o vymoženie 76,62 Eur s príslušenstvom

Najvyšší súd 7 ECdo 69/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom v Bratislave, Cintorínska č. 21, proti povinnému M. Š., bytom B., o vymoženie 76,62 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 4 Er 1128/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z

1. októbra 2012 sp. zn. 13 CoE 1/2012, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením zo
2. novembra 2011 č. k. 4 Er 1128/2011 -10 zamietol ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), § 51 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Výkon rozhodnutia moţno nariadiť najneskôr do 3 rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloţenej povinnosti (§ 71 ods. 3 Správneho poriadku). Lehota stanovená pre nariadenie výkonu rozhodnutia začína plynúť odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia a je povaţovaná za lehotu prekluzívnu. Po uplynutí tejto lehoty nemoţno výkon rozhodnutia nariadiť. Pre určenie zachovania zákonnej lehoty nie je právne významné začatie konania, ale jeho nariadenie orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia. Súd mal za to, ţe za nariadenie exekúcie nemoţno povaţovať podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na uvedené, výkon rozhodnutia bolo moţné nariadiť v danom prípade najneskôr do
3. novembra
4. Súd na preklúziu prihliadal z úradnej 2 7 ECdo 69/2014 povinnosti, preto ţiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na výkon exekúcie zamietol. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z
5. októbra 2012 sp. zn. 13 CoE 1/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe pre určenie toho, či trojročná zákonná prekluzívna lehota je v konkrétnom prípade zachovaná, nie je právne významné začatie exekučného konania, ale jeho nariadenie orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia, v danom prípade podľa Exekučného poriadku rozhodnutím súdneho exekútora, ktorý uskutočňuje exekúciu a to upovedomením o začatí exekúcie. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, ţe exekučné konanie sa síce začína doručením návrhu oprávneného/oprávnenej na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, avšak samotný výkon exekúcie začína aţ vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Odvolací súd uviedol, ţe súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, nakoľko výkon rozhodnutia na základe exekučného titulu rozhodnutia o priestupku zo dňa
6. septembra 2008 č. ORP – 473/DI-NM-2008 vydaného Okresným riaditeľstvom PZ v Trenčíne bolo moţné nariadiť najneskôr
7. novembra
8. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Ţiadala rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z nesprávneho právneho posúdenia veci, dôsledkom čoho je aj odňatie moţnosti oprávnenej konať pred súdom (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p., § 237 písm. f/ O.s.p.). Uviedla, ţe neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie ţiadosti súdneho exekútora o vykonanie exekúcie a pokiaľ súdy napriek tomu jej ţiadosti nevyhoveli, odňali oprávnenej moţnosť domôcť sa zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu. Oprávnená bola pre nesprávny právny názor konajúcich súdov ohľadne podstatnej skutočnosti, dôleţitej pre posúdenie veci vylúčená z realizácie svojich procesných práv a bola jej postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. Dodrţanie lehoty uvedenej v § 71 ods. 3 nemôţe byť v ţiadnom prípade dané mimo dispozíciu toho, komu uplynutie lehoty spôsobí zánik práva, čo by sa stalo, ak by sa pripustil právny názor konajúcich súdov. Oprávnená je ďalej toho názoru, ţe § 72 ods. 2 Správneho poriadku odkazuje na § 36 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. Ak oprávnené osoby uvedené v § 72 ods. 2 Správneho poriadku vyuţijú svoje dispozičné oprávnenie a podajú návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, následný procesný postup 3 7 ECdo 69/2014 sa uţ bude riadiť výlučne ustanoveniami Exekučného poriadku. Súčasťou základného práva na spravodlivé konanie podľa čl.
9. Ústavy Slovenskej republiky patrí aj právo domôcť sa výkonu vykonateľného rozhodnutia. Oprávnená ďalej uviedla, ţe neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie ţiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia a pokiaľ súdy napriek tomu ţiadosti nevyhoveli, odňali jej moţnosť domôcť sa zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu. Povinný sa k dovolaniu oprávnenej písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno. Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, 4 7 ECdo 69/2014 ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov niţších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní odňatá moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania. Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, ţe súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní. Podstatou jej dovolacích námietok je, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z obsahového hľadiska teda z jej strany nejde o námietku odňatia moţnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia. Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, ţe súdy v danom prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, ţe z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie. Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový 5 7 ECdo 69/2014 stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepouţil náleţitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Samotné nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nezakladá však prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011). Najvyšší súd poukazuje na to, ţe dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (porovnaj tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 15/2011, 2 Cdo 180/2011, 3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 46/2011, 5 Cdo 126/2010, 6 Cdo 140/2011, 7 Cdo 62/2011). Názor oprávnenej vyjadrený v dovolaní, ţe zamietnutie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, sa prieči povahe a účelu dovolania a dovolacieho konania. Tento názor dovolateľky sa blíţi k celkom neprijateľnému názoru, ţe aj kaţdé vecne nesprávne zamietnutie ţaloby (zaloţené napríklad na nesprávnom právnom názore o preklúzii ţalobou uplatneného práva) je vţdy procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, ţe i keby tvrdenia oprávnenej o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť by mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne 6 7 ECdo 69/2014 interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci nešlo). Keďţe dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe zamietnutím ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá moţnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky treba ešte uviesť, ţe obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedeného článku nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe v konaní nebola dovolateľke odňatá moţnosť konať pred súdom a ţe prípustnosť jej dovolania nemoţno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., ani z § 237 O.s.p.. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravu dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však trovy 7 7 ECdo 69/2014 dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.), navyše povinnému ani ţiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
10. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
11. decembra 2014 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová