1 písm. c/ zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, obvodných pozemkových úradov a pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách (ďalej len „zákon č. 330/1991 Zb.“) nariadené vykonanie pozemkových úprav v k. ú. Z. B., lokalita D. H.. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, ţe ţiaden z účastníkov konania nemal právo na ich náhradu. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplynulo, ţe rozhodnutie správneho orgánu, ktorým nevyhovel protestu prokurátora samo o sebe nezakladá, nemení, ani nezrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb, je rozhodnutím procesnej povahy a preto
2 písm. e/ O.s.p. nepodlieha súdnemu prieskumu.
súdu prvého stupňa, ak prokurátor podal
1 písm. b/ O.s.p. ţalobu na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu v prípade, v ktorom sa nevyhovelo jeho protestu a ak to vyţaduje verejný záujem, tento návrh treba podať proti rozhodnutiu správneho orgánu v poslednom stupni správneho konania, ktoré zaloţilo, menilo, alebo zrušovalo oprávnenia a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb. Súd poukázal na Stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu SR č. 70 uverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a v Zbierke rozhodnutí súdov SR č. 4/2001, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. IV. Sţ 95/2003 zverejnený v odbornom právnom časopise „Zo súdnej praxe“ v čísle 1 v roku 2005, v zmysle ktorých ţalobu je potrebné podať na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, ktorý rozhodol v poslednom stupni správneho konania. Krajský súd uviedol, ţe v danej veci ţalobca napadol len prvostupňové rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu č. 6118/801/08/TBA zo dňa 5.12.2008, hoci Krajský pozemkový úrad v mimoodvolacom konaní č. 214/45/2009/ELE zo dňa 17.2.2009 zmenil výrok tohto prvostupňového rozhodnutia a na odvolanie 21 vlastníkov pozemkov proti rozhodnutiu Krajského pozemkového úradu č. 214/45/2009/ELE zo dňa 17.2.2009 rozhodovalo v poslednom stupni Ministerstvo pôdohospodárstva č. 1920/2009-430 zo dňa 11.5.2009, ktoré potvrdilo rozhodnutie Krajského pozemkového úradu zo dňa 17.2.2009. 3 1Sžr/93/2013 Krajský súd preto dospel k záveru, ţe pri podaní ţaloby došlo k podstatnému procesnému pochybeniu, nakoľko bola podaná proti rozhodnutiu Okresného pozemkového úradu č. 6118/801/08/TBA zo dňa 5.12.2008, t.j. voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, ktorý nekonal v poslednom stupni a z uvedeného dôvodu s poukazom na ustanovenia § 103 a 104 ods. 1 O.s.p. konanie o ţalobe prokurátora zastavil. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov žalobcu Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie ţalobca a ţiadal ho zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové konanie. Ţalobca nesúhlasil s názorom krajského súdu a zdôraznil, ţe nariadenie pozemkových úprav, ku ktorému došlo rozhodnutím obvodného pozemkového úradu, sa uskutočnilo v jednostupňovom správnom konaní, pretoţe v zmysle § 8 ods. 8 zákona č. 330/1991 Zb. proti rozhodnutiu o nariadení pozemkových úprav nie je odvolanie prípustné. Právoplatnosťou tohto rozhodnutia sa ukončila jedna etapa pozemkových úprav, t.j. skončilo správne konanie o ich nariadení s tým, ţe toto rozhodnutie sa ako jednostupňové stalo spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v zmysle § 247 ods. 3 O.s.p. Opačný záver
ţalobcu nemoţno vyvodiť ani zo znenia § 247 ods. 2 O.s.p., pretoţe toto sa jednak týka právoplatnosti rozhodnutia po vyčerpaní riadnych (nie mimoriadnych) opravných prostriedkov a predovšetkým táto povinnosť sa na správnu ţalobu prokurátora vôbec nevzťahuje, pretoţe prokurátor, keďţe nie je účastníkom pôvodného správneho konania, nemá ţiadnu moţnosť ovplyvniť nastúpenie inštančného postupu v ňom (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sţo/15/2011 z 29.9.2011). Ţalobca v súvislosti s tým, zdôrazňujúc, ţe Krajský pozemkový úrad zmenil ţalobou napadnuté rozhodnutie v mimoodvolacom konaní, uviedol, ţe konanie správneho orgánu vo veci samej a konanie správnych orgánov v mimoodvolacom konaní predstavovalo v danej veci dve samostatné, i keď bezprostredne nadväzujúce a súvisiace konania. Podstatný rozdiel oproti odvolaciemu konaniu však spočíval v tom, ţe zrušením mimoodvolacieho rozhodnutia správneho orgánu (či uţ druhostupňového alebo súčasne i prvostupňového) sa ex lege obnovujú účinky zmeneného alebo zrušeného rozhodnutia vydaného správnym orgánom vo veci samej. Z tohto pohľadu má preto rozhodnutie obvodného pozemkového úradu 4 1Sžr/93/2013 v dôsledku toho, ţe bolo vydané v jednostupňovom správnom konaní a nadobudlo právoplatnosť, povahu rozhodnutia orgánu konajúceho v poslednom stupni. V nadväznosti na vyššie uvedené ţalobca uviedol, ţe iný záver nevyplýval ani zo stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Snj 124/00 z 30.11.2001,
ktorého prokurátor má správnu ţalobu „podať proti rozhodnutiu správneho orgánu v poslednom stupni správneho konania, ktoré založilo, menilo alebo zrušovalo oprávnenia a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb". Dodal, ţe jednak toto stanovisko prioritne riešilo inú otázku, a to, či predmetom správnej ţaloby prokurátora má byť rozhodnutie vydané správnym orgánom vo veci samej alebo rozhodnutie správneho orgánu o nevyhovení protestu prokurátora a tieţ termín „posledný stupeň“ je potrebné vykladať systematicky a teleologicky s akcentom na zmysel a účel správneho súdnictva. Ţalobca ďalej uviedol, ţe znenie návetia § 250j ods. 2 O.s.p. umoţňuje správnemu súdu zrušiť
okolností okrem ţalobou napádaného rozhodnutia aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu. Ak však bola ţaloba podaná len proti rozhodnutiu správneho orgánu vydanému v mimoodvolacom konaní, moţno v zmysle § 250j ods. 2 O.s.p. zrušiť len rozhodnutie odvolacieho, prípadne i prvostupňového mimoodvolacieho orgánu, nie však aj rozhodnutie vydané správnym orgánom vo veci samej. Inak povedané, ak by ţalobca podal správnu ţalobu len proti nezákonnému mimoodvolaciemu rozhodnutiu správneho orgánu, ktorým bolo zmenené nezákonné rozhodnutie vo veci samej, v prípade jej vyhovenia by nedosiahol sledovaný cieľ, pretoţe by došlo k obnoveniu protiprávneho stavu zaloţeného rozhodnutím správneho orgánu vydaným vo veci samej. Vyjadril názor, ţe domáhanie sa prípadnej nápravy v pokračujúcom mimoodvolacom konaní sa javí ako nanajvýš otázne a to predovšetkým z toho dôvodu, ţe právny názor zaujatý správnym súdom v rozhodnutí o zrušení mimoodvolacieho rozhodnutia (mimoodvolacích rozhodnutí) sa týka v zásade len preskúmavaného rozhodnutia. Ak má byť teda ochrana poskytovaná zo strany správneho súdnictva realizovaná relevantne a konzekventne, mali by prokurátor, resp. fyzická alebo právnická osoba podať správnu ţalobu tak voči rozhodnutiu správneho orgánu vydanému vo veci samej, ako i voči rozhodnutiu mimoodvolacieho orgánu, ktorým bolo pôvodné rozhodnutie zmenené, pričom z dôvodu skutkového a právneho súvisu ako i hospodárnosti by začaté súdne konania mohli byť spojené. Pokiaľ by však správny súd bez ďalšieho v takomto prípade konanie o správnej ţalobe podanej proti rozhodnutiu vo veci 5 1Sžr/93/2013 samej vţdy zastavil a správnej ţalobe smerujúcej proti mimoodvolaciemu rozhodnutiu by bolo vyhovené, ţalobcovi by sa jednoznačne odoprel prístup k súdu, pretoţe v dôsledku uplynutia prekluzívnej dvojmesačnej lehoty by tento stratil moţnosť súdnej ochrany voči obnoveným účinkom rozhodnutia vydaného vo veci samej. Ďalej argumentoval, ţe výsledkom konania o proteste prokurátora môţe totiţ byť len zrušenie napadnutého rozhodnutia, pretoţe zmenu ako takú moţno dosiahnuť aţ v pokračujúcom konaní vo veci samej. Pri mimoodvolacom konaní však môţe príslušný správny orgán preskúmavané rozhodnutie nielen zrušiť ale i priamo zmeniť, pričom zrušením zmeňujúceho rozhodnutia správnym súdom sa obnovujú účinky rozhodnutia správneho orgánu vydaného vo veci samej. Automatické zastavenie konania o správnej ţalobe podanej voči rozhodnutiu správneho orgánu vo veci samej by preto malo za následok nahradenie efektívnej ochrany poskytovanej správnym súdom neistou a súdne nevynútiteľnou ochranou realizovanou správnymi orgánmi v mimoodvolacom konaní. Dodal tieţ, ţe ak je predmetom súdneho prieskumu rozhodnutie vydané v mimoodvolacom konaní, nemoţno ním zmenené alebo zrušené rozhodnutie správneho orgánu vo veci samej povaţovať za rozhodnutie, na ktoré sa vzťahuje znenie § 245 ods. 1 O.s.p., pretoţe sa nejedná o rozhodnutie záväzné pre mimoodvolacie správne orgány a tieţ pre preskúmanie tohto rozhodnutia existuje určený zákonný postup daný v druhej hlave piatej časti O.s.p. Opačný záver by tieţ znamenal prelomenie dvojmesačnej prekluzívnej lehoty stanovenej v § 250b ods. 1 a 5 O.s.p., len v rámci ktorej moţno podať správnu ţalobu a ktorej zameškanie nemoţno odpustiť. Ţalobca vyjadril názor, ţe podstatou správneho súdnictva ako i netrestného dozoru prokuratúry je vytváranie efektívneho systému kontroly zákonnosti postupu a rozhodovania správnych orgánov v nadväznosti na materiálne chápanie právneho štátu. Takýto prístup však absentoval vo výklade zaujatom krajským súdom. Prílišné formalistické a reštriktívne vnímanie prístupu k správnemu súdu v podstate neguje význam tohto inštitútu. Poukázal na to, ţe ak „...určitá interpretačná hypotéza vedie k výsledku,
ktorého by sa iné pravidlá stali neaplikovateľnými, neúčelnými alebo by stratili svoju funkciu, je nutné takúto interpretáciu pokiaľ možno zavrhnúť, pretože je vysoko nepravdepodobné, že by niekto chcel vydať neaplikovateľné alebo inak neúčelné ustanovenie...“ (porovnaj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 7 A 6/2001-49 z 27.1.2005).
ţalobcu nemoţno výklad krajského súdu povaţovať ani za ústavne konformný (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Účastník právnych vzťahov má na úseku 6 1Sžr/93/2013 administratívneho práva pri domáhaní sa ochrany svojich práv a povinností v podstate voľbu medzi návrhom (ţalobou) na správny súd (čl. 46 ods. 2 ústavy) alebo podnetom na prokuratúru, majúcu vo vzťahu k svojej pôsobnosti postavenie iného orgánu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. I keď prokuratúra prioritne chráni objektívne právo, s jej ingerenciou môţe byť spojená aj ochrana subjektívnych práv účastníkov správneho konania, tak ako je tomu aj v tomto prípade. Vytváranie procesných prekáţok nemajúcich oporu v zákone má preto charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae) aj voči tým účastníkom konania, ktorých subjektívnym právam správna ţaloba prokurátora poskytuje ochranu. Zdôraznil, ţe vykonanie pozemkových úprav má nesporný dopad na vlastnícke právo k pozemkom. Výsledkom pozemkových úprav je totiţ zánik vlastníctva k pôvodnému pozemku (pozemkom) a jeho vznik k novovytvorenému pozemku (pozemkom). I keď nariadenie, či povolenie pozemkových úprav má vo všeobecnosti len charakter procesného rozhodnutia vydávaného v rámci jednej z viacerých etáp, v ktorých sa pozemkové úpravy uskutočňujú, jedná sa o rozhodnutie v danej veci právne zásadné. Vzhľadom k majoritnému vlastníctvu pozemkov nachádzajúcich sa v určenom obvode pozemkových úprav v k. ú. Z. B. - lokalita D. H. zo strany ţiadateľa akciovej spoločnosti IMMOFIN Záhorská Bystrica by totiţ moţnosti ostatných minoritných pozemkových vlastníkov ovplyvniť výsledok pozemkových úprav boli v zmysle § 11 ods. 23 a § 13 ods. 5 zákona č. 330/1991 Zb. len marginálne. Keďţe vlastnícke právo je základným ľudským právom a pozemkové úpravy, ktoré sú predmetom podanej správnej ţaloby prokurátora, by boli nesporne spôsobilé negatívne toto vlastnícke právo zasiahnuť, nemôţe byť preskúmanie ich zákonnosti vylúčené zo súdneho prieskumu ani s odkazom na znenie druhej vety čl. 46 ods. 2 ústavy. Na záver ţalobca uviedol, ţe úlohou prokuratúry v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre je vykonávať svoju pôsobnosť tak, aby ochrana zákonnosti a práv a zákonom chránených záujmov fyzických, právnických osôb a štátu bola okrem iného aj dôsledná a účinná. Z tohto dôvodu s poukázaním na opísané skutočnosti preto generálna prokuratúra podala po nevyhovení protestom prokurátora na krajský súd správnu ţalobu nielen proti rozhodnutiu ministerstva pôdohospodárstva (sp. zn. 5S/2544/2012) ale aj proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu (sp. zn. 1 S/191/2012) a následne tieţ navrhla spojenie oboch týchto vecí zmysle § 246c ods. 1 a § 112 ods. 1 O.s.p. III. 7 1Sžr/93/2013 Právny názor NS SR Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. v rozsahu odvolacích dôvodov postupom
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tieţ „O.s.p.“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o uznesenie, proti ktorému je
ustanovenia § 202 v spojení s § 250s O.s.p. podanie odvolania prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (§ 250ja ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.) a po neverejnej porade senátu jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, ţe uznesenie krajského súdu je potrebné zrušiť z dôvodu
1 písm. h/ O.s.p. a vrátiť mu vec na nové konanie. Predmetom odvolacieho konania bolo uznesenie krajského súdu o zastavení konania o ţalobe prokurátora, ktorou sa domáhal súdneho prieskumu rozhodnutia ţalovaného 6118/801/08/TBA zo dňa 5.12.2008 o nariadení pozemkových úprav v k. ú. Z. B., lokalita D. H., v zmysle ustanovení zákona č. 330/1991 Zb., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania preskúmal uznesenie krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Zo spisového materiálu vyplynulo, ţe konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn. 1S/191/2012 sa začalo na základe ţaloby prokurátora podanej
1 písm, b/ v spojení s ustanoveniami druhej hlavy piatej časti O.s.p. Ţalobou sa domáhal preskúmania rozhodnutia ţalovaného č. 6118/801/08/TBA zo dňa 5.12.2008 o nariadení vykonania pozemkových úprav v k. ú. Z. B., lokalita D. H.,
1 písm. c/ zákona č. 330/1991 Zb.
1 písm. b/ O.s.p. prokurátor môţe podať návrh na začatie konania, ak ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v prípadoch, v ktorých sa nevyhovelo protestu prokurátora a za podmienok uvedených v tomto zákone.
sa
ustanovení tejto hlavy postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a 8 1Sžr/93/2013 postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (ods. 1). Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu
tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (ods. 2). Predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným (ods. 3). V zmysle § 249 O.s.p. konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva ţalobou (ods. 1). Prokurátor pri podaní návrhu
1 písm. b) (ďalej len „ţaloba“) dbá o to, aby práva nadobudnuté v dobrej viere boli čo najmenej dotknuté (ods. 3).
6 O.s.p. účastníkom konania o ţalobe prokurátora je prokurátor, účastníci správneho konania a správny orgán
odseku 4 (teda ako žalovaný vystupuje správny orgán, ktorý rozhodoval v poslednom stupni).
5 O.s.p. prokurátor môţe ţalobu podať do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým nebolo vyhovené protestu. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.). Osobitným prípadom je tu preskúmanie správneho rozhodnutia na základe ţaloby prokurátora
1 písm. b/ O.s.p., teda v prípadoch, keď správny orgán nevyhovel protestu prokurátora. Protest prokurátora je právnym prostriedkom, ktorým prokurátor vykonáva dozor nad dodrţiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy (§ 21 ods. 2 písm. a/ zákona o prokuratúre) a slúţi predovšetkým na nápravu nezákonných rozhodnutí orgánov verejnej správy - na odstraňovanie právnych pochybení, ktoré vznikli v príslušnom konaní. V rámci tohto dozoru prokuratúra uplatňuje svoju pôsobnosť vo vzťahu k orgánom verejnej správy tým, ţe podaním protestu prokurátora moţno 9 1Sžr/93/2013 vyvolať preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Správny orgán, ktorý rozhodnutie vydal, má dve moţnosti – buď protestu prokurátora vyhovie alebo mu nevyhovie, resp. mu vyhovie iba čiastočne. V prvom prípade ide o špeciálny prípad autoremedúry, pri ktorom sa nevyţaduje súhlas účastníkov konania. Účastník konania má ale zákonné právo podať proti rozhodnutiu o proteste prokurátora riadny opravný prostriedok (§ 69 ods. 4 správneho poriadku) a v preskúmavacom konaní pred súdom je predmetom preskúmania len zákonnosť rozhodnutia o vyhovení protestu prokurátora a to z hľadiska, či protestu prokurátora malo alebo nemalo byť vyhovené. Súdom moţno samozrejme preskúmať aj rozhodnutia vydané po tom, čo správny orgán protestu prokurátora vyhovel. V druhom prípade (keď správny orgán protestu nevyhovel) sa účastníci nemôţu domáhať preskúmania rozhodnutia o nevyhovení protestu prokurátora
druhej hlavy piatej časti O.s.p., pretoţe takéto rozhodnutie nie je rozhodnutím, ktorým sa zakladá, mení alebo zrušuje právo alebo povinnosť fyzickej alebo právnickej osoby, ani sa priamo ich práv alebo právom chránených záujmov alebo povinností netýka. Zákon však v tomto prípade priznal prokurátorovi právo domáhať sa preskúmania zákonnosti pôvodného správneho rozhodnutia, teda toho, ktoré neúspešne napadol protestom, na základe prokurátorskej žaloby pred súdom (§ 35 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 250 ods. 6 a § 250b ods. 5 O.s.p.). Rozhodnutie, ktorého prieskumu sa ţalobca domáhal, bolo zmenené v mimoodvolacom konaní rozhodnutím Krajského pozemkového úradu v Bratislave č. 214/45/2009/ELE z 17.2.2009 a toto bolo následne v odvolacom konaní potvrdené rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 1920/2009-430 z 11.5.2009. Krajský súd konanie o ţalobe zastavil dôvodiac tým, ţe ţaloba nesmerovala proti rozhodnutiu správneho orgánu v poslednom stupni. 10 1Sžr/93/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o tom, ţe ţaloba smerovala proti prvostupňovému rozhodnutiu a ţe ţalobca ako ţalovaného neoznačil správny orgán, ktorý konal v poslednom stupni. Rozhodnutie ţalovaného bolo vydané
1 písm. c/ v spojení s § 8 zákona č. 330/1991 Zb. Z ustanovení § 2 ods. 2 a § 8 ods. 8 zákona č. 330/1991 Zb. je zrejmé, ţe riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu o nariadení pozemkových úprav z dôvodu
1 písm. c/ prípustný nie je. Konanie, ktorého výsledkom bolo vydanie ţalobou napadnutého rozhodnutia o nariadení pozemkových úprav, bolo teda jednoinštančné. Rozhodnutia vydané v jednoinštančnom správnom konaní podliehajú súdnemu prieskumu
ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. v zmysle § 247 ods. 3 O.s.p. (teda za podmienok vyplývajúcich z ods. 1 a 2 tohto ustanovenia) a na strane ţalovaného v preskúmavacom súdnom konaní vystupuje orgán, ktorý toto rozhodnutie vydal, v predmetnej veci teda ţalovaný. Krajský súd nesprávne argumentoval tým, ţe uvedené rozhodnutie bolo v mimoodvolacom konaní zmenené a teda nebolo konečné. Tu však treba zdôrazniť skutočnosť, ţe konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch nie je pokračovaním pôvodného konania vo veci, netvorí s ním jeden celok. Konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch (obnova konania, mimoodvolacie konanie) je osobitným konaním, ktoré v podstate moţno povaţovať aj za druh dozoru správneho orgánu vyššieho stupňa nad činnosťou podriadeného správneho orgánu. Takéto konanie sa pritom môţe začať buď ex offo alebo aj z podnetu iného subjektu a nemusí to byť len účastník pôvodného konania. Smeruje vţdy proti právoplatnému rozhodnutiu. Naproti tomu konanie o riadnych opravných prostriedkoch (odvolanie, rozklad) priznáva účastníkovi konania právo domáhať sa nápravy neprávoplatného rozhodnutia prvostupňového orgánu, ktoré z určitých dôvodov nepovaţoval za správne či zákonné. Toto právo patrí výlučne účastníkovi konania a jeho vyuţitie je zároveň jednou z podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 247 ods. 2 O.s.p. pre to, aby sa mohol domáhať súdneho prieskumu rozhodnutia
piatej časti O.s.p. Pokiaľ správne rozhodnutie bolo vydané v konaní, v ktorom osobitný predpis proti nemu podanie riadneho opravného prostriedku nepripustil, nie je vylúčené zo súdneho prieskumu, pokiaľ sú splnené podmienky v zmysle § 247 ods. 1 a 2 O.s.p. – teda pokiaľ takéto rozhodnutie nadobudlo 11 1Sžr/93/2013 právoplatnosť a ide o rozhodnutie, ktorým mohli byť fyzické osoby dotknuté na svojich právach.
názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa v danej veci nepostupoval v intenciách vyššie uvedeného a konanie o ţalobe prokurátora zastavil po nesprávnom právnom posúdení veci po tom, čo na predmetnú vec neaplikoval správne zákonné ustanovenia (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto v plnom rozsahu stotoţnil s argumentáciou ţalobcu a vzhľadom na vyššie uvedené napadnuté uznesenie krajského súdu postupom
3 posledná veta v spojení s § 221 O.s.p. z dôvodu
1, písm. h/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle § 246c ods. 1 v spojení s § 221 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa vzhľadom na procesné pochybenie súdu prvého stupňa vecou samou nezaoberal. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretoţe s poukazom na § 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 bude povinnosťou súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o náhrade trov odvolacieho konania v novom rozhodnutí vo veci. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 9. decembra 2014 JUDr. Ing. Miroslav Gavalec PhD., v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.