1 písm. b/ bod 1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ţe v preskúmavanej veci sa stotoţňuje so skutkovými zisteniami a právnym záverom ţalovaného. Krajský súd uviedol, ţe sa v danom prípade zaoberal otázkou opodstatnenosti ţalobcových tvrdení o nezákonnom postupe správnych orgánov z hľadiska existencie prekáţky administratívneho vyhostenia z dôvodu existencie manţelstva s občiankou SR. Poukázal na to, ţe § 57 zákona č. 48/2002 Z.z. je kogentným ustanovením, ktoré správnemu orgánu nedáva moţnosť správnej úvahy, ale pokiaľ sa cudzinec zdrţiava na území SR nelegálne, prikazuje zakázať ďalší pobyt cudzinca na území.
súdu zo znenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd vyplýva, ţe štátny orgán môţe v danom prípade cudzincovi zasahovať do jeho súkromného práva, keď je to v súlade so zákonom a je to nevyhnutné v záujme ochrany a slobôd iných. V tejto súvislosti súd zdôraznil, ţe štát má eminentný záujem nielen na ochrane rodiny, ale musí dbať aj o ochranu spoločnosti pred protizákonným konaním, ktorého sa ţalobca preukázateľne dopustil. Súd konštatoval, ţe ţalobca mal vedomosť o tom, ţe svoj pobyt na území SR si môţe riešiť v zmysle platných ustanovení zákona č. 48/2002 Z.z. 1Sţa/39/2011 3 Správny orgán pri stanovení dĺţky zákazu vstupu na územie SR prihliadol na to, aby dôsledky boli primerané jednak dôvodom jeho uloţenia a jednak dopadu na osobný a rodinný ţivot ţalobcu a na základe toho rozhodol o uloţení sankcie zákazu vstupu na najniţšej moţnej hranici sadzby za porušenie príslušného ustanovenia zákona o pobyte cudzincov na dobu jedného roka. Krajský súd uviedol, ţe sa stotoţnil s názorom ţalovaného, ţe nie je ţiaduce, aby sa v SR zdrţiavali cudzí štátni príslušníci, ktorí nerešpektujú zákony daného štátu. Je povinnosťou ktorejkoľvek osoby rešpektovať zákony štátu, na ktorého výsostnom území sa nachádza, aj keď nie je jeho občanom a zdrţať sa protiprávneho konania, ktoré by malo za následok porušenie zákonov daného štátu. Krajský súd poukázal na to, ţe dôvodom vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení ţalobcu bola skutočnosť, ţe ţalobca sa zdrţiava neoprávnene bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt a nie dôvody, pre ktoré mu bol zrušený pobyt na území SR. Vo veci zrušenia trvalého pobytu ţalobcu na území SR bolo riadne začaté správne konanie, ţalobca sa k tomu písomne vyjadril a mal vedomosť, ţe prebieha konanie vo veci zrušenia jeho trvalého pobytu. Súd poukázal aj na vyjadrenia manţelky ţalobcu zo dňa 26.1.2010 a 21.5.2010, v ktorých uviedla, ţe po mesiaci manţelstva, t. j. od začiatku apríla 2009 sa od manţela odsťahovala a od tej doby nevedú spoločnú domácnosť a spoločný rodinný ţivot, s manţelom nekomunikuje a okrem strachu k nemu nič necíti. Dňa 22.7.2010 poţiadala o rozvod manţelstva. Krajský súd uviedol ţe správny orgán preskúmal existenciu prekáţok administratívneho vyhostenia v zmysle § 58 ods. 1, 2 zákona o pobyte cudzincov, ako aj okolnosti vedúce k administratívnemu vyhosteniu a dospel k názoru, ţe neboli zistené ţiadne prekáţky administratívneho vyhostenia a taktieţ neboli potvrdené ţiadne skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, ţe ţalobcu nemoţno administratívne vyhostiť.
krajského súdu odporca sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného ţivota ţalobcu v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a po zváţení všetkých skutočností dospel k správne záveru, ţe neboli potvrdené ţiadne 1Sţa/39/2011 4 závaţné skutočnosti a dôvody, brániace jeho administratívnemu vyhosteniu a to aj s prihliadnutím na jeho rodinný a súkromný ţivot. K námietke týkajúcej sa nepokojov a demonštrácií v Tunisku, ktoré trvajú od septembra 2010, súd uviedol, ţe v čase vydania napadnutého rozhodnutia boli posúdené všetky okolnosti zo strany ţalovaného vrátane prekáţok administratívneho vyhostenia a tie, na ktoré sa ţalobca odvoláva, v čase vydania rozhodnutia neboli, preto ich ţalovaný nemohol skúmať. Keďţe napadnuté rozhodnutie i postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli v súlade so zákonom a námietky ţalobcu neodôvodňovali zrušenie rozhodnutia, krajský súd
1 OSP ţalobu zamietol. II. STRUČNÉ ZHRNUTIE ODVOLACÍCH DOVODOV ŢALOBCU Proti tomuto rozhodnutiu podal ţalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok krajského súdu tak, ţe rozhodnutie správneho orgánu zrušuje a vec mu vracia na nové rozhodnutie a uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť trovy konania. Poukázal na skutočnosť, ţe počas celého obdobia, ktoré sa zdrţiaval na území SR, nikdy neporušil akýkoľvek právny predpis, riadne si plnil svoje povinnosti a bol vzorným členom tejto spoločnosti, preto jeho porušenie zákona o pobyte cudzincov, nakoľko povaţoval svoje vyhostenie za nespravodlivé, v rozpore so zákonom, nie je moţné povaţovať za konanie, ktoré by ohrozovalo spoločnosť na Slovensku. Ţalobca poukázal na ustanovenie § 42 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, z ktorého vyplýva, ţe ustanovenie odseku 1 (
ktorého policajný útvar povolenie na trvalý pobyt zruší, ak zistí skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie ţiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt ustanovenie odseku 1) neplatí, ak by dôsledky zrušenia povolenia na trvalý pobyt boli neprimerané dôvodu zrušenia povolenia na trvalý pobyt najmä s ohľadom na súkromný a rodinný ţivot cudzinca. 1Sţa/39/2011 5 V tejto súvislosti poukázal na rozsudok ESĽP zo dňa 28.5.1988, prípad Berrehab v. Holandsko, z ktorého vyplýva, že rešpektovanie rodinného a súkromného života, si nevyžaduje stály život v spoločnej domácnosti a je zásahom do týchto práv jednotlivca, keď je mu znemožnené udržiavať naďalej rodinné vzťahy. Pojem rodinný život preto nie je možné striktne vykladať iba ako život manželský. Ţalobca uviedol, ţe má na území SR viacerých príbuzných, niektorých aj so slovenským štátnym občianstvom, s bratom dokonca podniká. Má tak na území SR silné rodinné zázemie a vybudovaný súkromný ţivot, bez ohľadu na to, ţe neţije v jednej spoločnej domácnosti s manţelkou. Ţalobca navyše predloţil čestné vyhlásenie svojej partnerky, v ktorom uvádza, ţe od októbra 2009 má so ţalobcom trvalý partnerský vzťah a po ukončení rozvodového konania je pripravená si ho vziať za manţela. Ţalobca dodal, ţe manţelstvo ţalobcu súd dňa 16.6.2011 rozviedol, takţe prekáţka na uzavretie manţelstva s partnerkou odpadla. Ţalobca napokon poukázal na rozhodnutie ESĽP v prípade Uner v. Holandsko zo dňa 18.10.2006, v ktorom súd konštatoval, ţe vyhostenie cudzinca, pokiaľ môţe zasiahnuť do práva chráneného čl. 8 ods. 1 Dohovoru, musí byť v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, to znamená musí byť odôvodnené tlakom spoločenskej potreby a najmä primerané sledovanému legitímnemu cieľu. Ţalobca vyjadril presvedčenie, ţe nepredstavuje pre SR ţiadne nebezpečenstvo, riadne si plnil všetky svoje povinnosti a naopak vyhostením mu hrozí nebezpečenstvo vzhľadom k nepokojom v Tunisku, počas ktorých zahynuli stovky demonštrantov ďalších civilistov. III. STRUČNÉ ZHRNUTIE VYJADRENIA ŢALOVANÉHO K ODVOLANIU ŢALOBCU Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, ţe námietky ţalobcu uvedené v odvolaní povaţuje za nedôvodné. Správny orgán prvého stupňa pri vydávaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení ţalobcu presne a úplne zistil skutočný stav veci, boli obstarané a zdokumentované potrebné podklady pre rozhodnutie. 1Sţa/39/2011 6 Zopakoval, ţe dôvodom vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení ţalobcu bola skutočnosť, ţe ţalobca na území SR sa zdrţiaval neoprávnene bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt. Ţalobca mal vedomosť o tom, ţe prebieha konanie o zrušenie jeho trvalého pobytu. Správny orgán prvého stupňa sa pri rozhodovaní vysporiadal aj s právom na súkromný a rodinný ţivot, ktorý garantuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal na to, ţe štát má záujem nielen o ochranu rodiny, ale i ochranu spoločnosti pred páchaním protizákonného konania, ţalobcovi bol určený zákaz pobytu na území SR v dolnej hranici sadzby, t. j. na 1 rok. Ţalovaný poukázal tieţ na skutočnosť, ţe ţalobca nebol ochotný komunikovať a spolupracovať pri spisovaní zápisnice o podaní vysvetlenia, uviedol, ţe sa volá S., narodil sa X. v meste M., je štátnym občanom Tuniska a po prečítaní zápisnicu odmietol podpísať. Nepreukázal a neuviedol ţiadne nové skutočnosti. Ţalovaný napokon uviedol, ţe po uplynutí doby zákazu pobytu na území SR, bude môcť ţalobca opätovne podať ţiadosť o povolenie pobytu na území SR. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 vety tretej zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov), dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 3 O.s.p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13. septembra 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Orgánmi verejnej správy sa rozumejú orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej 1Sţa/39/2011 7 samosprávy a ďalšie právnické osoby a fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.). V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia č. p.: UHCP—RHCPBA2-2011/000311-001 zo dňa 3.1.2011, ktorým ţalovaný potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Dunajská Streda č. p.: UHCP-BA-DS-AV-28-4/2010 zo dňa 27.9.2010, (ktorým bolo rozhodnuté o administratívnom vyhostení ţalobcu z územia SR a určení zákazu vstupu na územie SR na dobu jedného roka t. j. do 27.9.2011
1 písm. b/ bod 1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami ţalobkyne uplatnenými v ţalobe, a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného.
1 písm. b/ bod 1/ zákona č. 48/2002 Z.z o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok, ak vstúpi na územie Slovenskej republiky bez oprávnenia alebo sa zdrţiava na území Slovenskej republiky bez oprávnenia.
1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu alebo ktorejkoľvek tretej krajiny, ktorá ho prijme, a času zákazu vstupu, 1Sţa/39/2011 8 ak tento zákon neustanovuje inak. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený. Hromadné vyhostenie cudzincov na základe jedného rozhodnutia je neprípustné. IV. ARGUMENTÁCIA ROZHODNUTIA ŢALOVANÉHO Ţalovaný ako druhostupňový správny orgán skonštatoval, ţe prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení ţalobcu a určení zákazu vstupu na územie SR v súlade s Ústavou SR, zákonom o pobyte cudzincov, ako aj medzinárodnými zmluvami a dohodami, ktorými je SR viazaná. Dôkazmi v prvostupňovom správnom konaní bolo jednoznačne preukázané, ţe ţalobca sa neoprávnene zdrţiaval na území SR od 19.6.2010. K námietkam ţalobcu uviedol, ţe tieto súvisia s konaním a rozhodnutím vo veci zrušenia povolenia na trvalý pobyt na území SR a nie sú predmetom preskúmania odvolacieho orgánu vo veci konania a rozhodovania o administratívnom vyhostení ţalobcu a určení zákazu vstupu na území SR. Krajský súd dospel k záveru, ţe správne orgány v konaní dostatočne zistili skutkový stav veci, tento po právnej stránke posúdili a vydané rozhodnutia náleţite odôvodnili. Keďţe napadnuté rozhodnutie i postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli v súlade so zákonom a námietky ţalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, krajský súd ţalobu ako nedôvodnú zamietol. V. PRÁVNY NÁZOR NAJVYŠSIEHO SÚDU SR Odvolací súd vzhľadom na rozsah dokazovania vykonaného v administratívnom konaní, ktorý povaţoval za dostatočný a ktorý nasvedčuje tomu, ţe prvostupňový ale aj druhostupňový správny orgán si zadováţili dostatok skutkových podkladov, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzali, nemal ţiadne pochybnosti o legálnosti vykonaných dôkazov, spôsobe vykonania 1Sţa/39/2011 9 a vyhodnotenia dôkazov, ktoré viedli správne orgány k správnym záverom o tom, ţe bolo spoľahlivo zistené, ţe ţalobca sa neoprávnene zdrţiaval na území SR od 19.6.2010.
odvolacieho súdu dôkaznú situáciu, z ktorej správne orgány vychádzali, nebolo moţné zmeniť ani čestným vyhlásením Kataríny Pinterovej, ktorý ţalobca predloţil spolu s odvolaním a na ktoré odvolací súd neprihliadol. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je
1 OSP pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd síce môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, takéto dôkazy však účastník konania má navrhovať v ţalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu, pretoţe ten primárne preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, odvolací súd totiţ preskúmava vecnú správnosť rozsudku súdu prvého stupňa a nemá nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa. Pokiaľ teda správne orgány vychádzali zo zistení, ţe ţalobca sa na území SR zdrţiava bez oprávnenia, túto skutočnosť mal dostatočne preukázanú, vykonaným dokazovaním (najmä s poukazom na rozhodnutie OCP PZ Dunajská Streda č. p. UHCP-BA-DS-Ţ-34-10/2010 zo dňa 24.5.2010 o zrušení povolenia na trvalý pobyt na území SR
2 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.6.2010) a túto skutočnosť ţalobca ani nespochybňoval. Dôvodom zrušenia trvalého pobytu ţalobcovi bolo zistenie správneho orgánu, ţe manţelia nevedú spoločný ţivot. Uvedenú skutočnosť mal správny orgán zistenú z vyjadrenia M., ktorá uviedla, ţe spoločný rodinný ţivot s manţelom (ţalobcom) nevedie od apríla 2009. Z obsahu spisu naviac vyplynulo, ţe ţalobca dostatočne nespolupracoval so správnym orgánom, keď okrem osobných základných údajov, neuviedol ţiadne skutočnosti a dokonca odmietol zápisnicu podpísať. Pokiaľ teda ţalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa tvrdí, ţe s partnerkou K. má trvalý partnerský vzťah od októbra 2009, na takúto okolnosť mal poukázať uţ v správnom konaní, resp. najneskôr v ţalobe proti rozhodnutiu ţalovaného. 1Sţa/39/2011 10 Pozornosti najvyššieho súdu neuniklo, ţe kým ţalobca v ţalobe proti rozhodnutiu ţalovaného namietal proti zisteniu správnych orgánov, ţe tieto nemali dostatočne preukázané, ţe ţalobca nevedie spoločný ţivot s M., štátnou príslušníčkou SR, teda za predmet ochrany práva na rešpektovanie rodinného a súkromného ţivota označil spoluţitie s vtedajšou manţelkou, v odvolaní proti rozsudku krajského súdu označil za predmet ochrany práva na rodinný a súkromný ţivot vzťah s partnerkou K., s ktorou mal mať vzťah od októbra 2009, teda uţ v čase rozhodnutia OCP PZ Dunajská Streda (zo dňa 24.5.2010) o zrušení povolenia na trvalý pobyt na území SR, hoci vo vyjadrení k začatiu konania o zrušení trvalého pobytu zo dňa 3.5.2010 ţalobca uvádzal, ţe síce s manţelkou netrávi veľa času, čo neznamená ţe nevedú spoločný ţivot a ţe vzťah po celú dobu trvania hodnotí ako dobrý. Pokiaľ teda ţalobca namieta nesprávnosť zistení skutkového stavu veci správnymi orgánmi, takáto námietka nebola dôvodná, pretoţe správnosť skutkových zistení správneho orgánu, z ktorého vychádzal najmä s poukazom na námietky ţalobcu týkajúce sa zásahu do jeho práva na rodinný a súkromný ţivot (garantovaný čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd), napokon potvrdil sám ţalobca vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu. K čestnému vyhláseniu, ktoré ţalobca v odvolacom súdnom konaní naviac povaţuje odvolací súd za dôleţité zdôrazniť, ţe pokiaľ by aj ţalobca predloţil v správnom konaní, správny orgán by ho nemohol pripustiť, pretoţe
1 SP správny orgán môţe namiesto dôkazu pripustiť čestné vyhlásenie účastníka konania, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Čestné vyhlásenie správny orgán nepripustí, ak tomu bráni všeobecný záujem alebo ak by tým bola porušená rovnosť medzi účastníkmi konania. Čestným vyhlásením nemoţno nahradiť znalecký posudok (ods. 2). V čestnom vyhlásení je účastník povinný uviesť pravdivé údaje. Správny orgán musí upozorniť účastníka konania na právne následky nepravdivého čestného vyhlásenia (ods. 3). V tejto súvislosti povaţuje odvolací súd za dôleţité zdôrazniť, ţe čestné vyhlásenie
SP je špecifický inštitút správneho poriadku, ktorý sa pouţíva v prípadoch, keď určité skutočnosti slúţiace ako podklad pre rozhodnutie, nemoţno predloţiť buď vôbec alebo 1Sţa/39/2011 11 len s neprimeranými ťaţkosťami, prípadne z dôvodu pruţnosti a hospodárnosti správneho konania. Čestné vyhlásenie teda nie je dôkazom v pravom zmysle, ale takýto dôkaz iba nahrádza. Naviac z dikcie zákona vyplýva, ţe čestné vyhlásenie môţe urobiť len účastník konania, nie je prípustný zo strany iných subjektov, ktorí sa zúčastňujú na konaní. K námietke ţalobcu týkajúcej sa ţalobcom tvrdeného zásahu do jeho práva na rodinný a súkromný ţivot, odvolací súd povaţuje za dôleţité zdôrazniť, ţe
čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaţe sa na nijakú ideológiu ani náboţenstvo.
čl. 13 ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd moţno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. V zmysle čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môţu pouţiť len na ustanovený cieľ.
1 písm. b/ bod 1/ zákona č. 48/2002 Z.z o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok, ak vstúpi na územie Slovenskej republiky bez oprávnenia alebo sa zdrţiava na území Slovenskej republiky bez oprávnenia.
10 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar nemôţe administratívne vyhostiť 1Sţa/39/2011 12
6.
zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho ţivot z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemoţno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uloţený trest smrti alebo je predpoklad, ţe v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môţe byť uloţený (ods. 1). Cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závaţný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku (ods. 2). Osobu bez štátnej príslušnosti, ktorá má povolený trvalý pobyt, moţno administratívne vyhostiť iba v prípade, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a nevzťahujú sa na ňu prekáţky administratívneho vyhostenia
odsekov 1 a 2 (ods. 3). Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 57 taxatívne vymedzuje prípady, kedy príslušný policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí mu zákaz vstupu na územie SR. Jedným z týchto dôvodov je aj skutočnosť, ţe cudzinec bez oprávnenia vstúpi na územie SR. V prípade 1Sţa/39/2011 13 ţalobcu bolo bez všetkých pochybností náleţite preukázané, ţe na území SR sa zdrţiaval bez potrebného oprávnenia a túto skutočnosť nijakým spôsobom nespochybňoval ani sám ţalobca. Namietané rozhodnutie a postup ţalovaného preto bolo v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami a to aj s poukazom na neexistenciu prekáţky administratívneho vyhostenia ţalobcu, ktoré sú v zákone o pobyte cudzincov taxatívne vymedzené.
čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na rešpektovanie svojho súkromného rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôţe do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, k predchádzaniu nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných. Pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva ţalobcu na súkromie a rodinný ţivot garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8 Dohovoru) a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, je potrebné, aby v administratívnom konaní bolo preukázané, ţe v prípade ţalobcu neboli splnené zákonom stanovené podmienky na prvé povolenie na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Správny orgán musí zváţiť aj hľadisko súkromné, či odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo ţalobcu na súkromie a rodinný ţivot na území SR. V právnom štáte sa konflikt práv rieši prostredníctvom poţiadavky spravodlivej rovnováhy. 1Sţa/39/2011 14 V zmysle čl. 13 ods. 4 veta druhá ústavy sa ustanovené obmedzenia môţu pouţiť len na ustanovený cieľ. Zmyslom tohto ustanovenia je vylúčiť obchádzanie ústavných garancií základných práv a slobôd tak, ţe zavedenie obmedzenia sa pouţije na cieľ konformný s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami. V danej veci aj k Aktu o podmienkach pristúpenia pripojeného k Zmluve o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii a v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Schengenského priestoru. V predmetnej veci je nesporné, ţe ţalobca sa na území SR zdrţiaval bez platného víza alebo povolenia k pobytu.
názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na správnosť skutkových zistení správneho orgánu, ţe ţalobca v čase rozhodovania o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu na územie SR preukázateľne neviedol spoločný rodinný ţivot s manţelkou, štátnou príslušníčkou SR, z manţelstva nepochádzajú ţiadne deti, (manţelstvo bolo dňa 16.6.2011 rozvedené), k zásahu do jeho práva na ochranu rodinného ţivota garantovaného čl. 8 ods. 1 Dohovoru) nedošlo, pričom zásah súkromného ţivota ţalobcu bol síce vykonaný, avšak v súlade so zákonom o pobyte cudzincov v zmysle čl. 8 ods. 2 Dohovoru. Pre posúdenie dodrţania zásady proporcionality bolo
názoru Najvyššieho súdu ţalovaným bolo dôsledne zváţené, ţe ţalobca si bol vedomý, ţe sa na území SR zdrţiava nelegálne. Bolo nesporné, ţe vo veci zrušenia trvalého pobytu ţalobcu na území SR bolo riadne začaté správne konanie, ţalobca sa k tomu písomne vyjadril a mal vedomosť, ţe prebieha konanie vo veci zrušenia jeho trvalého pobytu. 1Sţa/39/2011 15 Právo na rešpektovanie rodinného ţivota v zmysle čl. 8 Dohovoru nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber rodičov (manţelov), pokiaľ ide o usídlenie sa na území toho-ktorého štátu v zmysle, ţe by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8 Dohovoru totiţ negarantuje právo na rodinný, resp. súkromný ţivot v konkrétnej krajine, ale právo na skutočný rodinný ţivot ako taký. S poukazom na vyššie uvedené ako aj na skutočnosť, ţe ţalobcovi bolo za porušenie zákona o pobyte cudzincov uloţený zákaz pobytu na území SR na dolnej hranici. Najvyšší súd dospel k záveru, ţe dôvody jeho vyhostenia sú takej povahy, aby opodstatnili intenzitu zásahu do jeho súkromného ţivota. Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, ţe správne orgány nepochybili ak na základe uvedených skutočností rozhodli o administratívnom vyhostení ţalobcu z územia SR a určení zákazu vstupu v trvaní jedného roka. Zásah do jeho súkromného ţivota je treba posudzovať v príčinnej súvislosti a vo vzťahu k správaniu sa ţalobcu, ktorý sa zdrţiaval nelegálne na území SR a bol si toho vedomý. Vzhľadom na hore uvedené odvolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok krajského súdu je vecne správny. Preto ho postupujúc
1, 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. ako vecne správny potvrdil. 1Sţa/39/2011 16 VI. ZÁVER A TROVY Pokiaľ teda krajský súd ţalobu ţalobcu zamietol
1 OSP ako nedôvodne podanú, nakoľko nezistil ţiaden zo zákonných namietaných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, odvolací súd povaţoval rozsudok krajského súdu za vecne správny, a ako taký ho
1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, ţe ţalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave 13. septembra 2011 JUDr. Igor Belko, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.