o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

Najvyšší súd Slovenskej republiky 1Sža/41/2011 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci navrhovateľa: A., nar. X., štátna príslušnosť Ruská federácia, t. č. miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov S., zastúpený Advokátskou kanceláriou Š., s.r.o., M., proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru, Topoľa 20, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. p. PPZ- HCP-SO19-77/2011 zo dňa 20.4.2011, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Sp/10/2011-34 zo dňa

1. júna 2011, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Sp/10/2011-34 zo dňa
2. júna 2011 p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e : 2 1Sža/41/2011 Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-SO19-77/2011 zo dňa 20.4.2011, ktorým odporca podľa § 62 ods. 3 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) predĺţil lehotu zaistenia o šesť mesiacov, t. j. od 11.00 hod. dňa 22.4.2011 do 11.00 hod. dňa 22.10.2011 z dôvodu, ţe účastník konania dostatočne nespolupracoval, odmietol vyplniť dotazník k ţiadosti potrebný k vybaveniu a vystaveniu náhradného cestovného dokladu a nepotvrdilo sa, ţe cudzincom uvedené osobné údaje sú pravdivé. Zároveň podľa § 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov odporca určil, ţe účastník zostáva umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov S. (ďalej len ÚPZC S.). Krajský súd dospel k záveru, ţe zistenie skutkového stavu veci odporcom je dostačujúce pre posúdenie veci tak, ako to vyţaduje ustanovenie § 32 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a po právnej stránke zodpovedá poţiadavkám ustanovenia § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. K odvolacej námietke navrhovateľa, ţe policajný útvar môţe predĺţiť lehotu zaistenia jedenkrát, a to maximálne o 12 mesiacov, krajský súd uviedol, ţe zo znenia § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov vyplýva iba toľko, ţe rozhodnúť o predĺţení lehoty zaistenia je moţné najviac o 12 mesiacov. Z tohto ustanovenia nevyplýva jednoznačne, ţe by to bolo moţné iba jedenkrát, rovnako ako nie je výslovne uvedené, ţe by to bolo moţné aj opakovane. Za podstatnú skutočnosť povaţoval krajský súd lehotu zaistenia, ktorú moţno predĺţiť, a to najviac o 12 mesiacov. Podľa názoru krajského súdu v prípade, ţe policajný orgán rozhodne o predĺţení lehoty zaistenia a ich súčet neprekročí maximálnu lehotu 12 mesiacov, rozhoduje v súlade s týmto ustanovením. Zodpovedá to tieţ článku 15 ods. 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115ES zo 16.12.
3. Týmto postupom musí policajný orgán opätovne skúmať, či trvá účel zaistenia, ako tomu bolo aj v tomto prípade. K námietke týkajúcej sa nečinnosti príslušných orgánov, smerujúcich k zabezpečeniu účelu administratívneho vyhostenia, krajský súd uviedol, ţe z rozhodnutia odporcu vyplývajú úkony smerujúce k vystaveniu náhradného cestovného dokladu, ako aj skutočnosť, ţe navrhovateľ odmietol vyplniť dotazník potrebný k vystaveniu náhradného cestovného dokladu a na základe ním udávaných údajov o svojej osobe nebol stotoţnený. Uvádzal rôzne identity a z jeho konania moţno vyvodiť úmysel zavádzať štátne orgány, aby nebola zistená 3 1Sža/41/2011 jeho pravá totoţnosť, nebolo moţné jeho totoţnosť preveriť v krajine pôvodu a tak realizovať jeho vyhostenie do krajiny pôvodu. Podľa krajského súdu teda jednoznačne moţno stanoviť, ţe cudzinec dostatočne nespolupracuje v zmysle § 62 ods. 3 bod 1 zákona o pobyte cudzincov, v dôsledku čoho mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v základnej lehote 6 mesiacov. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie. Uviedol, ţe s rozsudkom v celom rozsahu nesúhlasí z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ OSP, teda z dôvodu, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru navrhovateľa postup odporcu predstavuje poškodenie jeho právnej istoty voči rozhodnutiam slovenských správnych orgánov. Na základe rozhodnutia č. p.: UHCP-RHP-SO-OKHTO-44/2010 zo dňa 22.4.2010 bol navrhovateľ v zmysle právnej istoty oprávnený predvídať, ţe v zaistení bude najdlhšie do 21.11.
4. Rozhodnutie odporcu sa malo v tomto zmysle aj ďalej vykonávať, najmä preto, ţe ide o rozhodnutie pozbavujúce ho osobnej slobody. Rozhodnutie odporcu jasne stanovilo maximálnu dĺţku zaistenia navrhovateľa, ktorá nebola zo strany odporcu dodrţaná. Odporca sa stanovením maximálnej dĺţky zaistenia navrhovateľa vzdal práva vydať rozhodnutie o predĺţení lehoty zaistenia navrhovateľa. Napriek tomu bolo navrhovateľovo zaistenie uţ opakovane predĺţené. Zo ţiadneho ustanovenia zákona o pobyte cudzincov nevyplýva oprávnenie odporcu zaistenie opakovane predlţovať. Navrhovateľ ďalej uviedol, ţe v prípade zaistenia ide o také pozbavenie osobnej slobody, ktoré je porovnateľné s pozbavením osobnej slobody prostredníctvom inštitútu väzby podľa § 71 a nasl. zákona č. 301/2005 Trestný poriadok, ktorý ale výslovne uvádza, ţe o predĺţení pozbavenia osobnej slobody moţno rozhodnúť opakovane. Navyše presne formuluje, ţe celková doba väzby spolu s jej predĺţením nesmie presiahnuť 60 mesiacov. Zákon o pobyte cudzincov právo rozhodnúť o predĺţení pozbavenia osobnej slobody opakovane príslušným orgánom nepriznáva a nevyplýva z neho, ţe by sa zaistenie mohlo predlţovať opakovane dovtedy, kým celková dĺţka predĺţenia zaistenia nedosiahne 12 mesiacov. Vydať rozhodnutie o predĺţení trvajúceho zaistenia je teda podľa navrhovateľa moţné iba jedenkrát a maximálne o 12 mesiacov. Opakované predĺţenie lehoty zaistenia je podľa navrhovateľa nezákonné. Dokonca sám krajský súd označil zákonné ustanovenie o predĺţení zaistenia za nejednoznačné, preto nemoţno lehotu zaistenia predĺţiť. 4 1Sža/41/2011 Správne orgány môţu v zmysle Ústavy Slovenskej republiky konať len to, čo je dovolené, inak by konali v rozpore s Ústavou. Uvedené tak nezodpovedá spornému zákonnému ustanoveniu v kontexte celého zákona o pobyte cudzincov a rovnako zneniu článku 15 ods. 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115 ES zo 16.2.
5. Navrhovateľ sa vyjadril aj ku konštatovaniu krajského súdu, ţe pri postupnom predlţovaní lehoty zaistenia, musí policajný orgán opätovne skúmať účel zaistenia a to tak, ţe policajný orgán musí skúmať účel zaistenia neustále. Tvrdenie súdu je teda nezrozumiteľné. Navrhovateľ ďalej v odvolaní uviedol, ţe dôvod zaistenia musí spočívať v osobe cudzinca alebo v činnosti zastupiteľského orgánu. Dôvodom predĺţenia lehoty zaistenia cudzinca nemôţe byť nečinnosť príslušných orgánov. Za 6 mesiacov predĺţenej lehoty zaistenia príslušné orgány neurobili vo veci ţiadne relevantné úkony. Jediným bolo zaslanie doplňujúcich údajov zo dňa 22.3.
6. Navyše odporcom deklarovaný predpoklad vydania náhradného cestovného dokladu nie je ničím podloţený a nevyplýva ani zo súdneho rozsudku. Z rozhodnutia takisto nevyplýva, či odporca skúmal účelnosť a efektívnosť zaistenia v zmysle čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa viaţucej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Rozhodnutie o opakovanom predĺţení lehoty zaistenia navrhovateľa nemoţno za ţiadnych okolností povaţovať za efektívne a účelné vzhľadom na to, ţe k pozbaveniu osobnej slobody navrhovateľa došlo z dôvodu na strane policajného orgánu. Krajský súd sa k efektívnosti a účelnosti rozhodnutia nevyjadril. Podľa navrhovateľa, krajský súd ho svojím rozhodnutím ukrátil na jeho právach. Navrhovateľ v odvolaní zároveň ţiadal o urýchlené rozhodnutie v zmysle článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe týchto skutočností navrhoval navrhovateľ, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe rozhodnutie správneho orgánu sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Odporca vo svojom vyjadrení opísal vykonané úkony smerujúce k realizácii administratívneho vyhostenia. Ďalej uviedol, ţe cudzinec v priebehu doby zaistenia odmietal spoluprácu s ÚPZC S. tým spôsobom, ţe odmietal vyplniť svoj osobný dotazník a táto skutočnosť bola v príčinnej súvislosti s tým, ţe zastupiteľský úrad v lehote zaistenia nezabezpečil pre navrhovateľa náhradný cestovný doklad. Správny orgán nemá ţiadne moţnosti nútiť cudzincov, aby vyplnili osobné dotazníky a zastupiteľské úrady odmietajú 5 1Sža/41/2011 bez týchto dokladov vydať cudzincovi náhradné cestovné doklady potrebné pre realizáciu administratívneho vyhostenia. Podľa odporcu účel zaistenia aj naďalej trvá, pretoţe bol zaistený na výkon administratívneho vyhostenia, existuje vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky. Je moţné predpokladať, ţe po prepustení cudzinca zo zaistenia by sa aj naďalej zdrţiaval na území Slovenskej republiky neoprávnene, bez platných cestovných dokladov a dokladov k povoleniu na pobytu a svojim konaní by porušoval ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. 5 ods. 1 písm. a/, b/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc. Odporca uviedol aj to, ţe v rozhodovaní o predĺţení lehoty zaistenia sa opieral o rozhodnutie vydané Migračným úradom MVSR podľa § 12 ods. 1 písm. a/ a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení pod ČAS: MU-464-11/PO-Ţ-2010, ktorým bola navrhovateľovi zamietnutá ţiadosť o azyl ako zjavne neopodstatnená. V hodnotení účelnosti predĺţenia zaistenia odporca skúmal aj skutočnosť, či v prípade zaistenia navrhovateľa existuje reálny predpoklad, ţe bude moţné realizovať výkon jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky v rámci maximálnej lehoty zaistenia. Odporca dospel k záveru, ţe formálne existujú zákonné dôvody zaistenia a tieţ existuje reálny predpoklad, ţe bude moţné realizovať vyhostenie cudzinca z územia Slovenskej republiky, čo v praxi znamená, ţe cudzinec pochádza zo štátu, ktorý vydáva náhradné cestovné doklady. Podľa odporcu boli úkony vykonané počas doby zaistenia postačujúce, počet potrebných úkonov smerujúcich k realizácii administratívneho vyhostenia nie je stanovený. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
7. septembra 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). 6 1Sža/41/2011 Z administratívneho spisu vyplýva, ţe dňa 22.4.2010 bolo pod č. p.: UHCP-RHP-SO- OHKTO-45/2010 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa z územia Slovenskej republiky. Následne rozhodnutím č. p.: UHCP-RHP-SO-OHKTO-44/2010 zo dňa 22.4.2010 rozhodol odporca o zaistení navrhovateľa v zmysle § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Tým istým rozhodnutím bol navrhovateľ umiestnený v ÚPZC S.. Dňa 22.10.2010 vydal odporca rozhodnutie č. p.: UHCP-SO-OHKTO-44-007/2010, ktorým predĺţil lehotu zaistenia o šesť mesiacov z dôvodu, ţe cudzinec nespolupracoval s pracovníkmi ÚPZC v S. na úkonoch potrebných na vystavenie náhradného cestovného dokladu. Rozhodnutím Migračného úradu MVSR ČAS: MU-464-11/PO-Ţ-2010 zo dňa 15.10.2010 bola navrhovateľovi zamietnutá ţiadosť o azyl ako zjavne neopodstatnená. Navrhovateľ poţiadal o azyl prvýkrát 18.8.2010 a druhýkrát 15.10.2010 zo dôvodu, ţe sa obáva o svoj ţivot v Ruskej federácii a chce zostať ţiť na Slovensku. Odporca svojim rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO19-77/2011 zo dňa 20.4.2011 rozhodol opätovne o predĺţení lehoty zaistenia o šesť mesiacov t. j. od 11.00 hod. dňa 22.4.2011 do 11.00 hod. dňa 22.10.2011 z dôvodu, ţe dostatočne nespolupracuje, odmietol vyplniť dotazník k ţiadosti potrebný k vybaveniu a vystaveniu náhradného cestovného dokladu a nie je potvrdené, ţe cudzincom uvedené osobné údaje sú pravdivé. Tým istým rozhodnutím zároveň zostal cudzinec umiestnený v ÚPZC S.. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-SO19-77/2011 zo dňa 20.4.2011, ktorým odporca podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov predĺţil lehotu zaistenia o šesť mesiacov, t. j. od 11.00 hod. dňa 22.4.2011 do 11.00 hod. dňa 22.10.
8. Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. 7 1Sža/41/2011 Podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov cudzinec môţe byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môţe rozhodnúť o predĺţení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak moţno predpokladať, ţe napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺţi z dôvodu, ţe cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, ţe mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o predĺţení lehoty zaistenia v zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je splnenie podmienky, ţe napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia cudzinca mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety alebo splnenie podmienky, ţe cudzinec dostatočne nespolupracuje. Odporca zdôvodnil rozhodnutie o predĺţení lehoty zaistenia tým, ţe navrhovateľ po jeho zaistení a umiestnení v ÚPZC v S. nespolupracoval s pracovníkmi ÚPZC v S. na úkonoch potrebných na vystavenie náhradného cestovného dokladu pričom moţno predpokladať, ţe náhradný cestovný doklad môţe byť účastníkovi konania vystavený zastupiteľským úradom Ruskej federácie, ale nie počas jeho zaistenia v lehote do 22.4.
9. Odporca skúmal aj účel zaistenia a dospel k záveru, ţe tento účel nezanikol a účastník konania nespĺňa podmienky prepustenia z dôvodu, ţe nie je drţiteľom platného cestovného dokladu, ktorý je potrebný na jeho vycestovanie z územia Slovenskej republiky. V odôvodnení svojho rozhodnutia odporca ďalej uviedol, ktoré konkrétne kroky smerujúce k vyhosteniu navrhovateľa boli po umiestnení cudzinca do ubytovacích priestorov ÚPZC S. vykonané. Po umiestnení do ubytovacích priestorov v ÚPZC S. navrhovateľ odmietol vyplniť dotazník potrebný k vybaveniu a vystaveniu náhradného cestovného dokladu. Dňa 23.4.2010 poţiadalo Oddelenie cudzineckej polície ÚPZC v S. (ďalej len OCP ÚPZC S.) Národnú ústredňu Interpol Bratislava o vykonanie lustrácie v štátoch bývalého Sovietskeho zväzu 8 1Sža/41/2011 a v Moldavskej republike na základe daktyloskopickej karty a fotografie cudzinca. Dňa 21.6.2010 bola prijatá negatívna odpoveď od Interpol Vilnius, Talin, Kišinev, Riga, Moskva, Minsk, Jerevan, Biškek, Taškent a Baku. Dňa 6.7.2010 poţiadalo OCP ÚPZC S. Oddelenie cudzineckej polície ÚPZC M. (ďalej len OCP ÚPZC M.) o vybavenie náhradného cestovného dokladu. Dňa 28.7.2010 bola prijatá pozitívna odpoveď od Interpolu Moskva, cudzinec ale na základe tejto informácie nebol stotoţnený. Dňa 1.2.2011 bola vykonaná urgencia vybavovania náhradného cestovného dokladu na OCP ÚPZC M., kde bolo oznámené, ţe náhradný cestovný doklad z Veľvyslanectva Ruskej federácie zatiaľ nemajú k dispozícii. Dňa 22.3.2011 bolo zaslané doplnenie údajov k ţiadosti o vybavenie náhradného cestovného dokladu pre cudzinca na OCP ÚPZC M.. Dňa 22.3.2011 bolo opätovne poţiadaná Národná ústredňa Interpol Bratislava o vykonanie lustrácie cudzinca na základe nových informácií. Dňa 13.4.2011 cudzinec opätovne odmietol vyplniť a podpísať dotazník k ţiadosti o vybavenie náhradného cestovného dokladu. Dňa 13.4.2011 bola oddelením cudzineckej polície ÚPZC S. vykonaná urgencia vybavovania náhradného cestovného dokladu na OCP ÚPZC M. s negatívnym výsledkom. S poukazom na vyššie uvedené úkony odporcu vykonané v priebehu zaistenia navrhovateľa, nemohol odvolací súd povaţovať námietku navrhovateľa, týkajúcu sa nečinnosti správneho orgánu za odôvodnenú. K odvolacej námietke navrhovateľa, ţe policajný útvar môţe predĺţiť lehotu zaistenia jedenkrát, a to maximálne o 12 mesiacov, sa odvolací súd stotoţnil s názorom krajského súdu, ţe ustanovenia § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov nevyplýva výslovne, ţe by bolo moţné predĺţiť dobu zaistenia iba jedenkrát, rovnako ako nie je výslovne uvedené, ţe by to bolo moţné aj opakovane. 9 1Sža/41/2011 Zo znenia ustanovenia § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, ţe rozhodnúť o predĺţení lehoty zaistenia je moţné najviac o 12 mesiacov. Za podstatnú skutočnosť preto správne povaţoval krajský súd lehotu zaistenia, ktorú moţno predĺţiť, a to najviac o 12 mesiacov. Podľa názoru odvolacieho súdu v prípade, ţe policajný orgán rozhodne o predĺţení lehoty zaistenia a doba zaistenia neprekročí maximálnu lehotu 12 mesiacov, rozhoduje v súlade s týmto ustanovením. Zodpovedá to tieţ článku 15 ods. 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115ES zo 16.12.
10. Týmto postupom musí policajný orgán opätovne skúmať, či trvá účel zaistenia, ako tomu bolo aj v tomto prípade. Pokiaľ teda správny orgán zaistil navrhovateľa síce opakovane, doba zaistenia nepresiahla maximálnu dobu zaistenia 12 mesiacov, rozhodol v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ţiadne pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu. Námietky navrhovateľa uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu sú totoţné s námietkami uvedenými v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu a podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa s nimi krajský súd dostatočne vysporiadal. Z uvedených dôvodov preto bolo moţné vyvodiť záver, ţe rozhodnutie odporcu o predĺţení lehoty zaistenia, bolo potrebné povaţovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotoţnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa § 219 OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne správny potvrdil. 10 1Sža/41/2011 O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, ţe navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi konania trovy odvolacieho konania nepriznal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave
11. septembra 2011 JUDr. Igor Belko., v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová