Najvyšší súd 7 Cdo 371/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa ROK real, s.r.o., IČO: 36 607 339, so sídlom v Michalovciach, Staré nábreţie č. 9/3286, zastúpeného JUDr. Radoslavom Sotákom, advokátom, so sídlom v Michalovciach, Nám. Slobody č. 3, proti odporkyni A. Š., bytom M. zastúpená JUDr. Mikulášom Pavlíkom, advokátom, so sídlom v Michalovciach, Š. Kukuru č. 14, o zaplatenie 1.900,- Eur a príslušenstvo, vedenej na Okresnom súde Michalovce, pod sp. zn. 8 C 117/2011, o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo
- októbra 2013 sp. zn. 9 Co 252/2012, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi trov dovolacieho konania vo výške 107,24 Eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľa do 3 dní. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Michalovce rozsudkom z
- augusta 2012 č. k. 8 C 117/2011 – 46 zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.900,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % zo sumy 1.900,- Eur od 10.9.2011 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň odporkyňu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 114,- Eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 319,72 Eur k rukám jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Mal preukázané, ţe navrhovateľ uzavrel s odporkyňou
- júla 2011 zmluvu o sprostredkovaní, na základe ktorej sa navrhovateľ zaviazal zabezpečiť odporkyni záujemcu na kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bude predaj bytu vo vlastníctve odporkyne. Odporkyňa sa zaviazala uhradiť navrhovateľovi v prípade prevodu tejto nehnuteľnosti na záujemcu, ktorého zabezpečil navrhovateľ, províziu vo výške 1.900,- Eur. Navrhovateľ záujemcu zabezpečil v osobe M. L. a následne odporkyňa s touto záujemkyňou uzavrela aj kúpnu zmluvu. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 2 7 Cdo 371/2014 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Košiciach na odvolanie odporkyne rozsudkom zo
- októbra 2013 sp. zn. 9 Co 252/2012 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Stotoţnil sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na správnosť ktorých poukázal. Ďalej v odôvodnení uviedol, ţe nie je daný ani jeden z odvolacích dôvodov. Neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, ţe príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, ţe súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, ktorý je spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Nevykonanie dokazovania oboznámením sa s originálom zmluvy o sprostredkovaní, na ktorej odporkyňa spochybnila podpis konateľky navrhovateľa, nebolo potrebné, lebo z vykonaného dokazovania vyplynul záver, ţe medzi účastníkmi vznikla zmluva o sprostredkovaní, konateľka navrhovateľa vo svojom vyjadrení na pojednávaní
- augusta 2012 potvrdila, ţe zmluvu podpísala ona. Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav a na tento správne aplikoval právne predpisy. Bolo preukázané, ţe M. L. ako záujemkyňa
- Augusta 2011 vykonala ohliadku bytu, pri ktorej ju sprevádzala zástupkyňa navrhovateľa –S. M., maklérka, ktorá ohliadku dohadovala s odporkyňou. Vzhľadom na povahu veci a nutnosť sprístupniť predávanú nehnuteľnosť (byt) bolo vylúčené, aby odporkyňa o vykonaní ohliadky bytu nevedela a s prihliadnutím na neskoršie uzavretia kúpnej zmluvy s M. L. je vylúčené, ţe by odporkyňa nemala vedomosť o skutočnosti, ţe kupujúca informácie o byte a jeho stave získala na základe iniciatívy navrhovateľa. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa. Prípustnosť dovolania odôvodnila tým, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa a ani odvolacieho súdu nespĺňa podmienky uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa, ale ani odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutia najmä čo sa týka odôvodnenia vyhodnotenia dôkazov so starostlivým prihliadnutím na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho čo uviedli účastníci a to predovšetkým na odôvodnenia poţiadavky odporkyne na predloţenie originálu zmluvy o sprostredkovaní. Rozsudky oboch súdov nie sú presvedčivé. Ţiadala rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Navrhovateľ ţiadal dovolanie odporkyne ako neprípustné odmietnuť. 3 7 Cdo 371/2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či dovolanie odporkyne smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom. Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1), ďalej proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2) a napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3). V prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania odporkyne z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. vyvodiť nemoţno. Podľa ustanovenia § 242 ods. 1 druhej vety O.s.p., ukladajúceho dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal prípustnosť dovolania nielen vo vzťahu k § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť 4 7 Cdo 371/2014 byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania vymenované v § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Z týchto ustanovení preto prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť. So zreteľom na odporkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pričom treba zdôrazniť, ţe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád, určujúcim je zistenie, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Odporkyňa vytýkala odvolaciemu súdu nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“), kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy 5 7 Cdo 371/2014 Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z
- januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
- mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z
- februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný 6 7 Cdo 371/2014 súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z
- júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z
- júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z
- decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP. V prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým – ako uţ bolo spomenuté – tvorí jeden celok. 7 7 Cdo 371/2014 Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţších stupňov bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. V dovolacom konaní procesne úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţiadal priznať náhradu trov dovolacieho konania vo výške 81,32 Eur + DPH a reţijný paušál 8,03 Eur + DPH. Advokát navrhovateľa je platcom DPH. Trovy právneho zastúpenia boli navrhovateľkou uplatnené a vyčíslené v súlade s § 10 ods. 1, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky š. 665/2004 Z. z. Výška tarifnej odmeny za právny úkon je 81,33 Eur (zo základu 1.900,- Eur) + 20 % DPH 16,27 Eur a reţijný paušál 8,03 Eur (pre rok 2014) + 20 % DPH 1,61 Eur, spolu trovy právneho zastúpenia sú 107,24 Eur. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- februára 2015 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová