Zákona o výkone prác vo verejnom záujme pre ţalovaného neprijateľné. Preto nebolo moţné od neho spravodlivo poţadovať, aby ţalobcu, ako zamestnanca vo verejnej sluţbe, naďalej zamestnával. V priebehu konania teda nastali také zmeny od rozhodnutia o neplatnosti výpovede, ktoré znemoţnili, aby ţalobcovi ţalovaný zabezpečil opätovný výkon jeho funkcie. Ďalej krajský súd uviedol, ţe pri rozhodovaní o zníţení náhrady mzdy pri neplatne skončenom pracovnom pomere nie je súd viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ zníţenie poţaduje. Uplatňuje sa v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje svoj nárok na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru. Pri rozhodovaní o ţiadosti zamestnávateľa zohľadňuje súd, či bol zamestnanec medzi tým zamestnaný inde, aj okolnosti, za akých svoj zárobok dosahoval, napr. či vykonával prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii, či pracoval nadčas alebo s mimoriadnym vypätím a podobne. Súd pri svojom rozhodovaní o zníţení, prípadne nepriznaní náhrady mzdy prihliadne
2 Zákonníka práce najmä k tomu, či bol pracovník medzi tým zamestnaný inde, akú prácu tam vykonával, prípadne z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Základným hľadiskom pri tomto rozhodovaní je teda skutočnosť, či sa pracovník po neplatnom skončení pracovného pomeru do práce zapojil, prípadne či tak neurobil z váţnych dôvodov. Podstatné pritom je, či sa zapojil alebo mohol zapojiť do práce v mieste zjednanom pracovnou zmluvou pre výkon pracovnej činnosti alebo v mieste, ktoré je moţné z hľadiska daného účelu povaţovať za rovnocenné miestu zjednanému pre výkon pracovnej činnosti, napr. v mieste bydliska pracovníka alebo v mieste, ktoré je moţné z hľadiska daného účelu povaţovať za výhodnejšie, miesto v obci bezprostredne susediace s obcou bydliska pracovníka, ktorý do vzdialenejšieho miesta dojednaného pre výkon práce dochádza denne, príp. neskôr v mieste, ktoré je moţné z hľadiska daného účelu povaţovať pre pracovníka za nevýhodnejšie, neţ miesto dojednané pre výkon práce, napr. v inej obci alebo v inom okrese. Miesto, kde má byť pracovná činnosť pracovníkom vykonávaná, je jednou z podstatných otázok rozhodovania sa pracovníka pri jeho zapojení do pracovnoprávnych vzťahov. Preto je potrebné v kaţdom konkrétnom prípade posúdiť, či je moţné z hľadiska daného účelu na pracovníkovi spravodlivo poţadovať, aby sa v určitom mieste do práce 4 5 MCdo 8/2012 zapojil. V danej veci mal krajský súd za nepochybné, ţe ţalobca po neplatnom skončení pracovného pomeru, nastúpil do predčasného starobného dôchodku s nadštandardným dôchodkom. V konaní nepreukázal, ţe sa uchádzal o iné pracovné miesto, a to ani v mieste svojho trvalého bydliska, resp. mieste kde sa trvalé zdrţuje, ani mimo tohto bydliska. Preto jeho nárok na zaplatenie mzdy nad obdobie
názoru dovolateľa predovšetkým pre písomnosti a podania predkladané súdu zo strany ţalovaného, preto bolo (aj z hľadiska prieskumnej činnosti odvolacieho súdu) nemoţné ustáliť, z čoho tento súd vyvodil, ţe absentovali na strane ţalobcu dôvody pre priznanie náhrady mzdy v rozsahu prevyšujúcom 12 mesiacov. Navyše súd prvého stupňa tieto dôkazné nepodloţené skutkové okolnosti ani neopísal a právne ich vyhodnotil, ţe od ţalovaného nie je moţné spravodlivo poţadovať, aby znášal povinnosť náhrady nad rozsah, ktorý zodpovedal sume vyplatenej ţalobcovi
názoru dovolateľa postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo zakladá dovolací dôvod v zmysle § 243 f ods. 1 písm. b) O.s.p. Mimoriadny dovolateľ ďalej uviedol, ţe náhrada mzdy
1 vety druhej Zákonníka práce, ktorú je zamestnávateľ povinný poskytovať zamestnancovi najmenej 12 mesiacov (s výnimkou, ţe ku skončeniu pracovného pomeru došlo skôr), má povahu opakovaných plnení so samostatnými dobami splatnosti, ktoré zodpovedajú dohodnutým výplatným termínom pre vyplácanie mzdy. Jej výplata je podmienená tým, ţe zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Nevyplatenie náhrady mzdy v príslušnom výplatnom termíne predstavuje okolnosť, ţe zamestnávateľ ako dlţník svoj dlh riadne a včas nesplnil a je v omeškaní v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Keďţe výplata náhrady mzdy je peňaţným plnením, jeho omeškanie zakladá právo zamestnanca ako 6 5 MCdo 8/2012 veriteľa poţadovať od dlţníka popri plnení aj úroky z omeškania. Zo skutkového stavu ustáleného procesnými súdmi vyplýva, ţe ţalovaný vyplatil ţalobcovi náhradu mzdy za čas 12 mesiacov jednorazovou splátkou 30. decembra 2009 v sume 9 884,24 €. S prihliadnutím na to, ţe v zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ktorý otázku omeškania s výplatou mzdy výslovne neupravuje, je potrebné na pracovnoprávne vzťahy pouţiť všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, vrátane jeho ustanovenia § 517 ods. 1, 2. Ţalobcovi tak vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania súm jednotlivých mesačných úhrad náhrady mzdy za čas 12 mesiacov, ktorý aj procesné náleţité uplatnil. Tým, ţe procesné súdy tento nárok ţalobcovi nepriznali v rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, spočíva ich rozhodnutie o zamietnutí ţaloby na nesprávnom právom posúdení veci a zakladá dovolací dôvod
1 písm. c) O.s.p. Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu sa pripojil k jeho dôvodom a navrhol zrušiť oba napadnuté rozsudky súdov a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Ţalovaný vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu ţiadal tento mimoriadny opravný prostriedok zamietnuť. Uviedol, ţe rozsudok odvolacieho súdu je riadne a presvedčivo odôvodnený a tým, ţe ţalobcov nárok na náhradu mzdy bol zamietnutý, správne vyslovil odvolací súd svoj právny názor, ţe okrem náhrady mzdy, ktorá má satisfakčnú podobu za zákonom stanovenú dobu, ţalobcovi iný nárok neprináleţí. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a ţe dovolanie je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudky oboch súdov, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo, a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je v časti dôvodné. Z ustanovenia § 243h O.s.p. vyplýva, ţe v mimoriadnom dovolaní sa musí popri všeobecných náleţitostiach podania (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda. Dovolacie dôvody, ktorými bolo mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odôvodnené, neposudzuje 7 5 MCdo 8/2012 dovolací súd len
toho, ako boli označené, ale najmä
ich obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243c a § 243i ods. 2 O.s.p.). Vady v zmysle § 237 O.s.p., ktoré dovolací súd posudzuje
1 druhej vety O.s.p. z úradnej povinnosti, neboli v mimoriadnom dovolaní výslovne namietané a z obsahu spisu ani nevyplývajú. S výnimkou týchto vád je dovolací súd viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho mimoriadny dovolateľ obsahovo vymedzil.
1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak
1 písm. b /, c/ O.s.p. Dovolací dôvod
uvedených ustanovení, t.j. ţe v konaní došlo k tzv. inej vade a nesprávne právne posúdenie veci, odôvodnil jednak nesprávnym procesným postupom súdu prvého stupňa a nedostatočným zistením skutkového stavu veci a ako aj nesprávnou aplikáciou relevantného práva. Pokiaľ mimoriadny dovolateľ namietal, ţe konanie je postihnuté vadou
b/ O. s.p., je potrebné v tejto súvislosti uviesť v čom spočíva dovolací dôvod
1 písm. b/ O.s.p., t.j. ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takouto inou vadou konania, je v zmysle konštantnej judikatúry súdov vada konania, ktorá je (rovnako ako vady konania uvedené v § 237 O.s.p.) spôsobená porušením procesných noriem upravujúcich občianske súdne konanie. Medzi takéto vady patrí napr. skutočnosť, ţe rozhodnutie súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu z dôvodov, ţe súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Takouto inou vadou konania nie je však hodnotenie dôkazov súdmi, pokiaľ bolo vykonané v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami, ako tomu bolo v preskúmavanej veci v tej časti konania, pokiaľ súdy rozhodovali o skočení pracovného pomeru ţalobcu. 8 5 MCdo 8/2012 Z nedostatkov uvádzaných mimoriadnym dovolateľom
dovolacieho súdu nemoţno dospieť k záveru, ţe konanie je postihnuté tzv. inou vadou, ktorá má za následok neprávne rozhodnutie vo veci, ak mali spočívať vo vytýkanom nedostatku vykonania potrebného dokazovania, tak ako to uvádza mimoriadny dovolateľa, a to vo výroku, ktorým súd prvého stupňa určil a v tejto časti i rozsudok potvrdil odvolací súd, ţe pracovný pomer ţalobcu u ţalovaného končí dňom právoplatnosti rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje v tejto časti za potrebné poukázať na to, ţe mimoriadne dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 243f ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa mimoriadnym dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi, tak ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nesúhlasí s mimoriadnym dovolaním, pokiaľ sa v ňom namieta nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností. Súdy oboch stupňov správne posudzovali v danej veci splnenie podmienok na vyhovenie návrhu na vyslovenie skončenia pracovného pomeru s poukazom na § 79 ods. 1 Zákonníka. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ku ktorým sa na výzvu súdu mali moţnosť vyjadriť účastníci, ktorým tak vytvoril rovnakú procesnú moţnosť oboznámiť sa s vykonaným dokazovaním a preto tieto dôkazy vykonal v súlade s procesným predpisom. Tieto dôkazy boli postačujúce pre obstaranie rozhodujúcich skutkových zistení a aj pre ich správne právne posúdenie. Odvolací súd sa s jeho skutkovými a právnymi závermi stotoţnil a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 219 ods. 2 O.s.p. Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, ţe v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.) tak, ako vymedzil svoje mimoriadne dovolanie generálny prokurátor. Pokiaľ mimoriadny dovolateľ konštatoval, ţe tak okresný, ako aj krajský súd pre svoje právne závery nemali dostatočné skutkové podklady pre rozhodnutie o tom, ţe skončil pracovný pomer a ich rozhodnutia spočívajú aj na nesprávnom právnom posúdení 9 5 MCdo 8/2012 (243f, ods. 1 písm. c. / O. s.p.), Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe dovolací dôvod
1 písm. c/ O.s.p. smeruje na pochybenia pri aplikácii práva na zistený skutkový stav a nie na pochybenia pri zisťovaní skutkového stavu veci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten – ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Súčasne mimoriadny dovolateľ poukazuje i na nedostatočné odôvodnenie rozsudkov súdov niţších stupňov, majúc za to, ţe pod právo na spravodlivé súdne konania patrí i povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie a v tom rámci sa adekvátne, čo do myšlienkových konštrukcií racionálne a logickým spôsobom vysporiadať so všetkými dôkazmi a skutočnosťami pre posudzovanie veci (uvádzajúc závery rozsudku Najvyššieho súdu z
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). V prejednávanej veci odvolací súd okrem toho, ţe sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, čo je postup plne súladný so zákonným znením citovaného ustanovenia, doplnil aj ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa jednoznačne vyjadril aj k tej odvolacej námietke (súčasne i námietke mimoriadneho dovolateľa), prečo povaţoval skutkový stav ohľadom návrhu na vyslovenie skončenia pracovného pomeru ţalobcu, keď nebolo moţné spravodlivo od ţalovaného poţadovať , aby ţalobcu naďalej zamestnával, zistený súdom prvého stupňa za správny a dostatočný. Preto za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. nemoţno povaţovať nesúhlas mimoriadneho dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi. Dovolací súd 11 5 MCdo 8/2012 povaţuje v tejto súvislosti za potrebné opakovane zdôrazniť, ţe námietky mimoriadneho dovolateľa, uvádzané v odôvodnení mimoriadneho dovolania o tom, ţe rozhodnutia spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci, boli mimoriadnym dovolateľom prezentované v súvislosti, s
jeho názoru s procesne nesprávnym vykonaním dôkazov a vyhodnotením dokazovania a preto neobstoja. V danej veci si odvolací súd osvojil skutkové závery súdu prvého stupňa, ktoré vyplynuli zo súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania. Ţalobca v konaní pred súdom prvého stupňa ani v odvolacom konaní nenavrhol vykonanie ďalších dôkazov a neboli splnené ani ďalšie predpoklady, ktoré by umoţňovali odvolaciemu súdu vykonať nové dôkazy (alebo vykonané dôkazy opakovať) v zmysle § 213 Občianskeho súdneho poriadku, odvolací súd bol viazaný skutkovými závermi súdu prvého stupňa a bol preto povinný z týchto skutkových záverov vychádzať. Prípadné nesprávne právne hodnotenie nemusí mať totiţ za následok nesprávnosť skutkových záverov. Uvedené je treba zdôrazniť najmä v tých súvislostiach, ţe zo samotného obsahu mimoriadneho dovolania vyplýva, ţe generálny prokurátor nesprávnosť právnych záverov súdov spája s hodnotením dôkazov súdmi, ktorých procesné vykonanie nepovaţuje za správne Hodnotenie vykonaných dôkazov však patrí do výlučnej právomoci súdu. Nesúhlas generálneho prokurátora s vyhodnotením dôkazov súdmi preto nemoţno povaţovať za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p., a preto sa dovolací súd nemohol námietkami týkajúcimi sa nesprávnosti vyhodnotenia dokazovania súdmi zaoberať (viď R 42/1993 a podobne aj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp.zn. 5 M Cdo 10/2008 3 MCdo 20/2009 a 5 M Cdo 8/2010). Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, ţe mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky nespočívajú vo výroku o skončení pracovného pomeru na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Vzhľadom na to, ţe nie je daný dôvod mimoriadneho dovolania uplatnený generálnym prokurátorom a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie v tejto časti ako neopodstatnené zamietol (§ 243i a § 243b ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ v mimoriadnom dovolaní generálny prokurátor však uvádza, ţe súdy niţších stupňov nerozhodovali o nároku ţalobcu na priznanie úrokov z omeškania z vyplatenej náhrady mzdy za obdobie 12 mesiacov, dovolací súd dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie, pokiaľ poukazuje na nesprávne právne posúdenie v tom smere, ţe úroky z náhrady 12 5 MCdo 8/2012 mzdy za uvedené obdobie nepatria ţalobcovi, vychádzajúc z toho, ţe i v tejto časti bol nárok ţalobcu súdmi zamietnutý, napriek tomu, ţe ich riadne uplatnil, je dôvodné.
1 ZP mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak. Toto ustanovenie o splatnosti mzdy sa
Zamestnanec, ktorý sa domáha na súde určenia, ţe rozviazanie pracovného pomeru je neplatné, môţe v ţalobe zároveň (súčasne) uplatniť aj nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru (porovnaj napr. R 36/1979). Prisúdenie tohto nároku však nie je moţné skôr, neţ súd rozhodol o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru (uvedené rozhodnutie o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru predstavuje nevyhnutnú podmienku bez splnenia ktorej nie je moţné rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy). Súd v takom prípade spravidla rozhodne v rozsudku nielen o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, ale aj o uplatnenej náhrade mzdy (od výroku o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru je výrok o náhrade mzdy závislý, porovnaj R 1/1975). Ak je to účelné, môţe súd najskôr rozhodnúť o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a následne (po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia) rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy (porovnaj § 152 ods. 2 druhá veta O.s.p.). Nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru môţe však zamestnanec uplatniť nielen súčasne so ţalobou o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, ale aj neskôr – s rizikom prípadného úspešného namietania premlčania takéhoto nároku ţalovaným (porovnaj dôvody v R 8/2003). Pre tento hroziaci nepriaznivý dôsledok pre ţalobcu sa neodporúča neuváţene dlho vyčkávať s uplatnením tohto peňaţného nároku na súde, napr. aţ dovtedy, kým bude právoplatne rozhodnuté o ţalobe o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Moţnosť uplatnenia tohto nároku nijako teda neobmedzuje skutočnosť, ţe v tom čase ešte o ţalobe o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru nie je rozhodnuté. Pre náhradu mzdy (bez rozlišovania, či ide o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru alebo o inú náhradu mzdy) – ako to vyplýva zo zákonnej úpravy – je ale stanovená uvedená mesačná splatnosť, rovnako ako u mzdy. To, ţe súd náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru môţe prisúdiť iba za podmienky, ţe tento nárok vznikol - odo dňa, keď zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho ďalej 13 5 MCdo 8/2012 zamestnával, a za stavu, ţe uţ rozhodol o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, neznamená, ţe súd tu určuje splatnosť náhrady mzdy. Aby súd mohol rozhodnutím určovať splatnosť tejto náhrady mzdy, musela by k tomu jestvovať konkrétna hmotnoprávna úprava; takáto úprava však nejestvuje. To, ţe splatnosť náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru sa neurčuje súdnym rozhodnutím, má zásadný právny rozmer, súd ako štátny orgán so zreteľom na článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky môţe konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t.j. iba potvrdzuje uţ jestvujúce hmotné práva a povinnosti, priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje ţiadny nový právny stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba (procesne) dodáva kvalita vykonateľného práva. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady - teda nevzniká aţ súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s moţnosťou poţadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Zákonník práce z roku 1965 (zák. č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov) túto moţnosť jednoznačne vyjadril vo svojom § 256 ods. 2 prvá veta tak, ţe účastník, ktorého peňaţný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môţe poţadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďţe terajší Zákonník práce (zák.č. 311/2001 Z.z.) a ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úroku z omeškania, treba postupovať i v takomto prípade
občianskoprávnych predpisov. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s plnením peňaţného dlhu (nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou. Má veriteľa (zamestnanca) odškodniť za to, ţe nemohol pouţiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, úţitky ktorej na druhej strane mohol za čas meškania poberať dlţník (zamestnávateľ). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či ţalovaný omeškanie 14 5 MCdo 8/2012 zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, ţe zákonom stanovená lehota plnenia uplynula. Rovnaký právny záver vyslovil uţ Najvyšší súd Slovenskej republiky v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach ( napr. sp.zn. 1 Cdo 116/2008 a sp.zn. 6 Cdo 246/2010). Z uvedeného vyplýva, ţe súdy zaujali nesprávny právny názor, keď zamietli i tento nárok ţalobcu, resp. sa s týmto nárokom zjavne nezaoberali. Opodstatnene preto v dovolaní namieta generálny prokurátor nesprávne právne posúdenie veci (nároku ţalobcu na úroky z omeškania v spojitosti s plnením náhrady mzdy) odvolacím i prvostupňovým súdom. Nakoľko odvolací súd pri posudzovaní omeškania ţalovaného s plnením náhrady mzdy ţalobcovi riešil nárok ţalobcu v rozpore s hmotným právom, nezostalo dovolaciemu súdu, neţ rozsudok súdu prvého stupňa ako i odvolacieho súdu vo výroku o zamietnutí nároku zrušiť a vec vrátiť v tomto rozsahu súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 2, 4 O.s.p.). Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a konania o mimoriadnom dovolaní (§ 243d ods. 1 O.s.p. a § 243i ods. 2 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 26. januára 2015 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.