Obsah (16)

§ 179§ 210§ 21§ 12§ 6§ 221§ 212§ 135§ 25§ 56§ 15§ 219§ 14§ 5§ 8§ 224

Najvyšší súd Slovenskej republiky 1Sžso/41/2010 R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu senátu I

§ 179ods.

1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení zmenila výrokovú časť odvolaním napadnutého rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka 2 1Sžso/41/2010 Bratislava, z 23. septembra 2008 č.: 700-0210001108-GC09/08 tak, ţe vypustila pôvodný text: „Pobočka Sociálnej poisťovne Bratislava, ako orgán príslušný

ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), rozhodovať vo veci vzniku nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia, vydáva

§ 210ods.

1 písm. a) zákona o sociálnom poistení toto ROZHODNUTIE Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, neakceptuje odhlášku samostatne zárobkovo činnej osobe JUDr. A. z povinného poistenia a povinného dôchodkového poistenia k 28. aprílu 2007“ a doplnila nový text: „Pobočka Sociálnej poisťovne Bratislava, ako orgán príslušný

ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), rozhodovať vo veci zániku nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia, vydáva

§ 210ods.

1 písm.

1. a)zákona o sociálnom poistení toto ROZHODNUTIE Samostatne zárobkovo činnej osobe JUDr. A. povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. apríla 2007 nezaniklo.“ V ostatnom ţalovaná prvostupňové rozhodnutie potvrdila. Uvedeným rozhodnutím ţalovaná rozhodla, ţe ţalobcovi, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, účasť na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení ku dňu 28. marca 2007 nezaniklo. Svoje rozhodnutie ţalovaná s odkazom na § 3 písm.
2. a)bod 2., § 14 ods. 1 písm.
3. b)a § 15 ods. 1 písm.
4. b)zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) odôvodnila vo veci predovšetkým tým, ţe ţalobca 3 1Sžso/41/2010 je od 23. novembra 2004 zapísaný do zoznamu advokátov, o čom Slovenská advokátska komora vydala Osvedčenie číslo: 3937. Na základe uvedeného ako aj s prihliadnutím na ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 586/2003 Z.z.“) je na účely sociálneho zabezpečenia povaţovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu. Samotné vymedzenie postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby nemá

ţalovanej automaticky za následok vznik alebo zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia. Ďalej bolo v druhostupňovom konaní ţalovanou z predloţeného spisového materiálu zistené, ţe - ţalobca podal Registračný list fyzickej osoby – odhláška samostatne zárobkovo činnej osoby, ktorou sa domáhal zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia ku dňu

1. apríla 2007, a ţe - v spoločnosti S. s.r.o., Š., vystupuje ţalobca ako konateľ uvedenej spoločnosti, a to od
2. apríla
3. Hoci hore uvedené podanie smerovalo k zániku sociálno-poistného vzťahu ţalobcu a ţalovanej, ţalovaná vyslovila úsudok, ţe ţalobca je aj po
4. apríli 2007 povinne nemocensky a povinne dôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou.

§ 21ods.

4 písm.

1. b)zák. č. 461/2003 Z.z. v znení k 30. júnu 2007 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm.
2. b)a
3. c)dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm.
4. c)odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie

osobitného predpisu, ak od tohto dňa

svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).

názoru ţalovanej vysloveného v predmetnom rozhodnutí s dôrazom na ustanovenie § 12 zák. č. 586/2003 Z.z. zmenou formy výkonu advokácie nezaniká 4 1Sžso/41/2010 postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby a tieţ nezaniká povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie

§ 21ods.

4 písm. b) cit. zák. č. 461/2003 Z.z., pretoţe advokátovi nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti. Naopak, zmena formy výkonu advokácie má

ţalovanej za následok len zmenu v spôsobe zdaňovania príjmu advokáta, v dôsledku čoho aţ môţe u advokáta zaniknúť povinné nemocenské a dôchodkové poistenie

citovaného ustanovenia § 21 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. Ţalovaná tieţ poukázala na to, ţe ak príjem advokáta, ktorý vykonáva činnosť

§ 12zák.

č. 586/2003 Z.z., je zdaňovaný ako príjem z podnikania

§ 6ods.

1 písm.

1. c)zák. č. 595/2003 Z.z. a jeho výška bola v roku 2005 vyššia ako suma 82.800 Sk, potom od 01. júla 2006 do 30. júna 2007 je povinne zúčastnený na nemocenskom poistení a dôchodkovom poistení ako samostatne zárobkovo činná osoba. II. Konanie na prvostupňovom súde Proti tomuto rozhodnutiu podal ţalobca na Krajský súd v Bratislave ţalobu zo dňa 15.04.2009. Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v ţalobe ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe ţaloba nie je dôvodná a preto ju s poukazom na ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Svoj zamietajúci rozsudok s poukazom na ustanovenia § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1 a odsek 4 písm. b), § 5 písm.
2. c)zák. č. 461/2003 Z.z. ako aj ustanovení § 2 ods. 1 a § 12 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z. odôvodnil tým, ţe z vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe ţalobca ako advokát vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, tzn. ţe v súlade s § 12 zák. č. 586/2003 Z.z., spĺňa status samostatne zárobkovo činnej osoby, ktorú má na mysli ust. § 5 písm.
3. c)zák. č. 461/2003 Z.z. Ďalej krajský súd uviedol, ţe vykonávanie advokátskej praxe samostatne ako advokát alebo ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným je aţ následnou moţnosťou, ktorá 5 1Sžso/41/2010 nasleduje po tom, čo je fyzická osoba zapísaná ako advokát do zoznamu advokátov. Navyše ustanovenie § 5 písm.
4. c)zák. č. 461/2003 Z.z.

krajského súdu nerozlišuje medzi advokátom, ktorý vykonáva svoju profesiu samostatne alebo ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. Na základe uvedeného sa krajský súd stotoţnil s podrobným odôvodnením, ktoré správne orgány uviedli vo svojich rozhodnutiach. K námietke procesného pochybenia ţalovanej krajský súd uviedol, ţe ţalovaná postupovala v súlade s ustanovením § 215 ods. 2 zák. č. 463/2003 Z.z., keď zmenila prvostupňové rozhodnutie. III. Odvolanie žalobcu/stanoviská Vo včas podanom odvolaní zo dňa 08.09.2010 proti rozsudku prvostupňového súdu ţalobca poukázal na to, ţe rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) v spojení so zrušovacím dôvodom

§ 221ods.

1 písm.

1. h)O.s.p., ţe krajský súd nesprávne právne vec posúdil tým, ţe nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Ţalobca ďalej poukázal na oprávnenie Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory vydávať v zmysle § 71 ods. 2 písm.
2. k)zák. č. 586/2003 Z.z. záväzné potvrdenia, a preto uvedený orgán je

ţalobcu tým orgánom, ktorý je oprávnený záväzne potvrdiť, či je advokát samostatne zárobkovo činnou osobou na účely sociálneho poistenia. Hoci krajskému súdu uvedené potvrdenie v konaní predloţil, krajský súd uvedené ustanovenie § 71 ods. 2 písm. k) ani samotné potvrdenie nezobral do úvahy. Takisto ţalobca zotrval na svojich doterajších argumentov zo ţaloby a to najmä, ţe mu

§ 21ods.

4 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. zaniklo postavenie povinne nemocensky a dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby. Pri svojich záveroch upozornil na právne názory obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sţso 7/2009, ktoré aj v odvolaní ţalobca čiastočne citoval. 6 1Sžso/41/2010 S odvolaním sa na zmenu výrokovej časti, ktorú vykonala ţalovaná ako odvolací orgán, ţalobca prezentoval názor, ţe týmto postupom sa ţalovaná uskutočnila neprípustnú zmenu rozhodnutia správneho orgánu a porušila zásadu dvojinštančnosti konania. Potom

ţalobcu uvedený postup (neprípustná forma zmeny rozhodnutia) je jednoznačne v rozpore s pravidlami rozhodovania v odvolacom konaní vymedzenými v ustanovení § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. Ţalobca tieţ s poukazom na ústavný princíp právnej istoty spochybnil činnosť ţalovanej, lebo o jeho ţiadosti začala nedávkové konanie aţ po 18 mesiacoch od doručenia ţiadosti ţalobcom. Na základe uvedeného sa ţalobca oprávnene pri kalkulácii svojich ţivotných nákladov domnieval, ţe odvody na povinné sociálne poistenie platiť nebude. Záverom ţalobca navrhol zmeniť napadnutý rozsudok krajského súdu tak, ţe zruší obidve rozhodnutia správnych orgánov a vec vráti na ďalšie konanie spolu s priznaním trov konania. Z vyjadrenia ţalovanej (č. l. 49) zo dňa 06.10.2010 vyplýva, ţe ţalobca ako novú námietku uviedol s odkazom na ustanovenie § 71 ods. 2 písm. k) zák. č. 586/2003 Z.z. neakceptovanie záväznosti potvrdenia predsedníctva Slovenskej advokátskej komory. Ţalovaná vyjadrila nesúhlas s tým, ţe by mala byť ako samostatná a nezávislá verejnoprávna inštitúcia vykonávajúca sociálne poistenie v intenciách ţalobcu viazaná potvrdením predsedníctva Slovenskej advokátskej komory. K záverom, ktoré ţalobca odcitoval z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sţso 7/2009, sa ţalovaná nevyjadrila. Ďalej ţalovaná vyslovila, ţe sa stotoţňuje s vysloveným právnym názorom krajského súdu, ţe aj advokáta, ktorý vykonáva svoju činnosť ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným

zák. č. 586/2003 Z.z. je potrebné povaţovať pre účely § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. za samostatne zárobkovo činnú osobu. 7 1Sžso/41/2010 Z uvedených dôvodov ţalovaná poţiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v plnom rozsahu, ako vecne správny, potvrdil. IV. Právne názory odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

§ 212v spojení s § 246c ods.

1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je

ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250j ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a viazaný argumentmi právneho názoru vyjadreného v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 290/2010-8 zo 7. septembra 2010 senát po neverejnej porade postupom

§ 135ods.

1 bol nútený konštatovať, ţe odvolanie nie je dôvodné, pretoţe napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho po preskúmaní dôleţitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Predovšetkým konajúci senát Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, ţe v prejednávanej veci ide o obdobnú problematiku zániku účasti ţalobcu (advokáta) na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení z titulku funkcie štatutárneho orgánu advokátskej spoločnosti, na akú dal podrobnú odpoveď prostredníctvom svojho rozsudku sp. zn. 1Sţso 7/2009 z

1. marca 2010 a na ktorý ţalobca v svojom odvolaní poukazoval. Ďalej je nutné povedať, ţe dňa
2. decembra 2010 Správne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky malo v zmysle § 21 ods. 3 písm. d) zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch prerokovať návrh právnych viet z rozsudku sp. zn. 9Sţso 52/2009 z 31.03.2010, ktorý celkom odlišným spôsobom (od hore uvedeného rozsudku sp. zn. 1Sţso 7/2009 z
3. marca 2010) posúdil zánik účasti advokáta na povinnom sociálnom poistení, za účelom ich zverejnenia v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. 8 1Sžso/41/2010 Nakoľko však v procese hlasovania o publikácii právnych viet nedošlo k jednote názorov členov kolégia a zo strany prizvaných hostí zazneli s publikáciou nesúhlasné reakcie, bolo hlasovanie Správneho kolégia o tejto otázke odloţené na neskoršie zasadnutie. Avšak medzičasom Ústavný súd Slovenskej republiky zverejnil svoje uznesenie sp. zn. I. ÚS 290/2010-8, v ktorom sa k tejto problematike vyjadril dňa 07.09.
4. Nakoľko rozhodnutia ústavného súdu majú na výklad právnych predpisov

čl. 152 ods. 4 ústavy nezanedbateľný vplyv, musel sa konajúci senát Najvyššieho súdu s existenciou tohto uznesenia v konaní o odvolaní vyporiadať.

čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou

čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Z právneho poriadku Slovenskej republiky vyplýva, ţe ústavný súd vykonáva konkrétnu kontrolu ústavnosti v zmysle čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky prostredníctvom Šiesteho oddielu Tretej časti zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 38/1993 Z.z.“). V tomto konaní o sťaţnostiach fyzických a právnických osôb vydáva dva druhy rozhodnutí. Na prvom mieste rozhoduje postupom

§ 25ods.

2 zák. č. 38/1993 Z.z. uznesením o prípustnosti ústavnej sťaţnosti na prieskum ústavnosti, pričom skúma podmienky konania (najmä svoju právomoc, úplnosť zákonných náleţitostí, prípustnosť a oprávnenosť či včasnosť sťaţnosti).

§ 25ods.

2 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá Ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže Ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť 9 1Sžso/41/2010 aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť. Naopak v konaní o sťaţnostiach fyzických osôb a právnických osôb

§ 56zák.

č. 38/1993 Z.z. ústavný súd rozhoduje o merite ústavnej sťaţnosti formou nálezu.

§ 56ods.

1 zák. č. 38/1993 Z.z. platí, že ak Ústavný súd sťažnosti vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie Ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili. Konajúci súd má vedomosť, ţe hore uvedeným uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 290/2010-8 zo 7. septembra 2010 bola zamietnutá sťaţnosť JUDr. M. K., Ţ. vo veci namietaného porušenia jej základných práv

čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv

čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sţso/37/2009 zo

1. februára
2. Uvedený rozsudok sp. zn. 4Sţso/37/2009 sa týkal obdobnej veci ako je vec prejednávaná súdom v tomto konaní s tým, ţe senát 4S argumentáciu sťaţovateľky vo vzťahu k zániku povinného poistenia označil za nedôvodnú a potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí ţaloby sťaţovateľky. V časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd po citácii podstatných argumentov z rozsudku sp.zn. konštatoval, ţe „Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúceho na právny názor krajského súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje

názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.“ Je jednoznačné, ţe ústavný súd sa po procesnej stránke nielen zaoberal prípustnosťou, či neopodstatnenosťou podanej ústavnej sťaţnosti, ale aj citoval v bode

1. uznesenia konkrétne dôvody rozsudku 4Sţso 37/2009 takto: „...Najvyšší súd... dospel záveru, 10 1Sžso/41/2010 že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť. Správne orgány ako aj krajský súd podrobne odôvodnili, prečo žalobkyni, ktorá sa stala
2. januára 2008 spoločníčkou a zároveň konateľkou v spol. s r.o. poskytujúcej advokátske služby

§ 15

zákona o advokácii nezaniklo povinné sociálne poistenie ako SZČO

§ 21zákona o sociálnom poistení.

Odvolací súd sa s týmito dôvodmi stotožnil a na zdôraznenie ich správnosti

§ 219ods.

2 OSP dopĺňa, že § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem SZČO. Upravuje aj postavenie advokáta, ktorý má oprávnenie na vykonávanie advokátskej činnosti.

názoru odvolacieho súdu existencia oprávnenie (zrejme oprávnenia, pozn.) advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu má za následok, že musí byť považovaný za SZČO pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený

§ 14ods.

1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený

§ 15ods.

1 písm. b) a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona p sociálnom poistení. Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava, obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii, ktorý upravuje formu ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo základným predpokladom pre výkon, advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. A práve vymedzenie SZČO

§ 5písm.

c) zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť. Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spol. s r. o. a účasť advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti

osobitného predpisu. Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými právne významnými námietkami žalobkyne. 11 1Sžso/41/2010 Skutočnosti, ktorými žalobkyňa v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu v odvolacom konaní neboli zistené. V zásade boli zhodné s námietkami, ktoré žalobkyňa uplatňovala už v konaní na súde prvého, stupňa a s ktorými sa krajský súd náležité vysporiadal. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd... odvolaniu žalobkyne nevyhovel a rozsudok Krajského súdu... ako vecne správny

§ 219ods.

1 a 2 OSP potvrdil...“ Hore citované dôvody rozsudku 4Sţso 37/2009 vyhodnotil z meritórneho hľadiska (tzn. vo veci samej) smerom k úrovni zisteného skutkového stavu a posúdil nasledujúce právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky formuláciou, ţe „dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžso 37/2009 zo

1. februára 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.“ Na základe takto sformulovaných právnych argumentov v tejto časti ústavný súd argumentáciu sťaţovateľky odmietol (viď bod
2. uznesenia ústavného súdu) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Ďalej v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv

čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy vyslovil ústavný súd, ţe „vzhľadom na profesné zameranie sťažovateľky, navyše kvalifikovane právne zastúpenej, nepovažoval ústavný súd za dôvodné vyzvať sťažovateľku na odstránenie nedostatkov sťažnosti, a preto jej sťažnosť

§ 25ods.

2 (v spojení s § 20 ods. 1) zákona o ústavnom súde v tejto jej časti odmietol z dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí.“ Následne po citácii podstatných argumentov sťaţovateľky ústavný súd prostredníctvom bodu 25. uznesenia sťaţnosť aj v ďalšej časti odmietol

§ 25ods.

2 zák. č. 38/1993 Z.z. pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Na základe takto vykonanej analýzy má Najvyšší súd jednoznačne preukázané, ţe uznesením sp. zn. I. ÚS 290/2010-8 zo dňa 07.09.2010 sa Ústavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril určitým spôsobom k základným právam advokátky v súvislosti 12 1Sžso/41/2010 s aplikáciou práva sociálneho zabezpečenia na otázku zániku či trvania jej účasti na povinnom poistení z pohľadu samostatne zárobkovo činnej osoby. Uvedené uznesenie ústavného súdu súčasne vykazuje podmienky, ktoré zákon prostredníctvom § 135 O.s.p. spája s viazanosťou všeobecného súdu rozhodnutím ústavného súdu.

§ 135ods.

1 veta druhá O.s.p. súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Prostredníctvom hore citovaného rozsudku sp. zn. 4Sţso 37/2009 zo 16. februára 2010 sa riešila právna otázka, tzn. výklad vzniku, či zániku účasti advokáta ako konateľa advokátskej spoločnosti na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení v medziach ustanovení § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1, § 21 ods. 1 a ods. 4 písm.

1. b)zák. č. 461/2003 Z.z. Za týchto okolností nemá konajúci senát Najvyššieho súdu vytvorený dostatočný rozhodovací priestor na aplikáciu svojich právomocí nezávislého súdnictva v zmysle čl. 144 ods. 1 ústavy a je nútený v zmysle § 116 ods. 2 písm.
2. f)zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich mechanicky prevziať argumentáciu senátu 4S, ktorá bola prostredníctvom uznesenia sp. zn. I. ÚS 290/2010-8 zo dňa 07.09.2010 označená za ústavne konformnú. Takýto prístup k rozhodnutiu veci však nie je moţné vykladať, ţe konajúci senát je presvedčený o nesprávnosti argumentov (najmä existencia zákonných prekáţok vo forme pozastavenie výkonu advokácie /viď § 9 ods. 1 písm. a/ zák. č. 586/2003 Z.z./ a postavenie konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným /viď § 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z.z./ spôsobuje u advokáta – fyzickej osoby dočasný zánik oprávnenia na výkon advokácie, ktorého trvanie je podmienené časovou existenciou prekáţky) vyslovených v rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sţso 7/2009 z 30. marca 2010. Tomuto neţiaducemu stavu mohol Ústavný súd Slovenskej republiky predísť tým, ak by nebol prehnane formalistický a zaoberal by sa aj opačnými argumentmi vyslovenými Najvyšším súdom prostredníctvom jeho rozsudku sp. zn. 1Sţso 7/2009 z 30. marca 2010, ktorý sťaţovateľka pripojila k svojej sťaţnosti (sp. zn. I. ÚS 290/2010-8 zo dňa 07.09.2010) ako jeden z moţných podporných argumentov. Ústavný súd namiesto toho prostredníctvom bodov 24. a 26. poznamenal, ţe „rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžso/37/2009 bol 13 1Sžso/41/2010 vyhlásený 16. februára 2010 a rozsudok tohto súdu, na ktorý sťažovateľka poukázala (sp. zn. 1Sžso/7/2009) bol z 30. marca 2010, teda vo veci napadnutej sťažovateľkou nemohol konajúci senát (4 Sžso) reagovať na právny názor vyslovený v analogickej skutkovej veci neskôr iným senátom (v danom prípade senátom 1Sžso 30. marca 2010). Z uvedeného dôvodu (na sťažovateľkou produkovanom skutkovom základe) nemohlo ani dôjsť k sťažovateľkou proklamovanému porušeniu (resp. „byť zasiahnuté do princípu právnej istoty...“, keď „Najvyšší súd SR v dvoch obdobných veciach rozhodol odlišne“) označených článkov ústavy a dohovoru pre absenciu príčinnej súvislosti (nedostatok žiadnej spojitosti) medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky

čl. 47 ods. 3 ústavy a práva

čl. 14 dohovoru.“, resp. navyše objasnil svoj postoj k predkladanému rozsudku 1Sţso 7/2009 tým, ţe „ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľky, potom ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak právomoc, ktorá

§ 8ods.

3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu“. Takýto prístup Ústavného súdu Slovenskej republiky potom nenapomáha procesu zjednocovania názorov a argumentov v prospech publikovania právnych viet z rozsudku sp. zn. 9Sţso 52/2009 z 31.03.2010, ktorý celkom odlišným spôsobom (od hore uvedeného rozsudku sp. zn. 1Sţso 7/2009 z

1. marca 2010) posúdil zánik účasti advokáta na povinnom poistení (viď prerušené zasadnutie Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
2. decembra 2010). Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v relevantných (v medziach uznesenia sp. zn. I. ÚS 290/2010-8 zo dňa 07.09.2010) predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä uţ v citovanom rozhodnutí sp. zn. 4Sţso 37/2009, Najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Za súčasného stavu formálnych právnych prameňov vrátane judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky je uţ iba vecou ţalobcu, ako si osvojí právne názory Ústavného súdu Slovenskej republiky. 14 1Sžso/41/2010 O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd

§ 224ods.

1 v spojitosti s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p.,

ktorého iba úspešný ţalobca má právo na úplnú náhradu trov tohto konania. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná moţnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava sociálno-poistných vzťahov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo rušenia súdnych poplatkov v zmysle § 12 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nevyuţil svoje oprávnenie.

§ 12ods.

1 veta druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch je odvolací súd oprávnený rozhodnúť vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom súde. Túto svoju právomoc Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd nevyuţil, a tým dochádza k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku, ak vôbec poplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.). V Bratislave 13. septembra 2011 Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová