2 písm. c/ O.s.p.).
ţalobcov bol prístup odvolacieho súdu k posúdeniu veci čisto formálny a teda „v rozpore s materiálnou koncepciou právneho štátu“. Z ustanovenia „§ 247 ods. 1 O.s.p.“ predsa vyplýva, ţe v súvislosti so zákonnosťou rozhodnutia správneho orgánu je potrebné skúmať aj zákonnosť jeho postupu, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádza. Ţalobcovia v dovolaní potom zopakovali dôvody, z ktorých majú za to, ţe postup správcu dane bol v konaní nesprávny a nedôsledný. Tvrdia, ţe ak by k nesprávnemu úradnému postupu správcu dane nedošlo, bol by výrok jeho rozhodnutia odlišný. „Daňová kontrola vykonaná nezákonným spôsobom nemôţe zakladať ţiadne zákonné práva a nie je moţné ukončiť ju zákonným rozhodnutím.“
ţalobcov naostatok „medzi nesprávnym úradným postupom 3 6 Cdo 250/2010 v priebehu daňovej kontroly a škodou je priama, bezprostredná, neprerušená, vecná, nie sprostredkovaná, príčinná súvislosť. Nebyť nesprávneho úradného postupu, ako uvádza okresný súd, ku škode by nedošlo.“ Zo zákona č. 58/1969 Zb. napokon explicitne nevyplýva, ţe ak výsledkom činnosti nejakého orgánu je vydanie rozhodnutia, potom súd nemôţe skúmať splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. „Ak rozhodnutie, ktoré v dôsledku uplynutia lehôt nie je moţné zrušiť a takému rozhodnutiu evidentne predchádzal nesprávny úradný postup, potom reálne uplatnenie práva na náhradu škody v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR je moţné zabezpečiť len uplatnením práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.“ Ţalovaná navrhla dovolanie ţalobcov „odmietnuť“. Dovolací súd konajúci o dovolaní ţalobcov, po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.), v rozsahu
1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je
zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj
ich obsahu. Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého 4 6 Cdo 250/2010 konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Ţalobcovia vady konania v zmysle § 237 O.s.p. nenamietali a v dovolacom konaní ţiadna z týchto vád ani nevyšla najavo. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, keď na ňu dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom konaní najavo. Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý ţalobcovia v dovolaní uplatňujú, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Dospel k záveru, ţe obsah ich dovolania nie je spôsobilý spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených. Vzhľadom na čas vzniku ţalobcami tvrdenej škody, bolo potrebné danú vec v zmysle ustanovenia § 27 ods. 2 (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júla 2004) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, posúdiť
zákona č. 58/1959 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej aj ako „zákon“), tak ako to súdy niţších stupňov správne aj urobili.
1, prvá veta zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán").
2 zákona zodpovednosti
odseku 1 sa nemoţno zbaviť.
1 zákona nárok na náhradu škody 5 6 Cdo 250/2010 nemoţno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.
2 zákona ako výnimku z ustanovenia odseku 1 moţno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.
1 zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.
2 zákona zodpovednosti
odseku 1 sa nemoţno zbaviť. Zákon č. 58/1959 Zb. teda rozlišuje dve základné formy objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom štátnej moci štátnymi a inými poverenými orgánmi. Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
-17 zákona (špecifickou súčasťou je zodpovednosť za škodu nezákonným rozhodnutím o väzbe a treste) je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov.
ustanovenia § 4 zákona je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné zrušené či zmenené. Vznik zodpovednosti štátu
prvej hlavy prvej časti zákona č 58/1969 Zb. teda predpokladá zistenie, ţe rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav. Rozhodnutie vydané vo veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§ 4 ods. 1 zákona), a tento súd musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp., musí sa drţať jeho výroku, ţe napadnuté rozhodnutie nie je nezákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu nemôţe sám otázku jeho nezákonnosti v ţiadnom smere preskúmavať (§ 135 ods. 2 O.s.p.). Druhá forma objektívnej zodpovednosti štátu (§ 18-19 zákona) je spojená s nesprávnym úradným postupom, ktorým je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Ide spravidla o postup, ktorý 6 6 Cdo 250/2010 s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. I keď
uvedených ustanovení nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vykonávaným v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, ţe úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie či oneskorené vydanie rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Štát
uvedených ustanovení zodpovedá za predpokladu, ţe poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takým chybným postupom, teda ak je neprávnym postup orgánu štátu so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku. Pokiaľ ale orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za tým účelom zhromaţďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejaví práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môţu byť hodnotené len
58/1959 Zb. Za nesprávny úradný postup v zmysle § 18 uvedeného zákona teda nie je moţné povaţovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, ţe štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania a ţe v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne ţe malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností. Činnosť správcu dane pri vyhľadávaní, zabezpečovaní, vykonávaní a pri hodnotení dôkazov v daňovom konaní po vykonaní opakovanej daňovej kontroly, správnosť ktorej ţalobcovia spochybňujú, priamo smerovala k vydaniu rozhodnutí – dodatočných platobných výmerov. Prípadný nedostatok pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa teda potom prejavil práve v obsahu týchto rozhodnutí a z hľadiska zodpovednosti štátu mohol byť hodnotený len
58/1959 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a nie
V posudzovanej veci však ţaloba k uplatneniu tejto formy zodpovednosti štátu za škodu nesmeruje, ţalobcovia nárok predbeţne neprejednali v zmysle § 9 zákona a dodatočné platobné výmery neboli orgánom najbliţšie nadriadeným správcovi dane ani súdom v konaní 7 6 Cdo 250/2010 o ţalobách proti nim zrušené; Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkami z
1 O.s.p. rozsudkom zamietol. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd ale ţalovanej nepriznal náhradu trov, pretoţe nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 3. októbra 2011 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.