tak, ţe úspešnému ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. 2 8Sži/20/2013 Krajský súd vo vzťahu k napadnutému výroku o náhrade trov konania odvolávajúc sa na § 250k ods. 1 vety tretej O.s.p. dôvodil, ţe v citovanom ustanovení je pre náhradu trov konania v konaniach vedených na základe ţalôb podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. zakotvená výnimka zo zákonnej zásady zodpovednosti účastníkov za výsledok konania (prvá veta citovaného ustanovenia), ktorá spočíva v moţnosti nepriznania, či zníţenia náhrady trov konania prisudzovanej ţalobcovi, ktorý v konaní mal úspech celkom alebo sčasti, pričom bliţšie podmienky pre nepriznanie alebo zníţenie trov konania zákon neupravuje, avšak ustanovuje, ţe súd takto môţe postupovať, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa, dodajúc, ţe posúdenie splnenia podmienok pre postup podľa takejto úpravy, je výlučne na úvahe súdu. Uviedol, ţe dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nepriznal ţalobcovi uplatnenú náhradu trov konania spočívajú v povahe sporu, teda v okolnostiach daného prípadu pokračujúc, ţe v danej veci prihliadol najmä na skutočnosť, ţe ţalobca poţadoval sprístupnenie informácií od 495 obcí len v banskobystrickom kraji (ako aj v ďalších štyroch krajoch a ţaloby s určitosťou uţ podal v bratislavskom kraji) takým spôsobom, ţe obce nie vţdy boli schopné v lehote reagovať, pričom nepreukázal snahu získať poţadované informácie aj iným dostupnejším a efektívnejším spôsobom ohľadom všetkých obcí, napr. prostredníctvom Zdruţenia miest a obcí Slovenska (ďalej len „ZMOS“), resp. inou formou zaslania ţiadosti a podobne, čo značne spochybnilo skutočný úmysel ţalobcu získať poţadované informácie a naopak podaním mnoţstva ţalôb proti obciam, kde ţalobca uplatňuje v kaţdom konaní náhradu trov konania v plnej výške (pre obce nie zanedbateľnej), svedčí o tom, ţe ţalobca mal väčší záujem na priznaní trov konania, ako na sprístupnení poţadovaných informácií. Vychádzajúc z podstaty ţalôb medzi jednotlivými obcami a ţalobcom vo veci nesprístupnenia poţadovaných informácií v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) poukázal na skutočnosť, ţe prostriedkom k riešeniu týchto sporov by nemalo byť obštrukčné vyuţívanie zákona, dodajúc, ţe ţalobca svojím chovaním, ktoré je inak právom dovolené, sledoval vyvolanie konaní na základe podaných ţalôb, ktoré svojou podstatou k poskytnutiu informácií neprispejú, t.j. ţaloby samé o sebe nie sú prostriedkom, ktoré by sprístupnili informácie a mal za to, ţe v danej veci ide o zdanlivý výkon práva, pretoţe jeho účelom nie je 3 8Sži/20/2013 právo vykonať, ale samoúčelne napadnúť postup správneho orgánu opravným prostriedkom (ţalobou), zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného zákonom o slobode informácií je pre ţalobcu nepochybne vedľajšie, keďţe ţalobca v ţiadnom z konaní nepreukázal ďalšiu snahu o získanie poţadovaných informácií, ktoré je moţné zistiť na verejne prístupných webových stránkach. Ďalej zdôraznil, ţe samotný počet podaných ţalôb nie je jediným relevantným ukazovateľom pre konštatovanie súdu o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa, ale túto skutočnosť zohľadnil
ďalšími skutočnosťami týkajúcimi sa danej veci, či pomerov na strane účastníkov konania. Zohľadnil aj okolnosť, ţe u ţalobcu ide o hromadne podané ţaloby, v ktorých sa jedná o typovo rovnaké veci po skutkovej i právnej stránke (s drobnými odlišnosťami v dôsledku skutkových okolností), ţaloby sú takmer identické, čím je daná i nízka právna zloţitosť a časová náročnosť poskytnutých úkonov právnej sluţby v dôsledku toho, ţe ţaloby sú podané elektronicky, v ktorých sú menené len identifikačné údaje ţalovanej strany a sú v nich nepatrné odchýlky, vzhľadom na skutkový stav v tej - ktorej obci. Rovnako dospel k záveru, ţe ani právna argumentácia uvedená v ţalobe vzhľadom na predmet sporu nie je obzvlášť náročná a s prihliadnutím aj na to, ţe ţaloby sú generované počítačom, nemoţno povaţovať uplatnené trovy konania za primerané. Rovnako nepovaţoval za právne relevantnú námietku ţalobcu na obligatórne zastúpenie advokátom v predmetnej veci dôvodiac tým, ţe samotná právna úprava v § 250k ods. 1 O.s.p. umoţňuje súdu podľa vlastnej úvahy nepriznať úspešnému ţalobcovi náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Vo vzťahu k otázke primeranosti náhrady trov konania poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky zo 14.09.2011, sp. zn. I. ÚS/3698/10, v ktorom ústavný súd označil za dôkaz patologického stavu českého civilného procesu, ak sa súdne konania vedú nie kvôli úspechom vo veci samej, ale predovšetkým kvôli náhrade trov konania. Zároveň uviedol, ţe Okresný súd v Ústí nad Labem označil za nemorálny biznis priznávať trovy za „formulárové“ ţaloby, pričom sťaţnosti na Ústavnom súde Českej republiky proti týmto rozhodnutiam boli pre zjavnú neopodstatnenosť odmietnuté. Záverom dôvodil, ţe pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z § 2 O.s.p., v zmysle ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné 4 8Sži/20/2013 právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pri tom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právnom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneuţívali na úkor iných osôb. Proti rozsudku krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania podal ţalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie. Namietal, ţe konanie má iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo výroku o trovách konania [odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.], a ţe napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.]. Predovšetkým namietal, ţe konanie krajského súdu je zaťaţené vadou, ktorá mala za následok nepredvídateľnosť a prekvapivosť napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd) sp. zn. IV. ÚS 248/08, z ktorého vyplýva, ţe hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania a rovnako tieţ na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 24/2010 z 08.04.2010, z ktorého vyplýva, ţe nepriznaním účelne vynaložených trov konania dochádza v podstate k popretiu úspechu sťažovateľa v súdnom konaní. Ďalej namietal, ţe krajský súd rozhodol vo výroku o trovách konania o nepriznaní náhrady trov konania bez toho, aby mu umoţnil akokoľvek sa vyjadriť k otázke nesplnenia podmienok pre priznanie náhrady trov konania. Poukázal na to, ţe krajský súd ho na pojednávaní dňa 19.06.2013 nijako neoboznámil, ţe predmetom rozhodovania bude aj naplnenie podmienok pre úplné nepriznanie náhrady trov konania, napriek tomu, ţe bol v konaní úspešný. Týmto postupom podľa jeho názoru krajský súd zaťaţil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo výroku o trovách konania [§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.]. Poukázal na skutočnosť, ţe krajský súd paradoxne v odôvodnení cituje nález Ústavného súdu Českej republiky zo 14.09.2011, sp. zn. I. ÚS 3698/10, ktorý však jeho závery jednoznačne potvrdzuje, keďţe v uvedenej veci musel český ústavný súd zrušiť pre protiústavnosť rozhodnutie všeobecného súdu pre to isté, čoho sa dopustil krajský súd. 5 8Sži/20/2013 Nesprávne právne posúdenie veci vo výroku o trovách konania spočívalo v absencii dôvodov hodných osobitného zreteľa a v nepriznaní nepriameho účinku, čo je v rozpore s právom Európskej únie. Absencia dôvodov hodných osobitného zreteľa spočíva podľa názoru ţalobcu v skutočnosti, ţe krajský súd nesprávne posúdil povahu sporu, ktorá spočíva v okolnostiach daného prípadu, ktorými je podľa názoru súdu prepojenie ţaloby na údajných 495 ţiadostí, zaslaných obciam v Banskobystrickom kraji. Ţalobca pravdivosť tohto záveru súdu poprel. Uviedol, ţe na súd sa obrátil iba vtedy, keď povinná osoba poţadované informácie nesprístupnila. Namietal, ţe dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý nemoţno priznať úspešnému účastníkovi náhradu trov konania, nemôţe byť oprávnený výkon práva, ktorým realizoval ţalobca svoj predmet činnosti, aj keď podal niekoľko ţiadostí súčasne. K ďalšiemu dôvodu, pre ktorý mu podľa názoru krajského súdu nemoţno priznať náhradu trov konania, uviedol, ţe od doručenia ţiadosti do podania ţaloby uplynuli viac ako dva mesiace a ak teda ţalovaný nestihol zareagovať na ţiadosť v zákonnej lehote 8 pracovných dní, ba ani na odvolanie, mal dostatok moţností urobiť tak do dňa podania ţaloby (teda viac ako dva mesiace po podaní ţiadosti), a ţe s ohľadom na lehotu podľa § 250b ods. 1 O.s.p. nemohol čakať dlhšie. Ak teda podľa názoru krajského súdu ţalovaný nestihol včas reagovať (čo ani ţalovaný netvrdil), išlo o okolnosť na strane ţalovaného. Ďalej namietal, ţe snahu získať poţadované informácie aj iným dostupnejším a efektívnejším spôsobom, napríklad prostredníctvom ZMOS alebo inou formou zaslania ţiadosti nemal, ani ju nemusel takýmto spôsobom prejaviť, lebo ZMOS je subjektom súkromného práva, je zdruţením právnických osôb a nie je povinnou osobou podľa § 2 zákona o slobode informácií. Z uvedeného dôvodu ţiadosť adresoval ţalovanému priamo práve preto, ţe potreboval autentickú informáciu poskytnutú štatutárnym orgánom alebo poverenou osobou, priamo od povinnej osoby, ktorej sa ţiadosť o poskytnutie informácií týka a disponuje ňou a pre jeho účely mu nepostačovalo poţadované informácie nájsť „niekde“ na internete. Namietal, ţe nemal povinnosť preukazovať svoju snahu získať informácie „inak“ a zdôraznil, ţe § 3 ods. 3 zákona o slobode informácií obsahuje imperatív, vylučujúci moţnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem, pre ktorý sa informácia poţaduje (rozsudok Súdneho dvora zo 14.02.2012, FLACHGLAS TORGAU 6 8Sži/20/2013 GMBH, vec C-204/09, bod 31). Odvolával sa aj na rozhodnutie najvyššieho súdu z 09.11.2010, sp. zn. 3Sţf/12/2010, z ktorého vyplýva, ţe „za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle citovaného ustanovenia O.s.p. nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej podstate znamená porušenie zákona. Takýto výklad by bol arbitrárny, lebo zásadne popiera účel a význam tohto ustanovenia“. Rovnako označil za nelogické vymedzenie dôvodu hodného osobitného zreteľa krajským súdom, ktorý za efektívnejšiu povaţuje zrejme poštovú komunikáciu, v rámci ktorej mal zrejme ako ekologická organizácia radšej rozposlať stovky listov, prípadne stovky odvolaní. V tejto súvislosti zdôraznil, ţe tým, ţe svoju ţiadosť podal e-mailom a poţadované informácie poţadoval sprístupniť e-mailom zvolil spomedzi všetkých spôsobov komunikácie tú najhospodárnejšiu, najjednoduchšiu a najlacnejšiu formu, lebo nechcel ţalovaného zaťaţovať nákladmi na poštovné a tlač a tvrdil, ţe vyuţil rovnocennú formu a spôsob sprístupnenia informácie, ako je písomná forma. Nesúhlasil s tvrdením krajského súdu, ţe samotné podanie ţaloby neprispeje k sprístupneniu informácií, práve naopak je podľa jeho názoru prostriedkom pre sprístupnenie informácií, pretoţe bez zrušenia rozhodnutia ţalovaného súdom nemôţe ţalobca napríklad uplatniť nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, resp. je zaloţená prekáţka rozhodnutej veci, no v neposlednom rade je daný objektívny stav protiprávnosti, ktorý moţno odstrániť len ţalobou podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. Pokiaľ mal krajský súd aţ natoľko na zreteli, aby sa ţalobca skutočne dostal k poţadovaným informáciám inak neţ podaním ţaloby a riskoval tak zmeškanie lehoty podľa § 250b ods. 1 O.s.p., mal postupovať podľa § 250j ods. 6 O.s.p., čím stav objektívnej neistoty mohol jednoducho odstrániť. Dodal, ţe on sám nemôţe tento postup vyuţiť, nakoľko vyuţiteľnosť tohto ustanovenia závisí od vyjadrenia ţalovaného. Nesúhlasil s názorom krajského súdu, ţe podával hromadné ţaloby a s poukazom na ustanovenie § 42a O.s.p. namietal, ţe v danom prípade nešlo o hromadné podanie, lebo ţaloby boli editované počas pribliţne 1,5 mesiaca, pričom boli dennodenne zasielané krajskému súdu, čo vyţadovalo kaţdodennú pripravenosť právneho zástupcu ţalobcu fyzicky vykonať editáciu ţalôb a niekoľkostupňovú mechanickú autorizáciu prostredníctvom PIN kódov pred elektronickým podpísaním kaţdej jednej ţaloby a ostatných dokumentov, 7 8Sži/20/2013 odosielaných do podateľne súdu, a následne zaslať tieto dokumenty elektronickou poštou. Okrem toho tvrdil, ţe krajský súd svojvoľne prihliadol iba na podanú ţalobu a nezohľadnil, ţe okrem podania ţalôb, čo bol len jeden úkon, boli vykonané aj ďalšie individuálne úkony, a to vyjadrenia k veci samej zo 06.06.2013 a tieţ úkon – účasť na pojednávaní 19.06.2013, ktorý z povahy veci nemoţno povaţovať za hromadný. V súvislosti s účasťou na pojednávaní dôvodil, ţe právny zástupca sa musel dostaviť na pojednávanie, išlo o účelne vynaloţené výdavky a účelne vykonaný úkon právnej pomoci, no napriek tomu mu krajský súd nepriznal náhradu trov ani len za tento úkon. Napokon poukazoval vo vzťahu k „formulárovým“ ţalobám aj na českú rozhodovaciu činnosť, konkrétne na nález českého ústavného súdu zo 14.09.2011, sp. zn. I. ÚS 3698/10 a na bliţšie nešpecifikované rozhodnutie Okresného súdu v Ústí nad Labem. Zdôraznil, ţe uvedený nález ústavnú sťaţnosť neodmietol, ale jej vyhovel práve preto, ţe sa Okresný súd v Tepliciach a Krajský súd v Ústí nad Labem dopustili toho istého pochybenia, akého sa dopustil krajský súd, teda ţe ţalobcovi nedali moţnosť vyjadriť sa k nepriznaniu nároku na náhradu trov konania. Poukazoval aj na rozpor s právom Európskej únie a na nepriznanie nepriameho účinku. Konkrétne tvrdil, ţe právo Európskej únie (Aarhurský dohovor, ako aj smernica č. 2003/4) výrazne a opakovane na rôznych miestach právnej úpravy z hľadiska svojho účelu a cieľa akcentuje skutočnosť, ţe ţiadateľom o informácie o ţivotnom prostredí sa nesmú na úrovni legislatívy a aplikácie práva vytvárať bariéry v prístupe k spravodlivosti, ktoré budú v konečnom dôsledku znemoţňovať reálny a efektívny prístup k spravodlivosti, t.j. k súdnemu prieskumu nezákonných rozhodnutí na úseku práva na prístup k informáciám (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 11.04.2013, David Edwards a Lilian Pallikaropoulos, C-260/11, bod 28). V uvedenom rozsudku sa uvádza, ţe „Poţiadavka „nie dostupne drahých“ trov konania vyplýva v oblasti ţivotného prostredia z dodrţiavania práva na účinný prostriedok nápravy zakotveného v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj zo zásady efektivity, podľa ktorej procesné podmienky ţalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, nesmú prakticky znemoţniť alebo nadmerne sťaţiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie.“ V danom prípade sa uvedené znemoţnenie, resp. nadmerné sťaţenie prejavuje v tom, ţe síce mohol a môţe podať ţalobu proti správnemu rozhodnutiu ţalovaného, no svojvoľný výklad § 250k ods. 1 tretia veta O.s.p. zo strany krajského súdu 8 8Sži/20/2013 mu v konečnom dôsledku prakticky znemoţňuje a nadmerne sťaţuje prístup k súdu a to z dôvodu, ţe vzhľadom na obligatórne zastúpenie advokátom (§ 250a O.s.p.) a so zreteľom na nemoţnosť poţiadať o ustanovenie bezplatného zástupcu z radov advokátov, keďţe je právnickou osobou (§ 30 O.s.p.
1 písm. f/ zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní /ţivnostenský zákon/ v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z.) je odkázaný na vyuţitie komerčných sluţieb advokátov, ktorí nemajú povinnosť, len moţnosť poskytnúť právnu sluţbu bezodplatne (§ 24 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní (ţivnostenský zákon) v znení neskorších predpisov). Uviedol ďalej, ţe uvedeným postupom dochádza v jeho prípade k značnému sťaţovaniu prístupu k súdu, k zásadnému odradzovaniu od moţnosti vyuţiť súdnu ochranu a tým jednoznačne k vzniku istej formy jeho penalizácie, hoci sa nedopustil ţiadneho protiprávneho konania a vo veci samej bol úspešný („nepriznaním účelne vynaloţených trov konania dochádza v podstate k popretiu úspechu sťaţovateľa v súdnom konaní“ – nález ústavného súdu z 08.04.2010, č. k. IV. ÚS 24/2010-39). Záverom poukázal na skutočnosť, ţe krajský súd mal vyloţiť § 250k ods. 1 tretia veta O.s.p. spôsobom, ktorý by bol eurokonformný, teda spôsobom, ktorý by sledoval naplnenie účelu vyššie uvedených právnych aktov Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora, a to tak, ţe by nebol nepriznaním náhrady trov konania penalizovaný a nebol by mu prakticky znemoţnený a nadmerne sťaţený výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie. V závere svojho odvolania uviedol, ţe krajský súd o trovách konania rozhodol vecne nesprávne, pretoţe neboli splnené ţiadne podmienky pre postup podľa § 250k ods. 1 tretia veta O.s.p., teda ani pre čiastočné, ale ani úplné nepriznanie náhrady trov konania. Práve naopak, okolnosti, ktoré povaţoval krajský súd za mimoriadne a súčasne zakladajúce dôvody pre nepriznanie náhrady trov konania, boli podľa ţalobcu štandardné okolnosti priamo predvídateľné právnou úpravou odôvodňujúcou priznanie náhrady trov konania. V súlade s ustanovením § 11 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vyčíslil a uplatnil náhradu trov konania v sume 655,11 eur, ktorá suma pozostáva z odmeny za prípravu a prevzatie zastúpenia v sume 130,16 eur, z odmeny za prípravu a podanie ţaloby, t.j. podanie vo veci 9 8Sži/20/2013 samej v sume 130,16 eur, z odmeny za prípravu a podanie vyjadrenia zo 06.06.2013, t.j. podanie vo veci samej v sume 130,16 eur, z odmeny za účasť na meritórnom pojednávaní 19.06.2013 v sume 130,16 eur, z odmeny za prípravu a podanie odvolanie proti trovám konania, teda nemeritórne podanie v sume 65,08 eur, z reţijného paušálu za rok 2013 5x 7,81 eur, (spolu 39,05 eur), z hotových výdavkov v sume 10,10 eur (cestovné za pouţitie verejnej autobusovej dopravy 18.06.2013 za cestu na pojednávanie) účtoval 1/9 zo skutočných nákladov v sume 11,20 eur s analogickým pouţitím § 17 ods. 2 vyhlášky, nakoľko právny zástupca sa zúčastnil 19.06.2013 deviatich pojednávaní v sume 1,24 eur, cestovné za pouţitie verejnej ţelezničnej dopravy 19.06.2013 (cesta z pojednávania) účtuje sa 1/9 zo skutočných nákladov v sume 13,80 eur s analogickým pouţitím § 17 ods. 2 vyhlášky, lebo právny zástupca sa zúčastnil 19.06.2013 deviatich pojednávaní v sume 1,53 eur, náklady spojené s ubytovaním z 18.06.2013 na 19.06.2013, pričom účtoval 1/9 zo skutočných nákladov v sume 66 eur s analogickým pouţitím § 17 ods. 2 vyhlášky, lebo sa právny zástupca zúčastnil 19.06.2013 deviatich pojednávaní v sume 7,33 eur, za stratu času stráveného cestovaním na pojednávanie 18.06.2013 v rozsahu 7 polhodín (19,45 h – 23,00 h) á 13,01 eur za začatú polhodinu, spolu 91,07 eur (účtuje 1/9 s analogickým pouţitím § 17 ods. 2 vyhlášky, keďţe právny zástupca sa zúčastnil 19.06.2013 deviatich pojednávaní) v sume 10,12 eur a za stratu času stráveného cestovaním z pojednávania 19.06.2013 v rozsahu 7 polhodín (14,25 h – 17,57 h) á 13,01 eur za začatú polhodinu, spolu 91,07 eur (účtuje 1/9 s analogickým pouţitím § 17 ods. 2 vyhlášky, pretoţe právny zástupca sa zúčastnil 19.06.2013 deviatich pojednávaní) v sume 10,12 eur. Z vyššie uvedených dôvodov ţiadal, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19.06.2013, č. k. 23S/77/2013-35 vo výroku o trovách konania zmenil a uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 655,11 eur na účet právneho zástupcu ţalobcu, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu uviedol, ţe nemal nainštalovaný program na rozpoznanie elektronického podpisu, preto zaslaná ţiadosť ţalobcu nebola čitateľná. Ďalej uviedol, ţe do 4 dní ţalobcovi oznámil, ţe súbor nie je moţné otvoriť, na ktorú odpoveď však ţalobca nereagoval. Za svoje pochybenie ţalovaný označil, ţe nemal nainštalovaný program na rozpoznanie elektronického podpisu. Dodal, ţe nemá vedomosť o tom, ţe zákon o slobode informácií ukladá ţiadateľom podávať elektronické ţiadosti len s elektronickým podpisom, nakoľko ţalovaný poskytuje ţiadané informácie elektronicky 10 8Sži/20/2013 obyčajnou e-mailovou poštou, v ktorom prípade sa nevyţaduje elektronický podpis. Zdôraznil, ţe informácie, ktoré ţalobca poţadoval, sú verejne prístupné na portály Štatistického úradu Slovenskej republiky (www.statistics.sk) a portály Štátnej ochrany prírody (www.sopsr.sk). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.
1 vety prvej O.s.p.) preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu napadnutom odvolaním (§ 212 ods. 1
1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné. Podľa § 250k ods. 1 O.s.p., ak mal ţalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti ţalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3 O.s.p., súd ţalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môţe tieţ rozhodnúť, ţe sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny prostriedok, ktorý umoţňuje, aby kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, sa mohla domáhať ochrany svojich porušených alebo ohrozených práv na súde, ako na nezávislom orgáne a aby tak mohla začať konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. Zo spisov vyplýva, ţe krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil fiktívne rozhodnutie ţalovaného, doručené ţalobcovi 07.04.2013, ako aj fiktívne rozhodnutie prvostupňového orgánu, doručené ţalobcovi 09.03.2013 podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec mu vrátil na 11 8Sži/20/2013 ďalšie konanie dôvodiac vydaním fiktívnych rozhodnutí [§ 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií, ktoré nespĺňajú náleţitosti riadne odôvodneného rozhodnutia v zmysle § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, a preto sú svojou povahou nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Výrok o nepriznaní náhrady trov konania v konaní úspešnému ţalobcovi odôvodnil dôvodmi hodnými osobitného zreteľa (§ 250k ods. 1 veta tretia O.s.p.). Účastníci sa proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej neodvolali, ale odvolanie proti rozhodnutiu o trovách konania napadol odvolaním ţalobca. V dôsledku jeho odvolania musel odvolací súd skúmať, či rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá zákonu, teda, či súd rozhodol o trovách na základe skutočného stavu veci, a či rozhodnutie správne právne zdôvodnil. Ustanovenie § 250k ods. 1 veta tretia O.s.p. umoţňuje súdu, aby v rámci svojho uváţenia v medziach tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania úspešnému ţalobcovi, ktorému inak náhrada trov konania patrí. Dôvodom na aplikáciu uvedeného ustanovenia môţu byť len dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré Občiansky súdny poriadok neuvádza, pričom konkrétne dôvody, vzťahujúce sa na ten ktorý konkrétny prípad, ponecháva na úvahu súdu, ktorá však musí mať svoje zhmotnenie v odôvodnení rozhodnutia. Inak povedané z odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktorý vo vzťahu k v konaní úspešnému ţalobcovi pouţil tretiu vetu ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. a nepriznal mu náhradu trov konania, musia byť zrejmé dôvody, ktoré súd k takémuto skôr výnimočnému rozhodnutiu viedli, nakoľko právo úspešného účastníka na náhradu trov konania je imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Z uvedeného preto vyplýva, ţe takéto rozhodnutie súdu nemôţe byť zaloţené len na marginálnych dôvodoch. Zo spisov vyplýva, ţe súd prvého stupňa detailne rozobral dôvody, ktoré ho k tomuto rozhodnutiu viedli. Napriek skutočnosti, ţe rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je právoplatný a ţe ţalobca vo veci samej v konaní pred súdom prvého stupňa úspech mal, zostala odvolaciemu súdu povinnosť posúdiť existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre 12 8Sži/20/2013 ktoré ţalobcovi s poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p. nepriznal náhradu trov konania. Musel tak postupovať bez ohľadu na dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa rozhodol pri pouţití citovaného zákonného ustanovenia a bez ohľadu na skutočnosť, či rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, ktorý nadobudol v uvedenej časti právoplatnosť, povaţuje za vecne správny. Pri posudzovaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemohol ponechať bez povšimnutia niekoľko okolností. Odvolací súd zdôrazňuje, ţe aţ v súdnom konaní ţalobca predloţil ţiadosť, z ktorej sa ţalovaný mohol dozvedieť, ktoré informácie od ţalovaného poţadoval a aţ v súdnom konaní bolo zistené, ţe ţalobca poţadoval sprístupnenie informácií, ktoré sú verejne prístupné na internetových stránkach príslušných povinných osôb (a ktoré mohli byť dôvodom pre rozhodnutie o neposkytnutí informácií zo strany ţalovaného). Ţalobca nepostupoval zvyčajným spôsobom s cieľom získať poţadované informácie, ale jeho cieľ bol zjavne šikanózny. Šikanózne správanie ţalobcu vo vzťahu k ţalovanému je doloţené nielen skutočnosťou, ţe neodpovedal na odôvodnenú a ústretovú poţiadavku ţalovaného, aby oznámil obsah ţiadosti spôsobom, ktorý bol ţalovanému technicky dostupný, ale ani neprejavil váţny záujem poţadované informácie inak získať od príslušných povinných osôb, medzi ktorými ţalovaný nebol. Vyplýva to zo skutočnosti, ţe zhromaţďovanie a evidovanie poţadovaných informácií nepatrilo do jeho vecnej pôsobnosti. Ţalobca zaslaním svojej ţiadosti o informácie na neexistujúcu elektronickú adresu ţalovaného sledoval zrejme len cieľ poukázať na neochotu orgánov samosprávy poskytnúť mu informácie (čo nezodpovedalo vykonanému dokazovaniu v uvedenej veci aj vzhľadom na komunikáciu starostu ţalovaného so ţalobcom a vzhľadom na nečinnosť ţalobcu pri poskytnutí súčinnosti) a z takéhoto jeho konania moţno vyvodiť aj cieľ získať na ich úkor zisk, spočívajúci v náhrade trov konania, pričom takýto zisk by bol aj podľa názoru odvolacieho súdu neprimeraný vynaloţenému úsiliu ţalobcu. Samotné distribuovanie ţalôb rovnakého textu len na iné adresy obcí (č.l. 21 súdneho spisu) neznamená poskytnutie primeranej právnej pomoci zo strany advokáta, ktorý ţalobcu zastupoval. V dôsledku skutočnosti, ţe ţalovaný nepoznal obsah ţiadosti, ktorá mu bola zaslaná na neexistujúcu adresu elektronickej podateľne vzbudzuje pochybnosť záver, či konanie o poskytnutie informácií bolo začaté, (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.11.2013, sp. zn. 7Sţi/7/2013), a teda či ţalobca dostal v skutočnosti kvalitnú právnu pomoc, ak jeho právny zástupca nevykonal potrebné úkony na získanie informácií a ak postupoval nekvalifikovane. Moţno dokonca poukázať na skutočnosť, 13 8Sži/20/2013 ţe aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí ţalovaného bude jeho úlohou v konaní podľa zákona o slobode informácií skúmať, či k začatiu konania naozaj došlo a skúmať dôvod na prípadné zastavenie konania. Vzhľadom na technické vybavenie ţalovaného a technickú nemoţnosť, aby prevzal zásielku, obsahujúcu ţiadosť o informácie moţno právne kroky ţalobcu označiť za nedostatočne právne kvalifikované, alebo za zneuţívanie práva na informácie pri pouţívaní zákona o slobode informácií. Treba zdôrazniť, ţe zákon o slobode informácií je zaloţený na jednoduchosti a sleduje, aby sa naplnil jeho zmysel a účel, ktorým je poskytovanie informácií a nie vydávanie fiktívnych rozhodnutí, ktoré dosahoval ţalobca svojím zvoleným postupom. Najvyšší súd Slovenskej republiky musel pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať pri dôvodnosti odvolania ţalobcu v časti rozsudku, týkajúceho sa náhrady trov konania na všetky okolnosti konania a musel skúmať skutočný prejav vôle ţalobcu, smerujúci k sprístupneniu informácií, aj s prihliadnutím na obsah jeho odvolania, v ktorom ţalobca poukazuje na imperatív, ktorý vylučuje moţnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem, pre ktorý sa informácia podľa zákona o slobode informácií poţaduje. Odvolací súd z hľadiska tejto námietky ţalobcu pripomína, ţe ţalovaný a ani súd prvého stupňa neskúmali dôvod, pre ktorý sa informácia poţaduje, lebo ţalovaný nepoznal a ani poznať nemohol (vzhľadom na správanie sa ţalobcu), ţe ţalobca skutočne ţiada o poskytnutie informácií a nepoznal a ani poznať nemohol samotný obsah jeho ţiadosti. Táto skutočnosť uţ samotná postačuje ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. ţalobcovi náhradu trov konania nemusel priznať. Odvolací súd nehodnotí postup ţalobcu, ktorý aj na podanie jednoduchej ţiadosti o sprístupnenie informácií splnomocnil advokáta, ani mu nebráni, aby ho v konaní pred ţalovaným zastupoval advokát, ale vo vzťahu k uplatnenej náhrade trov konania, moţno jeho krok hodnotiť ako neefektívny a trovy konania, ktoré mu vznikli, ako vynaloţené neúčelne, lebo ţiadosť o poskytnutie informácií nevyţaduje osobitnú právnu formu (aj keď musí byť zaslaná na správnu adresu). 14 8Sži/20/2013 Moţno pripomenúť, ţe ţalobca vznikol registráciou na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky 08.02.2013 a uţ 22.02.2013 (podľa tvrdenia ţalobcu, nakoľko ţalovaný tvrdí, ţe mu email zaslaný nebol) bola doručená emailom ţalovanému ţiadosť o sprístupnenie informácii, ktorá bola podpísaná zaručeným elektronickým podpisom právneho zástupcu ţalobcu. Uţ samotný fakt, ţe ţalobca v tak krátkom časovom odstupe po svojom vzniku bez vyuţitia svojho petičného práva zvolil na účely podania ţiadosti o sprístupnenie informácií advokáta, vyvoláva pochybnosti o skutočnej vôli ţalobcu získať informácie podľa zákona o slobode informácií a vyvoláva oprávnené presvedčenie, ţe ţalobca mal pri vynaloţení minimálneho úsilia prioritne záujem na náhrade trov konania, ktorých čiastka nie je zanedbateľná, a nie skutočný záujem na sprístupnení informácií, verejne dostupných na oficiálnych webových stránkach príslušných orgánov verejnej správy. Námietka ţalobcu, ţe ho nemoţno nútiť, aby informácie získaval pokútne na internetových stránkach sa preto prieči nielen obsahu vykonaného dokazovania, ale je v rozpore s jeho vlastnou filozofiou, v rámci ktorej presadzuje elektronickú komunikáciu s orgánmi verejnej správy nad rámec ich zákonných povinností, ale aj mimo ich technického vybavenia. Pokiaľ ţalobca vo svojom odvolaní argumentuje nálezom Ústavného súdu Českej republiky zo 14.09.2011, sp. zn. I. ÚS 3698/10 (ktorým skutočne ústavný súd ústavnej sťaţnosti vyhovel, a neodmietol ju, ako to nesprávne v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval krajský súd), treba uviesť, ţe odkaz na rozhodnutie orgánu súdnej ochrany ústavnosti Českej republiky nijako súdy Slovenskej republiky nezaväzuje (§ 135 ods. 1 O.s.p.), a teda nemôţe byť dôvodom vedúcim k zmene napadnutého rozsudku. Zodpovedá skutočnosti, ţe slovenský právny systém a český právny systém sú navzájom veľmi blízke, nie sú však totoţné, a preto bez ďalšieho podrobného poznania právneho systému iného štátu rozhodnutie súdov Českej republiky nemoţno v praxi súdov Slovenskej republiky automaticky aplikovať ako prameň nášho práva. Pokiaľ aj súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia argumentoval okrem iného aj rozhodnutím Ústavného súdu Českej republiky nemoţno mu však tento postup vytýkať, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyvodil len záver o princípe citovaného rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky z hľadiska výroku o náhrade trov konania. Pokiaľ ţalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu z 09.11.2010, sp. zn. 3Sţf/12/2010, v zmysle ktorého „za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle citovaného ustanovenia O.s.p. nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej podstate 15 8Sži/20/2013 znamená porušenie zákona...“, treba pripomenúť skutočnosť, ţe ani právoplatný rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým boli zrušené fiktívne rozhodnutia ţalovaného nezakladá prekáţku, ktorá by odvolaciemu súdu bránila v tejto veci z hľadiska existencie dôvodu hodného osobitného zreteľa skúmať, či došlo k začatiu konania o poskytnutie informácií v danej veci a či následne postup ţalovaného znamenal porušenie zákona. Nemoţno pritom opomenúť skutočnosť, ţe aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí konanie o poskytnutie informácií nebolo skončené a ţalobca vo veci musí konať spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu o slobode informácií. Pri takomto postupe mu nemoţno dopredu zabrániť, aby v prípade, ak zistí, ţe konanie riadne začaté nebolo, konanie prípadne aj zastavil. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu ďalej vyplýva, ţe najvyšší súd citoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 351/09 z 15.12.2009, v odôvodnení ktorého ústavný súd okrem iného uvádza aj nasledovné : „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1
čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, ţe uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, ţe taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 82/09). Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, ţe medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemoţno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, ţe uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08). Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené podmienky ustanovenia § 150 O.s.p. pre výnimočné nepriznanie (úplné či čiastočné) náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môţe dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania 16 8Sži/20/2013 k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru (II. ÚS 122/09).“ Vychádzajúc z citovaného nálezu ústavného súdu, z ktorého vyplýva moţnosť súdov aplikovať ustanovenie § 150 O.s.p. resp. § 250k ods. 1 tretia veta O.s.p., povaţoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za preukázané, ţe súd prvého stupňa nepochybil, keď zhodnotil skutkové okolnosti, v ktorých zistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému ţalobcovi, aj keď tieto dôvody odvolací súd zistil aj v ďalších skutkových a právnych okolnostiach, a to napriek skutočnosti, ţe došlo k zrušeniu fiktívnych rozhodnutí ţalovaného. V dôsledku vyššie uvedených právnych skutočností, by podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodnutí súdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania nič nezmenila ani skutočnosť, ţe by krajský súd vopred oboznámil ţalobcu o jeho zámere nepriznať mu pre prípad úspechu v konaní náhradu trov konania, lebo takýmto spôsobom by dopredu prejudikoval svoje rozhodnutie a spochybnil by tým svoju nezaujatosť v konaní. Námietku, ktorou ţalobca poukazoval na túto vadu konania, preto označil Najvyšší súd Slovenskej republiky za nedôvodnú. Vo vzťahu k namietanému rozporu s právom Európskej únie a nepriznania nepriameho účinku Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, ţe v prípade ţalobcu nemoţno v ţiadnom prípade hovoriť o „vytváraní bariér v prístupe k spravodlivosti, ktoré v konečnom dôsledku znemoţňujú reálny a efektívny prístup k spravodlivosti, t.j. k súdnemu prieskumu nezákonných rozhodnutí na úseku práva na prístup k informáciám“, keď sám ţalobca spôsobom, ktorý sa javí ako účelový, lebo po zistení technickej nemoţnosti oboznámiť sa ţalovanému s obsahom ţiadosti ţalobcu si ţalobca v skutočnosti sám zabránil prístupu k ţiadaným informáciám. Pri rozhodovaní o náhrade nákladov konania musí pritom súd zohľadňovať samotný účel procesu v správnom súdnictve, ktorým je poskytovanie ochrany porušeným nebo ohrozeným skutočným subjektívnym hmotným právam a právom chráneným záujmom. Súdne konanie nemôţe popierať svoje skutočné spoločenské poslanie a nemôţe sa stať len nástrojom, slúţiacim na vytváranie ľahkého a neodôvodneného zisku na úkor protistrany, spočívajúceho v zaplatení nákladov za zastúpenie advokátom. Porušením práva 17 8Sži/20/2013 na spravodlivý proces podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa jej čl. 47 preto nie je také rozhodnutie súdu, ktorým súd neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo ich nevyhodnotí ako účelne vynaloţené. Pritom pravidlo, podľa ktorého moţno úspešnému účastníkovi priznať len náhradu účelne vynaloţených nákladov, sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, teda aj na náklady spojené so zastupovaním advokátom (na odmenu za zastupovanie, paušálnu náhradu hotových výdavkov a náhradu za daň z pridanej hodnoty). Najvyšší súd Slovenskej republiky navyše pri skúmaní vyváţenosti záujmu ţalobcu o verejne prístupné informácie v porovnaní s jeho záujmom na náhrade trov konania zisťoval výšku náhrady trov konania za predpokladu úspechu ţalobcu, ktorá iba pri 50 ţalobách predstavuje 39.650 eur, pričom podľa vyjadrenia krajského súdu, ţalobca podal len v banskobystrickom kraji pribliţne 495 ţiadostí o sprístupnenie informácii. Námaha, ktorú musel ţalobca na vyvolanie uvedených konaní vynaloţiť je pritom v zjavnom nepomere s odmenou, ktorú za uskutočnené advokátske sluţby poţaduje. Za účelne vynaloţené náklady podľa § 142 ods. 1 O.s.p. pritom moţno povaţovať len také náklady, ktoré musel účastník nevyhnutne vynaloţiť, aby mohol riadne hájiť svoje porušené nebo ohrozené subjektívne právo na súde. Náklady spojené so zastúpením advokátom tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú. Tomuto pravidlu však nemoţno prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu; môţu sa vyskytovať i situácie, za ktorých náklady spojené so zastúpením advokátom nemoţno povaţovať za nevyhnutné pre riadne uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. O taký prípad pôjde najmä v prípade zneuţitia práva na zastúpenie advokátom. (pozri aj nález Ústavného súdu Českej republiky z 25.07.2012, sp. zn. I. ÚS 988/12 ). V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za dôvodné poznamenať, ţe zákon o slobode informácií má slúţiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nepopiera právo ţalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie účelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom 18 8Sži/20/2013 prípade ide zo strany ţiadateľov skôr o zneuţívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k rovnakému právnemu názoru ako súd prvého stupňa a zistil, ţe v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nie je spravodlivé priznať ţalobcovi náhradu trov prvostupňového konania, hoci bol v konaní pred súdom prvého stupňa úspešný. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil a jeho dôvody povaţoval za vecne správne. O náhrade trov odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní neúspešnému ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal a úspešný ţalovaný náhradu trov konania neţiadal. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. január 2015 JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.