doterajších 5 Cdo 105/2011 3 predpisov (vyhl. č. 47/1995 v čl. II, vyhl. č. 19/1999 Zb. v článku V., čl. I. bod 3 aj zák. č. 437/2004 v ust. § 11). Prechodné ustanovenia noviel vyhlášky č. 32/1965 Zb. bolo potrebné, zohľadniac čas zistenia choroby z povolania 14. apríla 1988 a jej hlásenie, pri rozhodovaní o náhrade poškodenia na zdraví navrhovateľa, aplikovať vyhlášku č. 32/1965 Zb. účinnú v uvedenom čase, z hľadiska § 5 ods. 3 a § 4 ods. 1 tejto vyhlášky. Uviedol, ţe samotná náhrada za sťaţenie spoločenského uplatnenia, v rozsahu základného počtu bodového ohodnotenia zahŕňa odškodnenie za nepriaznivé dôsledky pre ţivotné úkony poškodeného pre uspokojovanie jeho osobných a spoločenských potrieb, alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh, teda zohľadňuje okolnosť, ţe poškodený je v dôsledku choroby z povolania obmedzený vo svojich moţnostiach. Pri odškodnení sa vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaţenie ohodnotené v lekárskom posudku, pričom § 7 ods. 3 vyhlášky umoţňuje jeho zvýšenie v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa, a to i nad stanovené najvyššie výmery odškodnenia. Mal za to, ţe danom prípade u navrhovateľa nastal takýto stav, keď z lekárskych nálezov predloţených uţ v pôvodnom konaní , nepochybne vyplynulo, ţe u navrhovateľa sa jeho predpoklady a schopnosti, ktoré mal pred vznikom choroby z povolania nielen zúţili, ale niektoré aj stratili. Pokiaľ išlo o uplatnený nárok, súd prvého stupňa sa v zásade stotoţnil s tvrdeniami navrhovateľa, ţe ak u osoby postihnutej chorobou z povolania dôjde ku zhoršeniu zdravotného stavu v rozsahu, ktorý nebolo moţné objektívne predpokladať pri posudzovaní jeho sťaţenia spoločenského uplatnenia, a takéto zhoršenie zdravotného stavu poškodeného je hodné mimoriadneho zreteľa, je moţné opätovne poškodenému priznať rozhodnutím súdu mimoriadne odškodnenie (idúc tým aj nad rámec všeobecnej zásady jednorázovosti odškodnenia sťaţenia spoločenského uplatnenia), a to v rozsahu takto pôvodne nepredpokladaných nepriaznivých dôsledkov poškodenia zdravia poškodeného na jeho ţivot, ţivotné úkony a uspokojovanie nielen jeho ţivotných a spoločenských potrieb, ale aj jeho rodiny a blízkeho okolia. U navrhovateľa za takéto pôvodne nepredpokladané následky choroby z povolania súd prvého stupňa povaţoval navrhovateľom prezentované a v konaní preukázané neustále psychické zmeny jeho osobnosti, eskalujúce výbuchy neovládateľnej a bezdôvodnej agresivity a z toho plynúce váţne konflikty v jeho rodine, v manţelstve, vedúce k úplnej strate kontaktov s najbliţšími príbuznými – manţelkou, deťmi, vnukmi, ako aj ku strate samostatnej existencie nielen v spoločenskom prostredí, ale aj v domácom prostredí, vedúce k zvýšenej potrebe starostlivosti tretej osoby o navrhovateľa a s tým súvisiacich finančných nárokov na zabezpečenie takejto starostlivosti. Súd prvého stupňa povaţoval priznanú satisfakciu vo výške 35-násobku zvýšenia bodového ohodnotenia sťaţenia spoločenského uplatnenia 5 Cdo 105/2011 4 vo výške 3 485,50 € za spravodlivú v pomere k následkom, ktoré choroba zmenou osobnosti navrhovateľa vyvolala. Výnimočnosť prípadu navrhovateľa odôvodňujúca zvýšenie náhrady spočívala v tom, ţe v čase zistenia doposiaľ nepredpokladaných následkov choroby sa jednalo o človeka vo veku, v ktorom rodinný ţivot v kruhu najbliţších, záujem o potomkov, stýkanie sa s nimi, pocit radosti zo starostlivosti o nich a pocit spolupatričnosti s rodinou, majú pre človeka veľmi pozitívny význam, hlboko ovplyvňujú jeho preţívanie obdobia blízkeho dôchodkovému veku. Pri určení miery odškodnenia zohľadnil u navrhovateľa mimoriadne zhoršenie jeho rodinného ţivota v dôsledku progresie choroby z povolania, ako aj mimoriadne zníţenie kvality preţívania aj tých najjednoduchších ţivotných situácií, ako sú preţívanie beţného dňa, nocí, spánku a pod., postupnú stratu vnímania pozitívnych stránok ţivota, ako aj pocit šťastia, spokojnosti, rodinnej a osobnej pohody, veselosti, stratu empatie s ostatnými členmi rodiny, úplné vyčlenenie navrhovateľa z rodinného ţivota pre jeho neovládateľnú agresivitu, hrubo obťaţujúcu jeho okolie, preţívanie pocitu hlbokej nespravodlivosti, úzkosti a celkovej nechuti k ďalšiemu ţivotu, úplnú stratu pocitu lásky a spolupatričnosti s rodinou, ako aj mimoriadnu emočnú labilitu v styku s tretími osobami. Súd prvého stupňa vzal do úvahy aj skutočnosť, ţe u navrhovateľa boli poškodené ţivotne dôleţité orgány, ako centrálny nervový systém, ako aj skutočnosť, ţe choroba z povolania u navrhovateľa a jej následky sú nevyliečiteľné s predpokladanou tendenciou sústavného zhoršovania sa. Nárok vo zvyšku zamietol, t.j. odškodnenie na úrovni 100-násobku, ako si to uplatnil navrhovateľ, nakoľko u navrhovateľa nešlo o najťaţšie následky choroby z povolania intoxikácie sírouhlíkom, ktoré by odôvodňovalo vyššie odškodnenie. O trovách konania rozhodol
3 O.s.p. Krajský súd v Trnave na odvolanie odporcu a vedľajšieho účastníka rozsudkom z 29. novembra 2010, sp.zn. 23 Co 73/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Odporcovi uloţil povinnosť zaplatiť na účet Krajského súdu v Trnave trovy štátu 56,78 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania navrhovateľovi v sume 1 551,55 € k rukám právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. J. F. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal za to, ţe doplnené dokazovanie pred odvolacím súdom výsluchom svedkov MUDr. V. Ţ., psychiatra, a MUDr. I. T., neurológa, jednoznačne podporilo závery súdu prvého stupňa o priznaní mimoriadneho odškodnenia navrhovateľovi v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., keďţe sa jednalo o prípad hodný mimoriadneho zreteľa. 5 Cdo 105/2011 5 V ostatnom odôvodnení odkázal odvolací súd na závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia plne stotoţnil. O trovách odvolacieho konania rozhodol
1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca, ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť, konanie vo veci zastaviť a rozhodnúť o postúpení veci Sociálnej poisťovni, ako orgánu, do ktorého právomoci patrí rozhodovanie o uplatnenom nároku, alternatívne rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. a/, d/ O.s.p a § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. Mal za to, ţe od
3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. z titulu choroby z povolania zistenej u navrhovateľa.
názoru odporcu prvostupňový súd nemohol rozhodnúť o ďalšom mimoriadnom odškodnení navrhovateľa, keď v konaní neboli preukázané základné predpoklady, ktorými prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil, a to zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa v čase po rozhodnutí Okresného súdu Bratislava III, vykazujúceho znaky novej škody na zdraví a z tohto zdravotného stavu vyplývajúce výrazné zhoršenie spoločenského uplatnenia navrhovateľa, ktoré by malo vykazovať určitú osobitosť (tzv. mimoriadnosť prípadu). Rovnako závaţného pochybenia sa
názoru odporcu dopustil aj odvolací súd, keď rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil. Namietal, ţe zistenia, resp. závery prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu, nemajú ţiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, práve naopak, sú s nimi v rozpore. Oporu vo vykonanom dokazovaní nemá
odporcu ani konštatovanie 5 Cdo 105/2011 6 prvostupňového súdu, ţe u navrhovateľa došlo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu, a tým k vzniku novej škody na zdraví, ktorá nebola pôvodne predvídateľná. Odporca mal výhrady tieţ proti tomu, ţe súd pri odškodňovaní navrhovateľa prihliadal aj na uspokojovanie spoločenských potrieb jeho rodiny a nestotoţnil sa ani so spôsobom, akým prvostupňový súd dospel k výslednej, navrhovateľovi priznanej sume. Mal za to, ţe súdy vec nesprávne právne posúdili aj pokiaľ ide o náhradu trov konania. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci. Navrhovateľ navrhol dovolanie odporcu
1 O.s.p. zamietnuť, keď mal za to, ţe nie sú dané dôvody dovolania a nenastali ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Vedľajší účastník sa k dovolaniu odporcu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.
ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). 5 Cdo 105/2011 7 V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil. So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia o existencii vady konania
a/ a d/ O.s.p.
a/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. V súvislosti s otázkou právomoci súdu prejednať a rozhodnúť vec, ktorej predmetom je nárok na mimoriadne odškodnenie sťaţenia spoločenského uplatnenia v prípade, ţe k pracovnému úrazu došlo pred 1. januárom 2004 a návrh bol podaný na súd po 1. januári 2004, dovolací súd uvádza, ţe doterajšia súdna prax zastáva stanovisko,
ktorého aj v takomto prípade vec patrí do právomoci súdov (pozri S 27/2006). Vychádza správne zo záveru, ţe na sťaţenie spoločenského uplatnenia v dôsledku pracovného úrazu a iného 5 Cdo 105/2011 8 poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti zákona o sociálnom poistení, resp. zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaţenie spoločenského uplatnenia, sa vzťahujú doterajšie predpisy. Vo veciach zvýšenia náhrady za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia nad rozsah základného bodového ohodnotenia je týmto predpisom vyhláška č. 32/1965 Zb., ktorá v ustanovení § 7 ods. 3 stanovuje, ţe o zvýšení odškodnenia za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia rozhoduje súd. Osobitný právny predpis teda ustanovuje, ţe takúto vec má prejednať a rozhodnúť súd v občianskom súdnom konaní. K uvedenému dovolací súd dodáva, ţe hoci pôvodným účelom tohto ustanovenia vyhlášky nebolo riešiť otázku právomoci súdu (v čase nadobudnutia jej účinnosti, aţ do
zákona o sociálnom poistení, t.j. o nárokoch vzniknutých od
d/ O.s.p.
d/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie. Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného a naopak). Ten istý predmet konania je daný, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. vyplýva z rovnakého skutku). Konanie sa týka tých istých osôb v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov (či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne, resp. inak. V danej veci nejde o vadu
d/ O.s.p. (res iudicata), nakoľko konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod. sp.zn. 16 Cp 77 /2002 a konanie vedené na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 23 C 62/2008 sa navzájom odlišujú svojím predmetom. Kým predmetom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 16 Cp 77 /2002 bol nárok na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia v súvislosti so škodou na zdraví spôsobenou navrhovateľovi chorobou z povolania – chronickou otravou sírouhlíkom (ku dňu podania návrhu, t.j. k 7. novembru 2002), v konaní vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 23 C 62/2008 súd rozhodoval o mimoriadnom zvýšení odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia v dôsledku zhoršenia zdravotného 5 Cdo 105/2011 10 stavu navrhovateľa, ktoré nebolo moţné predpokladať pri pôvodnom posudzovaní následkov choroby z povolania na sťaţenie jeho spoločenského uplatnenia. Odporca v dovolaní tieţ namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorá by odôvodňovala skutočnosť, ţe konanie mohlo byť postihnuté vadou
f/ O.s.p.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní
ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“). Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, tak ako namietal dovolateľ v podanom dovolaní, prípadne ţe by konanie bolo 5 Cdo 105/2011 12 postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti
O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), a dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z dovolania odporcu vyplýva, ţe napáda rozsudok odvolacieho súdu aj v časti týkajúcej sa výroku o trovách konania. Pokiaľ ide o túto časť rozhodnutia odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania treba posudzovať
O.s.p., a nie
Ide totiţ o rozhodnutie, ktoré má povahu uznesenia v zmysle § 167 ods. 1 veta druhá O.s.p., a to aj v prípade, ţe je pojaté do rozsudku vo veci samej. Ani v takom prípade nezmení rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú povahu, a preto z hľadiska prípustnosti dovolania treba na neho hľadieť ako na uznesenie. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. ale výslovne ustanovuje, ţe predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania. Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., § 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie 5 Cdo 105/2011 13 smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 21. septembra 2011 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.