Obsah (6)

§ 142§ 243a§ 242§ 243f§ 237§ 243i

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 MCdo 14/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ E., bývajúcej v P., Č., 2/ E., bývajúcej v R., 3/ Ing. G., bývajúcemu v

§ 142ods.

1 O.s.p., pretoţe ţalobcovia ani ţalovaná neboli v odvolacom konaní úspešní. 4 4 MCdo 14/2013 Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu na podnet ţalobcov podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd tento rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa mimoriadneho dovolateľa bol napadnutým rozsudkom porušený zákon, pričom ochranu práv a právom chránených záujmov účastníka konania nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. S poukazom na ustanovenie § 101, § 585 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka a ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. uviedol, ţe rozsudkom súdu prvého stupňa bolo rozhodnuté bez záveru o právnej povahe záväzkových vzťahov účastníkov konania. Vo vzťahu k čiastke 3 485,36 Eur súd prvého stupňa ustálil, ţe ide o sumu za uţívanie pozemku za obdobie od

1. septembra 2006 do
2. decembra 2008, keď do
3. septembra 2006 mala predmetný pozemok v prenájme E.. S poukazom na to, ţe ţalovaná sa dovolala premlčania, súd pri pouţití trojročnej premlčacej doby priznal ţalobcom právo iba za obdobie od
4. októbra 2007 do
5. decembra 2008 a vo zvyšku návrh (podaný
6. októbra 2010) vo vzťahu k čiastke 3 485,36 Eur zamietol. Vo vzťahu k čiastke 3 319,39 Eur súd prvého stupňa povaţoval za zistené, ţe ide o dlh za obdobie od
7. júna 2005 do
8. septembra
9. S poukazom na to, ţe ţalovaná sa dovolala premlčania, súd pri pouţití trojročnej premlčacej doby návrh (podaný
10. októbra 2010) vo vzťahu k čiastke 3 319,39 Eur zamietol. Rozhodnutie, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania bolo odôvodnené tým, ţe účastníci konania mali v konaní úspech čiastočný (§ 142 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny, keď za správne povaţoval aj závery súdu prvého stupňa o premlčaní práv. Podľa rozsudku odvolacieho súdu Dodatkom došlo k urovnaniu sporných záleţitostí a odvolací súd vyhodnotil Dodatok z časti ako dohodu o urovnaní sporných záleţitostí. Pri urovnaní je doterajší záväzok nahradený záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania (§ 585 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Na základe urovnania (na základe dohody o urovnaní) tak vzniká nový záväzok. Nový záväzok je záväzkom z nového právneho dôvodu a s novou dobou splnenia. Pri záväzku, u ktorého odvolací súd povaţoval Dodatok za dohodu o urovnaní (záväzok na zaplatenie 3 485,36 Eur) nemohol odvolací súd vzhľadom na ustanovenie § 585 ods. 3 Občianskeho zákonníka posúdiť začiatok plynutia premlčacej doby zhodne ako súd prvého stupňa (teda ešte pred vznikom tohto záväzku) a nemohol tak závery súdu prvého stupňa o premlčaní práv z tohto záväzku povaţovať za správne. Generálny dovolateľ vyslovil, ţe správne právne posúdenie veci vyţadovalo, aby odvolací súd pri posudzovaní správnosti záverov súdu prvého stupňa o premlčaní práv prihliadol z hľadiska určenia začiatku plynutia premlčacej doby (§101 Občianskeho zákonníka) na dohodu účastníkov konania o dobe splnenia oboch záväzkov uvedenú v bode 2 Dodatku a preskúmateľnosť rozsudku 5 4 MCdo 14/2013 odvolacieho súdu vyţadovala, aby odvolací súd v jeho odôvodnení (§ 157 ods. 2 O.s.p.) uviedol, ako sa pri posudzovaní správnosti záverov súdu prvého stupňa o premlčaní práv vyporiadal s uvedeným dojednaním Dodatku (bod 2) o dobe splnenia záväzkov. Rozsudok odvolacieho súdu podľa názoru generálneho dovolateľa vzhľadom na uvedené spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie je nepreskúmateľné. Ţalobcovia a ţalovaná nevyuţili svoje právo a na výzvu súdu sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky písomne nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1 a 2 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 243aods.

1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. a § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je dôvodné. Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, ţe právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a ak to vyţaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu, a túto ochranu nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O.s.p.). Mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods. 2

§ 242ods.

1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O vadu v zmysle § 237 O.s.p. ide vţdy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto 6 4 MCdo 14/2013 v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. generálny dovolateľ nenamietal a tieto vady nevyšli najavo ani v dovolacom konaní. Generálny dovolateľ namietol nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, t.j. namietol, ţe konanie odvolacieho súdu je v danom prípade postihnuté procesnou vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Vady konania vymedzené v § 237 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z

1. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
2. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom 7 4 MCdo 14/2013 svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je moţné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (I. ÚS 56/01). V obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemoţno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 304/06). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t.j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo. Jedným z takých dôvodov je aj odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pod ktorým pochybením súdu sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo kaţdého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a pouţívanie procesnoprávnych predpisov. Vydaniu rozhodnutia súdu musí predchádzať zákonné konanie (fair proces), t.j. taký postup súdu, v ktorom je zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcim. Ide o procesné práva, ktoré môţe účastník uplatniť nielen v konaní na súde prvého stupňa, ale aj v odvolacom konaní. Realizácia týchto práv v odvolacom 8 4 MCdo 14/2013 konaní je však znemoţnená, ak odvolací súd sa síce stotoţní s konečným záverom súdu prvého stupňa o (ne)opodstatnenosti ţaloby, ale svoje rozhodnutie zaloţí na právnych záveroch vychádzajúcich zo skutočností s ktorými sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal a ku ktorým sa neúspešný ţalobca nevyjadroval, pretoţe k tomu nemal dôvod. V danej veci sa ţalobcovia (po čiastočnom späťvzatí ţaloby) domáhali zaplatenia sumy 6.804,75 Eur s príslušenstvom na základe Dodatku k zmluve o nájme pozemku z
3. januára 2009, podľa ktorého suma 3.485,36 Eur (105.000,- Sk) mala predstavovať nájomné za uţívanie pozemku ţalovanou a suma 3.319,39 Eur (100.000,- Sk) nájomné nezaplatené E., všetko do
4. decembra
5. Prvostupňový súd len s poukazom na ustanovenie § 488, § 489, § 100 ods. 1 a § 100 Občianskeho zákonníka ţalobe čiastočne vyhovel, keď dospel k záveru, ţe časť uplatnenej pohľadávky je premlčaná. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe nájomný vzťah E. skončil
6. septembra 2006 (bez uvedenia, na základe akého dokazovania dospel k takémuto záveru – tu por. aj svedeckú výpoveď E.), z čoho vyvodil povinnosť ţalovanej platiť nájomné za uţívanie pozemku od
7. septembra 2006 do
8. decembra 2008 (ktorá mala v nájme ½ hnuteľného majetku E.) bez toho, aby takéto svoje rozhodnutie podradil pod určité zákonné ustanovenie, pretoţe všeobecný odkaz len na § 488 a § 489 Občianskeho zákonníka nie je v ţiadnom prípade postačujúci. Rovnako nie je moţné zistiť ani to, podľa akého zákonného ustanovenia posúdil súd prvého stupňa povinnosť ţalovanej zaplatiť dlh na nájomnom za E. a to napriek tomu, ţe niet pochýb o tom, ţe z Dodatku jednoznačne vyplýva, ţe ním účastníci sledovali upraviť medzi sebou dva rozličné právne vzťahy. Bez toho, aby vec jednoznačne právne súd prvého stupňa posúdil, rozhodol aj o úplnom, resp. čiastočnom premlčaní práva. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po opätovnom zopakovaní obsahu spisu uviedol, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, súd vykonal dostatočné dokazovanie vo veci a vec správne právne posúdil. S poukazom na ustanovenie § 537(!) Občianskeho zákonníka konštatoval, ţe Dodatok moţno vyhodnotiť ako dohodu o urovnaní sporných záleţitostí a zároveň ako pristúpenie ţalovaného k záväzku E. vo výške uvedenej v Dodatku. V tomto smere je potrebné povaţovať rozsudok odvolacieho súdu za nepreskúmateľný, nakoľko nie je zrejmé, z čoho odvolací súd odvodzoval, ţe súd prvého stupňa posúdil vec správne po právnej stránke, pričom sám v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na ustanovenie § 537 a § 533 Občianskeho zákonníka. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu totiţ nemoţno zistiť ako vec posúdil po právnej stránke, keď v jeho 9 4 MCdo 14/2013 odôvodnení len v úvode citoval ustanovenia § 488, § 489, § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Povinnosť súdov rozhodnutia odôvodniť v súlade s vyššie citovaným ustanovením je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Stav, kedy rozsudok nespĺňa náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., vo svojich dôsledkoch vedie k tomu, ţe sa stáva nepreskúmateľným. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
9. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne 10 4 MCdo 14/2013 odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä zo strany účastníkov konania, ktorým je takéto rozhodnutie určené. Rozhodovacia činnosť súdov predstavuje jeden zo spôsobov realizácie objektívneho práva za účelom nápravy jeho nesprávneho chápania zo strany fyzických a právnických osôb pri realizácii právnych vzťahov. Autoritatívna povaha rozhodovacej činnosti zakladá pre súdy zodpovednosť v zmysle poţiadavky náleţitého výkladu z hľadiska odbornosti, ktorá však nesmie ísť na úkor všeobecnej zrozumiteľnosti a jednoznačnosti vysloveného právneho názoru. Vyţaduje sa teda, aby súd nielen vyslovil svoj záver, ale aj vyloţil úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a ktoré ho viedli k aplikácii práve zvolených predpisov. V prípade, ak účastník konania vyţaduje, aby sa vec posudzovala podľa iných zákonných ustanovení, súd je povinný zaoberať sa nimi a vyloţiť, prečo posúdenie veci v zmysle návrhov účastníka nie je po právnej stránke správne. V predmetnej veci, s ohľadom na doterajšie rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, vystupuje právna otázka, a to otázka (ne)aplikácie ustanovení ôsmej časti Občianskeho zákonníka. Nie je teda moţné preskúmať správnosť aplikácie právnej normy na zistený skutkový stav v zmysle námietky generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Hoci rozsudok odvolacieho súdu obsahuje vlastné posúdenie veci, z jeho obsahu nie je zrejmý proces úvah, na základe ktorých k týmto právnym záverom odvolací súd dospel a ako sa vyporiadal s námietkami účastníkov obsiahnutými aj v odvolaní. Nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia predstavuje závaţné procesné pochybenie súdu spočívajúce v odňatí moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), na ktoré je dovolací súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutie vydané v konaní s takouto vadou nemoţno povaţovať za zákonné. Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal dovolanie podľa § 243e ods. 1 O.s.p.

§ 243fods.

1 písm. a/ O.s.p.

§ 237písm.

f/ O.s.p., keďţe to vyţadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. 11 4 MCdo 14/2013 Z uvedených dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.). Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami generálneho prokurátora Slovenskej republiky uvedenými v mimoriadnom dovolaní. V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. novembra 2014 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová