8 zák. č. 180/1995 Z.z. v znení platnom ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia (tzn. 11,02.2008) správny orgán zamietne návrh na vydanie rozhodnutia
odseku 1 [potvrdenie o nadobudnutí vlastníctva k pozemku vydrţaním], ak a) nie sú splnené podmienky na nadobudnutie vlastníctva vydržaním
tohto zákona, b) si vlastnícke právo k pozemku uplatnila v tomto konaní aj iná osoba alebo ak vlastnícke právo k pozemku je predmetom konania
osobitného predpisu. Svoje zamietavé rozhodnutie ţalovaná odôvodnila tým, ţe po oboznámení sa s predloţenými listinnými dôkazmi (v počte 92 dokladov) potvrdzuje vlastnícke právo zapísané v prospech právnych predchodcov ţalobkyne (najmä výpis z poz. vl. č. X. a iné), avšak súčasne zdôrazňuje, ţe ani v jednej vloţke nie je zaloţený zápis o konfiškácii majetku.
odporkyne bolo na základe Rozhodnutia č. 479/92 do evidencie nehnuteľností zapísané v roku 1992 (príloha č. 50 + č. 44,45 – Zmluva o prenechaní pozemkov na dočasné uţívanie zo dňa 04.02.1991) úhrnom 119.874 m2. Ďalej
odporkyne prehlásenie Štátneho majetku o tom, ţe nemá záujem o hospodárenie na parc. č. X. o výmere 82.949 m2 a parc. č. X. o výmere 316.819 m2, ktoré sú potrebné pre rozšírenie farmy ţalobkyne, a ani podklady pre stavebné konanie nie sú právnym podkladom pre vydrţanie, ale sú iba svedectvom o tom, ţe ţalobkyňa mala úmysel zaloţiť v katastri obce farmu. Na základe uvedených dôvodov ţalovaná vyslovila, ţe ţalobkyňa nedostatočne preukázala oprávnenosť drţby v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka a § 11 zák. č. 198/1995 Z.z. a preto jej ţiadosť zamietla. II. 3 1Sžr/2/2011 Konanie na prvostupňovom súde Proti tomuto rozhodnutiu ţalobkyňa podala ţalobu z 02.05.
názoru krajského súdu ani ich pôvodnými vlastníkmi. Ďalej krajský súd sa zaoberal výkladom inštitútu vydrţania, tzn. charakterizoval vydrţanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, objasnil to, čo je nutné chápať pod pojmom oprávnená drţba, a tieţ sa zaoberal výkladom situácie, či a kedy drţiteľ veci je dobromyseľný. 4 1Sžr/2/2011 Na základe prezentovaných právnych názorov krajským súdom tento dospel k záveru, ţe zo strany ţalobkyne nebola relevantným spôsobom preukázaná oprávnenosť vstupu do drţby predmetných nehnuteľností. Obdobným spôsobom krajský súd pristúpil k vyhodnoteniu písomného vyjadrenie notára, či notárske osvedčenie vydané
323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) spĺňa atribúty osvedčenia
323/1992 Zb. a základe výkladu uvedeného ustanovenia krajský súd prezentoval názor, ţe takéto osvedčenie nemôţe byť listinou spôsobilou na vykonanie záznamu do katastra nehnuteľností.
názoru súdu notár, ako to vyplýva z jeho vyjadrenie, ktoré uţ bolo krajským súdom citované, nevyhodnotil náleţitým spôsobom všetky okolnosti, týkajúce sa splnenia podmienok pre vydrţanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v zmysle cit. ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka. Záverom krajský súd po konštatácii, ţe potom, „čo vyhodnotil dôkazy vykonané v správnom i v súdnom konaní jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti a na ich základe“, dospel k záveru, ţe ţalobu je nutné ako nedôvodnú zamietnuť. III. Odvolanie žalobkyne/stanoviská Vo včas podanom odvolaní zo dňa 06.12.2010 (č. l. 116) proti rozsudku krajského súdu ţalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne poukázala na to, ţe - konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a - rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Najmä ţalobkyňa vyčítala krajskému súdu, ţe v rozpore s úlohou správneho súdnictva činí nové skutkové a právne závery po vyhodnotení skutkových okolností. V danom prípade 5 1Sžr/2/2011 krajský súd v napadnutom rozsudku nad rámec svojej právomoci hodnotí skutkové a právne okolnosti veci (vrátane skutkových a právnych okolnosti s ktorými sa správny orgán ani len okrajovo nevysporiadal a vôbec sa im nevenoval) a z toho vyvodzuje také právne závery, ktoré odhliadnuc od vyššie uvedeného prekročenia jeho právomoci, sú
ţalobkyne samy osebe arbitrárne a nemajúce oporu ani v skutkovom stave veci ani v zákonnej úprave. Záverom poţiadal ţalobkyňa o vykonanie zmeny napadnutého rozsudku krajského súdu
tak, ţe rozhodnutie správneho orgánu sa ruší a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Z vyjadrenia ţalovanej zo dňa 27.12.2010 (č. l. 120) vyplýva, ţe trvá na skutočnostiach obsiahnutých v odôvodnení svojho napadnutého rozhodnutia. Ďalej popísala postup komisie, ktorý nasledoval po doručení návrhu ţalobkyne, v ktorom ţiadala o potvrdenie vlastníckeho práva nehnuteľnosti
1 zák. č. 180/1995 Z.z. Predovšetkým ţalovaná zdôraznila, ţe komisia posúdila tento návrh, a pri argumente, ţe predmetné nehnuteľnosti boli vydané Slovenským štátom v roku 1990 aţ 1992, konštatovala absenciu dokladu. Po výzve na ţiadateľku o doplnenie jej ţiadosti komisia bola opätovne zvolaná s tým záverom, ţe po vyhodnotení predloţených podkladov (celkom 91 písomností) komisia konštatovala, ţe ţalobkyňa predloţila dokumenty, ktoré nepreukazujú oprávnenosť drţby v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka. Ďalej ţalovaná opätovne uviedla svoj názor, ţe podklady pre stavebné konanie sú len svedectvom toho, ţe ţalobkyňa mala úmysel zaloţiť v katastri obce farmu. ďalšie predloţené podklady (ako dobové fotografie, rodné listy, iné potvrdenia a osvedčenia) nemajú priamy súvis so skutočnosťou. o ktorú ţiadosti ţalobkyňa
názoru ţalovanej ţiada. Na základe uvedeného preto ţalovaná záverom konštatovala, ţe nebolo moţné vo veci rozhodnúť inak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. IV. Právne názory odvolacieho súdu 6 1Sžr/2/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je
ustanovenia § 201 v spojení s ustanovením § 250s a § 250l ods. 2 O.s.p. odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.) dospel jednomyseľne (§ 3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) k záveru, ţe odvolanie je dôvodné, pretoţe rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p.), a preto postupom
1 v spoj. s § 250l ods. 2 a § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok zmenil tak, ţe
2 písm. d) O.s.p. napadnuté rozhodnutie ţalovanej
3 O.s.p. zrušil a vrátil jej späť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov. Najvyšší súd sa sčasti stotoţňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených konajúcim správnym orgánom. Na druhej strane podstatou odvolania ako aj podanej ţaloby, ktorou sa ţalobkyňa domáha preskúmania rozhodnutia ţalovanej, je právna otázka, či krajský súd môţe doplniť chýbajúce, resp. pridať nové právne zistenia a závery, ktoré sa v napadnutom rozhodnutí ţalovanej evidentne nevyskytujú, a na základe tohto prístupu vykonať prieskum napadnutého súdneho rozhodnutia. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia. Najvyšší súd konštantne v svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje význam prieskumu správneho súdnictva pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov ako aj postupov im predchádzajúcich. V zmysle § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. 7 1Sžr/2/2011 Súdny prieskum rozhodnutí správnych orgánov upravený v 5. časti Občianskeho súdneho poriadku (tzn. citovaný nielen v § 244 ale aj v nasledujúcich ustanoveniach) nie je moţné vykonať, ak absentuje reálna existencia skutkových zistení a právnych dôvodov prijatých na základe subsumpcie zodpovedajúcej právnej normy na skutkový stav zistený správnym orgánom úplne, riadne a v súlade so zákonom. V správnom súdnictve sa vykonáva prieskum rozhodnutí správnych orgánov najmä s dôrazom na riadnosť prijatých právnych záverov. Preto sa od konajúceho súd neočakáva, ţe bude v rámci svojej prieskumnej pôsobnosti doplňovať chýbajúce právne závery alebo ich dôvody, ktoré správny orgán v svojom odôvodnení nevyslovil, hoci s prihliadnutím na charakter napadnutého rozhodnutia vysloviť mal a mohol. Takáto činnosť súdu by bola v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Na základe uvedeného evidentná nedostatočnosť dôvodov, či uţ celková alebo čiastočná, v právnych záveroch preskúmavaného rozhodnutia je zásadnou prekáţkou pre pokračovanie súdneho prieskumu a súčasne dôvodom, prečo uţ prvostupňový súd z úradnej povinnosti (postupom ex offo
3 O.s.p.) musí takéto rozhodnutie bez prihliadnutia na samotné námietky ţalobcu postupom zrušiť ako nepreskúmateľné. Práve uvedený charakter správneho súdnictva ako orgánu súdnej kontroly zákonnosti nariaďovacej činnosti výkonnej moci predurčuje námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia do postavenia námietky, s opodstatnenosťou ktorej sa musí správny súd zaoberať na prvom mieste. V súvislosti s týmto záverom Najvyšší súd s poukazom na svoju staršiu judikatúru (m.m. 5Sţi 1/2009) opätovne potvrdzuje právny názor, ţe „v správnom súdnictve konajúci súd preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu ako aj zákonnosť jemu predchádzajúceho správneho alebo osobitného konania. Aby súd mohol uvedenú úlohu splniť, 8 1Sžr/2/2011 musí byť výrok rozhodnutia riadne a dostatočne odôvodnený. V opačnom prípade nie je možné súdny prieskum napadnutého rozhodnutia zrealizovať“. Preto, ako Najvyšší súd uţ hore raz konštatoval, prvou v poradí námietkou, ktorú ţalobkyňa v tomto súdnom prieskume napadnutého rozhodnutia správneho orgánu vzniesla, je jej obrana proti argumentu o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Aţ po vyriešení tejto otázky môţe Najvyšší súd pristúpiť k vyhodnoteniu ďalších námietok ţalobkyne, ak budú vo svetle dosiahnutých záverov relevantné pre ďalšie konanie (zásada hospodárnosti správneho súdnictva). Hoci predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie vydané na základe zák. č. 180/1995 Z.z., tento zákon v zmysle ustanovenia § 5 ods. 1 pripúšťa subsidiárne pôsobenie úpravy zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) výslovne nevylúčenej. Preto aj ţalovaná musela pri svojej rozhodovacej činnosti vychádzať zo zákonného príkazu obsiahnutého v ustanovení § 47 Správneho poriadku.
3 zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Najvyšší súd uţ opakovane v svojich rozhodnutiach (napríklad sp. zn. 5Sţ 37/2006 a 5Sţf 89/2007) vyslovil záver, ţe kaţdé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu, a to v dostatočnom rozsahu, tzn. ţe priemernému adresátovi je daná moţnosť z mu predloţeného odôvodnenia pochopiť - na základe akých skutočností (dôkazných prostriedkov) a v akom rozsahu bol zistený skutkový stav, - správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a 9 1Sžr/2/2011 - právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k myšlienke obsiahnutej vo výrokovej časti. Z preskúmavaného rozhodnutia ţalovanej však jednoznačne vyplýva, ţe takto nekonala, a to najmä z týchto dvoch dôvodov. Na prvom mieste Najvyšší súd poukazuje na to, ţe v správnom spise zaloţené rozhodnutie ţalovaného je vydané na základe aplikácie § 11 ods. 8 zák. č. 180/1995 Z.z. Avšak ţalovanou citovaný § 11 ods. 8 obsahuje dve obsahovo odlišné ustanovenia zakotvené pod písm. a) a b). Následne v texte odôvodnenia celkom absentuje určenie ţalovanou, čo je právnym základom napadnutého rozhodnutia, tzn. či niektoré z obsahovo odlišných ustanovení, resp. či súčasne obidve ustanovenia tvoria právny titul pre výrok rozhodnutia, tzn. právny dôvod na zamietnutie návrhu ţalobkyne na vydanie o potvrdení, ţe nadobudla vlastníctvo v návrhu uvedeným pozemkom v k.ú. S..
8 zák. č. 180/1995 Z.z. v znení platnom ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia (tzn. 11,02.2008) správny orgán zamietne návrh na vydanie rozhodnutia
odseku 1 [potvrdenie o nadobudnutí vlastníctva k pozemku vydrţaním], ak a) nie sú splnené podmienky na nadobudnutie vlastníctva vydržaním
tohto zákona, b) si vlastnícke právo k pozemku uplatnila v tomto konaní aj iná osoba alebo ak vlastnícke právo k pozemku je predmetom konania
osobitného predpisu. Ďalej sa ţalovaná nesnaţila ţalobkyni ako účastníčke správneho konania objasniť obsah a rozsah inštitútu vydrţania, a následná činnosť krajského súdu potom zákonite smerovala k tomu, ţe nepreskúmateľnosť záverov správneho orgánu sa krajský súd snaţil konvalidovať svojimi argumentmi. 10 1Sžr/2/2011 Naopak z precízneho a dôkladného odôvodnenia krajského súdu (počnúc str. 6 sa začína vlastná právna konštrukcia odôvodnenia naplnenia či nenaplnenia predpokladov inštitútu vydrţania) jednoznačne vyplýva, ţe toto odôvodnenie nemá podklad v skutkových zisteniach a právnych záveroch konajúceho správneho orgánu, tzn. ţe krajský súd ako správny súd opustil primárnu kasačnú právomoc a v prejednávanej veci sa bez bliţšieho objasnenia priklonil k apelačnej právomoci, tzn. vykonal mimo pojednávanie dokazovanie niektorými dôkaznými prostriedkami obsiahnutými v spise (najmä notárska zápisnica z 03.09.2003), a to všetko v rozpore s poţiadavkou § 122 a 123 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p). Na tomto základe získal nové a pre ţalobkyňu prekvapivé zistenia (viď aj formulácia súdu: „súd vyhodnotil dôkazy vykonané v správnom i v súdnom konaní jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami .... žalobu ako nedôvodnú zamietol.“), ktoré subsumoval pod jednotlivé právne ustanovenia a vyslovil právne závery, čím nie doplnkovým ale absolútnym spôsobom nahradil pôsobnosť orgánu verejnej správy, a tým sa presunul v rámci vytvorenia princípu dvojinštančnosti správneho konania do pozície odvolacieho správneho orgánu, hoci mal iba preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktorý mu predchádzal. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd uznal dôvodnosť námietky ţalobkyne, ţe krajský súd v rozpore s úlohou správneho súdnictva učinil nové skutkové a právne závery vo vzťahu k inštitútu vydrţania po vyhodnotení skutkových okolností. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok ţalobkyne ako aj argumentácie odporkyne, a tieţ s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä uţ v citovaných rozhodnutiach sp. zn. 5Sţ 37/2006 a 5Sţf 89/2007, pri ktorých Najvyšší súd nezistil ţiaden relevantný dôvod, aby sa od nich odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. 11 1Sžr/2/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie,
ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O.s.p.), nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti moţného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú nielen generálne (§ 246 c ods. 1 O.s.p.) ale aj špeciálne (§ 250ja ods. 6 O.s.p.) prípustné opravné prostriedky, potom nie je moţné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na výroky rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd
1 v spojitosti s § 250l ods. 2 a § 250k ods. 1 O.s.p.,
ktorého úspešnej ţalobkyni právo na úplnú náhradu trov tohto konania vzniklo. Nakoľko právna zástupkyňa úspešnej navrhovateľky si svoje právo v zákonnej 3- dňovej lehote neuplatnila (v spise ani v zozname trov sa nenachádzajú vyčíslené trovy konania a v ţalobe je iba všeobecne sformulovaný nárok na priznanie náhrady), nemohla jej byť priznaná ţiadna náhrada trov konania. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 v spoj. s § 250l ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná moţnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava rozhodovacieho procesu o vydrţaní vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo rušenia súdnych poplatkov v zmysle § 12 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nevyuţil svoje oprávnenie. 12 1Sžr/2/2011
1 veta druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch je odvolací súd oprávnený rozhodnúť vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom súde. Túto svoju právomoc Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd nevyuţil, a tým dochádza k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku, ak vôbec poplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.). V Bratislave 27. septembra 2011 Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.