← Slovensko

o náhradu škody za sťaženie spoločenského uplatnenia a nákladov spojených s liečením

Obsah (4)§ 142§ 167§ 218§ 224

Najvyšší súd Slovenskej republiky 5 Cdo 442/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M., bývajúcej v S., zastúpenej JUDr. J., advokátom, so sídlom v B., proti

opravným uznesením z

  1. februára 2013 sp. zn. 10 Co 64/2012, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalobkyňa a ţalovaní 2/ a 3/ nemajú právo na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Keţmarok uznesením z
  2. mája 2012 č.k. 3 C 179/2010-127 konanie pre späťvzatie návrhu podľa § 96 ods. 1 O. s. p. zastavil a uloţil ţalobkyni povinnosť zaplatiť ţalovanému v
  3. rade trovy konania v sume 2.333,40 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. do troch dní od právoplatnosti uznesenia a ţalovanej v
  4. rade trovy konania v sume 869,30 € na účet jej právnej zástupkyne JUDr. A. do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 146 ods. 2 O. s. p., keď mal za to, ţe ţalobkyňa procesne zavinila zastavenie konania, preto je povinná nahradiť ţalovaným 1/, 2/ ich trovy. Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobkyne uznesením z
  5. októbra 2012 sp. zn. 10 Co 64/2012

opravným uznesením z

  1. februára 2013 sp. zn. 10 Co 64/2012, uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak, ţe ţalovaným 2 5 Cdo 442/2013 1/ a 2/ nepriznal náhradu trov konania. Účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, ţe v danom prípade sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania nie je moţné ţalovaným priznať. Podľa názoru odvolacieho súdu boli splnené podmienky na rozhodnutie o trovách konania podľa § 150 ods. 1 O.s.p. a to s ohľadom na okolnosti prejednávanej veci, osobné pomery ţalobkyne a skutočnosť, ţe ţalobkyňa vzala svoju ţalobu späť pre správanie ţalovaného v
  2. rade, ktorý sa jej ospravedlnil za spôsobenie dopravnej nehody s následkom smrteľného zranenia jej syna. Odvolací súd skonštatoval, ţe priznanie náhrady trov konania ţalovaným v
  3. a
  4. rade voči ţalobkyni by bolo nemorálne a priečilo by sa ustanoveniu § 3 ods. 1 OZ. O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 224 ods. 1

§ 142ods.

1 a § 150 O.s.p. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadol ţalovaný 1/ dovolaním, doplneným podaním z

  1. apríla 2013, v ktorom navrhol napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania ţalovaný odôvodnil ustanovením § 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p. (proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu). Dovolateľ namietal, ţe odvolací súd porušil jeho ústavou garantované právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keď mu nepriznal právo na náhradu trov konania hoci bol v konaní úspešný. Odvolací súd vychádzal z nesprávneho skutkového posúdenia veci, pretoţe k späťvzatiu ţalobného návrhu nedošlo v dôsledku ospravedlnenia ţalovaného v
  2. rade, ale z dôvodu, ţe nebol v tomto konaní pasívne legitimovaným. Ţalovaný poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  3. septembra 2000 sp. zn. MCdo 14/1999, judikát č. 34/1982, 23/1989), podľa ktorej je nepriznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. výnimočné a nemoţno ho zaloţiť len na všeobecnom závere hodnotiaceho súdu bez ohľadu na komplexné posúdenie pomerov oboch zúčastnených strán. Ţalobkyňa k podanému dovolaniu uviedla, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za správne a v súlade s právnymi predpismi. 3 5 Cdo 442/2013 Ţalovaná 2/ sa stotoţnila s dovolaním ţalovaného 1/. Uviedla, ţe odvolací súd nevzal do úvahy skutočnosť, ţe jeho rozhodnutie negatívne zasiahne do majetkovej sféry oboch ţalovaných. Ţalovaná 2/ si uplatnila trovy dovolacieho konania. Ţalovaná 3/ sa k podanému dovolaniu nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie ţalobkyne smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania. Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Podľa výslovného znenia § 239 ods. 3 O. s. p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. 4 5 Cdo 442/2013 Keďţe v prejednávanej veci je dovolaním ţalovaného napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O. s. p. ako rozhodnutia, proti ktorým nie je dovolanie prípustné, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne z ustanovenia § 239 O. s. p. vyvodiť nemoţno. So zreteľom na obsah dovolania, v ktorom ţalovaný namietal, ţe odvolací súd porušil jeho právo na súdnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Dovolateľ vo svojom dovolaní nenamietal vady konania podľa § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Osobitne dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keďţe dovolateľ namietal porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. 5 5 Cdo 442/2013 Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Ústavný súd Slovenskej republiky skutočne judikoval, ţe rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania moţno porušiť právo na súdnu ochranu (II. ÚS 56/05, II. ÚS 78/03). Rozhodnutia ústavného súdu, na ktoré sa dovolateľ odvoláva, sa však dotýkali úplne odlišnej situácie ako tomu je v prípade aplikácie ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. K odňatiu moţnosti dovolateľa pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd by mohlo dôjsť jedine v prípade, ţe napadnuté rozhodnutie by vykazovalo znaky zmätočnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia takéhoto rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.

§ 167ods.

2 O.s.p.), resp. z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, teda pokiaľ by sa krajský súd 6 5 Cdo 442/2013 v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal okolnosťami významnými z hľadiska rozhodovania o trovách konania podľa § 150 ods. 1 O.s.p. Dovolateľ vo svojom dovolaní namieta, ţe zo strany odvolacieho súdu nedošlo ku komplexnému posúdeniu všetkých okolností poţadovaných ustanovením § 150 ods. 1 O.s.p. najmä, ţe odvolací súd neposúdil negatívny zásah nepriznania náhrady trov konania do jeho majetkovej sféry hoci bol v konaní úspešný. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 7 5 Cdo 442/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) ako aj splnenia predpokladov pre rozhodnutie o nepriznaní trov konania podľa § 150 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol skutočnosti, ktoré povaţoval za dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnému účastníkovi (charakter prejednávanej veci – teda tragická udalosť preukázateľne spôsobená dovolateľom), ako aj úvahy, ktorými sa riadil pri posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu. Prijatý záver o nepriznaní trov konania ţalovanému zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu vysvetlil. Je potrebné zdôrazniť, ţe ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. napomáha zabezpečiť spravodlivú ochranu práv, ktorú aplikácia zásady zodpovednosti za výsledok vţdy dôsledne neumoţňuje. Predmetné ustanovenie tak umoţňuje súdu prihliadať na zvláštnosti prejednávanej veci a prispieť tak k odstráneniu prípadnej tvrdosti, ktorú by spôsobilo rozhodnutie o trovách konania podľa úspechu účastníka tak, ako tomu bolo aj v predmetnej veci. V zmysle vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutím odvolacieho súdu nebola odňatá moţnosť dovolateľa konať pred súdom a konanie nie je zaťaţené vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá by odôvodňovala prípustnosť podaného dovolania. Dovolateľ ďalej v dovolaní namieta, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je zaloţené na nesprávnom skutkovom zistení dôvodov späťvzatia ţalobného návrhu. Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy však prípustnosť dovolania nezakladá. Napokon dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a interpretáciu zákona odvolacím súdom, ktorý pri rozhodovaní o náhrade trov konania nesprávne aplikoval ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p., keď nevzal do úvahy všetky okolnosti, ktoré bol zo zákona povinný zohľadniť pri posudzovaní moţnosti jeho aplikácie. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) z jeho strany ide o námietku, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku 8 5 Cdo 442/2013 zákonnosti a vecnej správnosti právneho záveru odvolacieho súdu (jeho právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţil svoje rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mali by za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania ţalovaného 1/ nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného 1/ podľa § 234b ods. 5 O. s. p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O. s. p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému 1/, ktorý úspech nemal. Najvyšší súd Slovenskej republiky jej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe nepodala návrh na ich náhradu (§ 243b ods. 5 O. s. p.

§ 224ods.

1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.). Ţalovaným 2/ a 3/ nevzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania, nakoľko ţalovaná 2/ nebola v konaní úspešná a ţalovanej 3/ ţiadne trovy konania nevznikli, preto im Najvyšší súd Slovenskej republiky náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (§ 243b ods. 5 O. s. p.

§ 224ods.

1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p). 9 5 Cdo 442/2013 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:

  1. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  2. marca 2014 JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.