ţe skutočne došlo k dodaniu a zaplateniu tovaru (najmä kuracích pŕs) medzi spoločnosťou NIKA, s.r.o. – ţalobcom a spoločnosťami BUNDÁŠ, s.r.o. a FENIX BAU, s.r.o. v roku 2008 tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní, bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti, a teda preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet nákladov zákon č. 595/2003 Z. z. stanovil. Pokiaľ si teda ţalobca ako platiteľ dane v daňovom priznaní uplatnil nárok na odpočítanie nákladov vyplývajúcich 15 6Sžf/57/2013 z predloţených faktúr, potom na ňom spočívala povinnosť preukázať, ţe k poskytnutiu plnení, ktoré boli fakturované týmito faktúrami skutočne došlo, a teda spĺňajú podmienky nákladov zákonom č. 595/2003 Z. z. predpokladaných. Dokazovanie zo strany správcu dane slúţi aţ na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leţí dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáţe, nemôţe byť nárok na odpočítanie nákladov zniţujúcich základ dane uznaný ako oprávnený. Odvolací súd dáva do pozornosti, ţe základným kritériom pre uznanie výdavkov v zmysle uvedených zákonných ustanovení sú tri podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne. a to podmienka vecnosti (výdavky musia byť vynaloţené na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie príjmov, tzn., ţe musí byť súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom), podmienka preukázateľnosti (daňovník musí vedieť preukázať, ţe výdavok skutočne vznikol) a podmienka zaúčtovania (preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný), na ktoré kritériá musia daňovníci vţdy pamätať a to pri kaţdom konkrétnom výdavku, len ak je splnená podmienka vecnosti výdavkov vo vzťahu k podnikaniu a súčasne i podmienka preukázateľnosti výdavkov a ich zaúčtovania, potom sa výdavky uznajú za daňový výdavok, ak zákon neustanovuje inak., poukazom na § 19 ods. 2 – 5, § 20, § 21 cit. zákona. Cieľom daňovej kontroly je zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Z predloţeného administratívneho spisu vyplýva, ţe daňové orgány oboch stupňov sa náleţite vecou zaoberali, vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie v súčinnosti s daňovým subjektom – ţalobcom. Z uvedeného dôvodu nie je moţné súhlasiť s tvrdením ţalobcu, ţe vo veci daňové orgány oboch stupňov zamerali dokazovanie jednostranne v jeho neprospech. V preskúmavacom konaní mal odvolací súd preukázané, ţe ţalovaný i správny orgán prvého stupňa pri vydaní rozhodnutí nevychádzali len z daňových dokladov predloţených ţalobcom, ale najmä z výsledkov rozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či predmetné plnenia boli označenými dodávateľmi reálne uskutočnené a či jednotlivé náklady boli vynaloţené na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie príjmov daňového subjektu, t. j. či ich moţno povaţovať za daňový výdavok v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmu.
názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu 16 6Sžf/57/2013 prvého stupňa z výsledkov vykonaného dokazovania v daňovom konaní vypláva, ţe ţalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, ţe výdavky, ktoré deklaroval v daňovom priznaní na základe faktúr predloţených k daňovej kontrole, moţno povaţovať za výdavky
i/ zákona č. 595/2003 Z. z., pričom preukázanie týchto skutočností zaťaţovalo dôkazným bremenom ţalobcu v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., keď jedinými dôkazmi, ktoré svedčili o vynaloţení predmetných daňových výdavkov boli listinné doklady daňovníka a za dôkaz o uskutočnení dodania tovaru nie je moţné povaţovať ani doklady o preprave tovaru predloţené svedkom vodičom B. - medzinárodné nákladné listy, pretoţe tieto doklady boli potvrdené len spoločnosťou ZEOTOP,s.r.o., pre ktorú vodič pracoval, neobsahovali predpísané náleţitosti (údaj o evidenčnom čísle vozidla vykonávajúceho prepravu) a ani potvrdenie o prevzatí a odovzdaní tovaru. Aj
názoru odvolacieho súdu z výsledkov vykonaného dokazovania nie je moţné vyvodiť záver, ţe v danom prípade došlo k dodaniu tovaru spoločnosťou BUNDÁŠ, s.r.o., pretoţe z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplynulo, ţe tovar bol spoločnosťou BUNDÁŠ, s.r.o. v skutočnosti aj dodaný, keďţe zo skutkových okolností je zrejmé, ţe konateľom tejto spoločnosti od
Poučovaciu povinnosť zákonodarca ukladá správcovi dane v § 23 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a v § 11 ods. 2 uvedeného zákona dane súčasne ukladá správcovi dane povinnosť do zápisnice uviesť vykonané poučenie a vyjadrenie poučených osôb. Zákonodarca v § 23 ods. 1 definuje pojem daňového tajomstva tak, ţe daňovým tajomstvom je informácia o daňovom subjekte, ktorá sa získa v daňovom konaní alebo v súvislosti s daňovým konaním. Z obsahu zápisnice o danom poučení je jednoznačné, čo bolo obsahom poučenia, a to zachovať daňové tajomstvo a zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu je taktieţ jednoznačné, ţe protokol a jeho dodatok obsahujú skutočnosti o výsledkoch šetrení správcu dane u dodávateľov ţalobcu, ale aj iných daňových subjektov v súvislosti s preverovaním dodania tovaru, o ktorých sa či uţ ţalobca ako daňový subjekt alebo správca dane dozvedel a o ktorých sú povinní zachovávať mlčanlivosť, a preto pokiaľ správca dane poučil zúčastnené osoby na ústnom pojednávaní a v súlade so zákonnou úpravou zaznamenal i ich vyjadrenie do zápisnice, postupoval v súlade so zákonom. Posudzujúc vyjadrenie poučených osôb - právneho zástupcu ţalobcu a ţalobcu, k poučeniu: „poučeniu ja som vôbec neporozumel, pretože žiadne cudzie daňové tajomstvo na povinnosť mlčanlivosti zamestnancov správcu dane sa dozvedieť nesmiem a daňové tajomstvo môjho klienta daňovým tajomstvom nie je, keďže ním môžem disponovať
vlastných úvah“ a „štatutárny zástupca sa pripája k vyjadreniu splnomocneného zástupcu“,
jeho obsahu, moţno dospieť k záveru, ţe splnomocnený zástupca daňového subjektu a aj daňový subjekt v danom prípade povaţovali poučenie len za nadbytočné, keďţe predmetom prerokovania protokolu a jeho dodatku boli skutočnosti týkajúce sa ţalobcu ako daňového subjektu, s ktorým oboznámením sa nespájajú následky spojené s daňovým tajomstvom. Správca dane aj vzhľadom k uvedenému, nemal zákonný dôvod poskytovať
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.