dedičského rozhodnutia sa preberajúca dedička a ustupujúci dedičia dohodli na spoluvlastníctve všetkých nehnuteľností, ktoré vlastnil ich otec J. K.. Následne navrhovateľ svoju aktívnu legitimáciu (zápisnica o pojednávaní zo
vtedy platnej právnej úpravy poľnohospodársky podnik (do ktorého patrili aj predmetné parcely) má byť zapísaný na jedného z dedičov. Preto bol zapísaný na sestru jeho otca H. B. s povinnosťou vyplatiť ustupujúcich spoludedičov J. a O. K. po 1.875,- Kčs. Medzi jeho otcom a súrodencami došlo k dohode o tom, ţe nebudú rešpektovať rozhodnutie D 393/51 – 21, sami si určili ako budú pozemky uţívať a všetci dohodu dodrţiavali. Je nepochybné, ţe ustanovenie § 134 Občianskeho zákonníka bolo rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci a odvolací súd ho mal v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. vyzvať k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia, resp. vyjadriť sa k tomu. Napriek tomu ho odvolací súd na vyjadrenie nevyzval a bez nariadenia pojednávania prvostupňový rozsudok vo veci samej potvrdil. Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem
c/ 4 7 Cdo 235/2014 O.s.p. poukázal na to, ţe je daný, lebo v záujme toho, ţe bude určené, ţe je vlastníkom parcely č. KNC X. a priľahlej záhrady a jednak v tom, ţe sa bude môcť úspešne brániť. Pochybenie súdu spočíva tieţ v porušení § 213 ods. 2 O.s.p., ktoré sa premietlo v tom, ţe celé rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, ktorého výsledkom je nesprávne rozhodnutie. Odporkyňa 2) vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľa uviedla, ţe s navrhovateľom ani s odporcami nie je dlhodobo v kontakte. O spore nemá iné vedomosti ako tie ktoré získala z materiálov, ktoré obdrţala od súdov. Odporcovia 3) a 4) vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľa poukázali na to, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu pridrţiaval rozsudku súdu prvého stupňa a nepouţil ţiadne ustanovenia právneho predpisu, ktoré v doterajšom rozhodovaní neboli pouţité. Ak by súd poučoval navrhovateľa o jeho právach týkajúcich sa hmotného práva, prekročil by takýmto svojim konaním povinnosť ustanovenú v § 5 ods. 1 O.s.p. Ţiadali, aby dovolací súd dovolanie navrhovateľa zamietol a rozsudok odvolacieho súdu potvrdil. Odporca 5) vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľa uviedol, ţe kúpnu zmluvu uzatváral s jediným vlastníkom nehnuteľnosti, ktorý bol zapísaný na liste vlastníctva a to s pánom B., ktorý nehnuteľnosť zdedil po svojej matke H. B. v celosti. Následne nehnuteľnosť predal manţelom Š.. Ak navrhovateľ si robí vlastnícke nároky, mal moţnosť po smrti svojho otca od roku 1988 dostatok času na ich majetkovo právne usporiadanie. Svoje nároky si neuplatnil ani v roku 1999, keď v časti P. prebiehal ROEP, kde mal moţnosť kaţdý občan moţnosť bezplatne uplatniť si námietky voči vlastníctvu pozemkov. Odporca 1) sa k dovolaniu navrhovateľa nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O.s.p. ) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O.s.p. ) , skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 242a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie navrhovateľa nie je prípustné. 5 7 Cdo 235/2014 V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolanie navrhovateľa smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky niektorého z vyššie uvedených rozhodnutí. Prípustnosť dovolania preto z § 238 O.s.p. nemoţno vyvodiť. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Existencia vád v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nebola v dovolaní namietaná a v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania z týchto dôvodov nie je daná. Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola navrhovateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom
f/ O.s.p. 6 7 Cdo 235/2014 Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Na odňatie moţnosti konať pred súdom dovolací súd prihliada z úradnej povinnosti a pod týmto pojmom treba rozumieť postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady
f/ O.s.p. ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa, ţe v konaní k takejto procesnej vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne takouto vadou postihnuté, t. j. ţe nastali skutočnosti v dôsledku, ktorých vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe – rozhodnutí odvolacieho súdu. Navrhovateľ v podstate namietal, ţe mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať tým, ţe hoci produkoval dôkazy o tom, ţe sú splnené všetky zákonné podmienky pre to, aby súd konštatoval, ţe vydrţal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu 7 7 Cdo 235/2014 a uţíva ich, súd ho v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. nevyzval na to, aby sa k moţnému pouţitiu § 134 Občianskeho zákonníka a následne k prípadnej úprave ţaloby vyjadril. stanovenie § 134 Občianskeho zákonníka bolo rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci a odvolací súd ho mal v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. vyzvať k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia, resp. vyjadriť sa k tomu.
1 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 aţ 7.
2 O.s.p. ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Dôvodová správa k zákonu č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, k ustanoveniu § 213 ods. 2 O.s.p. uvádza, ţe navrhovaným ustanovením sa má v praxi zabrániť vydávaniu prekvapivých rozhodnutí. Bliţšie zároveň odkazuje na výklad ustanovenia § 100 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého môţe súd počas konania účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľne je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor, neţ je názor účastníkov konania, môţe súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbeţným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbeţný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. To znamená, ţe inštitút tzv. predbeţného právneho posúdenia veci sa uplatní iba v prípade rozhodovania o veci samej, t. j. o uplatňovanom návrhu. 8 7 Cdo 235/2014 Z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, ţe tento návrh vo veci zamietol z dôvodu, ţe navrhovateľ má nedostatok aktívnej legitimácie v návrhu, ktorým sa domáha zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva.
1 Občianskeho zákonníka takýto návrh môţe podať iba spoluvlastník proti ostatným spoluvlastníkom. Navrhovateľ nie je zapísaný ako podielový spoluvlastník k nehnuteľnostiam, ku ktorým zrušenia a vyporiadania sa domáhal a súd nemôţe v tomto konaní riešiť otázku vlastníctva ako prejudiciálnu. Navrhovateľ tieţ nepreukázal naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnych zmlúv., ktorých sa v konaní domáhal. Krajský súd, ktorý vo veci rozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil s tým, ţe s právnym názorom súdu prvého stupňa v celom rozsahu sa stotoţnil. Zdôraznil, ţe navrhovateľ, ale ani odporca 1) a odporkyňa 2) nie sú zapísaní v katastri nehnuteľnosti ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľností, ktorých zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva sa domáhal.
1 Občianskeho zákonníka návrh na zrušenie podielového spoluvlastníctva môţe podať iba spoluvlastník nehnuteľnosti proti ostaným podielovým spoluvlastníkom, preto pre nedostatok vecnej (aktívnej aj pasívnej) legitimácie bolo potrebné návrh zamietnuť. K odvolacej námietke navrhovateľa, ţe H. B., ktorá
dedičského rozhodnutia bola ustanovená za jedinú dedičku poľnohospodárskeho podniku, tento neprevzala a pôdu neobhospodarovala a teda svoje vlastníctvo k nehnuteľnostiam odvodzuje od dohody dedičov po O. K. (jeho otca, H. B. a J. K.) a následne tým, ţe došlo zo strany jeho otca k vydrţaniu vlastníctva k pozemkom ktoré uţíval a k ţiadosti navrhovateľa prejudiciálne riešiť otázku vlastníctva v tomto konaní a následne rozhodnutím súdu zrušiť podielové spoluvlastníctvo medzi ním a odporcami 1) a 2) odvolací súd uviedol, ţe v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nemôţe súd ako predbeţnú otázku riešiť spoluvlastnícke vzťahy k nehnuteľnosti. Ak sa navrhovateľ cíti vlastníkom (spoluvlastníkom) sporných nehnuteľností, musí podať samostatnú určovaciu ţalobu. Z uvedeného vyššie je nesporné, ţe odvolací súd neposudzoval vec
ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí, rovnako ako odvolací súd konštatovali, ţe v predmetnom konaní nemôţu súdy riešiť otázku prípadného vlastníctva navrhovateľa (aj odporcov 1) a 2)) 9 7 Cdo 235/2014 k sporným nehnuteľnostiam a následne zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo. Prípadné určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam môţe riešiť navrhovateľ v samostatnom konaní. Vzhľadom na uvedené vyššie vyplýva, ţe v predmetnej veci rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo k inému právnemu posúdeniu veci. Nevznikla teda ani povinnosť odvolacieho súdu na postup
2 O.s.p. Dovolací súd dodáva, ţe v predmetnom konaní podal navrhovateľ ţalobný návrh, ktorým vymedzil predmet konania. K tvrdeniam navrhovateľa, ţe produkoval dôkazy o tom, ţe sú splnené všetky zákonné podmienky pre to, aby súd konštatoval, ţe vydrţal vlastnícke právo k parcelám, ktoré sú predmetom sporu a mal ho vyzvať aby sa vyjadril k § 134 Občianskeho zákonníka, prípadne k úprave ţaloby dovolací súd poukazuje na to, ţe súdy dostatočne zrozumiteľne v odôvodneniach svojich rozsudkov uviedli, ţe v konaní, ktoré navrhovateľ vymedzil ţalobným petitom nie je moţné riešiť prípadnú otázku vlastníctva navrhovateľa ako predbeţnú otázku. Ani v súlade s § 5 O.s.p. nedošlo k pochybeniu súdu. Úprava ţalobného petitu je otázka hmotného práva. Súdy v zmysle § 5 O.s.p. poskytujú účastníkom poučenie o ich procesných právach a procesných povinnostiach, z čoho jednoznačne vyplýva, ţe poučenia o hmotnoprávnych otázkach je vylúčené. Navrhovateľ dovolanie odôvodňoval ďalej tým, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (rovnako ako tzv. iná vada konania
2 písm. b/ O.s.p.), samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. – nespôsobuje 10 7 Cdo 235/2014 zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţších stupňov bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa
5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. V dovolacom konaní procesne úspešným odporcom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd odporcom 1), 2) a ) náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodali návrh na uloţenie tejto povinnosti (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Odporcovia 3) a 4) vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţiadali priznať trovy právneho zastúpenia v rozsahu 1 právneho úkonu a to vyjadrenia k dovolaniu vo výške 83,89 Eur (61,87 Eur, hodnota právneho úkonu + 8,04 Eur paušálna náhrada + 13,98 Eur 20 % DPH). Dovolací súd priznal odporcom 3) a 4) trovy právneho zastúpenia
5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a vyhl. č. 655/2004 Z. z. ( § 11 ods. 1, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3) za jeden úkon právnej pomoci. V roku 2014 1/13 výpočtového základu činila 61,87 Eur a výška reţijného paušálu 8,04 Eur, spolu 69,91 Eur + 20 % DPH 13,98 Eur (t. j. 83,89 Eur). Navrhovateľa
1 O.s.p. zaviazal tieto trovy právneho zastúpenia zaplatiť právnemu zástupcovi odporcov 3) a 4). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.