Obsah (5)

§ 142§ 167§ 218§ 224§ 14

Najvyšší súd Slovenskej republiky 5 Cdo 211/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu R. M., bývajúceho v P., zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Rojkom, so s

§ 142ods.1 O.s.p.

a úspešnému ţalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalované 1/ a 2/. Ţiadali, aby dovolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe ţalobu zamieta alebo aby zrušil rozsudok odvolacieho i prvostupňového súdu a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Prípustnosť svojho dovolania odôvodnili tým, ţe postupom súdov niţšieho stupňa im bolo odňaté právo konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a ďalej tým, ţe súdy niţšieho stupňa vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), keď ustálili, ţe ţalobca mal naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnych zmlúv a v dôsledku toho nesprávne právne posúdili tieto zmluvy ako neplatné, obchádzajúce zákon. Odňatie ich moţnosti konať pred súdom videli v tom, ţe súdy porušili základné zásady kontradiktórnosti konania, princíp rovných zbraní a tieţ ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho, popreli ich právo na spravodlivý súdny proces garantované čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Namietali nezrovnalosti v zápisnici z pojednávania uskutočneného dňa

1. septembra 2011, v ktorej bolo uvedené, ţe súd vykonal poučenie účastníkov podľa § 118 ods. 2 O.s.p., hoci sa tak na tomto pojednávaní nestalo. Súd sa podľa tvrdenia dovolateliek zaoberal len procesnými otázkami a nevykonal hmotnoprávne dokazovanie. Ţalované sa tak nemali moţnosť vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom v rozpore s ustanovením § 123 O.s.p. Ďalej tvrdili, ţe zápisnica z pojednávania bola doručená ich právnemu zástupcovi iba elektronicky a dodatočne. Dovolateľky tieţ namietali nepreskúmateľnosť napadnutých rozsudkov a nedostatok ich náleţitého odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Následne sa vo svojom dovolaní podrobne vyjadrili k otázke neexistencie naliehavého právneho záujmu ţalobcu na podaní určovacej ţaloby a k nesprávnemu právnemu posúdeniu neplatnosti kúpnych zmlúv z dôvodu obchádzania zákona v zmysle § 39 OZ. 4 5 Cdo 211/2013 Ţalobca sa k dovolaniu ţalovaných vyjadril podaním zo 4.februára 2013, v ktorom uviedol, ţe ţiada, aby dovolací súd podľa § 243b ods.5 s poukazom na § 218 ods.1 písm. c/ O.s.p. dovolanie ako neprípustné a nedôvodné odmietol. Mal zato, ţe súdy postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami O.s.p. týkajúcimi sa vedenia konania i dokazovania. Podľa jeho názoru účastníci mali priestor na svoje vyjadrenia a na predloţenie dôkazov, súd prvého stupňa oboznámil účastníkov s obsahom listinných dôkazov obsiahnutých v spise. Ţalované tak mali moţnosť vyuţiť všetky procesné prostriedky, pričom súd nevykonal ţiadny úkon, ktorým by ţalovaným túto moţnosť odňal. Keďţe dovolanie podľa ţalobcu nie je prípustné, neprichádza do úvahy aby sa dovolací súd zaoberal vecnou stránkou napadnutého rozhodnutia. Súčasne poţiadal o priznanie náhrady trov dovolacieho konania za jeden úkon právnej sluţby - vyjadrenie k dovolaniu po 80,09 € podľa § 11 ods.1 a § 13 ods. 3 vyhlášky č.655/2004 Z.z., reţijný paušál 7,81€ a DPH 17,58 €, čo spolu činí sumu 105,48 € na účet advokátskej kancelárie. Podaním zo
2. februára 2013 ţalovaná 1/, prostredníctvom svojho konateľa R. M. st., oznámila súdu, ţe v zmysle § 33b ods.1 písm. b/ OZ a § 24 a nasl. O.s.p. odvolala plnú moc udelenú JUDr. P. B. a súčasne vzala späť svoje dovolanie a ţiadala dovolacie konanie zastaviť. Podaním zo
3. februára 2013 ţalovaná 1/, prostredníctvom svojho konateľa P. H., oznámila súdu, ţe odvolanie plnomocenstva právnemu zástupcovi JUDr. P. B. ako aj späťvzatie dovolania konateľom ţalovanej 1/ R. M. st. zo
4. februára 2013, nie je platným konaním spoločnosti z dôvodu rozporu medzi záujmami spoločnosti a menovaného konateľa, ktorý je blízkou osobou vo vzťahu k ţalobcovi (§ 21 ods.3 O.s.p.). Preto ţiadala, aby dovolací súd na uvedené úkony neprihliadal a rozhodol v súlade s podaným dovolaním. Súčasne predloţila dovolaciemu súdu plnomocenstvo na dovolacie konanie opätovne udelené JUDr. P. B. zo dňa
5. februára
6. Podaním z
7. apríla 2013 ţalovaná 2/ oznámila súdu, ţe sa v plnom rozsahu pripája k vyjadreniu ţalovanej 1/ zo
8. februára
9. Uviedla, ţe druhý konateľ ţalovanej 1/ R. M. st. nebol oprávnený k späťvzatiu dovolania, ani k odvolaniu plnomocenstva udeleného JUDr. P. B., preto sú uvedené právne úkony neplatné. 5 5 Cdo 211/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky sa, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), ešte pred skúmaním prípustnosti a dôvodnosti podaného dovolania, zaoberal sa najskôr dispozitívnym úkonom ţalovanej 1/ - späťvzatím podaného dovolania. Podľa ustanovenia § 21 ods. 3 O. s. p., za právnickú osobu nemôţe konať ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami právnickej osoby. Štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden alebo viac konateľov. Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti kaţdý z nich samostatne, ak spoločenská zmluva neurčuje inak (§ 133 ods. 1 ObZ ). V zmysle § 21 ods. 1 O.s.p. za právnickú osobu koná štatutárny orgán. Podľa § 133 ods. 1 ObZ konateľ (konatelia) sú štatutárnym orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným a jeho (ich) konanie je priamym konaním právnickej osoby, pričom ak je konateľov viac je oprávnený konať v mene spoločnosti kaţdý z nich samostatne. Obmedziť konateľské oprávnenia môţe iba spoločenská zmluva alebo valné zhromaţdenie. Takéto obmedzenie je však voči tretím osobám neúčinné (§ 133 ods. 3 ObZ). Uvedené platí aj v občianskom súdnom konaní, t.j. procesné úkony účastníka konania – právnickej osoby urobené jedným z dvoch konateľov sú v zmysle § 21 ods. 1 O.s.p. úkonmi tejto právnickej osoby urobenými oprávnenou osobou. Ustanovenie § 21 ods. 3 O.s.p. upravuje osobitný prípad kedy konanie štatutárneho orgánu za právnickú osobu je vylúčené. Ide o situáciu keď osoba, vykonávajúca pôsobnosť štatutárneho orgánu, pred súdom vystupuje v opačnom procesnom postavení ako právnická osoba, v ktorej je štatutárnym orgánom. V takomto prípade štatutárny orgán za právnickú osobu konať nemôţe. O uvedený prípad však v prejednávanej veci nejde. Konflikt záujmov, na ktorý poukazuje právny zástupca ţalovanej 1/, sa dotýka výlučne vnútorných vzťahov medzi konateľmi ţalovanej 1/ a ţalovanou 1/, a je riešený v rámci hmotnoprávnej zodpovednosti konateľa podľa § 135a ObZ. Ustanovenie § 21 ods. 3 O.s.p. nie je moţné vykladať tak expanzívne, ţe súd by bol za kaţdých okolností povinný skúmať, či v konaní ide skutočne o účinné procesné úkony účastníka konania, ktorým je právnická osoba, urobené oprávnenou osobou. Súdy by tak v rámci konania prejudiciálne riešili vţdy aj hmotnoprávne vzťahy medzi štatutárnymi orgánmi a spoločnosťou, ktoré nie sú predmetom súdneho konania. Z vyššie uvedených dôvodov súd musí úkon konateľa, ktorý je zapísaný v obchodnom registri, povaţovať za úkon právnickej osoby v mene, ktorej koná. V dôsledku toho aj späťvzatie podaného dovolania jedným z konateľov ţalovanej 1/ bolo účinným dispozitívnym procesným úkonom, ktorým sa súd musel zaoberať. Z ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. vyplýva, ţe ak 6 5 Cdo 211/2013 dovolateľ vezme dovolanie späť, dovolací súd nemá inú moţnosť, neţ dovolacie konanie zastaviť. Späťvzatie dovolania je z tohto hľadiska definitívne. Účastník konania, ktorý vzal účinne dovolanie späť, nemôţe zrušiť svoj procesný úkon späťvzatia (nemôţe „vziať späť späťvzatie dovolania"), a nemôţe ho ani podať znova. Nemôţe teda ţiadať, aby konanie o dovolaní nebolo zastavené a aby sa v ňom pokračovalo bez ohľadu na späťvzatie dovolania. Pokiaľ dovolateľ taký úkon predsa len urobí, dovolací súd naň neprihliada, lebo takýto úkon nemá ţiadne procesné účinky. Tak je tomu aj v prejednávanom prípade, úkon konateľa ţalovanej 1/ zo
10. februára 2013, ktorým ţiadal, aby dovolací súd na podané späťvzatie dovolania neprihliadal, posúdil dovolací súd ako neúčinný procesný úkon. Procesné spoločenstvo účastníkov je upravené v ustanovení § 91 O.s.p. Ak je navrhovateľov alebo odporcov v jednej veci niekoľko, koná kaţdý z nich sám za seba (§ 91 ods. 1 O.s.p.), ide o tzv. samostatné spoločenstvo. Ak však ide o také spoločné práva alebo povinnosti, ţe sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných (§ 91 ods. 2 veta prvá O.s.p.); takéto spoločenstvo je nerozlučné. Na zmenu návrhu, na jeho späťvzatie, na uznanie alebo vzdanie sa nároku a na uzavretie zmieru je však potrebný súhlas všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane. (§ 91 ods. 2 O.s.p.). Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, je rozhodujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva. V konaní o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv vyplýva nerozlučnosť spoločenstva účastníkov konania z dôsledkov, ktoré z určenia neplatnosti vyplývajú pre právne vzťahy týchto osôb a tieţ aj z toho, ţe účinok rozhodnutia o ţalobe sa musí vzťahovať na všetkých, ktorých práv a povinností sa zmluva týka (§ 159 ods. 2 O.s.p.) tak, aby sa dosiahol cieľ sledovaný touto ţalobou a to navodenie právnej istoty medzi účastníkmi sporu. Pokiaľ v tomto konaní vystupujú na strane ţalovaných viacerí účastníci (z pohľadu uzatvorenej zmluvy ako predávajúci a kupujúci), musí rozhodnutie súdu o platnosti či neplatnosti zmluvy vyznieť pre všetkých ţalovaných - účastníkov zmluvy rovnako (nie je moţné, aby ţalobe voči jednému z nich bolo vyhovené a ţaloba voči druhému bola zamietnutá). Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ viackrát judikoval, ţe ak má byť určená neplatnosť zmluvy, musia byť účastníci konania všetci, ktorí ju uzavreli, pretoţe sú nositeľmi práv a povinností vyplývajúcich z hmotného práva, a teda majú vecnú (v tomto prípade) pasívnu legitimáciu, inak by súd ţalobu zamietol pre nedostatok vecnej legitimácie (viď napr. 7 5 Cdo 211/2013 rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 122/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe č. 30/2004, sp.zn. 1 Cdo 11/2003). V zmysle vyššie uvedeného v predmetnej veci vzniklo podaním ţaloby proti ţalovanej 1/ a 2/ nerozlučné procesné spoločenstvo účastníkov na strane ţalovaných v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p., kde úkony jedného z nich platia aj pre ostatných. Keďţe v danej veci ţalovaná 1/ zobrala svoje dovolanie späť, pre účinnosť tohto dispozitívneho úkonu bol v zmysle cit. ustanovenia potrebný aj súhlas ţalovanej 2/. Ţalovaná 2/ sa k uvedenému úkonu nepripojila a preto je späťvzatie dovolania ţalovanou 1/ neúčinné a dovolací súd naň neprihliadal. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
11. augusta 2012 sp.zn. 14 Co 77/2012 podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe podané dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné a preto ho treba odmietnuť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
12. 8 5 Cdo 211/2013 V danom prípade dovolaním ţalovaných nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaných nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţalované procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. netvrdili a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Ţalované namietali, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., k porušeniu práva na kontradiktórne konanie a princípu rovnosti zbraní, v dôsledku čoho bolo porušené ich právo na spravodlivý súdny proces podľa čl.46 Ústavy. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť 9 5 Cdo 211/2013 taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). To znamená, ţe nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosť zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné poţiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 13/2012). Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe princíp rovností zbraní vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, neţ v ktorej je jej odporca (Komanický v. Slovenská republika, rozhodnutie zo
13. júna 2002). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, ţe procesné strany musia dostať príleţitosť nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický v. Slovenská republika). Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok 10 5 Cdo 211/2013 a rovnakého procesného postavenia subjektov o právach a povinnostiach, ktorých rozhoduje občianskoprávny súd (napr. PL. ÚS 43/95). Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bliţšie charakterizuje § 18 O.s.p., podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv. Obsah práva na spravodlivý súdny proces podľa čl.46 Ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Dovolací súd tieţ uvádza, ţe je vţdy vecou individuálneho posúdenia v kaţdom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú (prípadné) procesné nedostatky, ku ktorým došlo v občianskom súdnom konaní v postupe súdov (viď II. ÚS 264/2006). Dovolateľky videli odňatie moţnosti konať pred súdom v tom, ţe okresný súd porušil ustanovenie § 118 ods.2 O.s.p., keď účastníkov nepoučil o skutočnosti, ţe má procesnú otázku naliehavého právneho záujmu za vysporiadanú a neusmernil ich k hmotnoprávnej stránke sporu a v rozpore s § 123 O.s.p. neumoţnil dovolateľkám vyjadriť sa k dôkazom vykonaným na pojednávaní uskutočnenom dňa
14. septembra
15. Ţalované trvali na tom, ţe v dôsledku porušenia týchto procesných ustanovení, nemali moţnosť predniesť svoju hmotnoprávnu obranu proti tvrdeniam ţalobcu. Podľa ustanovenia § 118 ods. 1, 2 O.s.p. po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy 11 5 Cdo 211/2013 pojednávania. Po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je moţné povaţovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Cieľom ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť účastníkov uţ počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho cieľom je zjednodušiť a zrýchliť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovaţuje za dôleţité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré podľa názoru súdu sú buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Uvedené ustanovenie nezakotvuje povinnosť súdu, aby naznačil svoj predbeţný právny názor na vec. Upravuje len postup súdu pri vedení pojednávania. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (IV.ÚS 16/2012) právny názor a hodnotiace úsudky sú vlastné aţ samotnému rozhodnutiu vo veci, nie však postupu súdu v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. Porušenie citovaného ustanovenia ţiadnym spôsobom nelimituje účastníka pri realizácii jeho procesných práv napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. Preto ani samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Mohlo by zakladať iba tzv. inú vadu konania, ktorou by sa dovolací súd zaoberal, len ak by dovolanie bolo prípustné. Z obsahu spisového materiálu dovolací súd zistil, ţe súd sa oboznámil s rozsiahlou písomnou argumentáciou ţalovaných, ţalované sa k návrhu vyjadrili (čl. l. 229, č.256 spisu). Vo veci prebehlo pojednávanie dňa
16. septembra 2011 (zápisnica z pojednávania č.l. 269 spisu) za prítomnosti ţalobcu a právnych zástupcov oboch strán, súd vykonal poučenie účastníkov podľa § 100 ods.1 veta posledná a oboznámil ich s predmetom pojednávania – právna argumentácia ohľadne naliehavého právneho záujmu, určovacia ţaloba a právny základ neplatnosti napadnutých kúpnych zmlúv. Následne súd vykonal dokazovanie výsluchom právneho zástupcu ţalobcu (strana 3 zápisnice), ktorý sa dotýkal aj otázky posúdenia platnosti kúpnych zmlúv z hľadiska obchádzania ustanovení o predaji podniku a po jeho ukončení bol vypočutý právny zástupca ţalovaných. Účastníci boli poučení v zmysle § 120 ods.4 O.s.p. Súd vykonal dokazovanie čítaním podstatného obsahu listinných dokladov zaloţených 12 5 Cdo 211/2013 v spise (§ 129 ods. 1 O.s.p.) a na záver umoţnil účastníkom, aby sa k veci znova vyjadrili (§ 118 ods.4 O.s.p.). Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred súdom prvého stupňa vyplýva, ţe súd postupoval aj podľa § 118 ods. 2 O.s.p. a dal priestor ţalovaným vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Ţalované tieţ podali riadny i mimoriadny opravný prostriedok a predostreli svoje argumenty a dôkazy vo vzťahu k právnym a skutkovým zisteniam, na ktorých boli zaloţené rozhodnutia súdov niţších stupňov. Z uvedeného je zrejmé, ţe súdy umoţnili účastníkom konania realizovať všetky procesné práva, ktoré im priznáva Občiansky súdny poriadok na realizáciu ich práv a právom chránených záujmov a uplatniť tak svoj vplyv na výsledok konania (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 39/1993). Argumenty protistrany, ktoré boli právnym základom podanej ţaloby o neplatnosť kúpnych zmlúv, boli ţalovaným známe a mali moţnosť na ne aj reagovať. Neobstojí preto tvrdenie ţalovaných, ţe pokiaľ by súd uviedol, ţe sporným medzi účastníkmi ostala otázka neplatnosti kúpnych zmlúv, reagovali by v rámci pojednávania inak. Zo samotnej skutočnosti, ţe súd určitú okolnosť neuvedie výslovne ako spornú, nevyplýva, ţe by táto okolnosť bola povaţovaná za nespornú. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje, ţe postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu moţnosti ţalovanej konať pred súdom a konanie tak nie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd tieţ nezistil, ţe by v konaní došlo k porušeniu zásad kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka dovolateliek týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu, ktoré podľa ich názoru bolo dôsledkom nevykonania dokazovania a nevysporiadania sa s ich argumentáciou proti ţalobnému návrhu. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
17. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani 13 5 Cdo 211/2013 c. Španielsko z
18. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z
19. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
20. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-
21. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o existencii naliehavého právneho záujmu ako aj neplatnosti kúpnych zmlúv pre rozpor so zákonom zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. 14 5 Cdo 211/2013 Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami ţalovaných uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku dalo tak odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom sporu. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.,

§ 167ods.

2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaných. V súvislosti s námietkou dovolateliek, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou samou znemoţnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateliek boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či 15 5 Cdo 211/2013 zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v tejto veci nejde. Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaných ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovaným 1/ a 2/, ktoré úspech v konaní nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zaviazal ţalované 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobcovi (do rúk jeho právneho zástupcu – § 149 ods. 1 O.s.p.) trovy dovolacieho konania pozostávajúce z jedného úkonu právnej pomoci - vyjadrenie k dovolaniu ţalovaných zo 4.februára 2013, v sume 58,69 € za jeden úkon právnej pomoci (podľa § 1 ods.3, 11 ods. 1 písm. a/

§ 14ods.

1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov), reţijného paušálu v sume 7,63 € (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky) a DPH z týchto súm 13,26 €, teda spolu sumu 79,58 €, do troch dní. Ustanovenie § 13 ods.3 cit. vyhlášky nebolo moţné vo veci aplikovať, nakoľko nedošlo k spojeniu veci podľa § 112 Občianskeho súdneho poriadku. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 13. mája 2014 JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová 16 5 Cdo 211/2013