2 1Sža/44/2014 § 88a ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZoPC) zaistil navrhovateľa dňom 22.09.2014 o 13:00 hod. v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny
PC a zároveň
5 cit. zákona ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „UPZC“) na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania na 180 dní - do 20.03.2015. Z jeho rozhodnutia vyplýva, ţe po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v intenciách odvolacích námietok zástupcu navrhovateľa dospel k záveru, ţe odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a opravný prostriedok navrhovateľa preto nie je dôvodný. Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 2501 OSP, sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa, t.j. otázkami oprávnenosti zdrţiavania sa navrhovateľa na území SR ako ţiadateľ o udelenie azylu a z toho vyplývajúce nezákonnosťou začatie konania o administratívnom vyhostení, zaistení navrhovateľa
nesprávneho zákonného ustanovenia a doby zaistenia, ktorá má byť v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov.
názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, ţe zaistenie ţiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 ZoPC. Navrhovateľovi v krajine pôvodu - India, nehrozí ţiadne nebezpečenstvo. V zmysle § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 ZoPC je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny
1, ak existuje riziko jeho úteku. Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby moţno predpokladať, ţe štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemoţno jeho totoţnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt
tohto zákona alebo ak mu hrozí uloţenie zákazu vstupu na viac ako tri roky (§ 88 ods. 2). V danej veci sa konanie o azyl začalo vstupom navrhovateľa na územie Slovenskej republiky dňa 03.07.2014 (
6 zákona o azyle).
6 zákona o azyle cudzinec, ktorý nie je ţiadateľom, ale je vrátený na územie SR z dôvodu, ţe na konanie o udelenie azylu je príslušná SR, povaţuje sa za ţiadateľa okrem cudzinca, ktorého ţiadosť o udelenie azylu na území SR bola uţ v minulosti 3 1Sža/44/2014 zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená alebo ktorému sa neudelil azyl, konanie o udelenie azylu sa začína vstupom cudzinca na územie SR. Z obsahu administratívneho spisu (č.l. 32-35) vyplýva, ţe Ministerstvo vnútra SR - migračný úrad rozhodnutím ČAS: MU-215-15/PO-Ţ-2014 zo dňa 27.08.2014 zamietol ţiadosť o udelenie azylu navrhovateľa ako zjavne neopodstatnenú. Súčasťou administratívneho spisu bolo aj rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-007/2014 zo dňa 22.09.2014. V zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle je ţiadateľ do rozhodnutia o ţiadosti o udelenie azylu oprávnený zdrţiavať sa na území SR, ak tento alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Citované ustanovenie upravuje nevyhnutné právo ţiadateľov zostať na území SR dovtedy, kým rozhodujúci orgán neprijme rozhodnutie v súlade s konaním na prvom stupni. Takto vymedzený rozsah tohto práva ţiadateľov o udelenie azylu vychádza z čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 2005/85/ES o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca. Vyšší štandard oprávnenia ţiadateľa o udelenie azylu, t.j. právo zostať na území SR aţ do momentu právoplatného ukončenia konania o udelenie azylu platil aţ do 01.01.2014 - nadobudnutia platnosti a účinnosti novely zákona o azyle, zavedenej zákonom č. 495/2013 Z. z. Z uvedeného vyplýva, ţe navrhovateľ sa na území SR po doručení vyššie citovaného rozhodnutia Ministerstva vnútra SR - migračného úradu zdrţiaval neoprávnene. Z toho dôvodu odporca aplikoval na danú vec správne ustanovenie zákona o pobyte cudzincov pre zaistenie navrhovateľa. Z uvedených dôvodov nepovaţoval krajský súd námietky navrhovateľa pod č. 1/ a 2/ za opodstatnené. Súd okrem toho poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie č. C- 534/11 zo dňa 30.05.2013, z ktorého záverov vyplýva, ţe obmedzenie osobnej slobody ţiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu,
ktorej nie je moţné na utečencov /ţiadateľov o azyl/ nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať /okrem iného/ právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú /čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, „Ţenevská konvencia“/. Zároveň však súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, ţe členské štáty musia mať moţnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním ţiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdrţiavajú na území /bod 60 rozsudku v citovanej veci/. V danom prípade však, navrhovateľ nemá preukázaný skutočný titul na udelenie 4 1Sža/44/2014 azylu, migruje po štátoch Európskej únie, teda riziko jeho úteku bolo v administratívnom spise preukázané. Okrem toho súd pripomenul aj ustanovenie § 79 ods. 3 ZoPC, z obsahu ktorého vyvodil, ţe nakoľko je navrhovateľ vyhostený z územia SR na dobu 5 rokov, ani z týchto právnych dôvodov nie je moţné navrhovateľa zo zaistenia prepustiť a policajný útvar mohol postupovať iba
ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/, bod
ustanovenia § 88 ods. 3 ZoPC podanie ţiadosti o udelenie azylu alebo poţiadania štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie
osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. V tomto smere aj ESĽP vo svojej judikatúre uznáva za prípustné zaistenie za situácie, ţe cudzinec poţiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia jeho azylovej ţiadosti za obdobie konania o tejto ţiadosti, preto ho povaţuje za obdobie, kedy prebieha konanie o vyhostení. K námietke týkajúcej sa doby zaistenia krajský súd uviedol, ţe táto dĺţka bola riadne odôvodnená v súlade s platnou právnou úpravou, pričom táto sa počas celého zaistenia monitoruje, či je opodstatnená alebo nie, s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC. Odporca stanovil čas, dokedy sa nevyhnutne musia vykonať všetky opatrenia na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia, t.j. potvrdením jeho totoţnosti, komunikáciou so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, zabezpečením náhradného cestovného dokladu a samotnou realizáciou administratívneho vyhostenia. Vychádzal pritom z celkového správania navrhovateľa, ktorý nespolupracoval počas správneho konania, odmietol podpísať zápisnicu o podaní vyjadrenia a aj z doby vystavenia cestovného dokladu a vybaveniu všetkých potrebných náleţitostí nevyhnutných k reálnemu fyzickému vyhosteniu navrhovateľa do domovskej krajiny. Zákonná dikcia tretej vety ustanovenia § 88 ods. 4 ZoPC upravuje oprávnenosť na zaistenie ţiadateľa ak moţno predpokladať, ţe napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺţi z dôvodu, ţe štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, ţe mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote
prvej vety, môţe policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺţení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺţenia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov.
jeho názoru dĺţka zaistenia, ako aj samotné skutkové okolnosti, ktoré 5 1Sža/44/2014 viedli k tomuto zaisteniu, boli v súlade s platnou právnou úpravou, citovanou v napadnutom rozhodnutí. Krajský súd preto odvolacie námietky splnomocneného zástupcu nezohľadnil, opravnému prostriedku nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-P07-ZVC- 60-010/2014 zo dňa 22.09.2014 v zmysle § 250q ods. 2 OSP ako zákonné potvrdil. Odvolacie dôvody navrhovateľa Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie
2 písm. d/ a f/ zákona č. 99/1963 Zb. OSP namietajúc, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, ţe uţ v podanom opravnom prostriedku navrhovateľ namietal skutočnosť, ţe rozhodnutie o jeho ţiadosti o azyl bolo ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia vykonateľné, avšak nebolo právoplatné, a preto bol naďalej účastníkom konania o azyl. Z tohto dôvodu sa ako účastník konania o udelenie azylu nachádzal na území Slovenskej republiky oprávnene, a preto neexistoval dôvod na jeho administratívne vyhostenie. Pripomenul, ţe krajský súd poukázal na § 22 ods. 1 zákona o azyle, z ktorého vyplýva, ţe ţiadateľ je do rozhodnutia o ţiadosti o udelenie azylu oprávnený zdrţiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Prvostupňový súd teda dospel k záveru, ţe vzhľadom na to, ţe navrhovateľovi bolo vydané rozhodnutie o jeho ţiadosti o azyl dňa 27.08.2014, dňom doručenia rozhodnutia o ţiadosti sa stalo toto rozhodnutie vykonateľným a od momentu vykonateľnosti sa navrhovateľ zdrţiaval na území Slovenskej republiky neoprávnene. Z tohto dôvodu bolo začaté konanie o jeho administratívnom vyhostení. Vyššie uvedený záver súdu prvého stupňa je taktieţ v rozpore so zásadou „in dubio mitius“, ktorej zmysel spočíva v tom, ţe pokiaľ existujú dva prípustné výklady verejnoprávnej normy, vţdy je potrebné vykladať túto normu v prospech jej adresáta.
jeho názoru pokiaľ sa v § 22 ods. 1 zákona o azyle uvádza, ţe ţiadateľ je do rozhodnutia o ţiadosti o udelenie azylu oprávnený zdrţiavať sa na území Slovenskej republiky, nie je moţné jednoznačne dospieť k záveru, ţe za rozhodnutie o jeho ţiadosti sa povaţuje neprávoplatné rozhodnutie Migračného úradu. Za rozhodnutie o jeho ţiadosti je potrebné povaţovať aţ právoplatné rozhodnutie o jeho ţiadosti, nakoľko aţ okamihom, keď toto 6 1Sža/44/2014 rozhodnutie nadobudne právoplatnosť, je konečné a aţ v tomto okamihu je rozhodnuté o jeho ţiadosti v materiálnom zmysle. Za moment rozhodnutia nie je moţné povaţovať moment, v ktorom existuje rozhodnutie, avšak toto môţe byť zmenené, a teda jeho existencia aţ do okamihu nadobudnutia právoplatnosti nie je právne významná. Nie je zrejmé, ako mohol súd prvého stupňa povaţovať za rozhodnutie v zmysle § 22 ods. 1 rozhodnutie, ktoré nie je právoplatné, a teda môţe byť zmenené. Namietal, ţe súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, ţe navrhovateľ mal byť zaistený
zákona o pobyte cudzincov a nie
špeciálneho ustanovenia, a to § 88a zákona o pobyte cudzincov. Súd prvého stupňa tieţ
jeho názoru nesprávne právne posúdil vec v otázke určenia doby zaistenia, nakoľko opomenul skutočnosť, ţe správny orgán nikdy nevydal rozhodnutie o predĺţení lehoty zaistenia navrhovateľa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa označil za nezrozumiteľné v časti, kde poukazuje na § 79 ods. 3 zákona o pobyte ako na jediné ustanovenie, na základe ktorého je moţné cudzinca prepustiť. Z uvedených dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe napadnuté rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie, zaviaţe odporcu k náhrade trov konania a nariadi bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca sa s námietkami znesenými navrhovateľom nestotoţnil. Poukázal na to, ţe navrhovateľ sa na území Slovenskej republiky zdrţiaval pri vydávaní napadnutého rozhodnutia neoprávnene, pretoţe v zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej len ,,zákon o azyle“) pre neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky postačuje neprávoplatné rozhodnutie o ţiadosti o udelenie azylu. Rozhodnutie Migračného úradu pod číslom CAS: MU-215-15/PO-Ţ-2014, ktorým Migračný úrad navrhovateľovi zamietol ţiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky ako zjavne neopodstatnenú, nemá v zmysle § 21 ods. 2 zákona o azyle odkladný účinok. Tento účinok v zmysle § 52 ods. 2 správneho poriadku vyjadruje skutočnosť, ţe rozhodnutie je vykonateľné. V zmysle § 22 ods. 1 zákona o azyle ţiadateľ je do rozhodnutia o ţiadosti o udelenie azylu oprávnený zdrţiavať sa na území Slovenskej republiky. Pripomenul, ţe v zmysle čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 2005/85/ES z 01.12.2005 7 1Sža/44/2014 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca (ďalej len ,,Smernica 2005/85/ES“) ţiadateľom musí byť umoţnené zostať v členskom štáte, výlučne na účely tohto konania dovtedy, kým rozhodujúci orgán neprijme rozhodnutie v súlade s konaním na prvom stupni ustanoveným v kapitole III uvedenej smernice. Toto právo zostať nezakladá nárok na povolenie na pobyt. V zmysle čl. 39 ods. 3 písm. a/ Smernice 2005/85/ES tam, kde je to vhodné, členské štáty zavedú pravidlá v súlade s ich medzinárodnými záväzkami, týkajúce sa otázky, či opravný prostriedok
odseku 1 bude mať ten účinok, ţe sa ţiadateľovi do jeho výsledku povolí zostať v príslušnom členskom štáte. A ako to z vyššie uvedeného vyplýva o navrhovateľovej ţiadosti o udelenie azylu bolo rozhodnuté na prvom stupni. Zároveň zdôraznil, ţe Slovenská republika ako jeden z členských štátov ustanovením § 22 ods. 1 zákona o azyle si stanovila, ţe opravný prostriedok proti neudelení azylu nebude mať za následok to, ţe sa ţiadateľovi o azyl povolí zostať na území SR. Z platnej a účinnej legislatívy v čase vydania napadnutého rozhodnutia teda vyplýva, ţe vydaním rozhodnutia Migračného úradu o neudelení azylu navrhovateľovi a nadobudnutím jeho vykonateľnosti navrhovateľ stratil oprávnenie zdrţiavať sa na území SR na základe zákona o azyle a tým sa dostal do postavenia osoby s neoprávneným pobytom, pretoţe navrhovateľ nebol oprávnený zdrţiavať sa na území SR v zmysle zákona o pobyte cudzincov. K námietke vytýkajúcej súdu nejasné stanovisko v otázke konkrétneho zákonného ustanovenia,
ktorého bol navrhovateľ zaistený odporca uviedol, ţe oprávnenie uvedené v ustanovení § 88a zákona č. 495/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov bolo vyuţité oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko (ďalej len ,,OHK PZ KE letisko“) z dôvodu, ţe navrhovateľ bol dňa 03.07.2014 vrátený na územie SR z územia Veľkej Británie
Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 ustanovujúceho kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie ţiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Následne dňa 03.07.2014 OHK PZ KE letisko vydalo navrhovateľovi rozhodnutie o zaistení pod číslom PPZ-HCP-PO9-287-013/2014 a navrhovateľ bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Toho istého dňa bolo s ním opakovane začaté konanie o udelení azylu na území SR. Správny orgán tu musí poukázať na tú skutočnosť, ţe účastník konania poţiadal o udelenie azylu tretí krát a druhý krát bol vrátený z územia Veľkej Británie a Severného írska. Z konania účastníka konania je jednoznačne preukázané, ţe účastník konania účelovo ţiada o udelenie azylu, aby z územia 8 1Sža/44/2014 Slovenskej republiky mohol ujsť. Je preukázané aj to, ţe účastník konania nedodrţiava zákony Slovenskej republiky. Na základe uvedených skutočností bol účastník konania zaistený OHK PZ KE letisko. Ak by účastník konania dodrţiaval zákony Slovenskej republiky a reálne by mu išlo o udelenie azylu na území Slovenskej republiky nebol by zaistený. Dňa 27.08.2014 Migračný úrad Ministerstva vnútra vydal rozhodnutie, v ktorom navrhovateľovi zamietol jeho ţiadosť o udelenie azylu na území SR ako zjavne neopodstatnenú. Dňa 17.09.2014 bolo navrhovateľovi rozhodnutie o neudelení azylu na území SR vyhlásené a zároveň doručené, pričom okamih vyhlásenia a doručenia tohto rozhodnutia sa povaţuje ďalší pobyt navrhovateľa za neoprávnený. Z daného dôvodu bol správny orgán povinný v zmysle § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov začať voči navrhovateľovi konanie o administratívnom vyhostení z územia SR. Následne bol navrhovateľ v zmysle § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov zaistený. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, ţe navrhovateľ bol správnym orgánom zaistený ako štátny príslušník tretej krajiny, pretoţe nemal, resp. stratil právo zdrţiavať sa na území SR. Teda správny orgán tu aplikoval zásadu „Lex specialis derogat legi generáli“, pretoţe ustanovenie § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov nie je moţné aplikovať na ţiadateľa o azyl, ktorý nestratil oprávnenie zdrţiavať sa na území SR, ale to nie je prípad navrhovateľa. Čo znamená, ţe ustanovenie § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov je voči navrhovateľovi konkrétnejšie. K námietke týkajúcej sa času zaistenia odporca uviedol, ţe ako je to z vyššie uvedeného zrejmé navrhovateľ bol najskôr zaistený OHK KE letisko, ktoré vyuţilo oprávnenie v zmysle ustanovenia § 88a zákona o pobyte cudzincov. Po prepustení bol navrhovateľ zaistený správnym orgán, pričom bolo vyuţité oprávnenie v zmysle § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona o pobyte cudzincov. V zmysle § 88a ods. 2 druhej a tretej vete zákona o pobyte cudzincov je uvedené, ţe celkový čas zaistenia ţiadateľa o udelenie azylu
odseku 1 písm. a/, b/, c/ alebo písm. e/ nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia ţiadateľa o udelenie azylu
odseku 1 písm. d/ nesmie presiahnuť čas zaistenia
4. V zmysle § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môţe byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Zákon o pobyte cudzincov rozoznáva dve situácie. Prvá je, ţe za akých okolnosti a na aký čas môţe byť zaistený štátny príslušník tretej krajiny a druhá situácia je, ţe za akých okolnosti a na aký čas môţe byť zaistený ţiadateľ o udelenie azylu. Zákon o pobyte cudzincov nepripúšťa aby dochádzalo k zrátavaniu času zaistenia u štátneho príslušníka tretej krajiny a u ţiadateľa o udelenie azylu. Navrhovateľ bol najskôr zaistený ako ţiadateľ 9 1Sža/44/2014 o udelenie azylu, pričom v danom prípade sa uplatňuje ustanovenia § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a následne bol navrhovateľ zaistený ako štátny príslušník tretej krajiny s neoprávneným pobytom, pričom v tomto prípade sa uplatňuje ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a v zmysle tohto ustanovenia navrhovateľovi plynie nová doba zaistenia. Na základe uvedeného teda vyplýva, ţe v danom prípade čas zaistenia (nepresiahol dobu 6 mesiacov) ako aj uplatnené ustanovenie zo zákona o pobyte cudzincov nie je v rozpore splatnou legislatívou SR. Z vyššie uvedených súvislosti správny orgán vyjadruje, ţe sa stotoţňuje s názorom KS KE, ţe dĺţka zaistenia, ako aj samotné skutkové okolnosti, ktoré viedli k zaisteniu navrhovateľa boli v súlade s právnou úpravou, ktorá bola platná v čase vydania napadnutého rozhodnutia. V reakcii na námietku vytýkajúcu nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporca uviedol, ţe v súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami je zrejmé, ţe navrhovateľ sa na území SR zdrţiaval neoprávnene. Z daného dôvodu bol správny orgán povinný v zmysle § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov začať voči navrhovateľovi konanie o administratívnom vyhostení z územia SR. Ustanovenie § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov hovorí, ţe administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, ţe cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdrţiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s moţnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt. A ako to uţ z uvedeného vyplýva navrhovateľ stratil oprávnenie zdrţiavať sa na území SR. Na základe vyššie uvedených súvislosti sa správny orgán nestotoţňuje s názorom právneho zástupcu navrhovateľa, ţe konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa z územia SR nemalo byť vôbec začaté. Práve naopak, správny orgán v zmysle zákona o pobyte cudzincov bol voči navrhovateľovi povinný začať konanie o jeho administratívnom vyhostení z územia SR. V konaní o administratívnom konaní bol účastník konania poučený aj o moţnosti poţiadať o asistovaný dobrovoľný návrat a o moţnosti kontaktovať mimovládne organizácie. Účastník konania bol na správny orgán predvedený v zmysle § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov,
ktorého je policajt oprávnený predviesť cudzinca na policajný útvar v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení, s konaním o zákaze vstupu, s konaním o zamietnutí vstupu, s výkonom rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo s výkonom trestu vyhostenia. V zmysle § 79 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je uvedené, ţe ak po spísaní zápisnice policajný útvar nebude ďalej konať vo veci administratívneho vyhostenia, zamietnutia vstupu, zákazu vstupu 10 1Sža/44/2014 alebo ak zistí, ţe nie sú dôvody na odovzdanie cudzinca orgánom činným v trestnom konaní, inému príslušnému orgánu alebo príslušnému zariadeniu, cudzinca ihneď prepustí. Správny orgán tu uvádza, ţe po vykonaní patričných úkonov ako aj po spísaní zápisnice správny orgán uţ mal vedomosť o tom, ţe bude ďalej voči navrhovateľovi konať vo veci jeho administratívneho vyhostenia z územia SR, čo v praxi znamená, ţe správny orgán v zmysle daného ustanovenia nemohol navrhovateľa prepustiť. Následne správny orgán v zmysle § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov vyuţil svoje oprávnenie a navrhovateľa zaistil. Na základe vyššie uvedených súvislosti sa správny orgán nestotoţňuje s názor právneho zástupcu navrhovateľa, ţe v tejto časti je rozhodnutie KS KE nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Argumentácia rozhodnutia odporcu Z dôvodov rozhodnutia odporcu vyplýva, ţe navrhovateľ bol vrátený z územia Veľkej Británie
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady /EÚ/ č. 604/2013 Z. z. zo dňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu, zodpovedného za posúdenie ţiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Dňa 03.07.2014 bolo navrhovateľovi Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko vydané rozhodnutie o zaistení pod č. PPZ-HCP-PO9-287-013/2014 a navrhovateľ bol umiestnený v UPZC v Sečovciach. Dňa 27.08.2014 bolo vydané rozhodnutie Migračného úradu MV SR v konaní ţiadosti o udelenie azylu navrhovateľa pod číslom ČAS: MU-215-15/PO-Ţ-2014, ktorým zamietol ţiadosť navrhovateľa o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú. Uvedené rozhodnutie bolo navrhovateľovi vyhlásené a doručené dňa 17.09.2014, pričom podanie opravného prostriedku nemá odkladný účinok, a preto sa povaţoval ďalší pobyt navrhovateľa za neoprávnený. Dňa 22.09.2014 bol účastník konania kontrolovaný hliadkou odporcu a následne predvedený. Vo veci bolo začaté konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa z územia SR. Z výpovede navrhovateľa v zápisnici o vyjadrení účastníka konania
1 Správneho poriadku zo dňa 22.09.2014 vyplynulo, ţe v roku 2006 neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu členských štátov mimo hraničný priechod, bez cestovného dokladu a jeho snahou bolo dostať sa do Európy. Navrhovateľ teda neoprávnene prekročil vonkajšie hranice SR bez cestovného dokladu a ako vízový cudzinec sa zdrţiaval na území SR bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt alebo dočasného povolenia k pobytu, vydaného 11 1Sža/44/2014 jednou zo zmluvných strán, čím porušil ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru. Správny orgán poukázal na povinnosť kaţdého štátneho príslušníka tretej krajiny zdrţiavať sa na území SR s platným cestovným dokladom alebo dokladom oprávňujúcim zdrţiavať sa na území SR, mať platné vízum a dostatočné prostriedky na ţivobytie v zmysle Kódexu schengenských hraníc. Na základe ţiadosti o azyl navrhovateľa Migračný úrad MV SR viedol konanie o udelenie azylu MU-986/PO-Ţ/2006, ktoré bolo v zmysle § 19 ods. 1 písm. f/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) zastavené dňa 15.08.2006 potom, čo svojvoľne opustil Pobytový tábor Gabčíkovo. Navrhovateľ vycestoval do Talianska, následne do Belgicka a Veľkej Británie, odkiaľ letecky pricestoval do Košíc. Dňa 20.09.2010 sa dostavil do Záchytného tábora v Humennom. Dňa 20.10.2010 opakovane svojvoľne opustil záchytný tábor. Konanie o udelenie azylu ČAS: MU-518/PO-Ţ-2010 bolo právoplatne ukončené dňa 10.11.2010. V zmysle Dublinského dohovoru bol navrhovateľ transferovaný späť na územie Slovenskej republiky z územia Veľkej Británie dňa 03.07.2014, kedy bolo začaté konanie o jeho zaistení
PC. Vstupom navrhovateľa na územie SR sa začalo konanie o udelenie azylu. Z dôvodu existencie rizika opätovného úteku, bol navrhovateľ zaistený
PC. Rozhodnutím ČAS: MU-215-15/PO-Ţ-2014 zo dňa 27.08.2014 bola Migračným úradom MÚ SR zamietnutá ţiadosť o udelenie azylu, ktoré bolo dňa 17.09.2014 vyhlásené navrhovateľovi. Odporca skonštatoval, ţe uvedené rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť vyhlásením, ale rozhodnutie je vykonateľné samotným doručením. Z toho dôvodu sa navrhovateľ zdrţiaval na území SR neoprávnene, čím sa dopustil priestupku
PC. Odporca ďalej uviedol, ţe navrhovateľ svojim neoprávneným zdrţiavaním sa na území SR porušil ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. b/ nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15.03.2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice, čím sa dopustil priestupku
1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov a zároveň týmto svojím konaním naplnil dôvody administratívneho vyhostenia v zmysle § 82 ods. 1 písm. b/ ZoPC, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území SR. Odporca dospel k záveru, ţe vzhľadom na navrhovateľovu predchádzajúcu minulosť 12 1Sža/44/2014 na území SR, kedy uţ bol opakovane ţiadateľom o azyl a z azylového zariadenia opakovane svojvoľne ušiel, existuje jeho riziko úteku a z toho dôvodu bol odporca oprávnený zaistiť navrhovateľa
PC. Totoţnosť navrhovateľa nie je dôveryhodne preukázaná, nakoľko nemá cestovný doklad a nie je moţné, aby sám legálnym spôsobom vycestoval z územia SR do krajiny pôvodu. Dĺţku doby zaistenia odporca odôvodnil v napadnutom rozhodnutí predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia, t.j. potvrdením jeho totoţnosti, komunikáciou so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, zabezpečením náhradného cestovného dokladu a samotnou realizáciou administratívneho vyhostenia. Odporca dodal, ţe doba zaistenia sa môţe skrátiť, pričom presná doba sa nedá konkrétne určiť nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Vzhľadom na absenciu spolupráce navrhovateľa, odmietnutie podpisu zápisnice o podaní vyjadrenia, dobu vystavenia cestovného dokladu a vybaveniu všetkých potrebných náleţitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu navrhovateľa do domovskej krajiny povaţoval odporca dobu zaistenia za priamo úmernú s uvedenými skutočnosťami. Vo svojom rozhodnutí odporca skúmal moţnosť uloţenia povinnosti v zmysle § 89 ZoPC a dospel k záveru, ţe navrhovateľovi nemohol uloţiť povinnosť v zmysle uvedeného ustanovenia, nakoľko tento by svoju povinnosť uloţenú správnym orgánom nevedel reálne splniť, resp. vykonať a osobu navrhovateľa povaţoval za nedôveryhodnú. Odporca na záver uviedol aj vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-007/2014 zo dňa 22.09.2014, vydaného Oddelením cudzineckej polície PZ Michalovce, ktorým bol navrhovateľovi určený zákaz vstupu na územie SR na dobu piatich rokov. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, pouţije sa primerane ustanovenie 13 1Sža/44/2014 druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, ţe rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27. novembra 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal s námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny
1, ak existuje riziko jeho úteku. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe odporca svoj záver o dôvodnosti zaistenia navrhovateľa
PC) oprel o zistenie, ţe navrhovateľ sa v čase vydávania rozhodnutia o zaistení zdrţiaval na území slovenskej republiky neoprávnene, nakoľko uţ v tom čase bolo vydané rozhodnutie Migračného úradu pod číslom ČAS: MU-215-15/PO-Ţ2014 z 27.08.2014, ktorým Migračný úrad navrhovateľovi zamietol ţiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky ako zjavne neopodstatnenú, a vzhľadom na to, ţe takéto rozhodnutie nemá v zmysle § 21 ods. 2 zákona o azyle odkladný účinok ustálil, ţe v súlade s ustanovením § 52 ods. 2 správneho poriadku je takéto rozhodnutie vykonateľné, a teda účinky výroku o tom, ţe ţiadosť 14 1Sža/44/2014 navrhovateľa sa zamieta pre jej zjavnú neopodstatnenosť (t.j. azyl sa mu nepriznáva) nastali bezprostredne po jeho vyhlásení a doručení navrhovateľovi dňa 17.09.2014.
2 zákona o azyle proti rozhodnutiu, ktorým bola ţiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, moţno podať opravný prostriedok na súd do 20 dní od jeho doručenia; podanie opravného prostriedku nemá odkladný účinok, ak súd nerozhodne inak. Nie je sporné, ţe právna teória aj prax priznáva aj rozhodnutiu, ktoré ešte formálne nenadobudlo právoplatnosť spôsobilosť vyvolať ním predvídané právne účinky a v prípade, ţe zákon, resp. na základe zákona správny orgán vysloví, ţe opravný prostriedok proti takémuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok, rozhodnutie sa môţe stať vykonateľným okamihom oznámenia rozhodnutia. Pokiaľ teda odporca vychádzal z uvedeného záveru a v nadväznosti na neho zisťoval oprávnenosť navrhovateľa zdrţiavania sa na území Slovenskej republiky v zmysle § 22 ods. 1 zákona o azyle, v rámci ktorého mal za preukázané, ţe navrhovateľ sa povaţuje za ţiadateľa o azyl len formálne pričom o jeho ţiadosti o azyl bolo uţ rozhodnuté (v danom prípade negatívne), nebolo moţné jeho záver (§ 22 ods. 1 vice versa) o tom, ţe navrhovateľ stratil oprávnenie drţiavať sa na území Slovenskej republiky a dostal sa tak do postavenia osoby s neoprávneným pobytom, bez ďalšieho odmietnuť.
1 ţiadateľ je do rozhodnutia o ţiadosti o udelenie azylu oprávnený zdrţiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Citované ustanovenie je konformné s čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 2005/85/ES o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca,
ktorého ţiadateľom musí byť umoţnené zostať v členskom štáte, výlučne na účely tohto konania dovtedy, kým rozhodujúci orgán neprijme rozhodnutie v súlade s konaním na prvom stupni ustanoveným v kap. III. Toto právo nezakladá nárok na povolenie na pobyt. Pokiaľ zástupca navrhovateľa v odvolaní namietal, ţe podaním ţiadosti o udelenie 15 1Sža/44/2014 azylu sa konanie o administratívnom vyhostení malo v zmysle na ust. § 77 ods. 4 ZoPC a prerušiť, resp. toto nemalo ani začať, je potrebné pripomenúť, ţe
3 uvedeného zákona podanie ţiadosti o udelenie azylu (alebo poţiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat) nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny (čo je zrejme zámerom vznesenej námietky), pričom konanie
osobitného predpisu (zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Vychádzajúc z citovaných ustanovení dospel k obdobnému záveru v reakcii na námietky navrhovateľa aj súd prvého stupňa, preto odvolací súd nepovaţoval námietky vyčítajúce mu nesprávne právne posúdenie za dôvodné. V spojení s tým, odvolací súd neprihliadol ani na námietku spochybňujúcu zákonné ustanovenie,
ktorého bol navrhovateľ zaistený, keď vytýkal súdu prvého stupňa formuláciu,
ktorej vyvodil záver, ţe „zaistenie žiadateľa o azyl je potrebné z dôvodu
1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov“, keďţe je z následnej citácie textu predmetného zákonného ustanovenia ako aj ďalšieho kontextu odôvodnenia rozsudku zrejmé, ţe mal na mysli navrhovateľa - štátneho príslušníka tretej krajiny. V súvislosti s námietkou ohľadne doby zaistenia navrhovateľa odvolací súd sa nestotoţnil s tvrdením, ţe čas zaistenia stanovený v napadnutom rozhodnutí je v rozpore s platnou legislatívou, z dôvodu ţe čas zaistenia ţiadateľa o azyl nemôţe presiahnuť šesť mesiacov. Z výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe navrhovateľ bol zaistený
PC ako štátny príslušník tretej krajiny, na ktorého sa uplatnilo ustanovenie § 88 ods. 4 citovaného zákona s tým, ţe lehota začala plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení, t.j. dňom doručenia rozhodnutia, preto v tomto smere nemoţno rozhodnutiu odporcu vyčítať, ţe nezohľadnil predchádzajúcu dobu zaistenia navrhovateľa, v tom čase v postavení ţiadateľa o udelenie azylu, stanovenú v súlade s účelom § 88a ods. 2 citovaného zákona.
výroku preskúmavaného rozhodnutia sa nepreukázalo, ţe v danom prípade doba zaistenia stanovená pre účely zabezpečenia vycestovania navrhovateľa do krajiny
PC presahuje zákonné rozpätie šiestich mesiacov. Správny orgán náleţite zdôvodnil, ţe vzhľadom na preukázanú skutočnosť ţe navrhovateľ nebol oprávnený zdrţiavať sa na území SR v zmysle zákona o pobyte cudzincov, 16 1Sža/44/2014 bol z daného dôvodu správny orgán povinný v zmysle § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov začať voči navrhovateľovi konanie o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky.
PC administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, ţe cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s moţnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je moţné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môţe uloţiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloţí zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.
PC policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporca primerane objasňujúcim spôsobom zdôvodnil, akými úvahami sa riadil pri rozhodovaní o potrebe jeho zaistenia navrhovateľa, prečo existuje dôvodné riziko jeho úteku vzhľadom na predchádzajúcu minulosť na území Slovenskej republiky, kedy uţ bol opakovane ţiadateľom o azyl a z azylového zariadenia opakovane svojvoľne ušiel, prečo jeho zaistenie, resp. ponechanie v zaistení je nutné, a to s poukazom na prebiehajúce konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa vzhľadom na to, ţe jeho totoţnosť nie je dôveryhodne preukázaná nakoľko nemá cestovný doklad a nie je moţné, aby sám vy cestoval z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu, alebo krajiny, ktorá ho prijme. Správny orgán zaujal aj stanovisko k otázke prípadného uloţenia alternatívnych povinností namiesto zaistenia a náleţite zdôvodnil prečo tieto v danom prípade nevyuţil. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti aj čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES (na ktorú odkázal odporca v inej súvislosti),
ktorého „pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné 17 1Sža/44/2014 dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môţu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď existuje riziko úteku“. Pokiaľ navrhovateľ vytýkal nezrozumiteľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa z dôvodu, ţe tento v odôvodnení (na str. 7 rozsudku) zmienil okrem iného aj ust. § 79 ods. 3 ZoPC) odvolací súd nepovaţoval túto skutočnosť zmienenú v kontexte opisu procesného postupu správneho v konaní o administratívnom vyhostení cudzinca ako obiter dictum za vadu majúcu vplyv na vecnú správnosť jeho rozhodnutia a na námietku v tomto smere neprihliadol. S poukazom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, ţe s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu bolo moţné konštatovať, ţe v danom prípade boli podmienky pre zaistenie navrhovateľa
PC splnené a pokiaľ krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil ako zákonné, odvolací súd sa s jeho záverom stotoţnil a jeho rozsudok
1 OSP potvrdil ako vecne správny. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 250k ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 2501 ods. 2 OSP. Navrhovateľovi, ktorý nemal v konaní úspech odvolací súd náhradu trov konania nepriznal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave 27. novembra 2014 JUDr. Igor Belko, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.