Obsah (5)

§ 246c§ 34§ 140§ 249§ 157

Najvyšší súd 6Sţp/3/2011 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senát

§ 246cods.

1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 246c ods. 1 veta prvá

ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.

§ 246cods.

1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd zrušil preskúmané rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu, ktorým ţalovaný zamietol odvolanie účastníka správneho konania – ţalobcu, proti rozhodnutiu krajského stavebného úradu a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného a súčasne rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a konania im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vyporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie ţalovaného a konanie mu predchádzajúce, ktorým rozhodnutím bolo rozhodnuté s konečnou platnosťou o vylúčení ţalobcu z konania o umiestnení stavby „S. odpadov“ navrhovateľa E. S., a.s., na pozemkoch parc. č. X., X.X., X.X., X.X., X.X., X.X., X.X.X., X.X., X.X., X.X., kat. úz. P., vedenom na príslušnom stavebnom úrade – Meste P., pod aktuálnym č. 5/8-ÚRzam./l 600- 1869/02-

1. Odvolací súd skúmajúc otázku pasívnej legitimácie zistil, ţe Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre verejné práce, regionálny rozvoj, stavebnú výrobu a stavebné výrobky, stavebný poriadok a územné plánovanie okrem E. aspektov, tvorbu a uskutočňovanie bytovej politiky, poskytovanie 6 6Sţp/3/2011 štátnej prémie k stavebnému sporeniu (§ 10 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov) bolo zrušené k 1.7.2010 zákonom č. 37/2010 Z.z., ktorým sa menil zákon č. 575/2001 Z.z. a jeho pôsobnosť v oblasti stavebný poriadok a územné plánovanie okrem E. aspektov prešla do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Podľa § 401 ods. 1 zákona č. 403/2010 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 575/2001 Z.z., pôsobnosť Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v oblasti verejných prác, stavebného poriadku a územného plánovania okrem E. aspektov podľa doterajších všeobecne záväzných právnych predpisov prešla na Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, s účinnosťou 1.11.
2. Z uvedených dôvodov odvolací súd v preskúmavacom konaní ďalej pokračoval s Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky ako s účastníkom tohto konania na strane ţalovaného, keďţe naň prešli kompetencie z oblasti verejných prác, stavebného poriadku a územného plánovania okrem E. aspektov z pôvodne označeného ţalovaného správneho orgánu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Podľa § 140 stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyţadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vţdy príleţitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely (§ 3 ods. 1, 2, 4 správneho poriadku). Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán (§ 32 ods. 1, 2 správneho poriadku). Podľa § 33 ods. 1, 2 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 7 6Sţp/3/2011 Podľa § 47 ods. 1, 2, 3, 4, 5 správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Poučenie o odvolaní (rozklade) obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať (podať rozklad), v akej lehote, na ktorý orgán a kde možno odvolanie podať. Poučenie obsahuje aj údaj, či rozhodnutie možno preskúmať súdom. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa uvedie aj orgán, ktorý rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia, meno a priezvisko fyzickej osoby a názov právnickej osoby. Rozhodnutie musí mať úradnú pečiatku a podpis s uvedením mena, priezviska a funkcie oprávnenej osoby. Osobitné právne predpisy môžu ustanoviť ďalšie náležitosti rozhodnutia. Podľa názoru odvolacieho súdu ţalovaný správny orgán v správnom konaní nepostupoval náleţite v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci nebol zistený skutočný stav, v konaní sa nepostupovalo v súčinnosti so ţalobcom ako účastníkom konania, majúce za následok, ţe v konaní nastala taká vada, ktorá podmieňuje zákonnosť rozhodnutia. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade so zákonom, keď napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu zrušil podľa § 250j ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd z predloţeného spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis ţalovaného správneho orgánu zistil, ţe Krajský stavebný úrad v Bratislave rozhodnutím č. A-01095/2007-KIZ/D-12, EČ: 2007/6320 zo dňa 12.2.2007 určil, ţe ţalobca nie je účastníkom konania o umiestnení stavby „S. odpadov“ navrhovateľa E. S., a.s., na pozemkoch parc. č. X., X.X., X.X., X.X., X.X., X.X., X.X.X., X.X., X.X., X.X., kat. úz. P., vedenom na príslušnom stavebnom úrade – Meste P., pod aktuálnym č. 5/8-ÚRzam./l 600-1869/02-
3. Proti uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie ţalobca. V dôvodoch odvolania namietal, ţe krajský stavebný úrad v správnom konaní, v ktorom mu nepriznal právo účastníka konania, hrubo porušil základné pravidlá správneho konania podľa ust. § 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, najmä tým, ţe mu neoznámil začatie konania, v konaní nepostupoval s ním v úzkej súčinnosti, nedal mu moţnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, a teda, ţe v konaní postupoval v rozpore s ust. § 18 ods. 3 správneho poriadku, keď porušil jeho práva podľa ust. § 33 ods. 1 správneho poriadku a porušil svoju povinnosť podľa ust. § 33 ods. 2 správneho poriadku. Uviedol, ţe uvedeným porušením prvostupňový správny orgán nevychádzal v otázke jeho vzťahu k „susednej stavbe“ zo spoľahlivo zisteného stavu, a tým porušil aj ust. § 46 správneho poriadku. Ďalej namietal porušenie svojho práva na priaznivé ţivotné prostredie a aj zásah do svojho práva na súkromie a rodinný ţivot v zmysle čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a tieţ zásah do vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 Ústavy SR. Poukázal na to, ţe vychádza zo všeobecne 8 6Sţp/3/2011 známych skutočností ohľadom vplyvu S. na zdravie ľudí a na ţivotné prostredie a s tým na súvisiacu skutočnosť, ţe cena nehnuteľnosti v lokalite, kde hrozí vybudovanie druhej S., bude nepochybne niţšia po tom, ako bude existovať reálna moţnosť výstavby takejto S.. Dôvodil, ţe ako obyvateľ mesta môţe byť rozhodnutím o umiestnení S. priamo dotknutý na svojich vyššie uvedených právach. Mal za to, ţe v územnom konaní sa v zmysle príslušných ustanovení stavebného zákona majú skúmať aj predpokladané budúce účinky stavby na ţivotné prostredie a výsledok tohto posudzovania sa premietne do podmienok územného rozhodnutia, a preto postavenie účastníka konania je v tomto štádiu mimoriadne významné, keďţe z hľadiska ochrany práv pred budúcimi moţnými účinkami predmetnej stavby je osobitne účastníctvo v konaní účinným nástrojom na dosiahnutie zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Vytýkal správnemu orgánu prvého stupňa, ţe svojím rozhodnutím úplne ignoroval Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia (ďalej „Aarhuský dohovor“), ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov oznámením č. 43/2006 Z.z. a ktorý nadobudol pre Slovenskú republiku účinnosť dňom 5.3.
4. Povaţoval za nepochybné, ţe konanie o povolení umiestnenia S. odpadov v území je konaním týkajúcim sa ţivotného prostredia, ako aj, ţe ide o konanie, v ktorom sa skúmajú budúce moţné účinky S. na ţivotné prostredie a preto keďţe je obyvateľom mesta, v blízkosti ktorého sa má S. realizovať, je nepochybné, ţe sa v konaní rozhoduje aj „o jeho“ ţivotnom prostredí, v dôsledku čoho môţu byť teda priamo týmto konaním dotknuté jeho práva na priaznivé ţivotné prostredie a práva na súkromie. S poukazom na to, ţe práve v územnom konaní je ešte moţné ovplyvniť samotné umiestnenie S. (pričom v prípadnom následnom stavebnom konaní bude mať uţ iba veľmi limitované moţnosti reálne ovplyvniť charakter stavby), vyslovil názor, ţe neexistuje zákonný dôvod, pre ktorý by nemohol byť účastníkom konania s tým, ţe práve v územnom konaní sú ešte otvorené všetky moţnosti a jeho účasť v konaní sa môţe realizovať efektívne. Ţiadal, aby napadnuté rozhodnutie pre nezákonnosť bolo zrušené, alebo aby nadriadený orgán napadnuté rozhodnutie zmenil tak, ţe je účastníkom konania o umiestnení stavby „S. odpadov“ v kat. území P., vedenom na stavebnom úrade v Meste P., č.5/8-Úrzam./1600-1869/02-
5. Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 25.4.2007 č.: 2007/10431/104850-2/Ka (rozhodnutie napadnuté ţalobou) zamietlo odvolanie ţalobcu a potvrdilo uvedené rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Bratislave zo dňa 12.2.
6. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, ţe odvolací správny orgán dospel k záveru, ţe rozhodnutie krajského stavebného úradu a postup mu predchádzajúci zodpovedá v celom rozsahu zákonu, najmä ust. § 32 a 46 správneho poriadku

§ 34stavebného zákona.

K otázke účasti ţalobcu v konaní uviedol, ţe z predloţených dokladov a to z príslušného listu vlastníctva č. X vyplýva, ţe vlastníkom predmetného rodinného domu je manţelka ţalobcu Ing. P. E., rod K. a táto stavba nie je susednou stavbou k povoľovanej stavbe. Poukázal na to, ţe odvolateľ v konkrétnom prípade nepredloţil ţiadne doklady preukazujúce, ţe je vlastníkom resp. spoluvlastníkom nehnuteľnosti na S.S.P.. Konštatoval, ţe uvedený rodinný dom nenapĺňa pojmové znaky „susednej stavby“ v zmysle § 139 ods. 2 písm. d/ stavebného zákona, vo vzťahu k pozemkom, na ktorých je navrhované umiestnenie stavby predmetnej S.. Mal za to, ţe navrhovateľ v ţiadosti o povolenie umiestnenia stavby si splnil povinnosť v zmysle § 3 ods. 1 písm. d/ vyhlášky č. 453/2000 Z.z.. Konštatoval, ţe vymedzenie okruhu účastníkov konania v konaniach podľa stavebného zákona je vecou správnej úvahy správneho orgánu so zreteľom na podmienky pre účasť v konaní podľa § 34 stavebného zákona, a preto krajský stavebný úrad preskúmal zákonné podmienky účastníctva ţalobcu v územnom konaní komplexne a na základe podkladov ich vyhodnotil v súlade so zákonom, keď tvrdil, ţe vlastník rodinného domu na S.S.P. nespĺňa podmienky účasti v územnom konaní. K námietke ţalobcu na porušenie práva na ţivotné prostredie uviedol, ţe 9 6Sţp/3/2011 návrh na vydanie územného rozhodnutia z hľadiska ochrany verejných záujmov posudzujú dotknuté orgány v rámci svojej pôsobnosti podľa § 126 stavebného zákona a stavebný úrad môţe rozhodnúť vo veci iba na základe záväzného stanoviska dotknutého orgánu podľa § 140a stavebného zákona, pričom v danom prípade predpokladané budúce účinky stavby S. odpadov na ţivotné prostredie skúmalo Ministerstvo ţivotného prostredia SR podľa zákona č. 127/1994 Z.z. o posudzovaní vplyvov na ţivotné prostredie, ktoré vydalo záverečné stanovisko zo dňa 26.7.1999, v ktorom odporučilo realizáciu navrhovanej stavby vo variante AA, ako aj podmienky pre etapu prípravy a realizácie činnosti a týmto bolo posúdenie vplyvu navrhovanej stavby na ţivotné prostredie ukončené a stavebný úrad v územnom konaní uţ nevyhodnocuje opätovné otázky zodpovedané v rámci procesu EIA. Poukázal na to, ţe ţalobca ako člen občianskej iniciatívy sa zúčastnil procesu posudzovania navrhovanej stavby S. odpadov Ministerstvom ţivotného prostredia SR, pričom so záverečného stanoviska z 26.7.1999 vyplýva, ţe občianska iniciatíva sa vyjadrovala tak k zámeru ako aj k záverečnej správe o hodnotení, ako aj ţe v odôvodnení záverečného stanoviska sa uvádza, ţe obyvatelia, zástupcovia mesta P., ako aj občianskej iniciatívy akceptujú budovanie bezpečnej S. odpadov 3. Stavebnej triedy pre komunálny odpad. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, resp. v opravnom prostriedku, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Zo skutkových okolností v danej veci aj podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa jednoznačne vyplýva, ţe Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR ako odvolací správny orgán v rozhodnutí zo dňa 25.4.2007 nedal odpoveď na všetky námietky ţalobcu uvedené v jeho odvolaní proti rozhodnutiu krajského stavebného úradu, ktorý v danej veci rozhodoval ako správny orgán prvého stupňa. Správny poriadok v právnej norme § 47 ods. 3 správneho poriadku

§ 140

stavebného zákona ustanovuje správnemu orgánu povinnosť v odôvodnení rozhodnutia uviesť všetky rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých ustálil svoju správnu úvahu a ktoré ho viedli k právnym záverom. Pokiaľ teda ţalovaný ako odvolací správny orgán rozhodoval o odvolaní ţalobcu ako účastníka správneho konania proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, bolo jeho povinnosťou sa zaoberať všetkými zásadnými námietkami odvolateľa uvedenými v jeho odvolaní a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť na základe akých skutočností a k akým záverom dospel pri posudzovaní námietok, ktoré ţalobca vzniesol v odvolaní, resp. podať svoj záver k najpodstatnejším jeho námietkam. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR zo dňa 25.4.2007 nie je zrejmé, ako sa vysporiadal s námietkou ţalobcu uvedenou v jeho odvolaní proti rozhodnutiu krajského stavebného úradu zo dňa 12.2.2007 týkajúcou sa posúdenia jeho účasti v konaní o umiestnení stavby – S. odpadov, podľa ustanovení Aarhuského dohovoru, keďţe v odôvodnení rozhodnutia ţiadnym spôsobom neuviedol, 10 6Sţp/3/2011 či zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa posudzoval aj vzhľadom k tejto vznesenej námietke a k akým záverom a z akých dôvodov dospel. Súčasne z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe odvolací správny orgán nechal úplne bez povšimnutia námietky ţalobcu týkajúce sa procesného pochybenia prvostupňového správneho orgánu a to, ţe krajský stavebný úrad mu neoznámil začatie konania, v konaní nepostupoval s ním v úzkej súčinnosti, nedal mu moţnosť vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy ako aj vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, čím porušil jeho práva podľa ust. § 33 ods. 1 správneho poriadku. Senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti, ţe účastník konania má právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky a je súčasťou obsahu práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. V odôvodnení rozhodnutia orgán verejnej správy odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom zákonnej ochrany, pričom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia predstavuje závaţné procesné pochybenie orgánu verejnej správy spočívajúce v odňatí moţnosti konať pred týmto orgánom, ktoré zákonodarca spája so ţalobnými dôvodmi podľa § 247 ods. 1

§ 249ods.

1, 2 O.s.p.. Pod odňatím moţnosti konať pred orgánom verejnej správy treba rozumieť taký postup, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. V tejto súvislosti súčasne senát odvolacieho súdu poukazuje na to, ţe otázkam práva na proces, súčasťou ktorého je aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, venuje veľkú pozornosť Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojej judikatúre zdôrazňuje (napr. I. ÚS 241/07, I. ÚS 402/08, I. ÚS 342/2010 , ţe nezávislosť rozhodovania orgánov verejnej moci sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj ich povinnosť presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť. Rovnako ESĽP pripomína, ţe rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z

1. januára 1999), pričom judikatúra ESĽP nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Vychádzajúc zo zistených záverov vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu ţalovaného, ktorý svoje rozhodnutie neodôvodnil zákonom prijateľným spôsobom, odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, ţe ţalovaný správny orgán fakticky odňal ţalobcovi moţnosť konať pred správnym orgánom, čím bola naplnená skutková podstata prípustnosti a dôvodnosti jeho ţaloby. Súčasne senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti, ţe stavebný zákon síce ustanovuje, kto môţe byť účastníkom územného konania, nemá však osobitnú právnu úpravu konania s účastníkom v správnom konaní (územnom alebo stavebnom konaní) a preto 11 6Sţp/3/2011 pre konanie s účastníkom v uvedených konaniach platia primerane ustanovenia všeobecného predpisu o správnom konaní – správny poriadok. Z uvedených dôvodov povinnosťou správnych orgánov oboch stupňov podľa § 140 stavebného zákona bolo v predmetnom konaní postupovať podľa ustanovení správneho poriadku, a preto ich povinnosťou bolo v predmetnom konaní zistiť skutočný stav vo veci a pritom postupovať v súčinnosti s účastníkom tohto konania – ţalobcom. Inštitút súčinnosti je ustanovený na viacerých miestach správneho poriadku (§ 3 ods. 2, § 33 ods. 2, § 56) a vyjadruje vzájomnú jednotu práv a povinností. Účastník správneho konania má nielen právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie správnosti svojho tvrdenia má súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať, nesplnenie tejto povinnosti má za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti podmieňujúcej výsledok konania. Nesplnenie si tejto povinnosti však nezbavuje správny orgán zistiť vo veci skutočný stav, keďţe túto povinnosť správnemu orgánu ukladá zákonodarca v ustanovení § 32 ods. 1 správneho poriadku. Správny orgán zabezpečuje zisťovanie skutkových okolností z úradnej povinnosti a postupuje v súlade so správnym poriadkom aj keď účastník správneho orgánu je nečinný a správnemu orgánu nenavrhuje alebo nepredkladá ţiadne dôkazy a k veci samej sa ţiadnym spôsobom nevyjadruje. Účastník má právo vyjadrovať sa k podkladom v ktoromkoľvek štádiu konania. Môţe sa vyjadriť k jednotlivým dôkazom i k celkovému spôsobu prípravy podkladov, môţe sa vyjadriť k otázkam skutkovým i právnym. Zmyslom takto široko koncipovaného oprávnenia je predísť neskorším moţným námietkam účastníka, ktoré by mohli viesť k prieťahom v konaní alebo iným komplikáciám. Správny orgán v konaní môţe pokračovať a teda vydať rozhodnutie, ak účastník sa svojho práva na vyjadrenie výslovne vzdá, alebo ostane nečinný. Pokiaľ správny orgán vydal rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umoţnil účastníkovi vyjadriť sa pred rozhodnutím, ide o procesné pochybenie správneho orgánu a teda o takú vadu, ktorá môţe mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd mal v danej veci preukázané, ţe prvostupňový správny orgán ţalobcovi neoznámil začatie správneho konania v predmetnej veci, nevyzval ho na vyjadrenie sa k veci, ani ho nevyzval na vyjadrenie sa k podkladom pred vydaním rozhodnutia. Ţalovaný sa s námietkami ţalobcu, týkajúcimi sa procesného pochybenia prvostupňového správneho orgánu, vznesenými v jeho odvolaní, v odôvodnení rozhodnutia nijakým spôsobom nevyporiadal, ktorá skutočnosť taktieţ spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného pre nedostatok dôvodov. Odvolací súd vzhľadom na uvedené povaţoval za neopodstatnené námietky odvolateľa – spoločnosti E. S., a.s., ţe rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu nemusí vôbec obsahovať vyjadrenie k právu ţalobcu na účasť v konaní podľa Aarhuského dohovoru a nebolo vôbec povinnosťou správnych orgánov rozhodovať o jeho účasti v konaní podľa predmetného dohovoru, zastávajúc názor, ţe je absolútne irelevantné, či sa ţalovaný v rozhodnutí vysporiadal so ţalobcom namietaným účastníctvom v konaní podľa uvedeného dohovoru. Odvolací súd nesúhlasil s dôvodmi odvolateľa, ţe účasť ţalobcu v územnom konaní by bola na podklade Aarhuského dohovoru nielen retroaktívna, ale zároveň aj v rozpore s jeho samotným obsahom. Otázka účastníctva v konaní je otázkou procesnou, preto nie je moţné súhlasiť s tvrdením odvolateľa, ţe podľa § 141 ods. 11 zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov (stavebný zákon) konanie o umiestnení stavby začaté podaním návrhu spoločnosti E. S., a.s., dňa 7.8.2002 sa dokončí podľa predpisov účinných do 31.10.
2. Vychádzajúc z princípov zákonnosti v zmysle teórie štátu a práva právny predpis ustanovujúci procesnoprávne otázky (napríklad postavenie účastníka v konaní) je právne 12 6Sţp/3/2011 záväzný dňom účinnosti, pokiaľ v jeho záverečných ustanoveniach nie je výslovne ustanovené inak. Vzhľadom k uvedenému treba aplikovať aj ustanovenie § 141 ods. 11 stavebného zákona. Pokiaľ teda ţalobca ţiadal posúdiť svoje právo byť účastníkom konania o umiestnení predmetnej stavby podľa Aarhuského dohovoru, ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť
3. marca 2006 podľa článku 20 ods. 3 dohovoru, bolo povinnosťou správneho orgánu sa takouto ţiadosťou zaoberať. Taktieţ odvolací súd nesúhlasil s tvrdením odvolateľa, ţe uvedený dohovor je aplikovateľný aţ prostredníctvom úprav vnútroštátneho práva, to znamená, ţe nie je priamo aplikovateľný. V tejto súvislosti senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti, ţe z čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe medzinárodné zmluvy ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonom. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ ţalobca v odvolaní proti rozhodnutiu krajského stavebného úradu namietal zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa z dôvodu, ţe jeho právo byť účastníkom územného konania vyplýva z právnej úpravy uvedeného dohovoru, bolo povinnosťou odvolacieho správneho orgánu sa s uvedenou námietkou zaoberať a svoje závery uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia. Námietky spoločnosti E. S., a.s., sa preto javia ako zavádzajúce, ktoré nie sú spôsobilé zhojiť pochybenie odvolacieho správneho konania a jeho rozhodnutia. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní tvrdil, ţe ţalobca uvedenú námietku vzniesol aţ v odvolaní proti rozhodnutiu krajského stavebného úradu, odvolací súd neprihliadol na jeho tvrdenie. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, ţe prvostupňový správny orgán svojím postupom ţalobcovi odňal právo na proces, keďţe mu neoznámil začatie konania, nekonal s ním ako s účastníkom konania a ani mu neumoţnil sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia a navrhnúť doplnenie resp. predkladať dôkazy, a preto ţalobca v správnom konaní krajského stavebného úradu fakticky nemal moţnosť uplatniť svoje námietky. Odvolací súd taktieţ neprihliadol na námietku odvolateľa, ktorou namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z dôvodov, ţe sa krajský súd nevyjadril k jeho argumentácii uvedenej v jeho vyjadrení zo dňa 10.5.2010, v ktorej právne zdôvodňuje aplikovateľnosť uvedeného dohovoru aţ prostredníctvom úprav vnútroštátneho práva, zastávajúc názor, ţe tento dohovor nie je priamo aplikovateľný. Súd v prieskumnom konaní v správnom súdnictve preskúmava zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy a postup mu predchádzajúci na základe a v rozsahu dôvodov vznesených ţalobcom v ţalobe a súčasne povinnosťou súdu v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p.

§ 157ods.

2 je v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť, ako sa s týmito námietkami vysporiadal. Z uvedených dôvodov nemoţno povaţovať rozhodnutie súdu prvého stupňa za nepreskúmateľné, pokiaľ prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevyjadril k argumentom vedľajšieho účastníka alebo účastníka, o ktorého účasti rozhodol podľa § 250 ods. 1 O.s.p.. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok, ktorým súd prvého stupňa preskúmavané rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, je v súlade so zákonom, a preto podľa § 250ja ods. 3 O.s.p.

§ 246cods.

1 a s § 219 ods. 1, 2 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. 13 6Sţp/3/2011 Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

§ 246cods.

1 a s § 250k ods.

1. Ţalobcovi nepriznal náhradu trov tohto konania pretoţe si ich náhradu neuplatnil. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave, dňa
2. septembra 2011 JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth