Najvyšší súd 3Sţi/10/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava, právne zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti ţalovanému: Ústavný súd Slovenskej republiky, Hlavná 110, Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky č. Spr 758/2012, Inf 62/2012 zo dňa
- júla 2012 a Ústavného súdu Slovenskej republiky č. Spr 758/2012, Inf 62/2012 zo dňa
- júla 2012, konajúc o odvolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/82/2012-11 zo dňa
- mája 2013, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/82/2012-11 zo dňa
- mája 2013 p o t v r d z u j e. Ţalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. O d ô v o d n e n i e Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zastavil konanie z dôvodu oneskoreného podania ţaloby a nezaplatenia súdneho poplatku za ţalobu. V prípade oneskoreného podania ţaloby krajský súd uviedol, ţe napadnuté rozhodnutie predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo doručené právnemu zástupcovi ţalobcu
- augusta 2012; posledný deň dvojmesačnej prekluzívnej lehoty pripadol na sobotu
- október 2012, preto posledným dňom lehoty bol pondelok
- október 2012 (§ 250b v spojení s § 57 ods. 2 O.s.p.). Ţalobca podal ţalobu osobne na Krajskom súde v Bratislave aţ
- októbra 2012 (utorok), teda po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty na podanie ţaloby. Podľa krajského súdu bolo ďalším dôvodom zastavenia konania nezaplatenie súdneho poplatku za podanú ţalobu. Ţalobca bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku výzvou doručenou právnemu zástupcovi ţalobcu dňa 22.01.
- Ţalobca na túto výzvu na zaplatenie súdneho poplatku reagoval podaním označeným ako „odvolanie proti výzve/uzneseniu“ doručeným krajskému súdu 05.02.
- V tomto podaní ţalobca argumentuje, ţe krajský súd pochybil, keď vydal výzvu na zaplatenie súdneho poplatku, pretoţe o uloţení povinnosti zaplatiť súdny poplatok musí súd rozhodnúť uznesením, ktoré má byť odôvodnené podľa 3Sţi/10/2013 2 § 169 ods. 1 O.s.p. Keďţe výzva odôvodnenie neobsahuje, je nepreskúmateľná. Ďalej ţalobca v podaní argumentoval tým, ţe krajský súd ho nemal vyzývať na zaplatenie súdneho poplatku podľa poloţky č. 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k zákonu č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“), pretoţe ţalovaný nie je orgánom verejnej správy, ale orgánom verejnej moci. Krajský súd k týmto námietkam ţalobcu v napadnutom uznesení uviedol, ţe § 10 ods. 1 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. jasne hovorí o výzve (nie o uznesení) na zaplatenie súdneho poplatku. Krajský súd teda postupoval správne, keď ţalobcu vyzval na zaplatenie súdneho poplatku, určil mu 10-dňovú lehotu na zaplatenie súdneho poplatku, poučil ho o následku nezaplatenia súdneho poplatku. Zákon č. 71/1992 Zb. je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku lex specialis, preto bol krajský súd povinný postupovať podľa zákona č. 71/1992 Zb. Je pravdou, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky je orgánom verejnej moci. V predmetnej právnej veci však rozhodoval podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z.z.“), teda v prenesenej kompetencii ako orgán verejnej správy. Ak by Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodoval ako orgán verejnej moci, nebolo by jeho rozhodnutie preskúmateľné v správnom súdnictve správnym súdom. Záverom krajský súd uviedol, ţe poplatková povinnosť ţalobcu vznikla aj napriek oneskorene podanej ţalobe, pretoţe splatnosť súdneho poplatku nastáva uţ podaním ţaloby (aj oneskorene podanej), pričom v § 11 ods. 3 tretia veta zákona č. 71/1992 Zb. sú upravené len dva prípady vrátenia súdneho poplatku v správnom súdnictve, a to späťvzatie ţaloby pred prejednaním veci alebo ak bolo konanie zastavené z dôvodu, ţe účastník nebol v konaní riadne zastúpený, o čo však v predmetnej právnej veci nejde. Proti tomuto uzneseniu podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol uznesenie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V prípade zastavenia konania pre oneskorené podanie ţaloby ţalobca namietal, ţe došlo k chybám v doručovaní napadnutého rozhodnutia ţalovaného. Ţalovaný doručoval rozhodnutie právnemu zástupcovi ţalobcu na adresu Moyzesova 8, Bratislava, na ktorej však právny zástupca ţalobcu uţ nemal sídlo a na ktorej sa nezdrţiaval. Ako preukazuje výpis z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sro, vloţka č. 60065/B právny zástupca ţalobcu mal od 20.07.2012 sídlo na adrese Grösslingova 4, Bratislava. Ţalovanému teda bolo z verejne dostupných zdrojov známe, ţe právny zástupca ţalobcu zmenil svoje sídlo a na skoršej adrese sa viac nezdrţiava. Poukázal na judikáty R 19/1968 a 5Cdo/94/
- Nesprávny postup pri doručovaní má za následok jeho neúčinnosť, a to aj v prípade, ţe súd doručí rozhodnutie účastníkovi konania (m.m. 1ObdoV/12/2009). Ţalobca tieţ poukázal na to, ţe ţalovaný vydal opravu rozhodnutia predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky č. Spr 758/2012, Inf 62/2012 z 26.07.2012, ktorá bola doručená právnemu zástupcovi ţalobcu na správnu adresu. Ţalobca tieţ namietal, ţe nemal informáciu o tom, ţe by napadnuté rozhodnutie ţalovaného bolo ţalobcovi doručené 06.08.
- Ak prvostupňový súd zaloţil svoje rozhodnutie na dôkaze, ku ktorému sa ţalobca nemohol vyjadriť, prípadne sa s ním oboznámiť, bola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Nie je akceptovateľné, aby takéto rozhodnutie bolo prijaté len na základe dôkazu, ktorý predloţil ţalovaný a pochádza z jeho vlastnej evidencie. Ţalobca tieţ poukázal na to, ţe ho krajský súd vyzval, aby sa vyjadril, či súhlasí s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania. Na predmetnú výzvu ţalobca reagoval s tým, ţe trvá na prerokovaní veci na nariadenom pojednávaní. Krajský súd však pojednávanie nenariadil, vykonal dokazovanie a vo veci rozhodol, čím bola ţalobcovi tieţ odňatá moţnosť konať pred súdom. 3Sţi/10/2013 3 K dôvodu zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku ţalobca namietal, ţe výzvu na zaplatenie súdneho poplatku povaţuje za nesprávnu. Napadnuté uznesenie (bliţšie neoznačené, pozn. odvolacieho súdu) neobsahuje odôvodnenie v zmysle § 169 ods. 1 O.s.p., preto je nepreskúmateľné. Podľa poloţky č. 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov spoplatneniu podlieha len podanie návrhu/ţaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu, ktorý je orgánom verejnej správy. Podľa názoru ţalobcu však Ústavný súd Slovenskej republiky nie je orgánom verejnej správy, jeho rozhodnutie preto nie je rozhodnutím orgánu verejnej správy; ţalobca neţiada o preskúmanie rozhodnutia verejnej správy, ale orgánu verejnej moci. Na základe ustanovenia § 19 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z.z. došlo k rozšíreniu právomoci všeobecných súdov na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí vydaných podľa § 16 aţ § 19 zákona č. 211/2000 Z.z. aj na orgány verejnej moci. Na druhej strane však nedošlo k zakomponovaniu tohto rozšírenia do sadzobníka súdnych poplatkov. Krajský súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Ţalobca preto nemôţe byť vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podanú ţalobu na preskúmanie zákonnosti iného orgánu ako je orgán verejnej správy, ktorý je o.i. Ústavný súd Slovenskej republiky. Preto je ţalobca toho názoru, ţe nemá povinnosť zaplatiť súdny poplatok za ţalobu a zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku bez zákonnej povinnosti tento poplatok zaplatiť, nie je moţné. K odvolaniu priloţil fotokópiu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/39/2007 z 29.03.
- Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol uznesenie krajského súdu potvrdiť. Ţalovaný uviedol, ţe argumentácia ţalobcu, súvisiaca s oneskoreným podaním ţalobcu, sa prieči právnej úprave lehôt v občianskom súdnom konaní, ako aj dôkazom v spise ţalovaného č. Spr 758/2012, Inf 62/
- Poukázal pritom na ustanovenia § 57 ods. 2 O.s.p., § 250b ods. 1 O.s.p. Napadnuté rozhodnutie predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky č. Spr 785/2012, Inf 62/2012 z 26.07.2012 právny zástupca ţalobcu preukázateľne prevzal 06.08.2012, čo potvrdil svojím podpisom na doručenke, ktorá je súčasťou spisu ţalovaného sp. zn. Spr 785/2012, Inf 62/
- Predmetné rozhodnutie sa v zmysle predloţeného potvrdenia Slovenskej pošty o prevzatí zásielky jej adresátom dostalo do dispozičnej sféry ţalobcu, zastúpeného jeho právnym zástupcom, dňa 06.08.
- Keďţe ţalobca podal ţalobu osobne do podateľne krajského súdu aţ 09.10.2012, podal ju aţ po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty. K druhému dôvodu zastavenia konania - nezaplatenie súdneho poplatku - ţalovaný uviedol, ţe krajský súd sa v súlade s ustanoveniami zákona č. 71/1992 Zb. vysporiadal s argumentmi ţalobcu a vysvetlil dôvody uloţenia poplatkovej povinnosti, ako aj následného zastavenia konania. Nad rámec uvedeného ţalovaný tvrdil, ţe je zaráţajúce, keď ţalobca podáva ţalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedníčky ústavného súdu ako správneho orgánu (pri rozhodovaní podľa ustanovení zákona č. 211/2000 Z.z.) podľa § 247 O.s.p., avšak na druhej strane potom v súvislosti s uloţenou poplatkovou povinnosťou naopak tvrdí, ţe jeho ţaloba nesmeruje proti rozhodnutiu ústavného súdu ako orgánu verejnej správy, ale ako orgánu verejnej moci. Pokiaľ by to bolo tak, potom by ţalobca rozhodnutie predsedníčky ústavného súdu, vydané podľa zákona č. 211/2000 Z.z. ani nemohol napadnúť samotnou ţalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podľa § 247 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O.s.p. Nenariadenie odvolacieho pojednávania nebolo v rozpore s verejným záujmom. 3Sţi/10/2013 4 Najvyšší súd Slovenskej republiky sa primárne zaoberal včasnosťou podanej ţaloby, ktorá sa odvíja od doručovania v administratívnom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho a administratívneho spisu ţalovaného sp. zn. Spr 758/2012, Inf 62/2012 zistil, ţe rozhodnutie predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky č. Spr 758/2012, Inf 62/2012 zo dňa 26.07.2012 bolo doručované konateľovi právneho zástupcu ţalobcu doc. JUDr. Branislavovi Fridrichovi PhD. na adresu Moyzesova 8, 811 05 Bratislava (výpis z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sro, vloţka č. 60065/B). Doručovanie bolo realizované prostredníctvom pošty Bratislava
- Doc. JUDr. Branislav Fridrich PhD. osobne rozhodnutie prevzal 06.08.2012 z adresy Moyzesova 8, 811 05 Bratislava, čo potvrdil svojím podpisom. Podpis na doručenke sa zhoduje s podpisom na plnomocenstve a na sprievodnom liste k ţalobám z
- októbra 2012, ktoré sú súčasťou súdneho spisu na č.l. 2,
- Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva iný spôsob, ako sa mohol ţalobca, resp. jeho právny zástupca, dozvedieť o obsahu ţalobou napadnutého rozhodnutia ţalovaného (napríklad nahliadnutím do administratívneho spisu, vyţiadaním fotokópie napadnutého rozhodnutia ţalovaného po nahliadnutí do administratívneho spisu, namietaním u ţalovaného, ţe mu rozhodnutie nebolo vôbec doručené, a podobne). O prevzatí rozhodnutia právnym zástupcom ţalobcu napokon svedčí aj podaná ţaloba zo dňa 08.10.2012, v ktorej sa ţalobca domáhal zrušenia rozhodnutia ţalovaného zo dňa 26.07.2012, sp. zn. Spr 758/2012, Inf 62/2012, ako aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.07.2012, sp. zn. Spr 758/2012, Inf 62/2012 a vrátenia veci ţalovanému na ďalšie konanie, pričom v dôvodoch ţaloby namieta argumentáciu ţalovaného uvedenú v napadnutom rozhodnutí. Uvedené len preukazuje, ţe ţalobca, resp. jeho právny zástupca v čase podanej ţaloby mal vedomosť o rozhodnutí ţalovaného (t.j. o spôsobe a dôvodoch rozhodnutia). Ţalobca v podanej ţalobe zo dňa 08.10.2012 ţiadnym spôsobom nenamietal nesprávny postup pri doručovaní rozhodnutia ţalovaného na adresu Bratislava, Moyzesova
- Námietku nesprávneho postupu pri doručovaní napadnutého rozhodnutia ţalovaného ţalobca uplatnil aţ v odvolaní po tom, čo krajský súd zastavil konanie (okrem iného) pre oneskorené podanie ţaloby. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto povaţuje námietku ţalobcu za účelovú v snahe vyhnúť sa následkom svojho konania, ktoré spočíva v oneskorenom podaní ţaloby. Na základe uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky nemá pochybnosť o tom, ţe právny zástupca ţalobcu preukázateľne rozhodnutie ţalovaného č. Spr 758/2012, Inf 62/2012 zo dňa 26.07.2012 prevzal 06.08.
- Krajský súd nerozhodol na základe dôkazu, ktorý mu predloţil len ţalovaný a ku ktorému sa ţalobca nemohol vyjadriť, pretoţe doručenka preukazuje prevzatie rozhodnutia ţalovaného právnym zástupcom ţalobcu, o čom mal právny zástupca ţalobcu, a teda aj ţalobca preukázateľne vedomosť, rozhodnutie sa dostalo do dispozičnej sféry ţalobcu a ţalobcovi bol známy aj deň, kedy sa rozhodnutie ţalovaného dostalo do dispozičnej sféry jeho právneho zástupcu, o čom ho bol právny zástupca povinný informovať. Prípadnú nesprávnu komunikáciu medzi ţalobcom a jeho právnym zástupcom, ktorých vzťah vyplýva z dvojstranného právneho úkonu (zo zmluvy), nie je súd v správnom súdnictve oprávnený riešiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje námietku nesprávneho postupu doručovania rozhodnutia ţalovaného za irelevantnú aj z ďalšieho dôvodu: v administratívnom konaní je doručovanie právnickým osobám upravené v § 25 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) v spojení s § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. Ustanovenie § 25 ods. 2 Správneho poriadku upravuje doručovanie právnickým osobám: - na adresu, ktorú právnická osoba uviedla, 3Sţi/10/2013 5 - na adresu, ktorá je správnemu orgánu známa, alebo - na adresu, ktorá je uvedená v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je právnická osoba zapísaná a jej iná adresa nie je správnemu orgánu známa. - V ţiadosti o poskytnutie informácie bola adresa právneho zástupcu ţalobcu uvedená ako Bratislava, Moyzesova 8, čo v tom čase zodpovedalo adrese uvedenej v Obchodnom registri. Právny zástupca ţalobcu však zmenu svojej adresy správnemu orgánu v administratívnom konaní neoznámil. Preto ţalovaný rozhodnutie doručoval na adresu, ktorú právny zástupca ţalobca v ţiadosti uviedol a ktorá bola ţalovanému známa, čo zodpovedá zákonnému spôsobu doručovania v zmysle § 25 ods. 2 Správneho poriadku. Navyše, právny zástupca ţalobcu z tejto adresy aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného prevzal. Pre účinky doručenia v predmetnej právnej veci je rozhodujúce, ţe konateľ právneho zástupcu ţalobcu (ako oprávnená osoba v zmysle § 25 ods. 1 posledná veta Správneho poriadku) fyzicky rozhodnutie ţalovaného prevzal 06.08.2012 z adresy Bratislava, Moyzesova 8, čo potvrdil vlastnoručným podpisom. U právnických osôb je vylúčené „zdrţiavanie sa v mieste doručovania“, preto ani § 25 ods. 2 Správneho poriadku v súvislosti so vznikom fikcie doručenia neupravuje zdrţiavanie sa resp. nezdrţiavanie sa v mieste doručovanie, tak ako je to pri fyzických osôb (§ 24 Správneho poriadku), ale vznik fikcie doručenia sa odvíja od objektívnej znalosti sídla, resp. miesta doručovania právnickej osoby. Doručovanie v administratívnom konaní bolo v súlade s § 25 ods. 1, ods. 2 Správneho poriadku v spojení s § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. Len na margo Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, ţe k zmene sídla právneho zástupcu ţalobcu došlo
- júla 2012, teda prvostupňové rozhodnutie bolo vydané pred zmenou adresy a druhostupňové rozhodnutie len šesť dní po zmene adresy právneho zástupcu ţalobcu. Právny zástupca ţalobcu netvrdí, kedy podal návrh na zápis zmeny zapísaných údajov (zmena sídla) do obchodného registra podľa § 5 ods. 1 zákona č. 530/2003 Z.z. o Obchodnom registri v znení neskorších predpisov, ani kedy o návrhu bolo rozhodnuté a kedy bola zmena sídla do obchodného registra zapísaná. V zmysle ustanovenia § 27 ods. 3 prvá a posledná veta Obchodného zákonníka zapísané údaje sú účinné voči tretím osobám odo dňa ich zverejnenia. Zapísaná osoba sa však nemôţe na tieto údaje alebo obsah listín odvolávať voči tretím osobám do 15 dní odo dňa ich zverejnenia, ak tretie osoby preukáţu, ţe o nich nemohli vedieť. Ak by Najvyšší súd Slovenskej republiky pripustil, ţe zmena sídla právneho zástupcu ţalobcu bola do obchodného registra zapísaná 20.07.2012, tak aj v tom prípade by bolo doručovanie rozhodnutia ţalovaného v súlade s § 25 ods. 2 Správneho poriadku, pretoţe z obsahu administratívneho spisu vyplýva, ţe ţalovaný v čase vydania druhostupňového rozhodnutia (26.07.2012) nevedel o zmene sídla právneho zástupcu ţalobcu, ku ktorej došlo 20.07.2012, preto sa na ne právny zástupca ţalobcu nemôţe odvolávať (§ 27 ods. 3 posledná veta Obchodného zákonníka). Pri druhom odvolacom dôvode - posúdenie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za ţalobu - je potrebné sa primárne zaoberať námietkou ţalobcu týkajúcou sa postavenia Ústavného súdu Slovenskej republiky ako povinnej osoby podľa zákona č. 211/2000 Z.z. Ústava Slovenskej republiky definuje povinné osoby ako „orgány verejnej moci“, ktoré majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku; podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon (čl. 26 ods. 5). Verejnou mocou je taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či uţ priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých 3Sţi/10/2013 6 podmienok ju môţu vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov. Kritériom pre určenie, či iný subjekt koná ako orgán verejnej moci, je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môţe štát do týchto práv a povinností zasahovať (uznesenie Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky sp. zn. I. ÚS 191/92 zo dňa
- júna 1992). Pojem verejná moc je širokým pojmom zahŕňajúcim tak orgány zákonodarnej, výkonnej aj súdnej moci. Preto čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky vychádza zo širokej koncepcie povinných osôb, ktoré bliţšie špecifikuje § 2 zákona č. 211/2000 Z.z. tak, ţe ide o: - štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu ich rozhodovacej činnosti, - právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným celkom alebo obcou podľa osobitného zákona, - právnické osoby zaloţené povinnými osobami uvedenými vyššie, - iné právnické osoby a fyzické osoby podľa osobitného zákona. Pod pojmom verejná správa rozumieme určitý druh činnosti alebo inštitúciu, ktorá verejnú správu vykonáva. V prvom prípade ide o materiálnu definíciu a v druhom prípade definíciu správy z hľadiska formálneho. Z materiálneho hľadiska je verejná správa činnosťou štátnych alebo iných verejných inštitúcií, ktorá svojím obsahom nie je činnosťou zákonodarnou ani súdnou (Hendrych, D. a kol. Správní právo. Obecná část. 5., rozšírené vydanie. Praha: C.H.Beck, 2003, s. 6-7). Na konanie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. sa pouţijú ustanovenia Správneho poriadku, pokiaľ zákon č. 211/2000 Z.z. neustanovuje inak (§ 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z.). Správny poriadok v ustanovení § 1 ods. 2 definuje správne orgány ako štátne orgány, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorým zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy. V predmetnej právnej veci je oblasťou verejnej správy, v ktorej je rozhodované, správa na úseku práva na prístup k informáciám. Ústavný súd Slovenskej republiky je v prvom rade nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy Slovenskej republiky). S touto definíciou ústavného súdu sa neoddeliteľne spája jeho kompetencia konať a rozhodovať v rámci ochrany ústavnosti zakotvená v článkoch 125 - 129 Ústavy Slovenskej republiky: - konanie o súlade právnych predpisov s právnymi predpismi vyššej právnej sily, - konanie o súlade dojednaných medzinárodných zmlúv, na ktoré je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou alebo s ústavným zákonom, - konanie o súlade predmetu referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 95 ods. 1, s ústavou alebo s ústavným zákonom, - kompetenčné spory medzi ústrednými orgánmi štátnej správy, - rozhoduje v sporných prípadoch o tom, či je daná kontrolná pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky, - o sťaţnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola 3Sţi/10/2013 7 vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, - o sťaţnostiach orgánov územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný súd, - podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná, - o sťaţnosti proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, - o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky, volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, volieb do orgánov územnej samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu, - o sťaţnostiach proti výsledku referenda a o sťaţnostiach proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, - či rozhodnutie o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia je v zhode s ústavnými zákonmi a s inými zákonmi, - rozhoduje o obţalobe Národnej rady Slovenskej republiky proti prezidentovi Slovenskej republiky vo veci úmyselného porušenia ústavy alebo vlastizrady, - či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom. Ústavnému súdu Slovenskej republiky však môţu vyplývať povinnosti konať a rozhodovať aj v iných oblastiach ako je ochrana ústavnosti a na základe iných právnych predpisov ako je Ústava Slovenskej republiky. O taký prípad ide aj v predmetnej právnej veci. Oblasť slobodného prístupu k informáciám je súčasťou verejného práva, v tomto prípade správneho práva. Ústavný súd v oblasti rozhodovania v rámci správneho práva nemá postavenie súdneho orgánu, ale orgánu verejnej správy. V tomto prípade nemoţno brať ohľad na to, ţe ţalovaný má vo svojom názve slovo „súd“, pretoţe orgán v oblasti verejnej správy na úseku práva na prístup k informáciám, ktorý koná a rozhoduje o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie, ktorú má alebo nemá vo svojej dispozičnej sfére, podľa zákona č. 211/2000 Z.z. je správnym (administratívnym) orgánom. V tomto prípade je odlišujúcim kritériom medzi súdom a správnym orgánom kompetencia: kým súd koná v rámci kompetencie podľa čl. 125 aţ 129 Ústavy Slovenskej republiky, správny orgán koná o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. Túto skutočnosť zdôrazňuje aj to, ţe o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie nerozhodujú jednotlivé senáty Ústavného súdu Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti, ale o sprístupnení alebo nesprístupnení informácií v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. rozhodujú štátni zamestnanci (úradníci) a v druhom stupni predsedníčka Ústavného súdu Slovenskej republiky v rámci štátnej správy súdov. S prihliadnutím na § 1 ods. 2 Správneho poriadku, § 244 ods. 2 O.s.p. a zákon č. 211/2000 Z.z. je moţné Ústavný súd Slovenskej republiky definovať ako inú právnickú osobu, ktorá v oblasti verejnej správy rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, a teda ako správny orgán, prípadne ako orgán verejnej správy. Preto aj právoplatné rozhodnutie ţalovaného je preskúmateľné súdom v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“. Konanie o tejto ţalobe je následne spoplatnené podľa poloţky č. 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako návrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe ţaloby, ak v písmenách b/ aţ d/ nie je ustanovené inak, vo výške 70 €. 3Sţi/10/2013 8 Krajský súd správne postupoval, keď ţalobcu vyzval výzvou na zaplatenie súdneho poplatku za podanú ţalobu vo výške 70 € podľa poloţky č. 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov (č.l. 6). Ţalobca bol poučený, ţe ak nebude poplatok v určenej 10-dňovej lehote zaplatený, súd konanie zastaví podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. Právny zástupca ţalobcu výzvu prevzal 22.01.
- Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva ţalobcovi do pozornosti celé ustanovenie § 10 zákona č. 71/1992 Zb. Citované zákonné ustanovenie rozlišuje medzi výzvou na zaplatenie súdneho poplatku a uznesením na zaplatenie súdneho poplatku. Ide o dva inštitúty odlišné svojou formou, podmienkami a následkami nezaplatenia súdneho poplatku na základe nich. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) je poplatníkovi zasielaná v prípade nezaplatenia súdneho poplatku splatného podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania; následkom nezaplatenia súdneho poplatku je zastavenie konania. Na druhej strane uznesenie (§ 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.) na zaplatenie súdneho poplatku je účastníkovi zasielané len v taxatívne určených prípadoch, ak: - uţ súd začal konať vo veci samej, - vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi, ktorému súd ustanovil opatrovníka, pretoţe nie je známy jeho pobyt, alebo sa mu nepodarilo doručiť na známu adresu v cudzine, - došlo k rozšíreniu návrhu alebo podaniu vzájomného návrhu v tej istej veci potom, ako začal konať vo veci samej, - ide o opravný prostriedok proti rozhodnutiu správnych orgánov, - ţiada zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej úprave podľa tohto zákona, - vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi podaním návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia. Následkom nezaplatenia súdneho poplatku na základe uznesenia je vymáhanie nezaplateného súdneho poplatku podľa zákona č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov, teda nie zastavenie konania. Krajský súd správne poukázal na subsidiárne pouţitie Občianskeho súdneho poriadku, pretoţe vzťah medzi zákonom č. 71/1992 Zb. a Občianskym súdnym poriadkom je zaloţený na zásade lex specialis derogat legi generali (osobitný zákon alebo ustanovenie ruší všeobecný zákon alebo ustanovenie); osobitným zákonom je zákon č. 71/1992 Zb. a všeobecným zákonom je Občiansky súdny poriadok. Preto nebol dôvod, aby krajský súd ţalobcu vyzýval uznesením podľa § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., nakoľko neboli splnené taxatívne podmienky na jeho vydanie, ale správne ţalobcu vyzval výzvou podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., u ktorej je následkom nezaplatenia súdneho poplatku zastavenie konania. Ţalobca teda svojím konaním v rozpore s § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sám spôsobil zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, ţe jednotlivé ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. (ale aj iných zákonov vo všeobecnosti) nemoţno vykladať izolovane a bez kontextu, a to s akcentom na to, ţe ţalobca je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, za ktorého koná advokát s právnickým vzdelaním. V správnom súdnictve sa dokazovanie nevykonáva, pre súd je rozhodujúci stav v čase vydania druhostupňového rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.) výnimku tvoria prípady vyplývajúce z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov alebo zo sankčných vecí (§ 250i ods. 2 O.s.p.), o ktoré však v predmetnej právnej veci nejde. Zároveň je potrebné zohľadniť aj špecifiká správneho súdnictva, kedy súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale preskúmava zákonnosť rozhodnutí a postupov správnych orgánov (§ 244 a nasl. O.s.p.). Krajský súd preto rozhodol na základe skutkového stavu, ktorý existoval v čase vydania rozhodnutia ţalovaného, na základe nezaplatenia 3Sţi/10/2013 9 súdneho poplatku ţalobcom, vo veci nevykonal dokazovanie v merite veci, preto ani nenariadil pojednávanie. Zároveň je potrebné zdôrazniť, ţe krajský súd ţalobcu nevyzýval na vyjadrenie, či súhlasí s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania, podľa § 250f O.s.p. Preto ţalobca nemohol na takú výzvu ani hypoteticky odpovedať. V súdnom spise sa navyše ţiadne takéto vyjadrenie ţalobcu nenachádza, pričom spis je ţurnalizovaný priebeţne v zmysle § 172 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov. Námietka ţalobcu v odvolaní, ţe ho krajský súd vyzval podľa § 250f Občianskeho súdneho poriadku a ţalobca na výzvu reagoval, je neopodstatnená, pretoţe tieto skutočnosti zo súdneho spisu sp. zn. 6S/82/2012 nevyplývajú. Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov je postup a rozhodnutie krajského súdu v súlade s § 250b ods. 1 O.s.p., § 250d ods. 3 O.s.p., § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/82/2012-11 zo dňa 10.05.2013 ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 v spojení s § 250ja ods. 3 posledná veta O.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ţalobcovi ich náhradu nepriznal, pretoţe v odvolacom konaní nemal úspech a ţalovanému náhrada trov konania o zákona neprináleţí. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa
- októbra 2014 JUDr. Ivan R U M A N A predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková