Najvyšší súd 1Sžp/15/2013 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu senátu In

82 ods. 9 písm.

1. a)v spojení s § 89 ods. 3 písm.
2. b)2 1Sžp/15/2013 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 543/2002 Z.z.“) ako príslušný orgán

§ 61ods.

2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „Správny poriadok“) zastavil konanie o rozklade ţalobcu proti rozhodnutiu Ministerstva pôdohospodárstva, ţivotného prostredia a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Odbor ochrany prírody č. 6263/2010-2.1 z 05.08.2010 (ďalej na účely rozsudku len „prvostupňové rozhodnutie“- viď č. l. 16) o povolení výnimky

§ 40ods.

2 a 3 písm.

1. c)zák. č. 543/2002 Z.z. zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm.
2. a)zák. č. 543/2002 Z.z. (ďalej na účely rozsudku tieţ „konanie o povolenie výnimky“), a to usmrtenie jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Bystrá (ďalej len „PR“) na základe ţiadosti Pozemkového spoločenstva bývalých urbalistov obce Pribilina (ďalej na účely rozsudku len „žiadateľ“). Vykonateľnosť uvedeného výroku prvostupňového rozhodnutia ţalovaného z 05.08.2010 bola limitovaná lehotou odo dňa právoplatnosti do 30.11.2010 posliedkou a postrieţkou na lokalite Rakytiny, poprípade do 15.12.2010 postrieţkou v uvedenej lokalite. 2. Ţalovaný predovšetkým poukázal na to, ţe pôvodne minister ţivotného prostredia ako odvolací orgán vydal rozhodnutie č. 7712/2010-7.2 (85/2010-rozkl.) z 28.06.2010, ktorým s právoplatnosťou od 01.07.2010 potvrdil rozkladom napadnuté rozhodnutie Ministerstva ţivotného prostredia Slovenskej republiky č. 6263/2010-2.1 z 24.05.2010. Nakoľko s účinnosťou od 01.07.2010 pôsobnosť Ministerstva ţivotného prostredia Slovenskej republiky prešla na Ministerstvo pôdohospodárstva, ţivotného prostredia a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (viď účinky zákona č. 37/2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov) uvedené ministerstvo prvostupňovým rozhodnutím povolilo výnimku. Pretoţe zásada kontinuity výkonu verejnej správy neumoţňuje rozlišovať medzi právnou relevanciou správnych aktov vydaných právnymi predchodcami ţalovaného, bude konajúci súd tak správne akty Ministerstva pôdohospodárstva, ţivotného prostredia a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky ako aj ţalovaného dotýkajúce sa predmetu tohto konania označovať spoločne ako činnosť vykonávanú ţalovaným. 3. V predchádzajúcom súdnom prieskume Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1S/221/2010-127 dňa 08.03.2012 zrušil rozhodnutie ţalovaného z 28.06.2010 a zároveň vyslovil právny názor, ţe ţalobca je účastníkom konania o povolenie výnimky. Na uvedenom základe ţalovaný doručil právnej zástupkyni ţalobcu prvostupňové rozhodnutie, proti ktorému ţalobca podal listom z 20.06.2012 rozklad. 4. Na základe podaného rozkladu ţalovaný rozhodol, ako je uvedené vyššie. Nasledujúcu zmenu prvostupňového rozhodnutia ţalovaný odôvodnil tým, ţe dôvod na konanie s odkazom na ustanovenia § 82 ods. 9 písm.
3. a)a § 89 ods. 3 písm.
4. b)zák. č. 3 1Sžp/15/2013 543/2002 Z.z. odpadol, čím sa stotoţnil s názorom osobitnej komisie zaloţeným na obmedzenej platnosti napadnutého meritórneho prvostupňového rozhodnutia ţalovaného do 30.11.2010, prípadne do 15.12.2010.

§ 82ods.

9 písm. a) zák. č. 543/2002 Z.z. v platnom znení pre konanie orgán ochrany prírody konanie

tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.

§ 89ods.

3 písm. b) zák. č. 543/2002 Z.z. v hore citovanom znení rozhodnutie vydané

tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané. II. Konanie na prvostupňovom správnom súde A)

1. Proti tomuto rozhodnutiu o rozklade podal ţalobca ţalobu z 12.11.2012 na Krajský súd v Bratislave. Podanú ţalobu odôvodnil tým, ţe - rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolací dôvod zakotvený v § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.), - rozhodnutie správneho orgánu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (odvolací dôvod zakotvený v § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p.), - v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (odvolací dôvod zakotvený v § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p.).
2. Ţalobca v ţalobe najmä namietal, ţe ţalovaný nezastavil konanie o ţiadosti ţiadateľa, ale len rozkladové konanie o rozklade ţalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu. Právnym dôsledkom takéhoto postupu ţalovaného je

ţalobcu jeho opätovné vylúčenie z moţnosti účasti na správnom konaní, nezodpovedá obsahu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s dotknutými ustanoveniami Správneho poriadku (najmä čo sa týka zásady aktívnej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom

§ 3ods.

2). Tieţ nesúhlasil s názorom ţalovaného, ţe v predmetnej veci odpadol predmet konania, tak ten neobstojí. 7. Pri svojej argumentácii predovšetkým vychádzal z názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného v náleze sp. zn. III. ÚS 279/2010 z 25.08.2010 (č. l. 3), t.j. ţe rozhodnutie správneho orgánu je vykonateľné, ak sa proti nemu nemoţno odvolať, alebo ak odvolanie nemá odkladný účinok (viď § 52 ods. 1 a 2 Správneho poriadku v spojení s § 85 ods. 5 zák. č. 543/2002 Z.z.). Pritom zo ţiadosti ţiadateľa

ţalobca nevyplýva jeho úmysel povolenú výnimku časovo obmedziť iba do 15.12.2010.

ţalobcu, ak ţalovaný zamýšľal konanie zastaviť, tak potom mal ţalovaný zrušiť napadnuté prvostupňové rozhodnutie a potom konanie o povolenie výnimky zastaviť. Navyše ţalobca zdôraznil, ţe tým, ţe uvedené prvostupňové rozhodnutie ţalovaného nebolo doručené 4 1Sžp/15/2013 všetkým účastníkom konania, teda aj ţalobcovi, potom povolená výnimka s obmedzenou platnosťou sa nemohla stať vykonateľnou. 8. Naopak, tým ţe ţalovaný zastavil len rozkladové konanie smerujúce proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu ţalovaného, tým vylúčil ţalobcu z moţnosti účasti na konaní, vrátane moţnosti podať opravný prostriedok proti prvostupňovému rozhodnutiu.

ţalobcu takýto postup nezodpovedá ani jeho právu, ktoré zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale ani ustanoveniam Správneho poriadku, okrem iného § 3 ods. 2 Správneho poriadku. Navyše ani ţalobca nedisponuje informáciou, ţe by ţiadateľ v predmetnom konaní o povolení výnimky zobral svoju ţiadosť späť.

1. V súvislosti s uvedeným ţalobca citoval časť z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. lSţp/3/2011 zo dňa 17.04.
2. B)
3. Krajský súd v Bratislave ako prvostupňový súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe rozhodnutie o zastavení rozkladového konania vychádza vzhľadom na zistené okolnosti z nesprávneho právneho posúdenia veci. Preto napadnuté rozhodnutie zrušil

§ 250jods.

2 písm.

1. a)O.s.p. a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. 11. S odkazom na ustanovenia § 244 ods. 1 a § 247 ods. 1 O.s.p., § 82 ods. 9 písm.
2. a)a § 89 ods. 3 písm.
3. b)zák. č. 543/2002 Z.z. vyslovil nasledujúce závery: - napadnuté procesné rozhodnutie o zastavení rozkladového konania bez meritórneho prejednania námietok ţalobcu uplatnených v rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu ukracuje ţalobcu na jeho právach a oprávnených záujmoch na ochrane prírody, - usmrtenie chráneného ţivočícha, aj s poukazom na citovaný názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 1Sţp/3/2011 zo dňa 17.4.2012)

krajského súdu nemôţe byť interpretované ako odpadnutie dôvodu pre pokračovanie správneho konania, pretoţe takýto výklad by poprel zmysel súdneho prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy, ku ktorému často dochádza aţ po vykonaní práv a povinností plynúcich z právoplatného rozhodnutia, proti ktorému bola podaná ţaloba na správny súd, - a ani uplynutie doby, počas ktorej sa mala výnimka z podmienok ochrany zrealizovať, nemoţno povaţovať, za odpadnutie dôvodu pre pokračovanie v správnom konaní a za naplnenie zákonnej podmienky pre zastavenie konania. Prvostupňové konanie sa nemohlo stať právoplatným a vykonateľným, kvôli jeho nedoručeniu všetkým účastníkom, a nemohlo tak stratiť platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané. 5 1Sžp/15/2013 12. Súčasne krajský súd upozornil, ţe ţiadateľ povolenú výnimku v stanovenom čase zrealizoval a usmrtil jedného jedinca medveďa hnedého

podmienok stanovených v predmetnom rozhodnutí. III. Odvolanie žalobcu/stanoviská A)

1. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 12.11.2013 (č. l. 107) proti rozsudku prvostupňového súdu ţalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, ţe ţalobu zamieta a ţalobcovi nepriznáva právo na náhradu trov konania, resp. zrušuje a vec mu vráti na ďalšie konanie (č. l. 117). Z obsahu tak neurčito vyjadreného petitu však nebolo odvolaciemu súdu zrejmé, či poţaduje vrátiť vec na konanie ţalovanému alebo krajskému súdu. Napadnutý rozsudok ţalovaný označil za nesprávny, pretoţe - rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).
2. Následne odvolací súd v stručnosti rekapituluje odvolacie dôvody ţalobcu: - ţalobcovi neboli od spočiatku doručované písomnosti, pretoţe mu nebolo priznané účastníctvo v konaní, následne mu bolo priznané účastníctvo v konaní a boli mu doručované všetky písomnosti, - prvostupňové rozhodnutie časovo obmedzilo platnosť výnimky na dobu určitú, pričom uplynutím tejto lehoty stratilo rozhodnutie platnosť, nebolo preto potrebné prvostupňové rozhodnutie zrušiť, - ani po prípadnom vrátení veci nebude moţné rozhodnúť spôsobom, ktorý by bol pre ţalobcu výhodnejší, alebo mu poskytol vyššiu ochranu jeho práv a právom chránených záujmov, - ţalobca napáda en bloc všetky rozhodnutia ţalovaného o povolení výnimky zo zákazu ustanoveného v § 35 ods. 1 písm. a) zák. č. 543/2002 Z.z. a ţalovaný má za to, ţe ţalobcovým cieľom je získanie trov konania a nie ochrana prírody, - správny orgán nemohol vo veci opätovne konať, pretoţe neboli kumulatívne splnené podmienky ustanovené v § 89 ods. 2 zák. č. 543/20902 Z.z., nakoľko ide o návrhové konanie, a v danom prípade ţiaden účastník nepodal návrh na predĺţenie povolenia, - skutočnosť uvádzaná krajským súdom, ţe prvostupňové rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, nemôţe byť na ťarchu ţalovaného, pretoţe v tom čase postupoval v zmysle platnej právnej úpravy a vtedajšej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, - prvostupňové rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, ţalobcovi v čase jeho vydania nemohlo byť doručené, keďţe nebol účastníkom konania a platnosť stratilo uplynutím času a navyše odstrel bol zrealizovaný. 6 1Sžp/15/2013
3. V súvislosti s realizáciou odstrelu a rôznorodosťou judikatúry konajúceho senátu Krajského súdu v Bratislave ţalovaný konštatoval (č. l. 115), ţe v rovnakej právnej veci – napr. konania vedené pod sp. zn. 2S 2506/2012, 2S 1764/2012, 2S 1737/2012 a pod. , v rámci ktorých prvostupňový súd rozhodol tak, ţe ţalobu ţalobcu zamietol. Jediným rozdielom oproti tomuto konaniu vedenému pod sp. zn. 2S 2546/2012 bola skutočnosť, ţe v ostatných konaniach nebol odstrel medveďa zrealizovaný.
4. Záverom ţalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sţp/31/2012 zo dňa 29.11.2012 v obdobnej veci, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje: „ že ochrana životného prostredia ako spoločného záujmu všetkých občanov Slovenskej republiky je dôležitou aktivitou a činnosť združení na ochranu životného prostredia na jeho rôznych úsekoch si jednoznačne zaslúži pozornosť a podporu. Avšak nielen na získanie všeobecnej podpory a rešpektu by mali zakaždým zvažovať účelnosť krokov, ktoré podnikajú, aby v konečnom dôsledku nemrhali svoju pozornosť a prostriedky na čisto formálne, obsahovo prázdne manifesty tak, ako je to v prípade tohto konania.“.
5. K rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. lSţp/3/2011 zo 17.04.2012 sa ţalovaný nevyjadril v tom duchu, prečo sa jeho závermi v svojej rozhodovacej praxi neriadil. Na druhej strane však poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 10Sţp/6/2013 z 25.09.2013 v obdobnej veci, kde citoval vybrané právne názory Najvyššieho súdu nasledovne [pridrţiavajúc sa textových zvýraznení vykonaných ţalovaným – poznámka konajúceho súdu]: „Odvolací súd sa zaoberal predovšetkým tvrdením súdu prvého stupňa o aktívnej legitimácii žalobcu na podanie žaloby

§ 147ods.

1 O.s.p. proti rozhodnutiu o zastavení konania žalovaným. Žalobca sa v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom i pred žalovaným domáhal neudelenia výnimky na usmrtenie chráneného živočícha – medveďa hnedého. Jeho záujem teda smeroval k ochrane tohto živočícha. Napadnuté rozhodnutie žalovaného i keď z dôvodu zastavenia pre odpadnutie dôvodu na konanie a pre uplynutie doby, na ktorý bola výnimka na usmrtenie medveďa hnedého povolená, fakticky vyhovelo požiadavke a cieľom žalobcu pri ochrane tohto chráneného živočícha, pretože zastavením konania znemožnilo jeho pokračovanie a v konečnom dôsledku i prípadné právoplatné udelenie výnimky (Obava žalobcu, že bolo realizované neprávoplatné rozhodnutie o povolení výnimky nie je ničím podložená, tobôž preukázaná a vychádzajúc z prezumpcie zákonnosti a správnosti postupu každého subjektu do vydania právoplatného rozhodnutia o opaku, nemožno tvrdiť, že je reálna). Odvolací súd z týchto dôvodov v zhode s názorom vysloveným krajským súdom nepovažuje žalobcu v konaní o žalobe 7 1Sžp/15/2013 na preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného za aktívne legitimovaného. Rovnako sa stotožnil s tvrdením, že vyhovením žalobe len z formálnych dôvodov zastavenia celého konania a nielen konania o rozklade by nedošlo k zmene práv a povinností ani na strane žalobcu ani na strane žalovaného a preto nemá opodstatnenie zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného i keď je formálne, nie však vecne a obsahovo, chybné. Žalobcove domáhanie sa zastavenia konania právne perfektným spôsobom nemá zásadný význam z hľadiska ochrany práv a záujmov, ktoré ochraňuje. Z týchto dôvodov považuje i odvolací súd rozhodnutie žalovaného o zastavení konania o rozklade za zákonné. Nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania, najmä nie vtedy, ak sa mu inak vyhovie vo veci samej, nie je potrebné duplicitne reparovať čiastkové pochybenia.“ B) 18. Ţalobca sa k odvolaniu ţalovaného nevyjadril. C) 19. Na podnet ţalovaného a v jeho prítomnosti sa konalo dňa 24. júna 2014 zasadnutie Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré zaujalo stanovisko v zmysle § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 727/2004 Z.z. [

mienky konajúceho senátu ide o špatne uvedené označenie právneho predpisu] na zjednotenie výkladu § 82 ods. 9 písm.

1. a)a § 89 ods. 3 písm.
2. b)zák. č. 543/2002 Z.z. vyvolaného nejednotnosťou súdnych rozhodnutí sp. zn. 10Sţp 6/2013 a 1Sţp 6/2013 (ďalej na účely rozsudku len „stanovisko z 24. júna 2014“)v nasledujúcom znení: „Neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Správny orgán preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu správneho konania. “ IV. Právne názory odvolacieho súdu 20. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

§ 212v spojení s § 246c ods.

1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tieţ „O.s.p.“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je

ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, ţe odvolanie 8 1Sžp/15/2013 nie je dôvodné, pretoţe odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne správny, a to aj v zmysle komunitárneho výkladu sporných pojmov, a vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní dôleţitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. potvrdil, a to čiastočne aj z iných dôvodov.

1. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe predmetom odvolacieho súdneho konania je rozsudok krajského súdu o vyhovení ţalobe a o zrušení napadnutého rozhodnutia, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu, a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného.
2. V takto určenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa Najvyšší súd celkom stotoţňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených ţalovaným správnym orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj ţaloby, ktorou sa ţalobca domáha preskúmania rozhodnutia ţalovaného, je právna otázka, či zákonodarca pod pojmom odpadnutie dôvodu na konanie o povolenie výnimky chápe aj uplynutie času, na ktoré bolo rozhodnutie prvostupňového orgánu obmedzené, pričom s odpoveďou na túto otázku sa priamo spája aj problém, či konajúci súd bol viazaný mu známym stanoviskom z
3. júna 2014 v spojení so záväznosťou uţ vyneseného rozsudku Súdneho dvora o postavení účastníka v konaní o povolení výnimky. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.
4. Vzhľadom na vyššie vyslovené názory a v súvislosti s hore poloţenou otázkou Najvyšší súd po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotoţňuje v prevaţujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umoţňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie 9 1Sžp/15/2013 prvostupňového súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore vymedzenej právnej otázke (viď pod bodom č. 20 hore uvedené potvrdenie aj z iných dôvodov). 1/ K nutnosti prerušenia konania o povolení výnimky:
5. Najvyšší súd z napadnutého rozsudku ako aj z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, ţe predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie ţalovaného, ktorým bolo na základe rozkladu ţalobcu zastavené konanie o rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu ţalovaného o povolení výnimky

§ 40ods.

2 a 3 písm.

1. c)zák. č. 543/2002 Z.z. zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm.
2. a)citovaného zák. č. 543/2002 Z.z., a to usmrtenie jedného jedinca medveďa hnedého v dotknutom poľovnom revíri. V samotnom konaní sa predovšetkým riešila otázka účastníctva ţalobcu (predbeţná poţiadavka na informovanie o všetkých konaniach bola ţalovanému oznámená listom ţalobcu z 28.01.2003 s konkretizáciou na toto konanie dňa 21.05.2010), o ktorej ţalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím zo dňa 28.06.2010 ţalobcovi nepriznal. 25. V súvislosti s uvedeným rozhodnutím o nepriznaní účastníctva musí Najvyšší súd na prvom mieste zdôrazniť, ţe uţ dňa 22. júna 2009 vydal uznesenie sp. zn. 5Sţp 41/2009 o prerušení konania a predloţení predbeţnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej na účely rozsudku len „Súdny dvor“) týkajúcej sa najmä aplikácie subjektívnych práv vyplývajúcich z Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia (ďalej na účely rozsudku len „Aarhuský dohovor“) v obdobnej veci sporného účastníctva, ktoré muselo byť ministerstvu, ktoré bolo aj v tejto veci účastníkom a uznesenie mu bolo doručené, dostatočne známe. Uvedené otázky boli na portáli Úradného vestníku Európskej únie zverejnené pod č. C 233 dňa 26.09.2009. Od tohto okamihu nielen malo ale aj muselo byť ţalovanému známe, ţe konanie o predbeţnej otázke v zmysle povinnej spolupráce vnútroštátnych súdov so Súdnym dvorom v zmysle čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a čl. 267 (pôvodne čl. 243) Zmluvy o fungovaní Európskej únie prebieha a ako také v zmysle čl. 7 ods. 2 ústavy v spojení s § 29 ods. 1 Správneho poriadku vytvára prekáţku pre ďalšiu aplikáciu sporného (viď najmä argumentácia ţalobcu o jeho subjektívnych právach mu vyplývajúcich z Aarhuského dohovoru) vnútroštátneho práva v prebiehajúcom správnom konaní o tom, či je ţalobca účastníkom konania o povolenie výnimky. Hoci odpoveď Súdneho dvora (na rozsudok Súdneho dvora je nutné nazerať ako na akt inštitúcie Únie v zmysle čl. 13 Zmluvy o Európskej únii a niţšie citovaného čl. 4 ods. 3) na predloţené prejudiciálne otázky bola vyslovená prostredníctvom rozsudku sp. zn. C-240/09 aţ dňa 08.03.2011, táto skutočnosť nič nemení na viazanosti ţalovaného vyššie uvedenou zásadou lojality ako orgánu členského štátu v pôvodnom správnom konaní, ktorý uţ s právoplatnosťou od 01.07.2010 tak nezákonne uvedeným paaktom (argumentum a contrario pre § 29 ods. 1 Správneho poriadku) zasiahlo do práv ţalobcu a vylúčilo ho, napriek uvedenému konaniu pred Súdnym dvorom, z pozície 10 1Sžp/15/2013 účastníka v konaní o tejto veci a priznalo mu iba postavenie zúčastnenej osoby s odňatím práva domáhať sa súdnej ochrany.

čl. 4 ods. 3 veta druhá Zmluvy o Európskej únii členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo aktov inštitúcií Únie.

čl. 7 ods. 2 veta prvá a druhá ústavy Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

§ 29ods.

1 Správneho poriadku v spojení s § 81 ods. 1 zák. č. 543/2002 Z.z. v citovanom znení správny orgán konanie preruší, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo ak bol účastník konania vyzvaný, aby v určenej lehote odstránil nedostatky podania, alebo ak účastník konania nemá zákonného zástupcu alebo ustanoveného opatrovníka, hoci ho má mať, alebo ak tak ustanovuje osobitný zákon.

§ 81ods.

1 zák. č. 543/2002 Z.z. v citovanom znení na konanie

tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

1. Z priloţeného obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva záver, ţe jeho súčasťou neboli ani v tom čase dostupné a vyššie citované (viď bod č. 25) podklady pre konanie Súdneho dvora vo veci poloţených predbeţných otázok ďalej vedených pod sp. zn. C-240/09, čo naznačuje jeho neúplnosť v zmysle záverov rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu (m.m. rozsudok sp. zn. 1Sţp/1/2010 z
2. mája 2013, body č. 157 aţ 160). Ţalobca sa pokúsil procesnými prostriedkami zvrátiť tento procesný stav, keď podaním zo dňa 31.05.2010 (príloha č. 7 administratívneho spisu) poţiadal ţalovaného o prerušenie konania o povolení výnimky vrátane konania o priznaní postavení účastníka v tomto konaní aţ do rozhodnutia Súdneho dvora o predbeţných otázkach argumentujúc uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sţp 24/09 z 05.11.2009 ako aj sp. zn. 5Sţp 41/2009 z 22.06.2009, ktorého fotokópiu priloţil v prílohe k návrhu.
3. Z pripojeného spisu vyplýva, ţe minister ţalovaného (v tom čase pán Jozef Medveď) rozhodnutím z 21.06.2010 vydaným pod č.: 7712/2010-7.2 (85/2010 – rozkl.) 37443/2010 (príloha č. 10 administratívneho spisu) zamietol návrh na prerušenie správneho konania s nasledujúcim odôvodnením: „Dôvod, pre ktorý žiada LOZ VLK prerušiť správne konanie, týkajúce sa jeho účastníctva v konaní vo veci žiadosti Pozemkového spoločenstva bývalých urbalistov obce Pribylina o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha medveďa hnedého, je, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v prejudiciálnom súdnom konaní pred Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev hľadá odpoveď formou predbežných otázok, ktoré sa týkajú bezprostredného 11 1Sžp/15/2013 aplikačného účinku čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru v slovenskom právnom poriadku. Takéto predbežné otázky súdu však nie sú predbežnou otázkou pre správny orgán

§ 40správneho poriadku, pretože sa netýkajú tohto správneho konania.

Účelom predbežnej otázky, ktorú musí mať správny orgán zodpovedanú na účely rozhodnutia, je zistenie informácií k prebiehajúcemu správnemu konaniu. Musí ísť o takú otázku, ktorej zodpovedanie podmieňuje rozhodnutie vo veci, ktorá je predmetom správneho konania. Predmetom tohto správneho konania je preskúmanie prvostupňového rozkladom napadnutého rozhodnutia a posúdenie, či prvostupňový správny orgán ustálil okruh účastníkov konania v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Je preukázané, že ministerstvo má k dispozícii viac ako jednosto rozsudkov Krajského súdu v Bratislave, ktorými boli zamietnuté žaloby LOZ VLK proti rozhodnutiam ministerstva týkajúcich sa účastníctva v konaní. Tiež je k dispozícii viac ako tridsať rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorými boli potvrdené rozsudky Krajského súdu v Bratislave vo veci nepriznania postavenia účastníka konania LOZ VLK v obdobných správnych konaniach z roku

1. Závery a dôvody z týchto rozsudkov ukazujú, že aj v tomto správnom konaní o účastníctvo v konaní bol postup prvostupňového správneho orgánu správny. Na základe hore uvedených skutočností bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“
2. V zmysle § 245 ods. 1 O.s.p. je Najvyšší súd povinný vykonať aj prieskum hore citovaného rozhodnutia ţalovaného o zamietnutí návrhu, lebo ide o prv urobené správne rozhodnutie, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera z dôvodu, ţe toto prv urobené rozhodnutie bolo pre preskúmavané rozhodnutie záväzné z titulu prístupu k súdnej a inej právnej ochrane (čl. 46 a nasl. ústavy) a nakoľko ide o rozhodnutie upravujúce vedenie konania, tak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup (§ 248 písm. a/ O.s.p.). Po vykonanom prieskume Najvyšší súd dospel k nepochybnému záveru, ţe hore citovaný dôvod na zamietnutie návrhu na prerušenie konania vyslovený ţalovaným nenapĺňa úmysel zákonodarcu prejavený prostredníctvom vyššie citovaného ustanovenia § 29 ods. 1 Správneho poriadku (viď bod č. 25), nakoľko zákonodarca neobmedzil (a ani obmedziť v zmysle úniovej zásady lojality nemohol) riešenie predbeţných otázok na prebiehajúce správne konania, ale vztiahol ich prostredníctvom textu § 40 Správneho poriadku naopak na všetky konania, ktoré prebiehajú nielen pred vnútroštátnymi orgánmi ale aj orgánmi medzinárodnými s relevanciou pre Slovenskú republiku.

§ 245ods.

1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup. 12 1Sžp/15/2013

§ 248písm.

1. a)O.s.p. súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania. 29. Preto Najvyšší súd si k tomuto prv urobenému správnemu rozhodnutiu ustálil právny názor, ţe uţ tu ţalovaný naplnil zrušovací dôvod v zmysle § 250j ods. 2 písm.
2. a)O.s.p. v tom duchu, ţe toto rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. 30. Následne v krátkom čase došlo dňa 27.08.2010 k správoplatneniu prvostupňového rozhodnutia, ktorým bola ţiadateľovi povolené usmrtiť – odstreliť jedinca medveďa hnedého, čo sa

ţalovaného aj medzičasom zrealizovalo (č. l. 115) a

jeho mienky účel rozhodnutia o povolení výnimky a účel správneho konania bol dosiahnutý. V súvislosti s týmto aj ţalovaný v svojom odvolaní (č. l. 115) poukázal na to, ţe je celkom irelevantné pre hodnotenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, či bol medzičasom odstrel zrealizovaný alebo nie.

1. Najvyšší súd na tomto mieste musí názory ţalovaného uvedené v odvolaní odmietnuť, lebo tak ako správne konštatoval krajský súd, pokiaľ prvostupňové rozhodnutie vo veci povolenia výnimky nebolo doručené všetkým účastníkom správneho konania, t.j. aj ţalobcovi, nemohlo sa stať právoplatným a teda aj vykonateľným. Z obdobnej premisy (t.j. neprávoplatnosti prvostupňového rozhodnutia a z jeho následnej nevykonateľnosti) vychádzal aj senát 10S, ktorý obavu ţalobcu z moţnej realizácie neprávoplatného rozhodnutia ju (viď bod č. 17) označil za „ničím nepodloženú, tobôž preukázanú a vychádzajúc z prezumpcie zákonnosti a správnosti postupu každého subjektu do vydania právoplatného rozhodnutia o opaku, nemožno tvrdiť, že je reálna.“ V súvislosti s uvedeným právnym názorom o nevykonateľnosti prvostupňového rozhodnutia musí Najvyšší súd zdôrazniť, ţe práve v ňom spočíva odchýlenie sa konajúceho senátu 10S od úplného zistenia skutkového stavu relevantného pre aplikáciu práva na prijatie záväzného právneho názoru, ktorý z vyššie citovaného dôvodu ţalobcu neoznačil za aktívne legitimovanú osobu a súčasne jeho poţiadavku na zastavenie konania perfektným spôsobom v tomto svetle vyhodnotil ako bez zásadného významu z hľadiska ochrany jeho práv.
2. Čo sa týka samotnej argumentácie ţalovaného týkajúcej sa platnosti, a teda aj vzniku účinkov a následnej vykonateľnosti prvostupňového rozhodnutia, zákonodarca stratu platnosti rozhodnutia (avšak

právneho názoru Najvyššieho súdu právoplatného rozhodnutia – viď systematický výklad v zmysle zaradenia ustanovenia § 89 aţ za ustanovenia upravujúce prostredníctvom Šiestej časti zák. č. 543/2002 Z.z. konanie o administratívnych opravných prostriedkoch, t.j. odvolanie a rozklad), resp. moţnosti do právoplatného rozhodnutia zasiahnuť bez dispozitívneho pokynu (návrhu) účastníka, viaţe prostredníctvom ustanovenia § 89 zák. č. 543/2002 Z.z. na naplnenie striktne zákonom stanovených podmienok, medzi ktoré však márne uplynutie lehoty nezahrnul. Preto je jeho 13 1Sžp/15/2013 argumentácia ako odvolacia námietka neprípustná, lebo prvostupňové rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť aţ po doručení napadnutého rozhodnutia ţalobcovi, čo je niţšie konajúcim odvolacím súdom právne objasnené. Preto musel Najvyšší súd vyhodnotiť odvolacie námietky ţalovaného, ţe prvostupňové rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, ako nedôvodné. Rovnako v prípade predĺţenia uţ raz platne stanovenej lehoty

ustanovenia § 89 ods. 2 zák. č. 543/2002 Z.z. je nutné vychádzať z predpokladu právoplatného rozhodnutia, avšak takéto konanie v období od jeho vydania do dátumu 12.09.2012 z dôvodu vyššie uvedeného neprichádzalo do úvahy. Aj preto pri námietke ţalovaného, ţe neboli kumulatívne splnené podmienky ustanovené v § 89 ods. 2 zák. č. 543/2002 Z.z. a preto ţalovaný vo veci nemohol opätovne konať, musel ju Najvyšší súd odmietnuť pre jej nedôvodnosť.

§ 89ods. 2 zák. č. 543/2002 Z.z.

odseku 1 a e) to nie je v rozpore so záujmami prírody a krajiny chránenými týmto zákonom.

1. Tým, ţe ţalovaný po vydaní rozsudku krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S 221/2010 z 08.03.2012 v zmysle svojho listu z 01.06.2012 (príloha č. 14 administratívneho spisu) pristúpil k zaslaniu celkom 57 overených kópií meritórnych rozhodnutí vrátanie prvostupňového rozhodnutia č. 6263/2010-2.1 z 05.08.2010 (viď pozícia
2. na uvedenom liste, z ktorého obsahu však nevyplýva právny titul na takéto konanie ţalovaného) napadnutého v tomto súdnom prieskume, tým aj v zmysle § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 a 53 Správneho poriadku v spojení s § 81 a tieţ s prihliadnutím na § 87 zák. č. 543/2002 Z.z. implicitne potvrdil, ţe dovtedy toto prvostupňové rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a ani predbeţnú vykonateľnosť. S týmto nepochybným záverom krajského súdu je však celkom v rozpore formálne - právny stav zachytený v administratívnom spise ţalovaného (viď jeho príloha č. 12), kde prvostupňové rozhodnutie je opatrené úradnou pečiatkou potvrdzujúcou nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia o udelení výnimky ku dňu 27.08.2010 bez akékoľvek úradnej opravy tohto dátumu vzhľadom na hore uvedený proces zaslania prvostupňového rozhodnutia ţalobcovi dňa 05.06.2012 v zmysle priloţenej poštovej doručenky.
3. Ďalej z administratívneho spisu ţalovaného vyplýva poznatok, ţe aj ţiadateľ bol upovedomený nielen prípisom ţalovaného zo 16.06.2010 (jeho príloha č. 9) ale aj z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe toto mu bolo doručované. 14 1Sžp/15/2013 Preto nasledujúci postup ţalovaného, a je celkom irelevantné pre prejednávanú vec, ţe v období od 01.07.2010 do 01.11.2010 (t.j. v zmysle zákona č. 37/2010 Z.z. a následne zákona č. 372/2010 Z.z. – viď aj bod č. 2) došlo k uplatňovaniu princípu koncentrácia a následnej dekoncentrácie voči rezortu ţivotného prostredia na úrovni ústredných orgánov štátnej správy, nesie jasné znaky prísne reštriktívneho výkladu slovenského práva ţivotného prostredia, a tým aj pozitivistického výkladu práva, ktorý výklad je však v priamom protiklade k niţšie uvedeným právnym názorom Súdneho dvora.

§ 3ods.

1 veta posledná Správneho poriadku v spojení s § 81 ods. 1 zák. č. 543/2002 Z.z. [správne orgány] sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

§ 52ods.

1 Správneho poriadku v spojení s § 81 ods. 1 zák. č. 543/2002 Z.z. rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno odvolať (podať rozklad), je právoplatné.

§ 53Správneho poriadku v spojení s § 81 ods.

1 zák. č. 543/2002 Z.z. proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník konania odvolania písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal. 2/ K procesnému vplyvu práva Únie:

1. Najvyšší súd ďalej musí na tomto mieste pripomenúť niektoré právne názory Súdneho dvora vyslovené prostredníctvom jeho judikatúry (najmä vyššie citovaný rozsudok sp. zn. C-240/09 z
2. marca 2011) k veci účastníctva zdruţení zaloţených za účelom ochrany ţivotného prostredia. Zásadným poznatkom pre správne súdnictvo je to, ţe Súdny dvor prostredníctvom svojho rozsudku sp. zn. C-459/03 z
3. mája 2006 vo veci účastníkov Komisia v. Írsko zdôraznil, ţe Európska únia má v oblasti ţivotného prostredia na základe pôvodného článku 175 v spojení s článkom 174 ods. 2 Zmluvy o Európskom spoločenstve výslovnú externú právomoc.
4. Ďalej konanie o povolenie výnimky na odstrel medveďa hnedého bolo Súdnym dvorom v rozsudku sp. zn. C-240/09 (viď 34.,
5. a
6. odsek) označené ako konanie v oblasti, na ktorú Únia vyuţila svoju právomoc a prijala ustanovenia (konkrétne článok 12 v spojení s Prílohou IV bod a) Smernice Rady 92/43/EHS z
7. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne ţijúcich ţivočíchov a rastlín /ďalej na účely rozsudku len „Smernica č. 92/43“/ za predmet záujmu Spoločenstva, ktorý si vyţaduje prísnu ochranu označil okrem iného aj druh „Ursus arctos“) týkajúce sa podstatného (hoci nie úplného) výkonu záväzkov vyplývajúcich pre ňu z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, t.j. najmä s cieľom umoţnenia zabezpečiť účinnú ochranu ţivotného prostredia.
8. V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti, t.j. napríklad ochrana ţivotného prostredia,

rozsudku Súdneho dvora sp. zn. C-268/06 z 15. apríla 2008 15 1Sžp/15/2013 vo veci účastníka Impact prináleţí právnemu poriadku kaţdého členského štátu upraviť procesné podmienky ţalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie. V zmysle uvedeného rozsudku ďalej členské štáty nesú v kaţdom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv, t.j. v takom prípade procesné podmienky ţalôb nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce sa podobných ţalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemoţniť alebo nadmerne sťaţiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity).

čl. 12 ods. 1 Smernice č. 92/43 členské štáty prijmú potrebné opatrenia na vytvorenie systému prísnej ochrany živočíšnych druhov uvedených v prílohe IV písm.

1. a)v prostredí ich prirodzeného pohybu a zakážu:
2. a)všetky formy úmyselného odchytávania alebo usmrcovania vzoriek týchto druhov vo voľnej prírode;
3. b)úmyselné rušenie týchto druhov najmä počas obdobia párenia, odchovu mláďat, hibernácie a sťahovania;
4. c)úmyselné ničenie alebo zbieranie vajec vo voľnej prírode;
5. d)poškodzovanie alebo ničenie miest na párenie alebo miest na oddych.

čl. 16 ods. 1 Smernice č. 92/43 za predpokladu, že neexistuje uspokojivá alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie stavu ochrany populácie príslušného druhu na území jeho prirodzeného výskytu, členské štáty môžu udeliť výnimku z ustanovení článkov 12, 13, 14 a 15 písm.

1. a)a b):
2. a)v záujme ochrany divokej fauny a flóry a ochrany prirodzených biotopov;
3. b)pre zabránenie vážneho poškodenia, najmä úrody, hospodárskych zvierat, lesov, rybného a vodného hospodárstva a iných typov majetku;
4. c)v záujme zdravia a bezpečnosti ľudskej populácie alebo z iných nevyhnutných dôvodov vyššieho verejného záujmu, vrátane tých, ktoré majú spoločenský alebo hospodársky charakter a priaznivé dôsledky primárneho významu na životné prostredie;
5. d)na účely výskumu a vzdelávania, oživovania a obnovy týchto druhov a pre operácie rozmnožovania potrebné na tieto účely, vrátane umelého pestovania rastlín;
6. e)aby sa za podmienok prísneho dohľadu, na selektívnom základe a v obmedzenom rozsahu, umožnil odber alebo držanie určitých vzoriek uvedených v prílohe IV v obmedzenom množstve stanovenom príslušnými vnútroštátnymi orgánmi. 37. Následne Súdny dvor prostredníctvom uţ uvedeného rozsudku sp. zn. C-240/09 konštatoval, ţe je povinnosťou vnútroštátneho súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo ţaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade nielen s cieľmi článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru ale aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohlo zdruţenie na ochranu ţivotného prostredia, akým je aj ţalobca v prejednávanej veci, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti ţivotného prostredia. 16 1Sžp/15/2013 38. Z uvedenej judikatúry Súdneho dvora potom nepochybne vyplýva záver, ţe akceptoval osobitnú pozíciu zdruţení, na ktoré Aarhuský dohovor v osobitne stanovených situáciách delegoval oprávnenie vystupovať na ochranu ţivotného prostredia, a to aj prostredníctvom uplatnenia práva na súdnu ochranu, v procesoch vyvolaných orgánmi verejnej moci, hoci ich subjektívne práva v zmysle doteraz uznávanej klasickej koncepcie súdnej ochrany (viď najmä § 1 v spojení s § 14 ods. 1 Správneho poriadku, resp. § 244 ods. 3 v spojení s § 250 ods. 2 veta prvá O.s.p.) nie sú priamo aktom týchto orgánov dotknuté. Súčasne na zabezpečenie riadneho výkonu tejto právomoci umoţnil vnútroštátnym súdom aplikovať aj rozširujúcim spôsobom vnútroštátne právo (viď hore zdôraznené slovné spojenie „výklad ... v čo najväčšej moţnej miere v súlade s ...“). Týmto záverom Súdny dvor preto potvrdil, ţe zdruţenia zaloţené s cieľom ochrany prostredia sú oprávnené na ochranu nie subjektívnych práv ale objektívneho práva na ochranu ţivotného prostredia. Za tejto situácie potom musel Najvyšší súd odmietnuť argumentáciu ţalovaného, ţe ani po vrátení veci na nové prejednanie nebude moţné ju rozhodnúť spôsobom, ktorá bude pre ţalobcu výhodnejšia, ako irelevantnú. Súčasne Najvyšší súd v prejednávanej veci nemôţe aplikovať právny názor vysloveným iným senátom pod sp. zn. 5Sţp/31/2012 dňa 29.11.2013 na realizáciu svojho oprávnenia ţalobcom na ochranu ţivotného prostredia ako čisto formálny, obsahovo prázdny manifest. 39. Práve k tomuto záveru smeroval uţ citovaný rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. lSţp/3/2011 zo dňa 17.04.2012. Je nepochybné, ţe ústavno – komformný výklad práva na súdnu a inú právnu ochranu v oblasti správneho súdnictva nepredpokladá, ţe by toto právo mohlo zaniknúť, resp. bolo vo svojej podstate vyčerpané iba tým, ţe predmet konania pred správnym orgánom sa napriek procesné riadne prejavenej nespokojnosti (napríklad podaním opravného prostriedku) v dôsledku objektívne spotrebovaného času na vykonanie opravného súdneho konania (tzn. výklad vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho prieskumu) sa javí uţ iba ako akademický problém. Naopak takýto výklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum viedol k nesprávnemu záveru, ţe súdny prieskum napadnutého rozhodnutia správneho orgánu (evidentne na čas náročný proces) nemôţe uţ v ţiadnom prípade reálne ovplyvniť výkon práv a povinností vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom uvedeného záveru by bola právna absurdita, ţe moţnosť právnej ochrany porušených práv prostredníctvom konania

Piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku by závisela (poprípade aj zanikla) v zásadnej miere na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vyplýva vykonať určitú činnosť, túto aj uskutočnili.

1. Uvedený postoj o nutnosti poskytnúť plnohodnotným spôsobom účastníkovi súdnu ochranu potvrdzuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej na účely rozsudku len „Ústavný súd“) prostredníctvom svojej judikatúry. Napríklad v náleze sp.zn. II. ÚS 557/2012 z
2. apríla 2013 Ústavný súd v čase, kedy zaistenie cudzinca ako sťaţovateľa za účelom jeho 17 1Sžp/15/2013 vyhostenia z územia Slovenskej republiky na Ukrajinu bolo dávno ukončené, deklaroval, ţe poskytnutie súdnej pomoci zo strany Najvyššieho súdu pri jeho neúspešnej ţiadosti o prepustenie z tohto zaistenia, bolo porušením jeho práva na slobodu

čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pritom na relevantnosť tej skutočnosti, ţe predmet konania, t.j. poskytnutie súdnej ochrany v čase trvania zaistenia cudzinca - sťaţovateľa, vôbec neprihliadol.

1. V súvislosti s uvedeným záverom je potom tieţ nepochybné, ţe všetky následné úkony ţalovaného ako aj ţiadateľa, hoci tento mal konať v dobrej viere v zákonnosť vydaného rozhodnutia, týkajúce sa rozhodovania o podanej ţiadosti a výkonu prvostupňového rozhodnutia zrealizovaním odstrelu boli procesne predčasné a vo svojich dôsledkoch jednoznačne nezákonné.
2. Na základe hore uvedených právnych názorov sa preto Najvyšší súd nemôţe ani stotoţniť s odvolacou argumentáciou ţalovaného (č. l. 115), ţe „ani právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorým bolo LZ VLK priznané postavenie účastníka konania, nemohol mať na vec samú žiadny vplyv ...“ Iba na okraj Najvyšší súd dáva do pozornosti, ţe k právnym dôsledkom vyplývajúcim pre ţalovaného z rozsudku Najvyššieho súdu v prejednávanej veci následne po obdrţaní rozhodnutia o predbeţnej otázke sp. zn. C-240/09 vyneseného pod sp. zn. 5Sţp 41/2009 dňa 12.04.2011 sa ţalovaný vôbec nevyjadril. Obdobne tak konal vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sţp 3/2011, ktorý tvoril základ odôvodnenia rozsudku krajského súdu. 3/ K všeobecnej záväznosti súdnej judikatúry a stanoviska:
3. Ďalej ţalovaný v svojom odvolaní poukazoval na rozdielny výsledok rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu, ktorý mal byť ilustrovaný na rozsudku sp. zn. 10Sţp/6/2013 z 29.11.2013, čo v konečnom dôsledku viedlo na jeho podnet z
4. novembra 2013 č. 8427/2013-1.10 k prijatiu stanoviska z
5. júna
6. Nakoľko sa konajúci senát uvedeného stanoviska správneho kolégia nepridrţiaval, je jeho povinnosťou objasniť dôvody, ktorého k tomuto viedli ako aj dôvody, prečo sa pridrţiaval svojej doterajšej judikatúry (t.j. rozsudok sp. zn. 1Sţp 6/2013).
7. Rozhodovacia nezávislosť súdu ako orgánu štátu vykonávajúceho súdnu moc, ktorej rozsah je vymedzený prostredníctvom § 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 757/2004 Z.z“), nie je absolútna a je limitovaná nielen ústavnými princípmi, t.j. na prvom mieste princípom legality

čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, súdnej nezávislosti

čl. 141 ods. 1 ústavy, sudcovskej rozhodovacej nezávislosti

čl. 144 ods. 1 ústavy, ale aj zásadami, ktoré tieto princípy vykonávajú pre oblasť výkonu súdnej moci prostredníctvom zákonov. 18 1Sžp/15/2013 Najmä viazanosť súdnou judikatúrou v oblasti správneho súdnictva je zdôraznená vo všeobecnej rovine ustanoveniami § 135 (pre konajúce súdy samotné), § 159 ods. 2 (pre iné súdy ako aj orgány verejnej moci), § 226 (pre súd prvostupňový) v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. ako aj v špeciálnej rovine prostredníctvom ustanovenia § 250j ods. 7 (správne orgány) a § 250ja ods. 4 (tak pre súd prvostupňový ako aj správny orgán). Osobitným prípadom sudcovskej rozhodovacej nezávislosti je subjektívne oprávnenie sudcu dotknutého rozhodovacou činnosťou na nesúhlasný rozhodovací názor s povinnou publicitou, to všetko obsiahnuté v § 3 ods. 9 zák., ktoré sa napríklad môţe uplatniť pri odklone od doterajšej judikatúry z dôvodu dodrţiavania medzinárodnoprávneho záväzku v zmysle čl. 7 ods. 2 ústavy, t.j. prednosti práva Európskej únie.

čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou

čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

§ 3ods.

9 zák. č. 757/2004 Z.z. člen senátu, ktorý nesúhlasí s rozhodnutím senátu alebo s jeho odôvodnením, má právo, aby sa jeho odlišné stanovisko pripojilo k rozhodnutiu. Odlišné stanovisko sudcu sa doručuje a uverejňuje rovnako ako ostatné časti rozhodnutia. V každom rozhodnutí senátu musí byť uvedený výsledok hlasovania, a to uvedením pomeru hlasov.

1. Prostredníctvom svojich rozsudkov sp. zn. C-378/08 z
2. marca 2010 vo veci účastníkov ERG a spol. ako aj sp. zn. C-173/09 z
3. októbra 2010 vo veci účastníka Elchinov Súdny dvor zdôraznil mimoriadny záujem na presadzovaní jednotnosti výkladu práva Únie. Pritom deklaroval, ţe vnútroštátne pravidlo, na základe ktorého je vnútroštátny súd viazaný posúdením súdu vyššieho stupňa, nemôţe vnútroštátny súd zbaviť moţnosti obrátiť sa na Súdny dvor s otázkami výkladu práva Únie, ktorého sa také právne posúdenie týka. Tento súd musí totiţ mať moţnosť predloţiť Súdnemu dvoru otázky, ktoré mu robia starosti, ak sa domnieva, ţe právne posúdenie súdom vyššieho stupňa by ho mohlo viesť k vyhláseniu rozsudku, ktorý by bol v rozpore s právom Únie. Ten istý názor prostredníctvom rozsudku sp. zn. C-416/10 z
4. januára 2013 vo veci účastníkov Kriţan a spol. v. Slovenská inšpekcia ţivotného prostredia Súdny dvor (viď jeho
5. odsek) rozšíril aj na viazanosť rozhodnutím ústavného súdu.
6. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej na účely rozsudku len „ESĽP“) uznal prostredníctvom rozsudku Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko (sťaţnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 aţ č. 34173/96, bod 59), ţe rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v kaţdom súdnom systéme, ktorý je zaloţený na existencii viacerých 19 1Sžp/15/2013 niţších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou. Avšak na druhej strane úlohou najvyššieho súdu v krajine je práve riešiť protirečivosť rozsudkov niţších súdov.
7. Ďalej ESĽP v rozsudku Borovská a Forrai v. Slovensko (sťaţnosť č. 48554/10, bod 58) zosumarizoval princípy vo vzťahu k protirečivým rozsudkom vnútroštátnych súdov nasledovne: - nie je v právomoci ESĽP sa zaoberať skutkovými a právnymi nedostatkami u rôznych rozhodnutí vnútroštátnych súdov, a to aj keď boli vydané v obdobných veciach, nakoľko ESĽP nezávislosť domácich súdnych orgánov rešpektuje, - moţnosť výskytu rozdielov v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v kaţdom súdnom systéme, ktorý je zaloţený na existencii viacerých niţších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou, - pri porušení práva na spravodlivý proces

čl. 6 ods. 1 Dohovoru ESĽP skúma, či existuje, výskyt hlbokých a dlho trvajúcich rozdielov vo vnútroštátnej judikatúre, či vnútroštátny poriadok ponúka mechanizmus na prekonanie týchto rozporností, či tento mechanizmus bol pouţitý, a ak áno, potom s akým výsledkom, - pri tom ESĽP prihliada na princíp právnej istoty, ktorý je obsiahnutý vo všetkých článkoch Dohovoru a je základnou zloţkou právneho štátu, - princíp právnej istoty okrem iného zaručuje stupeň stability v právnych situáciách a podporuje dôveru verejnosti v súdy; stálosť protirečivých súdnych rozhodnutí môţe vytvárať stav právnej neistoty zniţujúci dôveru verejnosti v súdny systém, keďţe takáto dôvera je jednou zo základných zloţiek štátu zaloţeného na vláde práva, - avšak poţiadavky na právnu istotu a ochrany legitímnej dôvery verejnosti samy o sebe nevytvárajú právo na ustálenosť rozhodovacej súdnej praxe; samotný vývoj judikatúry nie je v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti, pretoţe nesledovanie dynamického a stále sa vyvíjajúceho prístupu by mohlo ohroziť reformy alebo pokrok v spoločnosti.

1. Obdobne aj Ústavný súd sa vyjadril k moţnej nejednotnosti judikatúry vrátane Najvyššieho súdu ako aj k moţnej jej dôvodnosti na základe kritérií nutnosti túto rozdielnosť v súdnej praxi objektívne a rozumne odôvodniť. V zmysle judikatúry Ústavného súdu (m.m. uznesenie č. k. IV. ÚS 499/2011 – 25 z 22.11.2011) boli tieto otázky riešené nasledovne: „Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej 20 1Sžp/15/2013 skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre (IV. ÚS 209/2010) v zhode a s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva konštatoval, že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou, ale zároveň zdôraznil, že úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky. Ústavný súd vo vzťahu k okolnostiam tohto prípadu dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti.“
2. Obdobne aj judikoval Ústavný súd Českej republiky, keď zdôraznil, ţe súdne rozhodnutie má črty justičnej svojvôle, a ako takéto môţe byť protiústavné, pokiaľ sa všeobecné súdy odchýlia od ustálenej súdnej praxe bez toho, aby dostatočným spôsobom objasnili dôvody, pre ktoré doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax odmietajú. Prijatie takého rozhodnutia, ktorým by bola všeobecným súdom bez akejkoľvek argumentácie odmietnutá ustálená judikatúra, je moţné takýto postup súdu povaţovať ako vybočenie z rámca pravidiel riadneho a spravodlivého procesu v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (m.m. nález sp.zn. III ÚS 470/1997 z 25.11.1999).
3. Nad rámec uvedených argumentov Súdneho dvora a ústavných súdov konajúci senát poukazuje na mnohé súdne rozhodnutia pri prieskume zákonnosti odvolacích daňových orgánov, ktoré pravidelne predlţovali lehoty pri platobných podmienkach v oblasti vyrubovania nedoplatkov na daniach, napríklad keď odvolací orgán predlţoval lehotu uvedenú v prvostupňovom rozhodnutí s odôvodnením, ţe táto uţ počas odvolacieho konania 21 1Sžp/15/2013 uplynula a z uvedeného dôvodu by nebolo ju moţné po právoplatnosti rozhodnutia zrealizovať. Takúto prax napríklad prostredníctvom nálezu sp. zn. III. ÚS 283/2010 zo dňa
4. októbra 2010 Ústavný súd akceptoval nasledovne, ţe : „Pokiaľ ide o tretiu námietku sťažovateľa o porušení jeho práv tým, že rozhodnutia správcu dane aj rozhodnutia daňového riaditeľstva obsahovali totožný, a teda duplicitný výrok na plnenie – zaplatenie rozdielu DPH, s touto sa ústavný súd nestotožnil.

názoru ústavného súdu sa najvyšší súd s predmetnou námietkou sťažovateľa relevantným spôsobom vysporiadal, a to tým, že porovnal výroky rozhodnutí správcu dane a daňového riaditeľstva, pričom konštatoval, že ide o obsahovo totožné výroky s rovnakou lehotou na plnenie, na ten istý účet správcu dane s uvedením totožného variabilného symbolu a konštantného symbolu. Jediný rozdiel v uvedených výrokoch spočíval (samozrejme, okrem sumy rozdielu dane) v označení právnej skutočnosti určujúcej začiatok plynutia lehoty splatnosti. Na tomto mieste najvyšší súd argumentoval zásadou jednoty daňového konania, pričom zároveň konštatoval, že uvedením výroku na plnenie popri výroku o potvrdení prvostupňového rozhodnutia v rozhodnutiach daňového riaditeľstva mal žalovaný na mysli len spresnenie uloženej povinnosti, čo

názoru najvyššieho súdu nemôže byť na ujmu vykonateľnosti rozhodnutia.

§ 48ods.

5 zákona o správe daní odvolací orgán rozhodnutie preskúma s výnimkou

odseku 4. Rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu. Z uvedeného vyplýva, že odvolací orgán – v danom prípade daňové riaditeľstvo mohlo rozhodnúť tak, že napadnuté rozhodnutia správcu dane mohlo potvrdiť, zmeniť alebo zrušiť. Ako vyplýva zo skutkových zistení, daňové riaditeľstvo napadnuté rozhodnutia potvrdilo a k potvrdzujúcemu výroku v konkrétnom rozhodnutí pridalo ďalší, ktorý bol vernou kópiu výroku prvostupňových rozhodnutí až na to, že označenie právnej skutočnosti určujúcej začiatok plynutia lehoty splatnosti bolo rozdielne. Zatiaľ čo správca dane uviedol, že rozdiel DPH je potrebné zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, daňové riaditeľstvo vyslovilo, že túto povinnosť musí sťažovateľ splniť do 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia.

názoru ústavného súdu takéto počínanie daňového riaditeľstva nezodp