opravným uznesením z
c/ O.s.p.). Podľa ţalovaného nesprávne právne posúdenie veci súdmi spočíva v pouţití právnej normy, ktorá v rozhodnom období nebola účinná; v čase údajného zásahu do práv ţalobcu bolo znenie ustanovení § 26 ods. 4 a § 30 ods. 4 zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach iné neţ uviedli súdy, resp. také ustanovenie ešte nebolo účinné. Inú vadu, ktorá mala za následok neprávne rozhodnutie vo veci a ktorou sa mu tieţ odňala moţnosť konať pred súdom, vidí ţalovaný v tom, ţe súdy riadne neodôvodnili svoje rozhodnutia o peňaţnom plnení. Podľa ustanovenia § 26 odseku 3 zákona č. 55/1997 Z.z. v znení v čase údajného zásahu (teda nie § 26 odseku 4, ako to nesprávne uviedli súdy), ak bola zásahom do práv z ochrannej známky spôsobená nemajetková ujma, má poškodený právo na primerané zadosťučinenie, ktorým môţe byť peňaţné plnenie. Podľa tohto ustanovenia teda primerané zadosťučinenie môţe mať aj inú formu neţ peňaţnú. Ak uţ súdy otázku, či tu bol zásah do práv ţalobcu z ochrannej známky, posúdili kladne, mali, s analogickým pouţitím ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka, riadne odôvodniť, prečo z moţných foriem zadosťučinenia „si zvolili“ práve peňaţnú formu. Ţalobca okrem uvedeného vidí odňatie moţnosti konať pred súdom aj v tom, ţe súd akceptoval „falošný dôkaz“ – údajný výtlačok z jeho web-stránky zo 4. apríla 2006, ktorá stránka v čase získania tohto dôkazu ešte ani nejestvovala). Z týchto dôvodov ţalovaný navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, a pre rovnaké vady i rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. 3 6 Cdo 140/2011 Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe tvrdenia ţalovaného o vadách konania, ktoré by zakladali prípustnosť jeho dovolania, nie sú opodstatnené. Navrhol preto dovolanie odmietnuť. Pre prípad, ţe by sa dovolací súd zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, navrhol ho „potvrdiť“. Tieţ navrhol, aby dovolací súd mu priznal náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie ţalovaného, ako subjektu oprávneného podať tento mimoriadny opravný prostriedok, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dospel pritom k týmto záverom: Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov v občianskom súdnom konaní osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, ani to však v kaţdom prípade, ale iba vtedy, ak podanie dovolania pripúšťa zákon. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. teda nie je nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov odvolacím súdom (porovnaj R 42/1993). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). 4 6 Cdo 140/2011 Keďţe v preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom vo výroku svojho rozhodnutia nevyslovil prípustnosť dovolania, ani nebolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4, a vo veci samej dosiaľ nebolo dovolacím súdom vydané rozhodnutie, ktoré by bolo pre odvolací súd záväzné, je nesporné, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. vyvodiť nemoţno. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktorým je dovolanie v danej právnej veci tieţ odôvodnené, je síce prípustným dovolacím dôvodom, samotný tento dôvod ale prípustnosť dovolania nezakladá. Ako uţ bolo uvedené vyššie dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Prípustnosť dovolania nezakladá ani tzv. iná procesná vada konania (vada, ktorá nie je uvedená v ustanovení § 237 O.s.p.); takáto vada je preto významná len v prípade, ţe dovolanie je v danej právnej veci prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to dovolateľ namieta alebo nie) neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Dovolací súd sa pritom so zreteľom 5 6 Cdo 140/2011 na obsah dovolania osobitne zameral na otázku, či konanie nie je postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. Dospel k záveru, ţe konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu takéto vady, a teda ani vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p., nemajú. Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Dovolací súd nepovaţuje za opodstatnenú námietku ţalovaného, ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., a to tým, ţe súdy nijak neodôvodnili, prečo z moţných foriem zadosťučinenia „si zvolili“ práve peňaţnú formu. V preskúmavanej právnej veci súdy „si nezvolili“ formu zadosťučinenia za zásah do práv ţalobcu z ochrannej známky peňaţným plnením; zadosťučinenia takou formou sa domáhal ţalobca. Súdy konajúce o ţalobe o splnenie tejto povinnosti mohli posúdiť iba to, či ţalobcovi patrí zadosťučinenie v ním uplatňovanej forme a v akom rozsahu, nemohli sa ale bez návrhu rozhodnúť o inej forme zadosťučinenia, a nemali teda moţnosť výberu z do úvahy prichádzajúcich foriem zadosťučinenia. Posúdenie, či ţalobcovi patrí právo na zadosťučinenie v peniazoch a v akom rozsahu, je posúdenie otázky právnej, proti ktorému moţno úspešne namietať iba v prípustnom dovolaní. Keďţe prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného podľa § 218 ods. 1 písm. c/
5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Ţalobca mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.
1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní ţalobcovi vznikli trovy 6 6 Cdo 140/2011 v súvislosti s odmenou za právne sluţby poskytnuté advokátom. Odmena za jeden úkon právnej sluţby činí sumu 220,77 €, pričom patrí za jeden úkon právnej sluţby a to písomné vyjadrenie k dovolaniu z 27. júla 2011 (§ 10 ods. 1
1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.) a jeden krát reţijný paušál v rozsahu jednej stotiny výpočtového základu za úkon právnej sluţby (§ 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky) v sume 7,21 €. Celkove vznikli ţalobcovi trovy v sume 227,98 €, ktoré je ţalovaný povinný zaplatiť na účet advokáta ţalobcu (§ 149 ods. 1 O.s.p.
5 veta prvá O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.